Tvorba
Komunita

Články

Feb
27

krista

olicko / 27. Február 2015 / Báseň
krista majlo ty s krásnou čiernovláskou
ja s nádhernou blondínkou
žiadne aleje v ružových sadoch
akcia reakcia
staré hity
mladé šťavnaté ženy


cítiš tem život
čo nás čaká
čo nás neminie
čo prežijeme do konca
karel kryl
kurt cobain
a tie tvoje pičoviny (...)


nezazeraj
dnes som pánom ja
spievaj pre radosť
nás dvoch
 
10
0
0

Ako sa vrátiť k prírode

Pavol z východu kraj     / 27. Február 2015 / Poviedka
Záhrada manželov Trpjakových má štandardné rozmery. Nič výnimočné by ste v nej nenašli. Azda len niekoľko záhonov s geneticky modifikovanou repou, ktorá bola vyšľachtená odborníkmi spoza mláky, dá sa s ňou ľahko manipulovať pri jesennom zbere a je určená všetkým tým, ktorí doteraz pestovali menej poddajné druhy a nevládali ich ťahať bez cudzej pomoci. Trpjakovci ju prijali s nadšením a konečne si ju vyťahajú úplne sami a nebudú musieť volať polku dediny. Nie žeby nestáli o návštevy, ale takto aspoň ušetria na tekutých výdavkoch určených pre brigádnikov.

Záhrada Trpjakových sa predsa v niečom nepodobá na tie ostatné v dedine. Je obohnaná dnes veľmi populárnym betónovým plotom, prvým a zatiaľ jediným v obci, cez ktorý nemáte ani tú najmenšiu šancu vidieť, čo robia susedovci. Aj keby ste ako chceli špehovať, nepodarí sa vám to! Trpjakovci si tento plot vyhliadli pred rokom v jednom štýlovom časopise o bývaní a záhradných doplnkoch. Upútal ich hneď na prvý pohľad a referencie o ňom ich definitívne presvedčili. Plot vraj prešiel niekoľkými testami a vraj odolal aj strelám z mobilných odpaľovacích zariadení.  Trpjakovci si uvedomujú zhoršujúcu sa bezpečnostnú situáciu vo svete, a tak nemali prečo otáľať s kúpou.  Dokonca si betónový plot aj sami nainštalovali a denne ho potajme potľapkávajú a šepkajú mu slovká plné nežností a neskonalej vďaky. Manžel Trpjak mu šepká nezvyčajne jemným hlasom: " Ty môj drahý, si zárukou našej pokojnej a nikým nerušenej pohody." Manželka Trpjáková často recituje pri plote svojich obľúbených klasikov a krochká blahom, aké jej poskytuje mocné betónové objatie.

Mať betónový plot však môže byť aj životunebezpečné. Čo ak človeka trafí šľak alebo dostane vážny kolaps všetkých orgánov a "vďaka" betónovej opache si sused odvedľa nič nevšimne? Kto si potom všimne, že tu ide niekomu o život? Predlekárska prvá pomoc poskytnutá hoc aj susedom má pred príchodom rýchlej najvyššiu prioritu a od jej neodkladného aplikovania závisí život postihnutého. Betónový plot nepomôže. Ten sa bude iba mĺčky dívať na rýchlo postupujúcu skazu svojho majiteľa. Našťastie Trpjakovci sú dvaja a môžu sa vzájomne zachraňovať aj bez suseda spoza betónovej bariéry.  Navyše sú zdravotne fit, a snáď aj preto podcenili možné riziká svojho nepriepustného plota. Lenže roky nezastavia ani oni a raz sa jeden z nich poberie ako prvý na večnosť, a potom vznikne problém s možným výskytom kolapsového stavu u toho ešte žijúceho a s jeho úspešným vyriešením. To aby sa už teraz začali Trpjakovci modliť za to, aby odišli na večnosť pekne spolu a bolo by po jednom probléme navyše. Deti nemajú, a tak by mali v predstihu vyriešiť aj rébus - čo so všetkým hnuteľným a nehnuteľným majetkom po ich odchode na onen svet. A betónový plot by mali radšej v predstihu zbúrať a namiesto neho osadiť niečo viac dedinské, napr. klasické drevené latky voňajúce prírodou.
 
26
2
1

Môj sen o láske

pospo / 27. Február 2015 / Báseň

Môj sen o láske


Hľadám Ťa v diaľke ešte ťa nepoznám, vídam Ťa v denných snoch
Túžba mať dušu spriaznenú nedá mi spať, trhá ma zo sna
Zriem Ťa v lúči slnečnom, kráčať teplým letným dňom
Kútikom zraku zočím Ťa obliatu svetlom neónu

Kráčaš mojim smerom, krokom pomalým, kľudne avšak vyzývavo
Cítim to v tebe, to zvláštne, čarovné tajomno, ktoré ma priťahuje
Prechádzaš okolo mňa s úsmevom, naše pohľady sa stretli na malý okamih
Tvoje oči žiaria šibalským úsmevom, ten pohľad zvodný, zasnený

Míňame sa denne mnoho krát, vždy s úsmevom, začínam dúfať
Nenachádzam odvahu, strach osloviť Ťa, moja šanca je mizivá
Srdce to nezvláda, vyskočiť chce , nemá kľud pri myšlienke na teba
Zrazu stojíš predo mnou s krásnym úsmevom, oči sa Ti lišiacky smejú

Ach, tie oči, prekrásne hnedé očká s leskom šibalstva
Pozdravíš ma, neviem čo ďalej, klopím zrak, sčervenám
Ostávam citom zmätený, splnil sa mi sen, si na dosah
Je koniec augusta, dávaš mi nádej, nádej na lásku

