Tvorba
Komunita

Články

Sep
01

Pozastavenie sa nad životom

julliette / 01. September 2014 / Rôzne
Každý človek má raz za čas jeden z tých ťažkých dní. Možno aj období. Vtedy si hovoríte že ste na tom asi najhoršie na svete. Taký deň mám dnes aj ja. Práve som skončila v práci. Dnes to bol môj prvý deň, ktorý som odpracovala sama. A druhý deň, celkom. Zajtra idem do práce znova. Tentoraz, do inej pobočky, nepamätám si, ako mám ovoriť, ani ako mám zavrieť a mám len hmlistú predstavu kde to je. Dnes som mala vážne dosť veľké problémy s pokladňou a keď sme zatvárali tak vysvitlo, že najprv musím zavrieť dvere, zapnúť alarm, zhasnúť a až potom môžem ísť zamknúť. Po tme. V prázdnom obchode. V starej budove. Len tak medzi nami, vážne nemám rada tmu. Momentálne sedím a autobuse, pretože domov musím cestovať cca hodinu aj pol. Najprv, musím ísť jednu zastávku metrom. Potom čakám desať minút na vlak a tým cestujem vyše hodiny na konečnú stanicu. Tam nastúpim na autobus a veziem sa znova až na poslednú zastávku. Blbé. Ale viete čo. Vlastne na tom niesom až tak zle. Mám predsa prácu. A strechu nad hlavou. A keď si spomeniem na ľudí, ktorí nemajú nič. Žijú na ulici a nemajú čo jesť. Vlastne, už len keď si spomeniem na mojich spolubývajúcich, ktorí sú vážne zúfalý lebo nemajú žiadny job, poviem si, že som na tom vlastne najlepšie z nich. Vtedy mi je ľahšie. Lepšie sa mi cestuje a na zajtrajší deň sa dokonca teším. Vďaka tomu si vždy uvedomím, že veci nikdy nie sú také zlé, ako si ich vykreslujeme. Stačí sa na ne pozrieť z iného uhľu a hneď je všetko inak.
 
12
0
0

Ja to inak neviem riešiť

Pavol z východu kraj / 01. September 2014 / Miniatúra
Tento článok je zapojený do súťaže - ako zmysluplne riešiť problém preťaženej a preplnenej cestnej siete vplyvom neúnosného zvyšovania počtu kamiónov.

Chce sa dostať ako väčšina prihlásených spisovateľov načas a v poriadku do cieľa svojej cesty. Kysuce, Čadca. To je cieľová zastávka! Z vlakov a autobusov má fóbiu, a tak mu ostáva iba vlastné auto s platnou STK do roku 2015. Poslal totiž do známej autorskej súťaže päť básní, v ktorých sa prelínajú prírodné a osobné motívy. Opísal v nich svoj vrúcny a úprimný vzťah k rodnému kraju, k stromom v rodnej obci, ktorých však každým rokom ubúda vplyvom pahltnosti developerov, k bocianom, ktorých každoročne víta na elektrickom stožiari pri rodnom dome porciou čerstvo vylovených žiab. Ešte sa mu zo súťažného výboru neozvali, či postúpil do ďalšieho užšieho kola, no aj tak sa v predstihu musí zaoberať vážnym problémom, ktorý určite netrápi iba jeho. Ako docestovať do Kysuckej knižnice v Čadci celý, bez dlhého neznesiteľného čakania v zápchach, bez záznamu jeho mena v čiernej kronike dopravných nehôd? Túto otázku si určite nekladie iba on. Síce nevie, koľkí sa prihlásili do súťaže, no počíta, že tam nebudú iba domáci Kysučania alebo neďalekí Oravci. Ešte nevie, či ho vyberú. Netuší, akú má šancu preraziť s tými básničkami. Nepozná zloženie komisie, ktorá bude posudzovať prihlásené literárne práce. Ale čosi pozná určite! Vety z dopravných správ: "Pre kolóny tunel v smere na Čadcu priebežne uzatvárajú. V smere z Vrútok na Žilinu sa tvoria dlhé kolóny. Od výjazdu z diaľnice pri Ivachnovej sa vytvorila súvislá kolóna až po Ružomberok." Radšej nemal nič nikam posielať. A keď už tak veľmi chcel čosi niekam posielať, tak radšej do súťaže, ktorá sa koná v logisticky prístupnejšom mieste, bez kolón a zdržaní. On sa rozhodol, ako sa rozhodol. A tak sa pri možnom úspechu svojich diel musí už vopred vysporiadať s nástrahami preťaženej cestnej siete na severovýchode našej vlasti. Alebo skúsiť cestu cez Poľsko? Absurdné! To neprichádza do úvahy! Nie! Rýdzo slovenská autorská súťaž si zaslúži aj rýdzo slovenskú cestu. I keď Poliaci sú Slovania ako my. Nie! Radšej stáť dve hodiny pod Strečnom než obdivovať z auta krásy Poľska. To je národne neprípustné! Prečo sa len neprihlásil do súťaže niekde inde? Musí vyriešiť raz a navždy problém s preplnenými cestami nielen na severovýchode rodnej vlasti. Ale ako? On, ktorý píše prírodnú a reflexívnu lyriku, takpovediac mimo cestnej reality, by mal nájsť spôsob ako sa raz a navždy zbaviť nákladiakov? S nápadom, že treba postaviť diaľnice rýchlo, lacno a kvalitne, tu už ktosi bol. A tak mu ostáva vyriecť  pár viet. "Len sa zamyslite, vážení používatelia ciest, koľko nepodstatných vecí a potravín prevážajú kamióny? Treba doložiť trvanlivé zahraničné jogurty s najnovšou exotickou príchuťou do regálov v Žiline! Kamión  je už na ceste. Nutne doplniť trojfarebné čokoládové tyčinky neviem odkiaľ! Kamión už štartuje. Špeciálne krmivo pre psov a mačky, aby mali vždy lesklú srsť! Kamión už letí, teda cvála, teda práve dochrčal na Donovaloch. Musí zastaviť. V istom hypermarkete majú tento týždeň zameraný na taliansku kuchyňu! Kamión s rýdzo talianskymi výrobkami je už čochvíľa tam, len sa zdržal ako inak v kolóne. Paradajky zo Španielska! Už sú na hraniciach. Akoby sme si sami nevypestovali tie naše." Nie, nevyrieši problém kamiónového násilia na cestách, no jedno môže, vyzvať spotrebiteľov, aby nekupovali zbytočné potraviny. Potom nebude dopyt a nebudú ani kamióny, ani zápchy, ani smrteľné nehody. A teraz sa už začne v predstihu baliť na niekoľkohodinovú cestu do Čadce, pretože mu došiel mejl s pozvaním. Musí sa riadne nabaliť. Čo ak uviazne v kolóne pred Ružomberkom alebo pod Strečnom? Dostatok tekutín, keksov a ovocia zo slovenských zdrojov mu zabezpečí primeraný komfort aj v tej najdlhšej kolóne na svete.

