Tvorba
Komunita

Články

Okt
29

Vydáme Vám knihu!

Slavonica     / 29. Október 2014 / Rôzne
Hľadáte skvelý Vianočný darček?

Darujte Vašu vlastnú knihu!


Objednávajte emailom na podpora@slavonica.sk


POZOR! Rýchlo sa nám plnia kapacity na predvianočnú sezónu! Neodkladajte objednávku, ak to chcete stihnúť do Vianoc!!! Objednávky vybavujeme veľmi rýchlo, ale môže sa stať, že nám pošlete neúplné podklady alebo budete potrebovať niečo doplniť, preto sa neoplatí riskovať.

Objednávajte IHNEĎ, text knihy nám môžete poslať aj dodatočne!



Ako to funguje?
Používame veľkokapacitné tlačierne, kde sa tlačia tituly, ktoré štandartne vidíte v kníhkupectvách. Stačí, keď nám pošlete text vo Worde a my sa postaráme o zalomenie textu, číslovanie strán a profesionálny vzhľad. Autorské práva ostavájú plne vo Vašich rukách.

Ponúkame:
- Vydanie 3 kusov knihy za 49 eur, to je iba 16,30 eur za kus
- Vydanie 5 kusov knihy za 59 eur, to je iba 11,80 eur za kus
- Vydanie 10 kusov knihy za 79 eur, to je iba 7,90 eur za kus
- Vydanie 20 kusov knihy len za 99 eur => NAJPREDÁVANEJŠIE, iba 4,95 eur za kus!!!

Ako bude kniha vyzerať:
- Rozmer A5 s rozsahom do 120 strán (každých ďalších 50 strán plus 10 eur k cene)
- Mäkká väzba (paperback)
- Čierno-biela tlač na kvalitný biely papier
- Plne farebná lesklá obálka

Čo v cene nie je zahrnuté:
- Jazyková korektúra (neponúkame)
- Poštovné 10 eur (môžete zvoliť aj vyzdvihnutie v Brne zdarma)

Možnosť dokúpiť:
- Voliteľný doplatok 29 eur za ISBN číslo, ak chcete poslať knihu do knižníc či kníhkupectiev
- Profesionálny návrh obálky za 29 eur

Ako objednať
Napíšte nám email na podpora@slavonica.sk a uveďte meno, adresu pre doručenie, telefón, koľko kusov chcete vytlačiť, spôsob doručenia (poštou alebo osobné vyzdvihnutie v Brne), či chcete dokúpiť niečo naviac (rozšírenie počtu strán, ISBN, návrh obálky) a priložte text knihy (môžete doposlať aj neskôr).

!!! Ešte raz upozorňujeme, objednávajte ihneď. Kapacity sa nám rýchlo napĺňajú, zákazky vybavujeme podľa dátumu obdržania objednávky!
 
77
3
0

Cez premeny

Miriam Mikulková / 29. Október 2014 / Báseň
Tak sme sa zakuklili.
Bezhlavo,
étericky
snívali o narodení.
O skrytých dimenziách
v rozpätí krídel,
jaskyni zlatej ruže.

Pripravení
na dokonalý úlet.

Až pestrosť nás rozbije v zázraky.
 
72
3
6

Sektory

Pavol z východu kraj / 29. Október 2014 / Cvičný článok / Pre zadanie  Cvičenie: Môj filmový pohľad
Prednáškový kolotoč už začal. Leto sa stiahlo do povinného úzadia. Presne tak ako sa patrí v miernom klimatickom pásme. Prvý ročník výšky čaká aj jeho, úspešného gymnazistu, ktorý zaznamenal okrem vzletov aj zopár tvrdých pristátí. Osobný život  sa mu rozpadol ako náznaky slobody prejavu v dobe, keď pásy tankov pošliapali ľudskú dôstojnosť a slobodu. Mal na konte básničky ľúbostného až silno erotického charakteru a dokonca aj texty piesní pre experimentálne školské divadlo. To všetko je už minulosťou, odkedy sa stal poslucháčom medicíny. Áno, počujete dobre! Študuje medicínu, on tvorca básnických obrazov, ktorými sa snažil zasiahnuť konkrétne ženské srdce. Nakoniec mu ho zaujal vedúci propagačného oddelenia známeho podniku. Medicína by ho mala navždy a veľmi účinne odtrhnúť od snívania a nedosiahnuteľných ilúzií.

Okrem seriózneho štúdia, nie vždy ľahko zvládnuteľného a často sprevádzaného novátorskými praktikami vševeda zo štvrtáku, čaká na úspešného gymnazistu aj more nekonečných možností ako využívať voľný čas. Brigády, kurzy a prax v nemocniciach. Ilúzia s konkrétnou tvárou usmievavej  učnice zo zdravotky. A tiež nepovinné prednášky. Pre každého študenta by malo byť najdôležitejšie správne si poukladať veci na svojom písacom stole. Od toho závisí jeho úspech, alebo aj zlyhanie. Mať písací stôl a nevedieť, čo kde patrí, je hotovou pohromou. Ale pre koho a kde? Preto každá vysoká škola dbá o to, aby jej študenti vnímali svoj písací stôl ako podstatný faktor efektívneho vzdelávania. A samotní študenti sa ako k svojmu chaosu na písacom stole stavajú? Dbajú o to, aby sa pripravovali na skúšky a zápočty v tzv. sektorovo čistom priestore? Alebo dávajú prednosť svojmu systému zahlteného priestoru? Lefingvel, Bronštajn a Zajíc tu predsa nevytvárali celé roky dôsledne premyslený systém správneho rozmiestnenia učebníc, pier, karisblokov, šálky kávy a čaju len tak "pre srandu králikov". Len vojna dokázala prerušiť ich urputné snaženie. Dokonca obetovali aj kus svojho súkromného života,len aby všetko podriadili svojmu celoživotnému cieľu nájsť optimálnu diverzifikáciu učebných pomôcok na písacom stole. Všetko v mene poriadku, ktorý zabíja každú vykoľajenosť. Kto spočíta bezsenné noci, keď hľadali kľúč ako poukladať na prvý pohľad nepodstatné veci? Svojmu poslaniu venovali samých seba, svoje schopnosti a skúsenosti. A teraz, keď sa na mnohých vysokých školách rozbieha semester a s ním aj blok nepovinných prednášok na tému - chaos na pracovnom stole podrýva charakter študenta - mnohí študenti  počas výkladu prednášajúceho čítajú časáky, dievčatá háčkujú a každým kolom prednášok sa badateľne redukuje počet vnímavých študentov, ktorým záleží na tom, v ktorom sektore písacieho stola má byť umiestnená kôpka učebníc, kde má byť šálka s kávou a kde zasa karisblok. Škoda, že aj život nemožno správne poukladať do sektorov, aby všetko klapalo a prinášalo úspech. Svoje o tom vie aj študent medicíny, ktorý po strate ilúzie s konkrétnou tvárou učnice zo zdravotky, žiada rázny zásah, ak by mal opäť chuť nielen básniť.
 
20
0
0

Citová nerovnica

mellka / 29. Október 2014 / Báseň
Vraví asi každá doba:
to len krôčik je od lásky k nenávisti.
No, čo ak zdieľa pocity oba
súčasne k jednej osobnosti?