Sen sa mi naplnil, nádej je v nás, zaiste, je to láska
Nesmelo, ako malé dieťa, držím ťa za ruku, nechcem ju pustiť viac
Spoločná prechádzka, prvé objatia, prvý bozk, je to skutočnosť
Pod svetlom tmavých uličiek, stretnutia naše trvajú

Pod lístím stromov lavička, sedíme spolu v šere,
S dôverou na ma pozeráš, tajomstvo prezradiť chceš
Tisnem Ťa k sebe, do uška šeptám
tajomstvo Tvoje v bezpečí nechám

Je polka novembra, viem láska, ty sviatok máš,
S rukou na očiach tvojich, vediem Ťa do izby
V tej izbe vo váze krásnych ruží devätnásť,
Krvavo červené, tie vskutku rada máš


Ten pocit, snáď Ťa potešia, láska sa napĺňa
Volanie osudu, znamenie lásky, hra Amora
Znamenie osudu, na tmavom koberci
Pod stolom črepy v nich ruže červené

V kútiku oka skúmam tvoj pohľad
Na tvári tvojej márne radosť hľadám
Myšlienky čítať chcem, smútok mám v srdci
Ružičky červené život nám spečatia

Je koniec novembra, chladivý večer
Volanie nevnímaš, netúžiš viac
Srdce máš z kameňa, či je v ňom cit
Prišla mi správa, stretnutie žiadaš

Zrazu je december, piateho v mesiaci
Stretnutie žiadané dneska sa koná
V slabučkom svetle nočných lámp
Pochmúrnych uličiek našeho mesta

Viem, už je to jasne, stretnutie posledné
Na mieste tichučkom obálku dávaš
Vraj ma máš rada, no nemôžeš viac
Srdce mi krváca, ronia sa slzy

Skončila láska chvíľková
Amor sa zahrával, neverím viac
Bola to hra, či láska skúšobná
Však láska k Tebe moja pretrvá


Radoslav Pospíšil

Venované Samuele Takáčovej
 
44
2
1

Tak hnusne mu prial

septickdept / 27. Február 2015 / Miniatúra

Závidí mu že podniká
Má peknú ženu
darí sa mu
je šťastný
Zaslúžil by si vývod
povie závistlivec
Aj za trest že ojebáva
On už ho dávno má od Boha
 
23
1
0
Feb
26

najúprimnejšie podľa skutočných udalostí (prvá časť)

olicko / 26. Február 2015 / Báseň
spomínam na naše pražské
dobrodružstvo
ako sme devätnásťročný
povedali rodičom dovi
frajerkám ľúbim ťa
čoskoro sa vrátim


ach tá mládežnícka nerozvážnosť
s drogami bol síce problém
ale boli sme odhodlaní
zmeniť to


mizerné práce striedali
svetlé chvíle
svetlé chvíle striedali
mizerné práce
a stále dokola


spali sme pod holým nebom
v chránenej oblasti
združení s bezďákmi od špiku kosti
z noblesných reštík prchali bez platenia
kradli jedlo v nákupných centrách
a v najhoršom prípade spravili záhradku
kde sme celú noc jedli hrozno
a jablká
ráno mizerná práca v sklade
večer dve basy piva
tráva
pervitín
heroín
ráno mizerná práca na stavbe


a pamätáš na bitku od ukrajincov
čo nám rozbili držky
skopali rite
a zavolali fízlov
že sme ich napadli
no my v kŕčoch od smiechu
pod vplyvom účinných látok
spievali kurtove lithium
i am so happy
because today
i found my friends
they are in my head


a priateľ subutex
s halucinačnými víziami
plávajúcej podlahy
doslova plávajúcej podlahy
nám spríjemňoval
nedeľné popoludnia
a použitou striekačkou
od týpka čo mal žltačku typu cé
sme aplikovali kúsok šťastia
pred ďalšou šichtou
mizerného vykladania kamiónov
 