Jeden z pozorných čitateľov tohto článku: Môj strýko pracuje dvadsať rokov v potravinárskom závode na výrobu aj Vami spomínaných trojfarebných tyčiniek neviem kde. To by ste mu teda pomohli. Ak by nebol dopyt, nebola by ani práca. Toto by ste chceli dopustiť? Radšej nech politici čo najskôr dostavajú diaľnice, a to rýchlo, lacno a kvalitne.

Odpoveď na tento postreh zatiaľ nedošla.


 
27
0
0

Súťaž: Denné snívanie

Slavonica     / 01. September 2014 / Súťaže
Cieľom súťaže je napísať poviedku alebo básničku, ktorej námet je založený na dennom snívaní.

Poznáte to, niekedy sa pristihnete, že sa vám pred očami odohrávalo niečo úplne iné, ako v skutočnosti - môže ísť o denné snívanie, hlboké zamyslenie sa, halucináciu, túžobné predstavy... :-)

Rozsah do 400 slov.

Hlavnou cenou pre výhercu je Kniha Slavonica.

Termín: 30. september  2014

Prajeme mnoho zábavy a tešíme sa na vaše príspevky :-)

 
46
1
0

Letokruh

Jovran Bird / 01. September 2014 / Báseň

Vôňa sa plúži bytom,

vari sa varí ?

Krúti mi nosom

september v kalendári.

 

Klbôčko s mačkou

pokojne vrní.

Lupienky ruží

uviazli v tŕní,

slzičky šťastia; v oku.

 

Leto vo vývrtke

v jedničkovej zostave

s vtákmi letí.

Tam, kde sú deti.

 

Na juhu v diaľke

počuť jeseň,

tichúčko spieva

letnú pieseň...