     Schizofrénia emotívna?
     Nejasnosť osobnostná?!
Či vyrovnané sily rozumu a citov...

Po dvojročnej zime
prežila Prázdniny v Ríme.

Vrátili sa jej pocity šťastia,
     rumenec do tváre,
          cit v jazyku,
               i vášeň do lona.
Bola to zase ona.

Priebeh funkcie bol lineárny:
ranné predstavenie,
s kávou oťukanie,
kamarátstvo k obedu,
po olovrante už prepletené ruky zozadu,
k večeri prestreté bozky na víne,
a ako dezert milovanie nevinné.

No ako výpadok prúdu
náhle stihol kolotoč zabrzdiť.
S vetou hodnou k súdu:
„Mali by sme to ukončiť.“

„Mali by sme to ukončiť.“
„Mali by sme to ukončiť.“
„Mali by sme to ukončiť.“
„Mali by sme to ukončiť.“
„Mali by sme to ukončiť.“
„Mali by sme to ukončiť.“
Povedal to len raz,
ona to počuje doteraz...

Ublížil jej priam majstrovsky.
Dvakrát.
Bezcitne a bez citov obrovských
Dvakrát.

Rozchod – záležitosť každodenná.
Zmena postáv vyhradená,
scenár zo second-handu
a slzy jedinečné ako vločky snehu

Tu hľa, citový paradox dostáva priestor.
Hnusí sa jej, nechce ho vidieť.
Šancu svoju premrhal ihneď.
Otázkami sa strápnila dosť.
Tak snaží si zachovať poslednú hrdosť.

Avšak mala by zlatorybie želanie...
Ležali by teraz na láne.
Strniskom ju šteklí na perách.
Rozprávajú si, čo iní nepochopia.
Nezaujímajú sa, čo iní robia.
Vzájomnú si robia radosť
a objavujú, čím kŕmi ich zvedavosť.
Nič komplikované:
city držia opraty
a rozum občas zavelí.

Dovoľuje vesmír takúto rovnicu?
Kde láska s nenávisťou valčík tancuje
a odpor náklonnosti večnosť sľubuje...

Povinnosťami smrteľníkov
zaneprázdnená zostáva,
Preto rovnicu odovzdáva s vetou:
„Riešenie nemá. Aspoň moja hlava.“


 
22
2
0

KDEPAK JSI BYLA?

Nick / 29. Október 2014 / Báseň

 


KDEPAK JSI BYLA?



Achpak, má milá
kdepak jsi
v noci byla?


Tak věz, můj milý
já zašla jsem
na břitkou chvíli
až k potůčku
slasti


Tak dobře
má milá
a kterápak síla
tě potěšila?


Nu, pramen to byl
spanilý
marnivý
a ztepilý
však -


Pověz mi, má milá
kterápak hráz
tě rozohnila?


Vyslechni milý
tu slzu
v mém oku
- ta rázem poslední
při zákrutách
toku


A při straně pravé
či na levém boku?


Na obou dojemná
byla jsem sama
Vždyť víš -
s broučky
je kříž!




 

 
36
4
1
Okt
28

Počty

m / 28. Október 2014 / Báseň
Sú to dobrí ludia. Nevedia o tom, ale sú a
Mohol by som ich opustit. Postavit pre nu paláce, zApojit elektriku, vodu, plyn, 
Posielat si vyplatu na jej číslo účtu,
Do práce jej vybudovat tú najkrašiu cestičku 
S prenádhernou skratkou
A vymyšlat prekvapko na každy de?.

Všetko! Len nech ma miluje!

Sú to dobrí ludia, zvládnu to bezomńa,
A počítajú so mnou.

Ja som rátat zabudol,
Vnímam už Len farby:
Vždy sú rovnaké, iba niekedy
S nadhladom nad smrtou mi
Povedia že ako človek som
Sklamal boha už tolko krát
A aj to že ešte ho sklamem
Strašne vela.
To ma upokojí, ale som lenivy 
Znova rátat 
 
30
0
1

Ššš 2

skald     / 28. Október 2014 / Báseň


Chveješ sa
Si
gitarová struna
tá, ktorej som sa ešte nedotkol


Veríš mi
Chceš
byť mojou hudbou a počuť
všetky svoje tóny


Vieš
Prečítam ťa 
notu po note
skôr než zhasnú sviece


Si naladená


Dýchaš
Trhane
Oči dokorán
a ... nohy ... spolu???


KRUCINÁL!!! TAKTO SA PREDSA NEDÁ HRAŤ!!!

 
143
7
11

Keď zomrie známy aktivista

Pavol z východu kraj / 28. Október 2014 / Rôzne
Keď zomrie známy aktivista za ochranu Zeme a jej prírodných zdrojov, treba vyplniť inštrukcie, ktoré včas zapísal a zanechal pre svojich priateľov, známych a najbližších príbuzných. Ak by zomrel až po skone svojho posledného žijúceho priateľa, známeho a najbližšieho príbuzného, treba odovzdať príslušnému matričnému úradu tieto veľmi dôležité inštrukcie k pohrebu v zapečatenej obálke, tak ako boli zanechané. Treba všetko vyplniť a učiniť tak, ako sa to vyžaduje v predmetnom dokumente, ktorý nadobúda svoj význam práve v deň skonu známeho ekoaktivistu.

Tu sú inštrukcie, ako boli spísané a zanechané pre dôstojný a najmä čistý ekologický priebeh pohrebu:

1. Vence a kvety nesmú byť za žiadnych okolností umelé. Všetky musia byť živé, nehľadiac na ich zvädnutie po istom čase. Kvety a vence treba ukladať postupne na hrob, v niekoľkých radoch, vytvárajúc tak pestrý obrazec, ktorý síce nevydrží naveky, ale dôležitý je jeho aspekt šetrnosti k Zemi.

2. Počas karu sa nesmú používať plastové jednorazové riady, poháre a príbory ani plastové fľaše. Viete, ako dlho sa rozkladá plast? Viac než sedemsto rokov.V dostatočnom časovom predstihu preto treba najať niekoľko desiatok ochotných pracovitých žienok, ktoré budú zabezpečovať plynulé umývanie všetkých riadov. Zoznam žienok nechám na vás, milí pozostalí alebo pracovníci matričného úradu! Môžete najať takmer hocikoho. Na farbe pleti nezáleží. Keďže sa počíta minimálne s tisícpäťsto účastníkmi môjho pohrebu, tak je nutné zabezpečiť primeraný počet žien. Ak by sa predsa len nepodarilo najať dostatok žien, tak môžete použiť jednorazové plastové riady a fľaše, len vás prosím, aby ste zabezpečili ich recykláciu vhodením do správneho kontajnera. Pre tento účel môžete zriadiť dočasnú funkciu bedlivého pozorovateľa, ktorý bude počas celého karu a najmenej pol hodiny po jeho skončení sedieť na plastovej stoličke pri kontajneri a kontrolovať, kam kto čo hádže alebo nehádže. Ak niekoho bude chcieť upozorniť, nech tak činí v tichosti bez zvyšovania hlasu, aby sa nijako nenarušil pokojný priebeh pohrebnej hostiny. Som predsa známym ekoaktivistom a aj môj pohreb musí zniesť najprísnejšie ekologické kritéria. Taktiež miestnosť, kde sa bude konať kar, musí byť vykurovaná alternatívnym spôsobom energiou z obnoviteľných zdrojov. Ak zomriem počas neskorej jari, leta alebo skorej jesene, tak, prosím, považujte poznámku o energii z obnoviteľných zdrojov za bezpredmetnú. Aby som nezabudol, bedlivého pozorovateľa vyplatíte podľa toho, koľko ľudí presvedčil o tom, že plasty treba vhadzovať tam a nie inam.