25
1
2

Ježibaba posadnutá zdravou výživou-rozprávka

septickdept / 26. Február 2015 / Rôzne

Štyri deti zablúdili v hustom lese. Ale mali šťastie. Keď sa už stmievalo našli 
domček. Boli už poriadne vystrašené lebo jeden z nich robil neustále divočiaka
napodobňoval ho ako funí a krochce. Vždy sa vytratil a z diaľky ho bolo počuť.
V domčeku sa svietilo. Zaťukali na okno a po chvíli im prišlo otvorť dievča moh
lo mať tak do tridsať rokov. Pozvala ich dnu, uvarila im dobrý lipový čaj s citró
nom a pohostila ich itrnicami a jelítkami. Deti, keď sa najedli pekne poďako
vali a že odídu. Podišli ku dverám, jeden z nich stisol kľučku, ale bolo zatvorené.
Dievča podišlo k jednému zo štyroch detí a opýtala sa:"Ako sa ty voláš?"
    "Janko,"odpovedal chlapec ustráchane.
    "A ďalej? Priezvisko tvoje."
    "Havlík..."
    "Havlí-í-í-k do čé-é-értá, do čertá-á-á Havlík. Havlík do zadkú-ú-ú."
    "Pustíte nás,"povedal Janko bojazlivo a tíško.
    "Čo si si to mrmlal, nebolo ti vobec rozumieť,ůpovedalo dievča drzo. Na teba si
dám obzvlášť pozor. Idem sa pozrieť do gule čo ste zač lebo by ste určite klamali.
Každý klame to vieme. Každý chce od druhého nejaké priznanie a pritom má toho
na priznanie zlého viac od toho čo to po ňom chce." Dievča odišlo ku stolu, kde
mala sklennú čarovnú gulu. "Guĺa, guľa povedz mi čo sú títo zač!" Zvrieskla a po
dišla k vysokému Jurkovi. "Ty natiahnutý, čo sa špúliš. Huba do guličky. Pery do 
guličky. Určite je za tým strach. Tak ty ošťávaš teda záchod. Si už skoro dospelý.
Chlpy s teba lietajú na všetky strany. Čo nevieš namieriť s tým tvojím vtákom do
hajzla? Mám ti to ukázať ako sa to robí? Pozri! Postavím sa, rozkročím sa a prí
dem bližšie k mise a nie ako ty štíš ďaleko od hajzla a keď doštíš kvapká ti to na
zem. N teba si tiež posvietim. Á-á-á, máme tu aj tučného. To by nebolo aby v par
tii nebol aj tučný. Vodca partie, jeho pobočník, ten s ktorého si robí vodca stále
žarty, dobrák atď. Ty pojdeš zaraz do chlieva. ja som totiž ježibaba posadnutá
zdravou výživou. Nebudeš žrať ako doma. Vraj sporiadaš k obedu celé maslo a 
celé kurča." Podišla ku štvrtému z nich a povedala:"A tento vtáčik si po sebe neu
pratuje. Vyslope kakao v obývačke a šálku nechá tam. Všetci poďte sem! Aby ste
sa odučili od tých zlozvykov za sebou pojdete na lopatu. Sadni,"povedala ježiba
ba. Chlapec si sadol na lopatu a ježibaba povedala:"Je na mne teraz či vás tam 
šupnem alebo nie. Potrebujete sa báť aby ste neboli zlý. Vždy si na mńa doma spo
meniete ako ste sa báli oživot, keď budete chcieť byť zlý. Nie je isté či sa odtiaľto
dostanete." Postupne všetci sadali na lopatu. "Ja už budem nosiť si z obývačke
po sebe šálku,ůplakal chlapec.
     "Ja už nebudem pažravý,"vravel tučko. "Práve teraz som si spomenul, že to pre
to žeriem lebo som sa sústredil na jedlo a namiesto toho som mohol robiť inú
doležitejšiu činnosť. Keďže som nemal inú zábavu tak som stále iba žral."
    "Tučniak do chlieva. "A stým ho vyviedla na dvor a zatvorila ho do chlieva.
    "Ja už nebudem šťať vedľa záchoda,"plakal natiahnutý.
   "Ja už nebudem žrať, "plakal tučko ako ho viedla do chlieva.
    "Ja už si budem po sebe spratávať šálku. Ja už nebudem mrmlať," volali s pla
čom všetci.
    Tu vošli do kuchyne dvaja starkí. "To sú moji rodičia,"povedala ježibaba. Nie
sú až tak starí. Mojho otca brat mal rodičov. A ten brat mojho otca sa ženil veľ
mi neskoro, keď boli jeho rodičia už veľmi starí. Narodili sa mu dvaja chlapci
pekní. Jeden sa podal do Šinalov a druhý do Šarfákov. Do sestry Šarfákovej že
ny. Teda mojho otca brat a on moj otec mali rodičov otec sa volal Šarfák a jeho
žena Šarfáková rodená Šinalová. Jeho žena mala sestru slobodnú Šinalovú a
do tej sa podal ten druhý malý. Teda obaja boli do Šarfákov, ale ten druhý bol
viac do Šinalov. Šarfáková rodená Šinalová mala sestra šarfákovej ženy bola 
šibnutá. Ten druhý bol viac do tejto šiblej. Len mrmlal a bol rovnaký psychoš
ako ona. Moja mama mi povedala. Tá čo stojí pred vami. Že tídvaja malí čo sa
narodili, že to boli náhradníci za dedka a babku čo zomreli. Že preto zomreli 
aby sa mohli narodiť tamtí dvaja. Až tvoje deti budú náhradníci za nás. Keď ne
budem mať decka tak nezomriete? Opýtala som sa ich. Nechcela som sa vydá
vať a vydala som sa. Nechcela som mať deti a mala som. Stále doliezol na mo
ju polovičku postele ten moj. Svojich rodičov som viac milovala ako svojho mu
ža a aj stále milujem. Nevydávala by som sa, keby som musela odísť z rodičov
ského domu. To mi sám diabol dal do hlavy, že moji rodičia nezomrú, keď ne
budem mať deti. Rozrezala som si brucho aby sa nenarodili a sama sa zašila.
myslíte že klamem? Pozrite sa tu mám merítko, stehy, vyzerá to ako pravítko."
A stým si vyhrnula tričko. "Lebo, keď by sa narodili, rodičia by určite zomreli.
Hanbila som sa povedať svojmu mužovi, že som tak závislá na mojich rodičoch.
je predpovedané diablom, že sem príde pes so štyrmi deťmi a keď zabijem toho
psa možem zabiť aj tie deti."
    Tu sa tam zjavila smrtka s kosou a vraví:"Kde je ten pes nech ho zoberiem."
    "Nedám ti ho, choď preč,"povedal chlapec čo si nespratával po sebe šálku z 
obývačky.
    "To je len taká zvieracia,"povedal ten čo ošťáva záchod.
    "Nie! To je rovnaká,"povedal tučný.
    "Sviňa jedna,"povedal ten čo si nespratával šálku.
    "Niekde je dvadsať múdrich okolo dieťaťa a niekedy dvadsať bláznov je tam, kto
rí sa poznajú snáď s každým a keď sa nepoznajú majú túžbu o každom všetko
vedieť a preto chcú každého poznať. Niekedy nosí cumel dieťa v jedenástich ro
koch lebo ho nosí aj dvojročný brat. Nechce poslúchnuť a ten starší aby si vytia
hol cumel z úst a tak aby bol pokoj ho nechajú tak. A niekde hádžu šupky z man
darínky deti doma na zem a potom to robia aj na návšteve. Je to preto lebo im to 
doma dovolia. Pretože majú upratovačku. Takéto deti, keď sa mi dostanú pod ru
ku musia zomrieť. Ale som vás dostala. Moj otec kedysi sa nebál odísť od svojej
ženy a kráľovná dobra ho stále upozorňovala. Dávala mu rozne znamenia. Naprí
klad raz povedal na ňu, že je panovačná a nebola to pravda. Potom jeho žena moja
matka išla s naším psíkom k veterinárovi a vyskočil na tašku so psíkom dvojroč
ný pankhart a dobýval sa s nožíkom v ruke do tašky. mal ešte veľa ďaľších upozor
není, ale nedal si povedať. Tak mu kráľovná dobra pošramotila rozum, že keď boli
na prázdninách moji bratranci. Sú malí lebo ich matka sestra mojej matky sa tiež
vydávala neskoro. Keď boli u nás na prázdninách moj otec dal filtračný systém čo 
čistil vodu v bazéne, položil to do bazéna v domnení, že tam dáva čerpadlo. To ako
keď dáte fén do vane. V tej chvíli skrat a bolo po nich. Bolo to hrozné pre nás všet
kých. Sestra mojej matky nás nenávidí odvtedy a tak sme kúpili tento dom na sa
mote. Potom sa moj otec začal báť, ale aj tak si nedal povedať a stále chcel odísť.
Raz napísal báseň tej, ktorú miloval a potom dostal veľký strach lebo sa bál odísť.
Bál sa lebo vedel, že je naňho jeho milovaná nahnevaná, že píše zamilované básne
ale aj tak neodíde. Za mojím otcom prišiel diabol a povedal mu:"Odteraz, keď sa
ťa niekto opýta niečo banálne, trebárs sa ťa opýta tvoja žena:Poznáš, ktoré sú moje
dve najlepšie kamarátky, bude ti tak šibať, že v tom budeš hľadať niečo čo si ty za
vinil a z tej viny sa premeníš na vlkolaka a kto je v tej chvíli pri tebe toho zabiješ.
A preto bude v tvojom záujme mať v svojom dome nejakých cudzícha zabiješ ich aby
si nezabil svojich, keď to na teba príde. Keby ti nedávala také upozornenia tak
by si sa nevinil. Ten chlapec s nožíkom bolo to upozornenie a zároveň trest a potom
si sa potrestal vinou, keď si dlho sa máčal v strachu, že tú druhú nemožeš mať
rád. Že píšeš len tak zamilované veci o nej a potom nič. To že zomrel v bazéne
bol trest. Potom ste chceli od seba odísť. Už sa vám to nezdal hriech. Zostali ste.
Stále máte veľa vecí v sebe, ktoré vás možu zblížiť. Keby neprišli upozornenia
by si sa nevinil. Boli len preto že kráľovná dobra vedela, že to nezvládneš alebo
preto, že je hriech odísť?