 
19
0
0

Vdychovať sa dá aj v interiéri

Pavol z východu kraj / 01. September 2014 / Rôzne
Patrím medzi ľudí, ktorí sa radi a dlho prechádzajú v otvorených exteriéroch. Nie, interiérová konečnosť priestoru mi nesedí. Tam sa cítim taký nesvoj. Naozaj sa počítam medzi tých, ktorí potrebujú zažiť neohraničenosť, vietor vo vlasoch, kvapky dažďa na ramenách atď. Aspekt takmer nekonečných otvorených exteriérov hľadám kdekoľvek v prírode, najviac na lúkach a takmer nekončiacich pláňach. Za svojimi zážitkami takmer neohraničeného aspektu otvorených exteriérov neváham prejsť aj polku zemegule. Som nadmieru šťastný z takýchto špacírok, lebo ma dokážu vždy nadchnúť. Viem sa tešiť aj niekoľko minút nielen zo silne emotívneho aspektu takmer nekonečných otvorených exteriérov, ale aj z celkom obyčajného pohľadu na lúčny kvet, z tráv, ktoré ma obklopujú, keď beriem svoju trasu "šúsom" cez nepokosenú plochu. Vdychujem celkom bez zábran všetky tie úchvatné a také sýte vône. Zatiaľ nenavštevujem žiadnu alergologickú ambulanciu, a tak môžem i naďalej spokojne a bez strachu "inhalovať" prírodu samu. Treba predsa naplno využiť ten zostávajúci alergicky neutrálny stav, či nie? Treba vdychovať často, pravidelne a sem-tam aj živelne bez rozmyslu, lebo ktovie, či práve zajtra nebudem aj ja držať v rukách lekársky nález na peľovú alergiu, ktorý mi určite až do smrti nedovolí vykonávať jednu z mojich najobľúbenejších činností. Ja vdychujem vône jari, leta i jesene od malička. Moje prvé rande v pätnástich sa vďaka môjmu nepretržitému systematickému vdychovaniu vôní prírody predčasne skončilo. Svoju prvú a zároveň aj poslednú vážnu známosť som spoznal práve počas jednej z každodenných prechádzok v otvorenom exteriéri, ktorý však nebol vôbec takmer neohraničený. Ani neviem, ako som sa tam mohol ocitnúť. V mojom zozname takmer nekonečných otvorených exteriérov tento nefiguroval. Padla mi však do oka. Možno aj ja jej. Spätnosť jej reakcie som vtedy bližšie neskúmal. Na našom prvom a zároveň poslednom rande sa všetko "ako neľútostným rezom" pretrhlo. Priateľka bola jednoducho povedané až priveľmi netrpezlivá. Neviem, čo čakala. Asi som ju mal na svoju záľubu dopredu pripraviť, potom by som pred ňou nevyzeral ako blázon, ktorý namiesto vône jej tela celkom sústavne vnímal a vdychoval arómy okolitej flóry. A pritom ona chcela tak málo. Vnímať ju ako ten najkrajší kvietok spomedzi tých tisícov navôkol. A to som mal s ňou veľké smelé plány. Túžil som ju o pár mesiacov požiadať o ruku v niektorom z mnohých takmer nekonečných otvorených exteriérov. Chcel som ju prilákať k mojej najobľúbenejšej činnosti, a to pravidelnému, systematickému i živelnému inhalovaniu prírody samej. Mal som v úmysle vtiahnuť ju do nepretržitého spoznávania silného emotívneho takmer neohraničeného aspektu otvorených exteriérov, no ona sa zdráhala. Mala stovky výhovoriek, až sme sa nakoniec rozišli.
Po rokoch som ju stretol tam. V alergologickej ambulancii. Bol som na nejakom rutinnom preventívnom vyšetrení, ktoré našťastie nepotvrdilo žiadnu peľovú alergiu. Ona tam sedela a strašne kýchala a smrkala. Papierovou vreckovkou, ktorú už mala celú rozmočenú, sa snažila priviesť svoj nos do znesiteľného aspoň polosuchého stavu. Peľová sezóna práve vrcholila. Myslím, že dokonca vykašliavala aj hlienové hrčky. Prihovoril som sa jej. Tam v čakárni s nápisom na dverách "Neklopať". Po piatich minútach som spoznal, ako žila posledných neviem koľko rokov. Ja som sa jej tiež zdôveril so svojou životnou cestou. Celé to trvalo asi desať minút.Potom zaznelo spoza dverí jej meno. Môžem povedať, že nás nakoniec spojila práve ohraničenosť jednej preplnenej čakárne s vydýchaným vzduchom a s nástenkou o najúčinnejších spôsoboch boja proti peľovej alergii. Spojil nás interiér! Až sa mi to slovo hnusí. A ja som si myslel, že budeme do konca nášho spoločného manželského života bezstarostne križovať hoc aj "šúsom náhody" tie takmer nekonečné pláne celého sveta a inhalovať prírodu samu, potom možno aj seba navzájom. A potom ...
 