3. Moja spomienková fotografia pre každého účastníka pohrebu musí byť vyhotovená z päťstokrát recyklovaného papiera, aby bolo všetkým jasné, že človek, ktorý sa na nich usmieva z fotografie, bol telom i dušou ten najpresvedčivejší ochranca všetkého živého. Aj parte musí byť z päťstokrát recyklovaného papiera. Text na parte nechám na vás. Napíšte všetko tak, ako to cítite.

4. Tri dni po pohrebe je nutné zariadiť roztrúsenie pozostatkov mojej telesnej schránky na presne určené miesto - neďaleko známej morskej  ropnej plošiny, kde som so svojimi kolegami toľkokrát pomerne úspešne loboval za čiastočný zákaz ťažby nerastných surovín z mora. Väčšinou som si odtiaľ okrem pocitu z dobrej vykonanej práce priniesol aj obojstranný zápal pľúc, keďže som bol v akomkoľvek počasí priviazaný k plošine a bojoval za všeobecne prospešnú vec. Opakujem teda, trúste ma rýchlo, akčne, trefne a efektne. Veď aj môj život bol žitý rýchlo, akčne, trefne a efektne.

5. Môjho domáceho maznáčika, slona afrického, ktorého som v poslednej chvíli zachránil pred pažravými lovcami vzácnych klov, prosím venujte niektorej známej európskej Zoo, ktorá má dostatočný výbeh podľa európskych prísnych noriem. Majiteľovi Zoo, prosím, dajte aj malý manuál s inštrukciami, ako sa treba správať k môjmu domácemu maznáčikovi. Manuál nájdete v mojom písacom stole, v tretej zásuvke odvrchu, naľavo od stredu v mierne pohužvanom stave. Môj sloník má rád, keď ho škrabú zospodu po chobote. Tiež zbožňuje, keď mu púšťajú hymnu ktoréhokoľvek  z afrických štátov.

Ďakujem vám, že som mohol s vami zdieľať sen o ekologicky čistom spolunažívaní na našej matke Zemičke. Verím, že po mojom odchode nepoľavíte v mnou začatom boji za ochranu Zeme a jej prírodných zdrojov.
 
41
3
0

LUISINA TÚŽBA /72./

JA / 28. Október 2014 / Poviedka
LUISINA TÚŽBA /72./


Ruky sa im prvý raz stretli, preskočila ružová iskra.
„Luisa, dnes som pochopil, že ťa milujem.“
„Nie, Ernesto, to ešte nie je láska.“
„A čo je to?“ povedal sklamane Ernesto.
„Iba očarenie. Som známa svojím šarmom, obliekam sa podľa časopisov a isto ťa očarili aj moje nové prsia, ale láska, Ernesto, to nie je len povrch...“
Priblížila sa nebezpečne blízko k jeho ústam.
„Mám ti vlepiť jazýčkový bozk, aby si uverila?“
„Nie, Ernesto, i tak to nebude láska.“
„No schválne, či sa niečo stane...“
Ernesto ju násilnícky pohladil po čiernych lakovaných vlasoch, Luisa nastavila ústa. Spomedzi pier jej vystúpil ružový obláčik hmly. Srdiečka poletovali okolo.
Neodchádzajte od nás! Čo ešte budete čítať: V nasledujúcej časti Ernesto požiada Luisu o ruku, aby mu ju položila na jeho býčiu šiju. Luisa sa bude zdráhať! Nenechajte si ujsť tento napínavý príbeh nenaplneného vzťahu.
Kto je Pedro? Záhadná postava v pozadí! Je to on, kto rozdáva karty? Už zajtra na stránkach vašej obľúbenej ojojoj!
Vychutnajte si svieži vánok jari! Vaše obľúbené bonbóny teraz s ešte väčším obsahom aromatizovaných uhľovodíkov, chlorovodíkov a iných bolehlavíkov. Vaše ústa si pýtajú viac chemických prvkov, nenechajte ich túžobne čakať!
Už ste si dnes boli kúpiť vložky? Že nie? Vaša najmilšia značka VŽDY prichádza s novým obalom a starým obsahom... teda vlastne starým obalom a novým obsahom... ani to nie, tak vyššou cenou a nižšou kvalitou, áno, tak je to správne. Neváhajte a kupujte, vaša ..... si žiada vložky VŽDY!
„Ernesto, ty už ma nemiluješ?“ Áno, vážený čitateľ, to je dvoj sekundový náhľad do budúceho deja tvojho rozčítaného príbehu, ale ešte než ti ho pustíme, sústreď svoju pozornosť na životne dôležitú vec: Máš svoje úspory v tej správnej banke? Naša banka ti zaručí, že už o tisíc rokov budeš mať na účte o stovku viac. No uznaj – kto ti ponúkne viac?
Dnes pred spaním si môžete ešte prečítať: Prípad roka na Majamy bíč! Niekto zavraždil policajta. Bolo to z lásky? Každodenné vraždy na najobľúbenejšej pláži Ameriky! Aj vy sa nechajte zastreliť, prežite svoj príbeh naplno. Len na stránkach ojojoj!
Strih.
Spomedzi pier jej vystúpil ružový obláčik hmly. /Čítate Luisinu túžbu./ Srdiečka poletovali okolo.
„Ernesto, asi ti podľahnem...“
Niečo zašramotilo, obaja aktéri takmerbozku stuhli ako na povel.
„Čo to bolo?“ spýtal sa Ernesto.
„Ja som nič nepočula...“
„Si hluchá?“
Ernesto opatrne, pomaly... ešte pomalšie, aby to malo o čom hodinu byť, otváral skriňu, zatiaľ čo Luisa neopatrne vykríkla. V skrini sa krčila postava. Bol to muž v bielych slípach. Ernesto spočinul pohľadom práve na jeho mohutných genitáliách, lebo práve o ne ide.
„Chuan!“ vydýchol Ernesto. „Priateľ! To ty?“
„Tak veru,“ vydýchol si aj Chuan. „To ja.“
Ernesto sa pomaly obrátil na Luisu.
„Luisa! Je to pravda?“
Luisa zamrkala dlhými mihalnicami.
„O čo ide?“ spýtala sa.
„Predsa... čo nevidíš?“
„Ja to indivíduum nepoznám.“
„Si blbá? Však je to tvoj...“
Ne-od-chá-dzaj-te... ešte len teraz to bude napínavé! Kto je Chuan? Je milencom Luisy? Majme na pamäti jeho výbavu, čo môže Luisa od neho...
Cvak.
Cvak.
Cvak.
Na stránkach MIGI Športu dnes budete čítať: Má Slovan v predohrávanom kole šancu poraziť Barcelonu? „V jedení bryndzových halušiek možno,“ vyjadril sa kapitán mužstva. Dnes na stránkach MIGI Športu, a teraz hevy metal! Dŕŕŕŕŕ... ŕŕŕŕ... Čo má spoločné futbal a tvrdá gitara? No to ani boh nevie! Dŕŕŕŕ... Útok za útokom sa valí! Strela, strih, strela, strih, strela... a tak ďalej, každé dve sekundy gól. Kto vám dá viac gólov? Jedine stanica MIGI Šport. Túto blbosť vám prináša: Výrobca chľastu! Chľastaj a vyhraj! Čím viac vyslopeš, tým budeš lepší športovec! Glo-glo-glo... nalievaj sa naším pivom od nemoty do nemoty. Mladé kočky s obrovským poprsím milujú ožranov!
Rachot v uliciach Ňújorku! Že by ďalší hevy metal? Kdeže, to je iba občianska vojna. Inšpektor Šerif prenasleduje gangstrov. Moc sa s tým neserie, páli ako o život, nenabíja, nechodí na záchod, len vraždí a vraždí, lebo on je ten dobrý, a oni sú tí zlí. Len v uliciach Ňújorku, deň čo deň! Nenechajte si ujsť našu ponuku rozstrieľaných mozgov. Erotické narážky sú trestné, zato paľba do ľudí je prirodzená. Keď miluješ vraždy, niet čo riešiť.
Vaše mačky milujú granule. A čo vy? Dali ste si už dnes sušené sójové bobky? Stačí zaliať mliekom a dochutiť. Dnes novinka: Toaletný papier ku každému baleniu grátis!
Vyhral Slovan v poslednom ročníku Ligu majstrov? ÁNO či NIE? Zavolaj a vyhraj! Prvých sto správnych odpovedí vyhráva zájazd na futbalový zápas do Anglicka. Zavolaj hneď teraz!... Čakajte, ste v poradí... Čakajte, ste v poradí... Čakajte, ste v poradí... Skúste znova, píp-píp...
Cvak!
Ernesto a Chuan sa stále nachádzajú v jednej miestnosti s Luisou a budú tam až do deväťdesiateho dielu, ale ty, milý čitateľ, si chcel preskočiť reklamu, preto ti ju pustíme znova.
Neváhaj a ochutnaj DETI! Nová DOBRÁ DETI s ešte vyšším obsahom cukru, už je to vlastne len cukor ofarbený na hnedo. Deti, jedzte DETI, vypadajú vám zuby a máte pokoj...
„Svine jedni, už ani neviem, kde bol ten Ernesto. Nevadí, idem sa vyšťať.“
S-s-s-s-s...
„Tak. A teraz cvak, cvak, cvak...“
Luisa zamrkala dlhými mihalnicami.
„O čo ide?“ spýtala sa.
„Predsa... čo nevidíš?“
„Ja to indivíduum nepoznám.“
/Sledujete Luisinu túžbu./
„Si blbá? Však je to tvoj strýko.“
Luisa až teraz prezrela cez ružovú hmlu pred očami.
„Čože! Ja som myslela, že...“
„Kto?“ spýtal sa nedočkavý Ernesto.
„Predsa...“
Luisa omdlela. Naťahovanie deja, kriesenie omdletej. Precitla.
„Žúlio.“
„Ten sluha?“ sklamane vydýchol Ernesto.
„No áno. Potme ich nerozoznám.“
Ernesto kľakol pred Luisu. Čo na tom, že to nemá logiku. Diváčky to nerozoznajú.
„Luisa, zoberieš si ma?“
„Ale veď ja už som vydatá...“
„Nehovor... to mi nehovor!“
Ernesto sa zosypal. Pripravenú ružu si vopchal do nohavíc.
Strih.
Zavraždí Ernesto Luisu? Bolo by to romantické, ale Luisa musí vydržať ešte dvesto dielov, tak treba zavraždiť Pedra. Kto je Pedro? Je to jej manžel? To ani sama nevie. Preto si nenechajte ujsť...
„Teraz som z toho blbá. Kto zavraždil koho? A ďalší diel až zajtra, do pekla, to sa nedá nejako prepnúť, aby bol už zajtrajšok?“
 