Je to ukázka z prostriedku pripravovanej  rozprávky. Začiatok a koniec ešte nemám.
Možno to bude hovadina, ale skúšam.......
 


 
31
0
0

Denník zúfalej manželky - časť 26

Oza / 26. Február 2015 / Rôzne
Zo série  čítanie na pokračovanie
Ako hovorieva Peter "žiješ!". U neho to znamená,že môžem byť rada, že mám stále nejaké problémy, ktoré musím riešiť, tým pádom neupadnem do stereotypu a nenudím sa.
Teraz cítim stav totálneho ohrozenia.To znamená, že si "žijem" priam nad pomery.

Peter sa stal závislým na internete. Zbiera informácie o spôsobe liečenia jeho choroby,píše si poznámky po papierikoch, hoci som mu hovorila, nech si to píše do zošita, aby to mal prehľadné. Informácie sú veľmi protichodné- ale čo je horšie, že sa nimi riadi - tiež protichodne.Čo je dnes dobré a zdravé,zajtrauž neplatí a všetky nakúpené potraviny vyhodí a začne odznova.

Sypem si popol na hlavu, že som si dovolila mu protirečiť, lebo to dospelo tak ďaleko, že cítiac sa nepochopený, priam ma vyhodil z domu, že ináč pôjde bývať do pivnice. Vyhodil všetko ovocie a zeleninu aj s 20 - timi  dalamánkami, ktoré si vlastnoručne upiekol z ražnej múky, prestal brať lieky a rozhodol sa držať hladovku.

Neviem čo spravím . Najhoršie je, že mám výčitky, že som ho nenechala v jeho bádaní, nech sám príde nato, čo by mu najlepšie prospelo.

Stále je tendencia pomáhať chorým, len nikoho tuším nenapadlo, ako pomáhať nám, čo žijeme s chorými, ako znášať tento kríž a neupadnúť do depresie a sebaľútosti. Ako im byť oporou? ! ... 
23
2
2

striptérka

olicko / 26. Február 2015 / Báseň
vraj trpela chudera
obscénna striptérka
s čiernym kašľom
po cigaretách


mimo iného šlapala
nie len v stupajách
staršej sestry
tak rajcovnej
že chlap
zalapal po dychu
keď frndou vrtela
pred opitým ksichtom
nádejného zákazníka
a deštruktívnym pohľadom
omráčila poslednú štipku hrdosti


vytrhla srdcia mnohým rytierom
tejto skazenej doby
a zničila životy deťom
ženám spôsobila hystériu
a vrásky na pekných tvárach
vždy s úsmevom na perách 
lemovaných červeným rúžom
skrytých v dyme cigariet


no mne nezostáva iné
ako na ňu spomínať v dobrom
pretože vždy bola po ruke
a vedela ma spraviť šťastným


nie vždy je pravda
že minulosť vás dobehne
niekedy nestihne
zomrie
 
31
1
0

Budem mať o čom písať?