24
0
0

nie je sex umenie?

living girl / 01. September 2014 / Báseň
hovorím si, bol to iba sex
dodržujem kódex
náhodných milencov,
nadšencov
jednorázoviek...

tak som rozmýšľala
chápeš, keď som postielala
nie je sex umenie?
možno postoj, možno hrmenie
poznáme sa? nie!
Povedať niečo o tebe to by bolo hádanie
ale to naliehanie,
neviem kde sa to berie
ale svet je ako páperie
už nejazdím rýchlo,
minule ma nadchlo
svitanie,
hrkútanie dvoch holubov
dokonca som prestala chodiť do klubov.
Hovorím tak melancholicky,
básnicky, populisticky
nazvi to ako chceš.

myslíš že je to počasím?
tým nebom belasým?
dôsledok psychických problémov?
všetkých mojich extrémov?
čo sa to stalo s mojim vnútrom?
je ako v ohni, je epicentrom
všetkých tých čudných pocitov
deficitov
tvojej prítomnosti
viem, pridáva to na dramatičnosti
môjho života. 
33
1
1

A ZASE DO ŠKOLY!

Nick / 01. September 2014 / Báseň

 

A ZASE DO ŠKOLY!



A je tu slavné pondělí!
Sváteční den -
vždyť
půjdu zase
do školy


Vstanu
a máti
mně nadělí
Musím přec
ránem tančit
jak rozhodčí píská
jak bolavá
je v kyčli tříska
jak svéhlavá
je k hladu
miska


Zaťuknu
si na čelíčko
prohrábnu si
vlásky
opráším si
své srdíčko
a vylétnu do kraje
kde
marjánka
mě nasaje


Ach -
jak nudné byly
moje prázdniny!

 
15
0
0

vo vetre a v búrke

living girl / 01. September 2014 / Báseň
mraky zaklopali na okná
tma bola až nepekná
vánok sa zmenil na orkán
a tvoje city na vulkán
zima hrýzla,
duša mrzla,
nebolelo telo,
ale to, že naletelo

vo vetre a v búrke
na tenučkej šnúrke
je celý tvoj svet
píšúci závet
zmoknutého srdca
v roli "sudca"
bilancuješ časy
stratené zápasy
s kyslíkovým deficitom
v stave podnapitom
s doráňanými túžbami
so všetkými pochybami
či vieš žiť bez nej
v tejto klíme drsnej
vo vetre a v búrke....


 