54
2
4

V dušičkovom čase s cudzou tradíciou

Pavol z východu kraj / 28. Október 2014 / Úvaha
Október sa dostáva do svojho finále. Cintoríny sa opäť po roku stávajú nádhernými stánkami svetla a nádeje. Dušičkový čas pozýva nás, živých, aby sme sa aspoň na tých pár dní zastavili a seriózne uvažovali nad zmyslom nášho života, kam smeruje a čo ho robí ľudskejším a hodnotnejším alebo čo ho naopak ochudobňuje. Plápolajúce sviece, ticho žiariace do diaľok, nám pripomínajú, že aj náš život je sviecou, ktorá raz určite dohorí. Radi by sme určite boli, keby horela čo najdlhšie. Veď život je na to, aby sme si ho dokonalo užili. Tak nás predsa učí táto doba neúmernej a prehnanej spotreby, ktorá si vyžaduje čoraz väčšie necitlivé zásahy do životného prostredia. Aj počas dušičkových dní počúvame z médií o takmer bezbrehom užívaní si. Dokonca, a to viem celkom presne, už okolo 20. októbra sa na nás začala valiť mohutná predvianočná nákupná kampaň v podobe vianočne ladených reklám a obchodov so silnou vianočnou asociáciou. A to všetko v mene šialenej spotreby čohosi, čo vôbec nepotrebujeme k tomu, aby sme boli skutočne šťastní. Alebo sa náš pocit šťastia spája iba s vecami? Zastaviť sa aj počas dušičkových dní nám len a len prospeje. Je to pre naše duševné zdravie takmer nevyhnutné. Aby nás potom túžba po veciach úplne nepohltila a nezatemnila nám zdravý úsudok.

Cintorín ako miesto posledného odpočinku našich blízkych nie je iba obyčajným miestom bez hlbšieho významu. Nie je len miestom povinného každoročného narýchlo odbaveného spomínania. Nie je iba zhromaždiskom pomníkov, mien a dátumov. Nie je iba prehliadkou tých najtrendovejších kytíc, vencov a večne blikajúcich kahancov. Je oveľa viac! Cintorínom sa spája svet živých s tými, ktorí nás predišli. Práve tam v tichu a spomínaní môžeme prehodnocovať naše doterajšie postoje, skutky i slová.

V posledných rokoch sa aj u nás udomácňuje toľko kritizovaný americký sviatok Helovínu. Najmä kresťansky orientovaní ľudia majú problém prijať ho za svoj. Treba sa ho obávať ako čohosi pre naše pomery neprirodzeného a škodiaceho našej hodnotovej sústave? Veď komu by ublížilo zopár usmievajúcich či mračiacich sa tekvicových hláv? A tie strašidelné kostýmy, do ktorých sa obliekajú aj mnohé slovenské deti nemajú predsa v sebe nič démonické, satanistické či okultné. Kritici najmä z radov kresťanov to možno preháňajú a hľadajú nebezpečenstvo tam, kde nie je. Musím však povedať, že Helovín mi akosi nezapadá do dušičkového obdobia ticha a spomienok. Ja mám v sebe už odmalička zakódované, že prelom októbra a novembra patrí plápolajúcim sviečkam, žiariacim do diaľav. Ktovie, možno keby som sa narodil v 21. storočí, tak by mi bol Helovín oveľa bližší. Alebo aj nie.
 