Pavol z východu kraj     / 26. Február 2015 / Poviedka
V preplnenej, málo vetranej a pomerne zastaralej spoločenskej sále odborových zväzov sa ochvíľu začne dlhoočakávaný galaprogram, ktorého hlavnú časť bude tvoriť každoročne sa opakujúci akt odovzdávania cien "Televízny zázrak roka". Zmyslom týchto cien je rozprúdiť ešte viac cirkuláciu  televíznych staníc s nevšednou vysielacou štruktúrou v spoločnosti a podporiť ich zaujímavou finančnou hotovosťou, o ktorej výške rozhodujú sponzori a najmä to, ako sa v daný významný deň vyspia. Doteraz sa vždy vyspali do ružovučka, keďže sa nikdy nikto nesťažoval. Hotovosť je zakaždým poskytnutá na presne určený cieľ: technická a intelektuálna podpora vysielaných programov.

Sála je už obsadená do posledného miesta. Vzduchom sa šíri zmes podivných vôní a ťažko identifikovateľných aróm. V prvom rade sedí odborná porota v rodovom vyvážení. Medzi nimi aj ja. Bol som vyslaný na túto slávu spoločenským týždenníkom, v ktorom pracujem od konca osemdesiatych rokov minulého storočia. Už vyše polstoročie mám pod palcom práve spoločenskú rubriku, kde sa podrobne venujem aj spomínaným cenám "Televízny zázrak roka". S napätím čakám na začiatok. V prvom rade, kde sedím, necítiť žiadne pachové zmesi ani iné nenáležité arómy. Dámy porotkyne si asi nevedeli vybrať, ktorý parfém na sebe rozprášia. Ja som ostal v arómovej neutralite. Možno na mne trochu cítiť kuchynský zápach vyprážaného chleba vo vajíčku, ktorý mi s láskou pripravuje manželka už vyše tridsať rokov.

Na pódium s malým meškaním vstupuje moderátorka. Očividne sa málo pripravovala, a tak len hapká a okrem pozdravu jej máločo rozumieť. Asi budem opäť improvizovať a fabulovať ako po ostatné roky. "Hej, slečna či pani, poznám dobrého a finančne prijateľného rečového trénera," žiada sa mi zvolať. Moderátorka sa predsa len osmeľuje a jej reč sa postupom času dá s privretými ušami zniesť. Po hudobnom vystúpení istej regionálnej kapely sa bez akéhokoľvek tvorivého premostenia dostáva k vyhláseniu výsledkov. "Vážení prítomní, a teraz nastáva chvíľa, na ktorú sme všetci tak túžobne čakali," tuctovo uvádza poradie v súťaži "Televízny zázrak roka". Žiada sa mi ako osvedčenému znalcovi jazyka zasiahnuť do jej prejavu a patrične ho zhodnotiť a vhodnými slovami bez vulgárneho prikrášlenia poslať do teplých krajín. Ale, na koniec sa zdráham čokoľvek vysloviť, aj keď viem, že v tej obrej hale by to nikto nezaregistroval. V akomsi neznesiteľnom rečovom kŕči strácam chuť sedieť a počúvať výsledky súťaže, ktorá sa mi za tie dlhé roky zhnusila. Moderátorka o mojom znechutení nemôže ani len tušiť. Navyše ju čaká po skončení programu tučný honorár za niečo, čo nikdy nezvládne s bravúrnosťou ostatných ostrieľaných moderátoriek.

Názvy troch víťazných televízií sa jej podarilo vysloviť bez jedinej chybičky. Aspoň niečo si nacvičila pred zrkadlom. Môžem byť vcelku spokojný. Budem mať o čom písať do spoločenskej rubriky. O večne haprujúcej vzduchotechnike a sporadicky opadávajúcej omietke zo stropu nado mnou by som písal oveľa radšej. Vždy som chcel robiť občiansku publicistiku. Tá omietka, ako som si za tie roky stihol detailne všimnúť, tu odpadáva už od prvého ročníka súťaže, ktorý sa konal pred polstoročím. Ozaj, aby som nezabudol, tohtoročnú súťaž "Televízny zázrak roka" vyhrala nízkorozpočtová televízia z východu našej vlasti, zaoberajúca sa navodením príjemnej atmosféry plnej kľudu, absolútneho mozgového vypnutia a dlhodobého odosobnenia sa od problémov v spoločnosti i v človeku samom. Dosahuje to celkom účinným spôsobom. Divák sleduje otáčajúci sa bubon automatickej práčky až do skončenia samotného prania. Cenu získala aj  roky predtým. Porotcov znova zaujala svojou jedinečnou vysielacou štruktúrou, ktorá sa z roka na rok rozširuje. Nonstop 24 hodín vysiela všetky možné druhy pracích programov, kedy si divák môže vybrať ním preferovaný druh a dokonalo sa pri ňom odreagovať.

Takže, opäť po roku som trochu bezradný, keďže o televízii " 40-60-95 " som už všetko za tie roky napísal. Alebo že by som predsa len skúsil tematicky odbočiť k sporadicky padajúcej omietke a dlhodobo haprujúcejvzduchotechnike v spoločenskej sále odborových zväzov? Počkajte, prosím. Cena sa tento rok odoberie televízii "40-60-95". Aspoň tak som vyrozumel z chaotickej gestikulácie predsedu poroty. Ale prečo? O dôvodoch sa vraj dozvieme v kompletnej hodnotiacej správe. Teraz chvíľu fabulujem. Žeby sa zistilo, že minuloročná výherná finančná hotovosť televízie "40-60-95 "nebola určená na technickú a intelektuálnu podporu vysielaných programov? Žeby si novú televíznu práčku niekto z vrcholového menežmentu potichu premiestnil do svojej kúpeľne? Končím s nezmyselnými paranoidnými dedukciami. O rok, prisahám, že do poroty ani nepáchnem a predčasne dám výpoveď aj z práce, ktorú som po tie roky tak vrúcne miloval.
 