 
26
2
2
Aug
31

III. Posledná večera

Tulák v sivom     / 31. August 2014 / Poviedka
Zo série  Smiech na pohrebe
„Tak prídem na večeru, zatiaľ,“ povedala Timea a zložila telefón. Oprela sa o operadlo pre šoféra a nasmerovala pohľad pred seba. Predné sklá zmýval dážď, pohľad mala rozmazaný. Chcela zapnúť stierače no hneď po vystretí ruky ju priviedla naspäť k ľavému spánku. Prudké bolesti hlavy boli stále častejším javom. Siahla do priehradky, dávajúc pri tom pozor, aby ňou nebuchla Eina, spiaceho na sedadle vedľa nej. Vytiahla odtiaľ škatuľku aspirínu, prehltla dve tabletky a zapila ich fľašou vody položenej v priehradke za ručnou brzdou.
Zhlboka sa nadýchla a znovu vystrela ruku aby zapla stierače. Bez ďalšej bolesti sa to podarilo a výhľad sa zaostril, odhaľujúc nepokojnú hladinu jazera a okolité ľudoprázdno. Stromy na kopcoch už prišli takmer o všetko lístie. Na zemi ležali len osamelé kúsky, o väčšinu popadaného lístia už bolo postarané.
Timea zazerala na kvapky čeriace hladinu jazera a v mysli cestovala v čase. Tráva ozelenela, rovnako ako stromy, ktoré získali naspäť svoje lístie. Mraky sa rozišli, nechávajúc priestor žiariacemu slnku. Hladina sa upokojila, stánky s občerstvením otvorili. Pobrežie sa zaplnilo ľuďmi v plavkách.
Medzi týmito ľuďmi videla dve deti, prechádzajúce na druhú stranu jazera. Chlapec v čierno žltých šortkách držal za ruku a viedol dievča v ružových plavkách. Viac než desať im byť nemohlo.
„Klameš!“ protestovalo dievča, nasledujúce chlapca ďalej.
„Nie, neklamem. Len si nie som istý,“
„Vymýšľaš si hlúposti,“
Nevymýšľam, len poď,“ potiahol ju za ruku silnejšie až napokon došli na druhú stranu jazera, kde okrem nich nikto nebol. Sadli si na mólo zakryté v tieni mohutného duba a čakali.
„No? Nič tu nie je,“ povedalo dievča.
„Musíme čakať,“
„Ako dlho?“
„Kým sa neukáže,“
„A čo ak sa neukáže?“
„Ukáže sa... aha!“ chlapec ukázal pred seba. Hladinu rozčerila akási vodná potvora.
„To je len ryba,“
„Nie, je to príšera. Ako lochneska,“
„Lochneska neexistuje,“
„Existuje,“
„Neexistuje,“
„Áno, existuje. A keď hovoríš, že toto je len ryba, tak tam skoč za ňou. Ryba ti nič neurobí,“
„Nie,“
„Lebo sa bojíš, lebo vieš, že je to príšera,“
„Nie, lebo aha,“ chlapec na chvíľu prestal sledovať hladinu ale dievča si všimlo, že ryba doplávala im smerom. Chlapec už nemohol nič namietať.
„Som ti hovorila,“ postavila sa. Chlapec nehovoril nič, len so spustenými ramenami a sklopenou hlavou sledoval rybu ponárajúcu sa hlbšie, až kým nezmizla z dohľadu.
„Deti a vám kto dovolil zájsť až sem?“ ozval sa za nimi prísny hlas, márne zakrývajúci svoju veselosť. Dievča sa otočilo a zbehlo k mužovi v šortkových plavkách a košeli s krátkymi rukávmi.
„Tati, Mišo ma tu zaviedol, hovoril, že tu je príšera ale bola to len ryba,“
„Je to pravda?“ spýtal sa otec dievčaťa, ktoré ho chytilo za ruku a pritúlilo sa k jeho nohe.
„Uhm,“ Mišo len kývol hlavou.
„A to ste sem zašli len vy dvaja? Čo ak by to bola ozajstná príšera a napadla vás, hm? Mali ste zavolať nejakého dospelého, aj my chceme vidieť príšery,“
„Nebola tu príšera. Len ryba,“ Mišo sa postavil a so zvesenou hlavou kráčal preč z móla.
„To, že si ju nevidel neznamená, že tu nie je,“ otec dievčaťa si tým získal pozornosť oboch, „Mišo, všimol si si v tých knižkách, ktoré čítaš, že tie monštrá vždy zbadajú náhodní ľudia, ktorí k vode neprišli preto, aby hľadali príšery?“
„Vlastne hej,“
„No vidíš, čiže sa vráťme naspäť k ostatným a užime si zvyšok dňa. Ak niekto príšeru uvidí, tak zakričí na ostatných, čo povieš?“
„Môže byť,“ povedal Mišo a spoločne sa vybrali naspäť k ostatným.
„Timea, nejdeš sa hrať s ostatnými?“ spýtal sa jej otec.
„Ee, budem tu, chcem vás počúvať,“ povedala a chystala sa sadnúť otcovi na koleno. Spolu s Mišovými rodičmi sedeli pri občerstvení a popíjali nealko.
„No ale my sa teraz ideme rozprávať o dospeláckych veciach, to by ťa len nudilo. Choď sa zatiaľ hrať s bratrancom,“ prehováral ju otec a aj keď nechcela, malá Timea sa nechala presvedčiť.
Celý tento výjav zakrylo prichádzajúce auto, vracajúce Timeu do neskoro jesennej prítomnosti. Zaparkovalo vedľa nej. S veľkým kufrom a tmavomodrým povrchom pôsobilo ako vozidlo pre celú rodinu, no vo vnútri sedel jedine šofér Pozrel na Timeu a spýtavo kývol hlavou. Timea mu oplatila gesto a schmatla dáždnik.
„Zostaň,“ zavelila Einovi a vyšla von, roztvárajúc čierny dáždnik. Jej pohrebný spoločník.
„Mohli sme vybrať aj lepšie miesto, tu často chodia policajti,“ povedal mladý muž vychádzajúci z auta, nechávajúc na seba padať dážď bez snahy o úkryt. Dážď mu rýchlo zvlhčil krátke kučeravé vlasy a zarastenú tvár.
„V takýto čas tu nechodia,“ povedala a obaja prešli ku kufru cudzincovho auta.
„Zdá sa, že to máte overené,“ muž otvoril kufor, vo vnútri ležala taška na rameno, akú so sebou zvyknú nosiť športovci na dlhé cesty, „každopádne tu pre zmenu nejde o nič ilegálne, dať vám to do kufra?“
„Áno, ďakujem,“ povedala Timea a otvorila kufor svojho auta. Preverila si tovar.
„O peniaze bolo postarané vopred a ani nechcem vedieť, na čo vám tovar je, takže aj ja ďakujem a majte sa,“ muž jej potriasol rukou a pri nastúpení do auta pomaly zložil úsmev obchodníka. Timea dúfala, že s ním aspoň trochu porozpráva o ich spoločnom známom ale muž mal zrejme naponáhlo. A možno mu nebolo príjemné stýkať sa s klientmi dlhšie, než bolo nutné. Zvyčajne sa predsa len stretával s trochu inou klientelou. Timea kufor zatvorila a vošla naspäť do auta, kde Ein driemal.