74
5
6
Okt
27

Maznáčik

Alliena     / 27. Október 2014 / Cvičný článok / Pre zadanie  Cvičenie: Domáci maznáčikovia
  Vo vnútri veľkého  domu žije s nami, aj náš milovaný maznáčik. Je milý, poväčšine tichý a nenáročný.
Celá moja rodina ho zbožňuje.
 Aj deti sa s nim často zvyknú hrávať. Neboja sa ho pretože vedia, že by im nikdy neublížil. Ale aj tak sú pri hre  obozretné. Veď predsa všetky zvieratá majú občas zlé dni.
Má svoj vlastný veľký priestor so všetkým čo k tomu potrebuje.
Veľmi rád sa pozerá s mojou rodinkou na telku a je stálym spoločníkom našich dlhých večerov. Takto prežíva s nami, svoj vlastný život. 
Máme ho dlho a nedokázali by sme si už predstaviť,  byť bez neho. Mnohokrát sa s ním zhovárame aj keď sme sami a niečo nás trápi.  On vtedy zakaždým nadvihne hlavu a zadíva sa na nás svojimi múdrymi očami. V tej chvíli máme pocit, že jeho pohľad  preniká až na miesto, kde skrývame svoje najtajnejšie city. Akoby presne vedel na čo práve myslíme.
 Vtedy hlavou múdro pokýva ako chápavý kráľ a tým nám naznačí,  že všetko zlé raz skončí. 
Zavše, keď ho prepadne ťažká únava pokrytá už jeho rokmi, elegantne a s noblesou zalezie na  svoje miesto, ktoré je vyhradené  jedine pre vznešeného „ Veľhada kráľovského.“
 
107
5
9

Spomienka

Miriam Mikulková / 27. Október 2014 / Báseň
Nostalgia,
myšlienky na tých,
ktorí tu boli.
Zlatom z lístia,
svetlom sviec a kvetmi
dýchol čas
na kameň holý.
Cintorín,
tichá modlitba
a dotyk smrti,
čo iba živých bolí.



 
130
10
10

bytosť a zrkadlo

Deviant     / 27. Október 2014 / Rôzne
Nenávidím jeseň, ide mi na nervy. Všade iba opar a hromady rozmočených listov.

Túlam sa cintorínom a srdnato ich rozkopávam. Zúrim. Zúrim a kopem, bez prestania. Hrče ťažkých listov vystreľujú do vzduchu a nanovo prikrývajú čerstvo pozametaný chodník. I najbližšie hroby.

Náhle sa predo mnou objavuje akýsi starec. Nepohnute stojí a uprene na mňa pozerá. Mlčí. Mám pocit, že vie, čo pre mňa ticho znamená. Prestávam zúriť. Aj krik vo mne tíchne, dokonca si spomínam na chuť radosti. Obyčajnej radosti z maličkostí, ktorá ma kedysi robila šťastným.

Je odpudzujúci: strnulý pohľad, tvár žltkastá ako čerstvo olúpaný kmeň stromu, bez vlasov. Spodok tela nevidím, len hruď, chabo zakrytú špinavou plachtou. Na kostnatých pleciach visí koža, v čudných rukách niečo drží. Mimovoľne vykrúcam ruku, snažiac sa to napodobniť.

Mne však jeho zjav vôbec neprekáža, skôr ma teší, že sme si tak podobní. Už dávno som nikoho takéhoto nestretol. Možno je tento starec niekým, kto by ma mohol chápať. Niekým, kto by ma mohol nerušene počúvať. Koho by neparalyzoval strach.

„Kto si?“ pýtam sa ho s nádejou, avšak hneď pri prvom slove škrípem zubami. Nenávidím ten hlas. Jeho odpornú, hnusnú príchuť. To ničím nezameniteľné zafarbenie, tak výrazné, že je nemožné si ho pomýliť. V návale rozčarovania ani nevnímam, čo presne hovorí. Chuť tichej radosti bleskovo mizne a zase ma napĺňa tá nekonečná prázdnota. Ničota, ktorá ziape a kričí a nedá sa vydržať. Hucká, vyzýva, provokuje, chce byť niečím umlčaná, hocičím, hneď. Chvíľu sa spamätávam. Starec je človek.

„Nemáš strach?” syčím a pomaly sa k nemu približujem. Ani neodpovedá! Tá trúfalosť vyvoláva v mojej hlave priam neznesiteľný vreskot. Nakláňam sa k nemu a prudko nasávam jeho pach, akoby som ho tým chcel obrať o to ticho a pokoj, ktorý ma privádza do nepríčetnosti.

„Vieš, čo všetko ti môžem urobiť?” vrieskam mu do tváre. Búcham sa po sluchách, takmer strácam rovnováhu. Žltá starcova tvár je odrazu úplne blízko, mlčanlivá a opovážlivo nehybná. A dosť! Zatínam do nej prsty, škriabem a trhám. Všetko je od krvi.

Začína pršať. Počúvam, ako veľké kvapky najprv osamelo padajú do lístia, no po chvíli sa celý cintorín hlasno rozšumí. Dážď ma príjemne chladí na tvári. Otváram oči a zisťujem, že ležím nahý na mramorovej doske hrobu. Je hladká a vyleštená, celkom ako zrkadlo.
 
89
9
6

NOCI V RODANTHE

Rosie / 27. Október 2014 / Cvičný článok / Pre zadanie  Cvičenie: Môj filmový pohľad
NOCI V RODANTHE 


Vietor na pláži prezrádzal, že na pobreží severnej Karolíny sa čo chvíľa strhne silná búrka, akú ešte pobrežie ostrova Rodanthe nezažilo. Z hustých čiernych mračien začal padať dážď. 
Po prudkej hádke so svojim bývalým pacientom sa do lekára Paula  pustila aj Adrienne- žena, u ktorej v hoteli býva. 
Búrka silnie. Vietor a dážď bičujú  hotel. Rozzúrená Adrienne príde do svojej izby, s uvedomením, prečo sa snaží Paulovi pomôcť. Zrazu nastane skrat a hotelom sa rozleje tma. Ustráchaný Paul sa rozhodol ísť hľadať Adrienne. Nájde ju v pravej chvíli, aby jej zachránil život, a ona skončí v jeho náručí. Ich pohľady sa stretnú. Jeho oči plné žiaľu sa upreli na tie jej plné pochopenia. Ich pery sa stretli v bozku. Časom zabudnú na búrku. Na druhý deň si už nie sú takí cudzí, a chystajú sa na miestnu zábavu. Zábava je v plnom prúde, stoly sa prehýbajú pod množstvom jedla, a hudba hrá naplno. Paul si odtiahne Adrienne na koniec móla, kde za svitu mesačného svetla, a jemných, krásne zvučných tónov huslí tancujú, ako by to bol ich posledný tanec. Ich pery zotrvávajú v bozku, po chvíli ju Paul zdvihne do náručia, a neskôr sa ocitajú v jeho izbe. Jeho ruky pomaly rozopínajú zips jej šiat, zatiaľ, čo ona mu jemne, s ľahkosťou rozopína košeľu. Medzi nimi panuje dôvera, ktorá sa odrazila neskôr, keď sa ich telá navzájom spojili. Na druhý deň ráno sa Adrienne s Paulom lúči. Auto štartuje, no Paul z neho vybehne a rúti sa späť k Adrienne naposledy sa rozlúčiť. Naposledy ju objať, opätovať jej bozky, uchovať si ju v pamäti . Následne na to, už naozaj odíde. Adrienne sa ešte chvíľu díva, kým auto nezmizne, s jemnou nostalgiou v pohľade, a s otáznikmi v očiach vyslovujúce otázku: ,Kedy ho opäť uvidím?´, a na ktoré  zatiaľ nevie odpoveď.
 