19
1
0

Ešte neprišiel jeho čas

septickdept / 26. Február 2015 / Miniatúra

Niekto si musí pravdu vybojovať
Niekoho Boh potrestá za nepravdu
A niekoho s tým istým hriechom nechá tak
Možno preto že je neveriaci a bral by to ako náhodu
Alebo možno neprišiel ešte jeho čas
 
13
0
0
Feb
25

skoro všetko smutné je všade

m / 25. Február 2015 / Báseň
zlomené srdce,
iba jej bozky zašijú.
Jej alebo lepšej od nej.
Či taká vôbec existuje?
Neviem, netuším.
Luna ma topí k tvrdej práci,
kde sny mi v duši zase kvitnú
a utekám pred sebou
za slnkom,
za hudbou,
za cigaretami.
Všade len nie za ňou,
tak veľmi sa hanbím,
že som robil zle.
Tak veľmi sa hanbím,
že ani nechcem,
aby mi odpustila.
 

 
33
5
1

Zase...

Miro / 25. Február 2015 / Báseň
Ponáraš sa do bahna
zase raz,
pochované spomienky
vstávajú z hnilého hrobu.

Slučka visí z rahna
zase raz,
v sudoch pálenky
rozpúšťaš lásky porobu.

Po šťastí sa zem zľahla
zase raz,
hroty, črepy a úlomky,
nič nevylieči srdca chorobu.
 
47
3
3

Výstrel...

Isabell / 25. Február 2015 / Báseň
Keď počuť výstrel, temný a krátky,
bolesť sa rodí, koniec je lásky.
Srdce na kusy trhá ten jej pohľad krásny
viac je len ticho ukryté v básni...

Ten smutný pohľad je to posledné čo uvidíš,
než stlačíš spúšť, aj keď už nič necítiš...

Tak rýchlo zaznel varovný tón,
so sebou vedie vopred prehraný boj...

Je vo svojom pekle, jej duša mizne,
jej telo zrazu je jej cudzie...

A on pri nej sedí, z úst sa mu rinú nemé slová,
že by dal čokoľvek, len aby tu pri ňom teraz bola...

Slzy má v očiach, prežíva nočnú moru, 
už ani nedúfa, zatratil dušu svoju...
 
28
5
0

ľudské zverstvá

olicko / 25. Február 2015 / Báseň
v šere vidím siluetu
ľudská hlava
šnúra z pupku
krvavý sliz steká
po kôre stromu
do mláky plnej beznádeje


majstrovské dielo
povedal by blázon
s masturbačnou poruchou
a dokonal skazu
zvráteným činom


matka nemusí byť matkou
v pravom zmysle slova
len mátoha skrytá pred sebou
v tme bolavých rán
čo spôsobil život


nie všetky básne sú o láske
napríklad táto
je o obesenom embryu
pretože ľudské zverstvá
sú nevyspytateľné
odporné
a hlavne aktuálne


bohovia sa naozaj museli zblázniť
 
39
3
2

Kraťasy I.

Tulák v sivom     / 25. Február 2015 / Rôzne
Zo série  Kraťasy
Uchvátenie
Biely strop s ladiacimi stenami obkolesili drobnú izbu so starým, vzorovaným kobercom. Svetlá pouličných lámp prenikajúce skrz medzery v žalúziách sa tiahli po neupratanej posteli, odrážajúc sa v oku plyšového leva, rozvaľujúcom sa na vankúši. Zaberajúc tretinu miestnosti, posteľ dala priestor už len starožitnému šatníku z bukového dreva a veľkému písaciemu stolu. Nad ním bola zavesená nástenka s pohľadnicami vyobrazujúcimi nedozerné lúky, vysočizné hory ba aj lietajúce zámky. Pod ňou spočívali knihy rôznofarebných, mierne poškodených prebalov, na ktorých chrbte sa vynímal nápis VERNE. Izbou prenikal šuchot otáčajúcich sa stránok a trenie pera o papier zošita, práca chlapca sediaceho za stolom. Modré tričko s pridlhými rukávmi, sivé tepláky. Čierne ponožky s dierami odhaľujúcimi celé päty. Vzrastom sa ponášal na žiaka štvrtej triedy. Detská tvár, mračiaca sa v dospelom sústredení občas klesla, oči sa zužovali no neprestávali vstrebávať text hrubej knihy.

Spočinuli na obrázku rozprestierajúcom sa cez pol strany. Čiernobiela fotka jazera. Spod hladiny trčí chrbát, víriaci vodu okolo a dlhý krk s podlhovastou hlavou. Pod fotkou sa píše, že fotka pochádza z roku 1934 a ide o najznámejší podvrh týkajúci sa Nessie. Chlapec si oprel hlavu o ruky a smutnými očami čítal o ďalších podvrhoch. Pri čítaní slov skeptikov sa hrýzol do pier a očami znovu premeriaval nejasné a rozmazané fotky čiernych siluet. Po dočítaní zobral do ruky pero a do zošita zapísal slovo možno a obrátil na nasledujúcu stranu. Dosiaľ nevysvetlené vesmírne signály. Chlapec sa zhrbil a ponoril do čítania.

V kancelárii
Kanceláriou prelietaval jemný vánok horúceho, letného poobedia. Za piatimi stolmi s počítačmi sedelo päť ľudí a za minútu sa ozvalo zhruba dvesto kliknutí myší. Z celej skupiny najšťastnejšia bola žena stredného veku, sediaca priamo pri okne, opierajúca hlavu o dlaň ruky a surfujúc internet. Ostatní sa raz za čas začali ovievať kancelárskymi papiermi a ignorovať pri tom pach potu, ktorému sa nechcelo von oknom. Ticho klikania prerušil telefón. Zdvihol ho muž v modrej košeli s krátkymi rukávmi, odhaľujúc prepotené podpazušie a odkazuje volajúcemu, že hneď dorazí. Zložil, zapísal si akýsi údaj na papier pri počítači a povedal ostatným, kam ide. Ďalší muž sediaci oproti mu ironicky poprial veľa zábavy a načiahol sa po fľaši teplej minerálnej vody. Vedľa neho pilne pracovala mladá žena, stále nervózna z toho, či niečo pokazí alebo nie, hádžuc očkom po kolegyni pred ňou vždy, keď zneistí. Kolegyňa, žena zhruba rovnakého veku ako žena pri okne, no podstatne zničenejšej vizáže, mala oči nasmerované na monitor no mysľou bola v potravinách, snažiac spomenúť si, čo bolo na zozname, ktorý zabudla doma. Slnko pražilo ďalej a do konca šichty zostávala ešte hodina a pol.
 