Prekvapivo ľahký batoh odniesla do svojho bytu, kde pobudla pár hodín kým nenadišiel čas na návštevu. Spolu s Einom, ktorému sa cestou snažila vysvetliť všetky svoje myšlienky a plány vystúpila pred útulným rodinným domom s malou záhradou. Ešte stále pršalo a tak rýchlo prebehla od otvorenej brány až k dverám. Zazvonila. Otvoril muž jej veku, s oholenou hlavou a briadkou s fúzikmi obopínajúcimi pritisnuté pery snažiace sa o úsmev. Hneď ako zbadala jeho pohľad oľutovala, že prišla. No musela.
„Čau,“ rozpriahla ruky a objala sa s Mišom.
„Áhoj,“ objal ju pevne. Ten dôraz na začiatku slova bol dostatočným dôvodom na únik. Vošla dnu, nechala Miša nech privíta Eina a vyzula sa. Spoza dverí vedúcich do obývačky sa na ňu dívalo malé dievča. Timea ju pozdravila, dievča sa skrylo za zárubňu.
„No tak, Danka, poď privítať svoju tetu,“ povedal Mišo a Timea sa zoznámila s malou Danielou.
„Veronika je v kuchyni, dokončuje večeru,“ povedal a ukázal Timei cestu ku stolu.
„Ako na Vianoce,“ povedala Daniela a sadla si na stoličku. Hnedý obrus so zapálenými sviečkami uprostred. Pred každou stoličkou tácka na pripravený tanier. Timea sa pustila do debaty o Vianociach spolu s malou Danielou, zatiaľ čo Mišo odišiel do kuchyne. Timea začula šepot. Hlasný šepot, ktorý ten, čo šeptá chce aby počul ten vo vedľajšej miestnosti. Veronika, Mišova družka nemala Timeu rada už od prvého dňa. Stretli sa pár mesiacov pred svadbou a už vtedy jej bolo jasné, aká manželka z nej bude. Obom ženám došlo, že sa prekukli navzájom. Mala pravdu, vzhľadom na to, že po svadbe vídavala Miša len sporadicky. Naposledy práve na pohrebe jej matky. Určite nakázali svojej dcére, aby sa o pohrebe nezmienila. Bola divokou kartou, ktorá by mohla večeru premeniť v ešte nepríjemnejšiu udalosť, než ako bola predtým, ako vôbec začala.
„Vítam ťa u nás,“ do izby vošla Veronika s Mišom držiacim misu s polievkou, ktorú položil hneď vedľa svietnika. Po otvorení zbadala, že išlo o kuraciu polievku.
„Ďakujem, že ste ma prijali takto narýchlo,“ Timea vykúzlila úsmev.
„Prosím ťa, žiaden problém. Rodina musí držať pokope, nemám pravdu?“ Veronika jej celý čas zazerala priamo do očí. Vekovo na tom boli rovnako aj keď tak nevyzerali. Veronika mala vlasy ostrihané na krátko, odfarbené na čierno. Voľná blúzka zakrývala jej hojnú postavu, ako tomu hovorila Timea. Aj vrásky okolo očí a úst mala výraznejšie. Samotné oči mala namaľované na modro.
„Tak, tak“ Timea sa snažila nevšímať si skryté narážky. Mišo očividne tiež, keď celému stolu poprial dobrú chuť. Všetci štyria sa pustili do jedla. Padli obvyklé komplimenty kuchárke a komentáre o nekončiacom daždi za oknami.
„Tak čo ťa sem k nám vlastne privádza?“ spýtala sa Veronika keď všetci dojedli a Mišo odišiel po druhé jedlo.
„Nemôže človek zavítať len tak na návštevu?“ Timea si podoprela bradu zápästím.
„Samozrejme, ale Mišo mi hovoril, že si v telefóne znela trochu rozladene,“
„O áno, mala som toho veľa, bola som vyčerpaná. Zajtra odchádzam na týždeň a potrebovala by som Eina u niekoho na ten čas nechať. Vy máte záhradu a myslím, že aj Danielu by to potešilo, že?“
„Psík tu zostane?“ Daniela pozrela na mamu s veľkými očami a mliečnym úsmevom.
„To nie je problém, akurát pre neho nemáme žiadne žrádlo,“
„Doniesla som celý balík. Mám ho v aute, potom ho donesiem,“
„Výborne,“ vyslovila Veronika plná nevyslovených námietok. Mišo medzitým priniesol zemiaky s fašírkami.
„Počul si náš rozhovor, že?“ spýtala sa Veronika.
„Áno, Dankina radosť sa ozývala až v kuchyni,“ povedal Mišo a načerpával dcérke zemiaky, „a kam to vlastne ideš na týždeň?“ spýtal sa.
„Mám nejaké pracovné ponuky v rôznych mestách. A vyžadujú si, aby som bola prítomná. Čiže Eina nemôžem zobrať so sebou,“
„A vlastne, čo sa stalo v tvojej starej práci?“ Veronika sa znovu vložila do rozhovoru, zatiaľ čo už všetci jedli.
„Nič sa nestalo, odišla som. Nemalo to tam budúcnosť,“
„Ale predsa, nebolo by lepšie tam zostať kým si nenájdeš niečo iné?“ spýtal sa Mišo.
„Možno. No potrebovala som oddych,“
Večera ďalej pokračovala bez ďalších poznámok. Iba Daniela sa s plnými ústami vypytovala na to, čo Ein žerie, ako sa hráva, koľko má rokov a ďalšie veci, na aké sú deti ohľadom psov zvedavé. Z Daniely sa definitívne stal Timein najobľúbenejší spoločník pri stole. Možno ju ten pes vychová lepšie než tí dvaja, pomyslela si.
Jedlo zmizlo a takisto sa zdvihla od stola aj napätá atmosféra. Veronika odniesla taniere s príbormi do kuchyne, Veronika sa išla hrať s Einom, ktorý by radšej driemal a Timea s Mišom odišli do jej auta po psie žrádlo.
„Žiaden pohovor nie je, že?“ spýtal sa Mišo keď brali vrece naspäť.
„Poznáš ma,“ zastali pod strieškou pred dverami do domu.
„Tak kam ideš?“
„Preč. A už sa nevrátim,“
„Nikdy si nezachádzala do detailov. Ale teraz by sa to hodilo,“
„Musím odtiaľ vypadnúť. Hodiť všetko za hlavu. Začať odznova,“ klamala.
„Aby si znova skončila so zlými ľuďmi? Zostaň tu, príď na návštevu častejšie. Hoci aj ja zájdem za tebou, stačí zavolať,“
„To by tvoja ženuška nedovolila, tá je schopná ma podozrievať aj z toho, že ťa zvediem,“
„Ale no...“
„Veď vieš, že to tak je. Aj keď je pravda, že ju by som...“
„Čo?“
„Nič, to je jedno. Sľúb mi len toto, až jej dôjde, že sa nevrátim, nenechaj ju odviesť Eina do útulku. Presvedč ju, aby tu zostal a ak sa ti to nepodarí, nájdi mu dobrú rodinu,“
„Dobre, ale... čo sa deje?“
„Nič,“ Timea sa chytila za spánky, „migrény, to je všetko,“
„Si v poriadku?“ chytil ju za plece.
„Nie, ale s tým už nič nenarobím,“ pevne objala svojho bratranca a odkráčala naspäť do auta. Mišo ju celý ten čas pozoroval a váhal. Chcel sa za ňou rozbehnúť a niečo urobiť. Namiesto toho len sledoval ako auto odchádza. Timea mala pred sebou veľký deň, potrebovala sa vyspať. Dážď ustal.
 