44
2
2

Pes Huraj

Pavol z východu kraj / 27. Október 2014 / Cvičný článok / Pre zadanie  Cvičenie: Domáci maznáčikovia
Pes Huraj má toho za sebou naozaj veľa. Od ranného detstva si musel zvykať na sparťanskú výchovu. Žiadne lapajstvá so psami z ulice sa ho netýkali. Nikto sa s ním príliš dlho a často nemaznal. Nikto ho nezahŕňal citovým prílivom. Nebol miláčikom žiadneho dieťaťa ani dospeláka. Nemal čas na prejavy celkom bežného psieho života, keďže bol určený pre vyššie ciele národnoštátneho záujmu.  Po veľmi prísnej drezúre ho čakala náročná úloha. Pôsobil v špeciálnom odbore ochrany vysokých ústavných činiteľov. Cvičil ho vyhľadávaný kynológ, ktorého meno má vo svete ešte aj dnes svoj cveng.

Huraj je psom známeho čistokrvného plemena. Donedávna strážil najmocnejšieho muža planéty. A robil to veľmi dobre. Sám najmocnejší muž sveta si uvedomuje, že práve Hurajovi môže ďakovať za to, že je stále medzi živými. Huraj zneškodnil niekoľko nežiaducich persón, ktoré sa snažili dostať do tesnej blízkosti najmocnejšieho svetového politika s úmyslom jeho fyzickej likvidácie tými najsofistikovanejšími i bežne dostupnými bodno-reznými prostriedkami a nástrojmi. O Hurajových obetavých zákrokoch plných bolesti spôsobenej jeho ostrými rezákmi písali známe svetové denníky. Hurajova fotka znázorňujúca rozhodujúci stret jeho roztvorenej papule plnej ostrých zubov so záškodníkom a jeho citlivými časťami tela obletela celý svet. Fotograf bol vždy v správnom čase na správnom mieste. To boli časy neutíchajúcej slávy! Dnes je Huraj vyslúžilým členom špeciálneho odboru ochrany vysokých ústavných činiteľov. Má tú najlepšiu zdravotnú starostlivosť a okrem toho aj osobného psychológa, ktorý mu pomáha prekonať všetky traumy a profesionálnu deformáciu z aktívneho obdobia, keď mal zodpovednosť za ochranu nielen najmocnejšieho muža planéty. Huraj je spokojný s priebehom jesene svojho psieho života. Len zuby by mohli byť o čosi ostrejšie, lebo už nevládze dobre pohrýzť kvalitné psie keksy, ktoré mu vozia ešte za tepla z neďalekej zvieracej pekárne. Pravidelne ho navštevujú ešte žijúci svetoví politici, ktorým nie raz zachránil svojím včasným zásahom život. Taktiež k nemu raz týždenne prichádzajú aj deti z materských škôl a on im vďačne predvádza svoje najúčinnejšie obranno-útočné zákroky, akými roky rokúce likvidoval všetko a všetkých, ktorí chceli vykonať atentát. Skáče, havká a vyciera svoj rokmi poznačený chrup a decká tlieskajú a psíka neustále hladkajú. Mnohé z nich by si ho chceli vziať domov a vyhlásiť ho za svojho domáceho maznáčika. Jeho niekdajšieho najobávanejšieho člena špeciálneho odboru ochrany vysokých ústavných činiteľov. Huraj by možno aj pristal, no profil domáceho maznáčika mu veľa nevraví ani v dôchodkovom veku. Najprv by musel spoznať všetky výhody domáceho miláčika. Tak či tak, keksy z neďalekej pekárne by si nechal dovážať aj do novej domácnosti. A hladkať ho môžu stále. Aj jeho cvičitelia ho hladkali, keď zneškodnil nejakého násilníka. Vtedy dostával aj jednu psiu konzervu navyše.
 
38
2
0

Murkove šibalstvá

avalon     / 27. Október 2014 / Báseň / Zo súťaže  Súťaž: Tvorba pre deti 2
Poznáte už kocúrika,
ktorý mliečko nevychlipká?
Čerstvé mäsko buďte istí,
okamžite zmizne z misky.

V byte behá kade - tade,
muchy majú po nálade.
Loví skokmi odvážnymi,
neručí za svoje činy.

Skáče na stôl, na chladničku,
už aj v rúre mal hlavičku.
Je to lapaj veľmi zdatný
a bojovník impozantný.

V nových sitách proti hmyzu
už narobil kalamitu.
Na závesy pozor dáva,
do nich muchy pochováva.

O vtáčí spev má záujem,
zdolať noty - je jeho sen.
Keď slniečko silne žiari,
v tieni spinká šibal malý.

Možno pri tom podriemkava,
ba oťažie mu aj hlava.
Niekedy tak tvrdo zaspí,
že mu vtáčky zobú z labky.

Je to huncút prešibaný,
cíti že je milovaný.
Pretože ho všetci chceme,
s radosťou mu vyhovieme.

 
104
8
8

KÁMOŠI BUCLATÍ

Nick / 27. Október 2014 / Báseň

 

KÁMOŠI BUCLATÍ



Kámoši buclatí
zas prošel jsem ulicí
pak přešinul silnici
a hodil obálku
do dózy hranaté -
ať milá je
v chládku
v té krabici
vstříc pozlátku


Jakpak to dopadlo?
Hýbej se
    kyvadlo!


Bože!
Já, blbeček -
neslinil jsem
paleček
a nenalepil
známku


 