24
2
0

Sám

Miro / 25. Február 2015 / Báseň
Sám
kráčaš
cestou plnou prázdnoty.
Sám
vrážaš
do stien večnej samoty.

Sám
stojíš
a pozeráš na odcudzený svet.
Sám
brodíš
sa a lámeš krídla určené v let.

Sám
žiješ
dni sychravých spomienok.
Sám
piješ
a topíš tony myšlienok.

Sám
umrieš...



 
38
5
0

ČO SA DEJE V PRAVEKU

JA / 25. Február 2015 / Poviedka
ČO SA DEJE V PRAVEKU


Boli sme na stanovačke v praveku. Jana chcela vidieť, ako to tam vyzerá, že nemusíme stále do toho Chorvátska. Tak dobre.
Ráno nás budili všakovaké revy. Medvede, vlci, šablozubý tiger, no paráda! Tešili sme sa, že stretneme nejakých praľudí. Odfotíme, natočíme – bude to pekná spomienka. Jana si bola umyť zuby v potoku, a hneď chytila veľkú rybu. Losos, alebo niečo také. Práve sme ju napichávali na palicu, keď išiel okolo ten pračlovek. Pekne s budzogáňom na pleci.
„Hej, vy čo tu?“
No veru tak! Hovoril po slovensky. Slovenčina je v skutočnosti veľmi starobylý jazyk. Štúr by sa čudoval.
Ja že však čo, pečieme rybu, to sa nesmie?
„Nejde o to. Z ktorého ste kmeňa?“
Nevedel som, čo mám povedať.
„Ja fandím Slovanu. Ale Jana futbal neznáša...“
„Sme zo Senice,“ povedala Jana.
„Teší ma,“ povedal ten pračlovek. „Volám sa Mrdo.“
„Jana.“
Podali si ruky a nasledoval veľmi dôverný kontakt nosmi.
„Ja som Fero,“ priskočil som jej na pomoc.
Našťastie mi iba stisol ruku. Teda na nešťastie, lebo akoby som ju dal do zveráka.
„My sme tu taká malá banda. Máme osadu len toť, za deviatimi horami. Však poďte, ruksaky vám zoberiem.“
Chvíľu sa ešte čudoval, v čom bývame, že to je dobrý nápad, ten stan, len keby sme použili kože z bizóna, bolo by lepšie. Zobral nám ruksaky, stan, aj nedopečeného lososa a že zatiaľ si máme dať taký mazanec, hovoril tomu sušené jelenie, teda suši. Japonci by sa čudovali...
Išli sme deň a noc. Nakoniec niesol aj nás. Vošli sme sa mu na chrbát. Po ceste nám všeličo rozprával. Vtipy, rozprávky, cestopisy, klebety. Oni sú osada Tvrdoňov. Patria do kmeňa Mrdoňov a krajina sa volá Semenica.
„Jéj, skoro ako my – Senica,“ povedal som.
„Kdeže,“ nesúhlasil Mrdo. „Toto je celkom iné.“
Privítali nás, ako sa patrí. Najprv psi, potom deti, za nimi ženy a nakoniec, samozrejme, predstavenstvo obce.
„Ja som tu vedúci, teda náčelník,“ podával mi svalnatú ruku ten prvý v rade. „Ale o nič sa nestarám.“
„Áá, to poznám, u nás je na to starosta.“
„Toto sú poslanci,“ ukázal rad chlapov za ním. „Posielam ich každé ráno niečo robiť, ale len váľajú šunky.“
„Teší ma, Fero!“
Na konci radu som mal ruku ako onucu. Jana zase červený nos.
„Ste našimi hosťami.“
Na to sa rozozneli tamtamy, obstali nás chlapi s dlhými vlasmi a spustili takú prešľapovanú, asi akože tanec. Pochopil som, odkiaľ pochádza hip-hop.
„Nie, počujte, takto tancujú chromí. Ukážeme vám,“ ponúkol som sa.
Hrával som trocha v kapele, na basu a na gitaru. Oni gitaru nemali, tak som si sadol aspoň za bicie. A spustil som. Jana sa predviedla.
Vlasy jej lietali, nohy jej lietali, prsia jej lietali.
„To čo je?“ kričal na mňa náčelník.
„Rokenrol. Klasika!“
Niektorí sa pridali k nej. Ale za chvíľu mali jazyky pod bradou. Nohy sa im plietli, nevedeli udržať rytmus.
„No čo je, padavky, poďme!“ kričala na nich Jana. Je ako divý kôň, keď začuje muziku.
Uznali, že sme dobrí a konečne nás pozvali ku stolu. Teda ku kamennému stolu, veď sme v dobe kamennej. Priniesli pečeného jeleňa, pečenú kozu, pečené prasa a pečené gaštany. Jana chcela pečenú sóju, bachol som ju tým budzogáňom po hlave /symbolicky/, aby vedela, kto je tu pánom a postrčil som k nej koš plný gaštanov.
„Ale gaštany nemajú dosť bielkovín, uhlohydrátov, železohydrátov, enzimátov, vitaminátov...“
„Čo to bľaboce tá ženská?“ pýtal sa náčelník
„Nič zvláštne, dám jej po pysku, len dovoľ, náčelník, aby som vám predviedol, aké my máme obľúbené jedlo,“ chytro som zahováral.
„Ó,“ dojato odvetil náčelník.
Zobral som panvicu, teda plochý kameň, dal som oheň naplno a na kameň položil krásne kúsky prasačej krkovice. Keď boli z jednej strany uňo-ňuňo, obrátil som ich a potrel: horčicou, korením, rýchlosoľou, obyčajnosoľou a dal to zase na oheň.
„Mäso sa má naložiť deň predtým, ale včerajší deň je v ťahu,“ povedal som.
„Múdra reč,“ uznal náčelník.
„Chleba nemáte?“
„Čo to?“
Poškrabal som sa... Zázrak obilného zrnka má ešte len prísť.
„Nevadí, dáme hranolky.“
„Áno, ale to by si musel ísť najprv objaviť Ameriku a doviezť odtiaľ zemiaky,“ povedala Jana. Niekedy má aj pravdu.
„Tak to zbaštíme s nejakým lístím.“
Praľuďom sa len líca nadúvali a masť im tiekla po brade.
„A čo to je?“ pýtali sa.
„Cigánska pečienka.“
Hneď si ten recept zapísali kamenným písmom na stenu jaskyne. Archeológovia budú celí bez seba.
„A teraz!“ zaťapkal náčelník. „Ako vážení hostia musíte prijať trocha rozkoše.“
Z jaskyne vytancovala krásna pračlovečica v jeleních bikinkách. Oblečená bola v kvetinkách, jej telo sa skrývalo v pusinkách. Teda vo fliačikoch v tvare bozku. Pre mňa mala originál svoju pusinku ako ruže kvet. Jana zavrčala.
„No čo je, však vidíš, že to je dar.“
„Keď sa jej dotkneš, kopnem ťa do rozkroku!“
„Správaj sa slušne, sme na návšteve.“
Ženám človek nevysvetlí, čo je to bontón.
Mal som nápad.
„Šéfe, a čo takto...“
Ukázal som bicepsy, tricepsy a multicepsy, a pri tom ukázal na Janu. Posunková reč platí naprieč dejinami.
„Jáj! Fiki-fik?“ ukázal náčelník náš posunok pre súlož. Ja že odkiaľ ho máme.
„Jasné, kámo, urobím jej to v slušnom štandarde.“
Len to som netušil, že nás budú povzbudzovať. Aj ju, aj mňa. Ja som si to rozdával s ich krásavicou a Jana s ich náčelníkom. Za všeobecného veselia a skandovania rovno tam, medzi dvomi ohňami.
Keď sme sa zas stretli, nemohli sme sa navzájom pozrieť do očí. Oni zatiaľ robili to isté. Osada Tvrdoňov z kmeňa Mrdoňov. Už aby sme boli doma, v Semenici. Teda v Senici.
Slávnosť na našu počesť sa skončila až neskoro v noci. Všetci boli na mol. Aj my. Ten nápoj, čo nám dávali, bola dvanásťka pivo, nepasterizovaná. Napadlo mi, že by som im mohol poradiť.
Na pamiatku sme im teda prezradili, že keď obilné či jačmenné zrnko neskvasia do nápoja, ale do vláčneho cesta a upečú tú placku na suchom kameni, dostanú tak vlastne prvý chlieb. Oni vraj, že škoda obilia, radšej nech je pivo. No ako sa páli z obilia whiski, to som zamlčal.
„Dovidenia v budúcnosti!“ mávali nám na pozdrav.
Stan sme im nechali, aby mohli podľa neho stavať indiánske típí.
Jana bola zamyslená. Stáli sme na zastávke vlaku, na trati do 21.storočia. Niečo sa v nej varilo.
„Čo ti je?“
Bozkal som ju na čelo. Zdvihla ku mne oči.
„Ja som sa zamilovala.“
Vlak prišiel a ja som odišiel.