46
2
5

Malý chlapec

Nelisabeth / 31. August 2014 / Poviedka / Zo súťaže  Spisovateľská súťaž: Spomalenie času
     Noc sa prekotúľala do svojej druhej polovice, keď tri lietadlá rozozvučali sirény. Preleteli a vrátili sa. Ostrov ešte spal, privyknutý na vrčanie strojov. Za hodinu znovu sirény. Prečo nedajú pokoj?!
     Ale Enola Gay sa pomaly nemotorne priblížilo, otvorilo svoje plné brucho a vypustilo malého chlapca von.
     Je 8 hodín 13 minút a 30 sekúnd. Matka pripravuje raňajky pre svoju rodinu. Deti sa naháňajú. Otec ide do práce a sused začal opravovať vodovodný kohútik.
     Je osem hodín 15 minút a malý chlapec je už len 580 metrov nad zemou, ľudia pozreli hore, lietadlá sa rýchlo vzďaľujú, matka už volá na deti, otec vchádza do brány a sused hľadá náradie.
     O 30 sekúnd sa Little Boy zmení na obrovské žeravé rastúce slnko. Silou svojho vnútra spálilo na uhoľ všetko, čoho sa svojím horúcim dychom dotklo. Sfúklo domy, stromy, autá, existenciu všetkého, čo bolo pred chvíľkou živé. Zahalilo sa do oblaku prachu a dymu, ktorý sa vzpínal nad zemou ako obrovský hríb. Neviditeľnými paprskami žiarenia za zahryzlo do tiel ľudí. Nie, už sa nebudú tešiť na budúcnosť s deťmi, budú musieť zabudnúť, že boli zdraví. Prežili, ale na ako dlho?
     Tých prvých bolo 240 000. Bolo.
 