 
30
2
2
Okt
26

9. Nekamarátka

mrjm     / 26. Október 2014 / Rôzne
Zo série  A a D = (ne)kamarátky
    Tma. Ale taká pekná. Suchá a teplá. A mäkká! Hlavne mäkká. Lenivo som v nej otvárala a zatvárala ospalé oči. Zakaždým, keď som ich privrela, opäť som zaspala a bolo to také... divné. Pretože aj s otvorenými, aj so zatvorenými očami som akosi plávala. V hlave mi všetko plávalo, v žalúdku... a nevládala som sa, okrem toho žmurkania, ani pohnúť.
    Tak som si spokojne balansovala na pokraji snívania a bdenia, v teplej, suchej a mäkkej tme a mozog mi pracoval stále pomalšie a pooomalšie po každom jemnom pichnutí. V lakti? V nohe? Sama som nevedela. Iba sa to tak zlievalo... všetko sa zlievalo...
    Tma. Škaredá hnusná tma. Studená, strašidelná a lepkavá. Cítila som jej chladné vlhko na tričku a hneď sa mi zrýchlil dych. Neznášam tmu. Neznášam tmu! Pomykala som nohami, ktoré ma takmer vôbec nepočúvali. Aj ruky som mala akési divné- ťažké a mľandravé. Dvihla som si ich pred tvár, uprene sa na ne zadívala a nič. Hnusná tma! Zlá, zlá tma!
    „Nemám ťa rada, choď preč,“ krotko som jej skúsila dohovoriť.
    A ona ma vážne počúvla. S tichým šuchotom sa kamsi pohla, zdvihla nado mňa a ja som už len s vyvalenými očami hľadela, ako sa formuje do ľudských tvarov. Vyplašene som vykríkla, ale môj krik hneď stíchol, keď mi pod tričko na brucho vkĺzla teplá dlaň. Zrazu som nevedela, či nechcem radšej iba tmu.
    „Tichučko, miláčik, to som ja,“ šepol ľudský tieň Daniným hlasom, „už je dobre.“
    Čo je dobre?
    „Už je dobre.“
    Ale čo je dobre?
    „Som tu, všetko je v poriadku,“ dlaň vykĺzla spod trička a pristála mi opäť na bruchu. Hrejivá. A príjemne ťažká. Jemne hladkala.
    „Kde mám pap-paplón,“ zakoktala som sa ešte stále trochu udýchane a trochu zachrípnuto.
    „Prinesiem ti iný, zlato, tvoj je celý mokrý.“
    Tieň sa zdvihol a s ním odišli aj posledné zvyšky tepla. Pokúsila som sa schúliť do nejakého klbka, ale moje telo ma nechcelo poslúchať. Miesto toho ma schytila triaška. Nevedela som čo sa so mnou robí- či je to od zimy alebo od tmy. No klepalo so mnou stále viac a viac, zuby mi cvakali o seba a bolo mi tak mizerne ako dávno nie. Ani som si nevšimla, kedy sa Danin tieň vrátil do izby.
    „Vypadol prúd, všade je tma a nemohla som poriadne trafiť do izby,“ riekla, ale paplón mi nedala. „Pomôžem ti prezliecť mokré šaty...“
    „A-ale Da-n-n...“
    „Je tma, neboj, nič nevidno,“ nadvihla ma a stiahla mi tričko cez hlavu. „Tu máš, počkaj,“ jej ruku som zacítila na chrbte, „počkaj, počkaj, počkaj. Kde je rukáv? Tu, ruku. Jednu, druhú...“
    Netrvalo dlho a zas som spokojne ležala v suchu. Ale zima mi bola stále. Paplón som mala na sebe, no zima nie a nie odísť preč. Danina ruka, ktorá mi zasa ležala na bruchu, bola jediné teplo v širokom-ďalekom okolí. Nemala som rada dotyky. Ale toto teplo bolo také lákavé... A logicky mi vychádzalo, že ak je dlaň teplá, tak aj zvyšok by mal byť. Treba trochu vydržať.
    „Dana?“ odvážila som sa napokon, „stále mi je hrozná zi-zima.“ Ako na zosilnenie mojich slov mnou poriadne zalomcovalo.
    „Tak sa kúsok posuň a prosím, nekop, dobre?“ Posteľ trochu zastonala keď sa Dana vtisla ku mne pod paplón. Vydrž, vydrž, vydrž, opakovala som si v hlave, keď ma tuho objala a ešte tuhšie pritisla k sebe. S nosom pritisnutým k jej krku som okamžite zacítila nárast teploty.
    „Dana, si teplá,“ považovala som za potrebné oznámiť jej túto informáciu. „A pekne voniaš.“
    „Zato ty si teraz ako ľad,“ zasmiala sa ticho.
    Chvíľu sme boli obe ticho. A mne bolo všetko stále viac a viac príjemné. Keby som mohla, začudovane by som nad sebou pokrútila hlavou, že čo sa so mnou robí. Kazím sa? Po chvíli som ale ticho prerušila:
    „Ty teraz budeš moja mama?“ Neviem to opísať. Ani neviem, či si iba niečo nenamýšľam, no jej objatie bolo zrazu iné. Mäkšie, jemnejšie.
    „Nie, mojenko, nemôžem byť tvoja mama. Tú máš iba jednu.“
    „Ale ostaneš so mnou?“
    „Mám na výber?“
    „Máš.“
    „Tak si vyberám- ostanem.“
    Spokojne som sa zahniezdila v jej náručí. Ruky som sa posnažila poskladať k jej bruchu tak, aby ju veľmi netlačili. Výsledok bol taký, že som ani poriadne nevedela, kde ich mám, no stále boli akési meravé.
    „Dana, ty si kamarátka?“
    „Už asi áno, čo myslíš?“
    „Že si nekamarátka.“
    „A to prečo?“
    „Lebo si lepšia ako kamarátka.“
    „Ďakujem,“ šepla.
    „Nemáš za čo,“ odvetila som.
    A opäť sme stíchli. Dana po chvíli začala hmkať akúsi melódiu, ktorá mi postupne tlačila na viečka a oči sa mi začali opäť zatvárať. Bola to pekná tma. Plná Dany.
 
66
6
5

Jeseň

Miro / 26. Október 2014 / Báseň
Sfarbuje všetko naokolo,
no farby ostávajú
len na samom povrchu.

V sychravom daždi ukryté,
sú sily dávne.
Stretá sa zem a vlhkosť.

Vodou všetko nasiaklo,
procesy začínajú.
Žitie stráca ťarchu.

Drevo podmyté a rozpadnuté,
pokusy sú márne,
maľby strieda zhnitosť.

V rozpuku je krásna jeseň,
preniká až do drene, kde
kvitne život - rozmáha sa pleseň.
 
34
1
0

III. Ako sa vandrovníci rozhodovali a ako pochodili v krtinci pod lipou

skald     / 26. Október 2014 / Poviedka
Zo série  Vajce a my
Po dobrom odpočinku sa lepšie vstáva a nebolo to inak ani u našich kamarátov. Ráno ich zastihlo vo veselej nálade a tak ju ešte podporili spoločnými výdatnými raňajkami.

Ešte pred zbalením uzlíkov a odchodom ich však Mat s prosbou v očiach požiadal, či by sa nezastavili trochu ďalej na lúke, pri krtinci pod veľkou lipou. Býva tam totiž jeho synovec, ktorý nedávno oslávil tretie písmeno a ktorého by veľmi rád tiež poslal trochu do sveta. Mot je vraj učenlivý a mocný mládenec s bystrým zrakom a šikovnými packami, i keď na Matuzalemov vkus až trochu príliš hanblivý. „Viem, že má na ženbu ešte čas, ale už by sa mohol aj pomaly začať rozhliadať, či nie? Myslím tým, že prirodzene, že je dobré vyhĺbiť si dom a naučiť sa postarať sám o seba, ale krt je krtom len vtedy, keď sa nebráni spájaniu tunelov, chápete? Donieslo sa mi minule do uší, že keď na neho nejaká pohľadná krtia slečna čo len pozrie, už aj mizne v jednej z tých svojich kĺzačiek,“ neodpustil si trochu šomrania dobromyseľný Mat.
„No ale vyčkajte ešte chvíľku, páni cestovatelia, skoro som zabudol. Donesiem vám čosi vhodné na vaše potulky. Hneď to budééééé,“ a odšuchtal sa do jedného zo svojich tunelov.