 
84
7
6

Mysliteľ

Seeker of Truth / 25. Február 2015 / Báseň
         Socha
       mysliteľa
      stále  sedí,
      dumá nad
        životom      z kameňa
            Len            srdce
            tak                 má
      akosi je              sám
   tvrdý voči životu, veď
   Chladný   a  pevný
   voči dejinám.
   Netrápi ho
   minulosť -
   je  ďaleko.
   Nevšíma si
   prítomnosť
   - netýka sa  ho. A budúcnosť
   je ešte ďalej   -   on zotrvá.
   Namyslene sa vypína nad
                                 ostatných.
                                  Však  len
                                   do   doby
                                       keď rozbije
                                         ho     rým...
 
25
1
0

Deň muža bez ženy

Seeker of Truth / 25. Február 2015 / Báseň
Brieždenie.
Ráno.
Chlad.
Mrholenie.
Horúca para.
Horkosť.
Samota.
Kniha.
Prázdno.
Hlad.
Chlad.
Dážď.
Clivota.
Stmievanie.
Chlad.
Temnota.
Samota.
 
31
2
0

OTÁZKA

Nick / 25. Február 2015 / Báseň


O T Á Z K A



Uprostřed náměstí
by mohla stávat
statná socha
Ramena bytelná
postoj rozkročný
a oči
do divoka


Pláštík
coby chrabrá
kamizola
a ruky v gestu
- něco
jako:
Jedu si pro
nevěstu
mířím si přece
pro ženicha!
Tak to na mě
z rakve
dýchá


Však z hlíny nebe
do očí vroucně zebe
jen to prázdné místo
když dozajista jisto je
zvolit jen osud
chumaje


A co ty?
Povstaň do tý
dobroty!


Středem houžve
cílu města
už se chystá
slávy cesta
Vždyť obloha
modrá je -
tak dáme
jméno
Modráska


Jakápak to
otázka?!


 
20
3
0
Literatúra Básne a poézia Poviedky Pravidlá pre používateľov
Angličtina online Ako sa naučiť plynule anglicky v rekordne krátkom čase
Literárny portál Slavonica @ 2006 - 2015