Vajco sa pritočil k Chvosťovi a so založenými rukami sa ho opýtal: „Myslíš, že bude správne zobrať so sebou Matovho synovca? Viem, sme jeho dlžníkmi, ale čo ak nám bude skôr na obtiaž? Predsa len, budeme za neho zodpovední,“ vyjadril svoju silnú váhavosť.
„Ale Vajco, tá tvoja skvupinka ti zase lezie na modzog, há? V bezpecí kvesla s nohami hove, tak by si to kceu?“ vysmieval ho kolega. „Ja si myslím, ze vác nás stavý pán ani potesit nemohou. Ved si pocuu, Mot je mladas, sily bude mat dosc a neohvozí kamavátstvo pve pekný kozúsok. Naviac s ním nebudeme mat nikdaj núdzu o noclach. Este vaz si to spocítaj, je to ktko, vyhvabe to za chvílu,“ presviedčal ho na dobrú vec praktický myšiak.
„Takže to riskneme, priateľ môj?“ zvažoval ešte kúštik Vajco. „Myslím len na to, že ktovie do akých krkahájov sa my ešte dostaneme, aby sa mu niečo kvôli nám neprihodilo.“
„No ved to, ze nevieme co bude a vo tvojici sa nám hádam zadaví lepsejsie, nie?“ uzavrel debatu neoblomný Chvosťo.
Vajco zamyslene prikývol, no presvedčený ešte nebol. Snáď kvôli ustráchanej povahe, snáď preto, že dobre vedel či tušil, akými maličkými vandrovníkmi vlastne sú a čo všetko sa im môže pritrafiť po ceste.
„Tak mládenci, toto určite neodmietnete,“ docupital hneď na to krtko a s víťazoslávnym úsmevom im obom vtlačil do ruky malý lampášik. „Aby vás nikdy neprekvapila tma, a aby ste mali na mňa pamiatku,“ povedal a takmer si nestihol prechytiť paličku, čo mu obaja vďační vandrovníci chceli už-už potriasť pravicou.

Ešte sa museli na cestu potúžiť neriedeným slivkovým muštom – a verte mi, že krti robia ten najlepší – a už sa im kolená ohýbali nad prachom cesty a ruky mávali na rozlúčku.

Nájsť krtinec pod veľkou lipou nebolo ťažké, stačilo ísť za nosom, presne ako im poradil Mat. Obaja si pri ňom zložili uzlíky a tentoraz sa volania ujal Vajco.
Odkašľal si a zvučným hlasom zavolal: „Ste doma, mladý muž?“ Chvosťo sa zatiaľ hojdal na pätách a rozhliadal po okolí. Odpovede sa im nedostalo a ani z krtinca nik nevykukol.
„Holahej, nerušíme? Ste doma?“ skúsil to ešte raz Vajco.
Opäť nič. Len bzukot včiel nad nimi z koruny lipy a kdesi v diaľke sa s niekým na skrývačku hrala kukučka.
„Čo teraz, Chvosťo?“ rozhodil rukami Vajco. „Budeme tu čakať, kým sa neobjaví?“
„Pre mna za mna mózeme. Je pekný den, dal by sa stvávit aj hovsie ako cakaním na slniecku,“ usmial sa beťár myšiak. „Abo to mózem spvobovat este vaz ja, há?
DOBVÝ DEN PÁN MOT, MÁTE NÁVSTEVUUU...“ zahulákal nečakane do krtinca.
„No však ráčte dovnútra,“ ozvalo sa veselo z temnej hĺbky pod nimi.
„No vidís, takto sa to vobí,“ pochválil sa Chvosťo a Vajco sa nad jeho pochabosťou musel usmiať. „Posvietime si na cestu lampášikom?“ navrhol a už aj pohotovo rozsvecoval ten svoj.
Nedbám, kamavát, ale ides p-vý, ked uz si sa tak vychystau.“
Tak aj bolo. Vajco síce chvíľu mlčky pregĺgal nad tmavým otvorom vedúcim možno aj do stredu zeme, no teplá žiara lampášika ho nakoniec upokojila.
„Tak ides, nie?“ tľapol ho Chvosťo po chrbte a to veru nemal robiť, pretože Vajco pri tom od ľaku spadol z nôh. Keďže bol priamo nad dierou, tak zmizol v nej a ostalo po ňom len doznievajúce: „Áaaaaaaaaaaaaa!“ Myšiak len pokrčil plecami a s typickým úškrnom a lampášikom v packe skočil za ním.

Obaja cestovatelia boli isto prekvapení tým, že sa ocitli na dlhočiznej kĺzačke a rád by som vám povedal, že viem, aké je to dobrodružstvo pustiť sa dolu vykĺzaným krtím tunelom, ale - neviem to. A možno by som sa bál rovnako ako Vajco a možno by som výskal tak ako Chvosťo. Ktožehovie. Nie je to predsa môj príbeh.

Napokon – po jazde, ktorá mohla trvať podľa nadšeného Chvosťa asi len toľko čo jeden potočný žblnk – zastali kdesi hlboko pod zemou a opäť našli stratený dych.
Lampášiky síce nedokázali osvetliť všetko, ale dobrodruhovia videli, že sú na správnom mieste.
Pred nimi stál nízky holobradý krtko a škeril sa na oboch našich priateľov. „Tak ako sa vám páčil môj príjazdový tunel? Takéto niečo nemá nikto v okolí,“ naparoval sa trošku.
„Nooo..,“ začal roztrasene Vajco, ale Chvosťo mu skočil do reči: „Paváda, pán Mot, cistá paváda, nemám slov, povytvácau som ich vsetky cestou, hahá.“
„To som rád, pán myšiak, to skutočne som. Poslal vás za mnou môj strýko Mat, pravda?“
„Nuž áno, prečo to skrývať,“ odpovedal mu na rovinu Vajco. „Domnieva sa, že by sa vám zišli nejaké skúsenosti a dôveroval nám natoľko, že mňa – Vajca a tuto Chvosťa – poslal za vami.“
„Teší ma, priatelia, som Mot,“ predstavil sa im konečne krtko. „A všakže vám strýko narozprával aj príbehy o tom, aký som hanblivý a tak podobne?“
„Tak vevu,“ ozval sa Chvosťo.
No, tak si predstavte, že on tie krtie slečny za mnou posiela naschvál, vraj potomkov treba. Jasné, že sa potom všetkým vyhýbam, chlapci.“
„Pozrimeže,“ rozosmial sa Vajco. „Starý Mat je ale pekný figliar.“
„To má pvavdapodobne ešte z mladosci a vandvoviek, o ktových nám vypvávau,“ usúdil Chvosťo. „Vsak pod s nami, Mot, naucís sa nejaké tviky a oplatís mu to dajakým sibalstvom,“ poradil mu.
A viete čo, dobrodruhovia? Ak ma chcete, idem s vami, len si zbalím lopatku a niečo pod zub. Ak sa na cestách s vami dokážem naučiť len polovicu toho, čo strýko, tak potom ešte len uvidí,“ zaumienil si napochytre Mot.

A tak sa prihodilo, že z dvoch vandrovníkov boli traja. Už pobalený krtko sa ešte raz zvítal s Vajcom a Chvosťom na dennom svetle a bolože to smiechu, keď mu porozprávali ako Vajco prišiel k svojmu brneniu a Chvosťo k svojmu zahrčkavenému chvostu.
A čo bolo ďalej okrem unavených nôh a smädných hrdiel na konci dňa? Veď uvidíme...

 
78
5
7
Literatúra Básne a poézia Poviedky Pravidlá pre používateľov
Angličtina online Ako sa naučiť plynule anglicky v rekordne krátkom čase
Literárny portál Slavonica @ 2006 - 2014