36
5
3

Začiatok

Adriana Šalachová / 31. August 2014 / Báseň

Nesklam

zrada vážne bolí

neklam

zabudneš

aké slová to boli

nesmieš

keď vieš že nemôžeš

nerieš

keď je tak ako má byť

nemúť

keď voda už kalná je

nenúť

iných kráčať pred tebou

nesmúť

keď sa minula už chuť

zabudni

choď

začni.

 
31
3
1

Za slobodný výber dopravného prostriedku

Pavol z východu kraj / 31. August 2014 / Rôzne
Stretli sa tri osoby na neznámom mieste a začali spomínať.

Prvá: To boli časy, keď sme v závejoch až po pás zdolávali takmer každodenne viac než šesťkilometrovú cestu do školy! Ruky, nohy zababušené. Na chrbte tašky a v ruke drievka na zakúrenie v školskej piecke. Každý týždeň boli dvaja žiaci určení práve na zabezpečenie tepla.
Druhá: To boli časy, keď nám v zime dosť pravidelne meškával ranný školský spoj! Mrzli sme na zastávke asi tak polhodinu, a potom sme sa s radosťou rozutekali do svojich domov. Písomka z matiky odpadla, to bola správa správ!
Tretia: To boli časy, radšej zabudnúť, než uchovávať v spomienkach. Takmer každý pracovný deň tam a späť!  Ani jedna omeškaná hodina z dôvodu chrípky alebo angíny! Mama ma kŕmila zdravými koktejlmi z bežných trávových porastov z našej záhrady, ktoré mi zaručovali stopercentnú školskú dochádzku. Ani jedno vážnejšie omeškanie. Jedno predsa len! Keď mame došiel benzín na križovatke. Inak všedná pravidelnosť! Aj sme s kamošmi z triedy hútali, ako prekaziť našim mamám bezproblémovú cestu do školy. Preraziť pneumatiky? Vyradiť softvér v aute? Rozbiť čelné sklo? Znefunkčniť automatický parkovací systém? Akosi sme sa nevedeli dohodnúť. Aj sme chceli zaktivizovať všetkých našich spolužiakov, ktorých trápil rovnaký problém pravidelných "autodonášok do školy", no nakoniec z toho nič nebolo. Rozmýšľali sme o spísaní petície "Za slobodný výber dopravného prostriedku pre cestu do školy", ale nevedel nám nik poradiť, ako sa to robí. Viete, ako som nielen ja trpel tým, že musím každé  pracovné ráno nastupovať do auta svojej mamy? Ono nikdy okrem spomínanej príhody nemeškalo. Vždy malo dosť benzínu, ani raz nehaproval motor. Mama ho dokázala bezpečne odšoférovať aj s horúčkou 38,5. Prosto, hotová katastrofa! Nemám žiadnu príhodu meškajúceho autobusu. Jednoducho som prázdny a ešte stále nahnevaný z tej každodennej dokonalosti! Auto mojej mamy bolo vždy tam. Pripravené potlačiť môj naozaj slobodný výber. Preto apelujem na súčasných rodičov, aby nechali svoje deti cestovať autobusom. Klasickým školským spojom, ktorý občas mešká, ale tak to má byť. Apelujem na súčasných rodičov, aby dopriali svojim deťom chvíle šantenia a zábavy pri čakaní na autobusový spoj. Nech ich obrázky zo školských čias nie sú také chudobné na zážitky ako tie moje. Nech spoznajú napríklad hru "nohy", nech sa tešia z výhry a plačú z prehry. Nastúpiť, vystúpiť a po škole opäť nastúpiť, vystúpiť - to nie je nič pre školákov. Verte mi! Hovoria za mňa moje fádne školské časy. A tak rád by som zažil aspoň týždeň s iným dopravným scenárom. Ako môj bývalý spolužiak Fedor. Ten bol pravidelným cestujúcim školského spoja. Raz po škole omylom nastúpil do iného autobusu a ten ho zaviezol až do Košíc. To bol zážitok a nie to moje nastúpiť - vystúpiť a po škole znova nastúpiť - vystúpiť. Okrem toho nič, žiadny mimoškolský zastávkový zážitok.

Potom sa tri spomínajúce osoby vrátili do svojich časových blokov.

Pozn. a čo dnešná rozmáhajúca sa kriminalita a takmer nespútaný obchod s deťmi na rôzne neprijateľné účely? Ak sa toto vyrieši, tak možno aj deti prejdú z áut do autobusov. To sa týka najmä väčších miest.
 
56
1
3

Odpočítavanie

skald     / 31. August 2014 / Poviedka / Zo súťaže  Spisovateľská súťaž: Spomalenie času
„Si šialený! To nemôže fungovať!“
Rudolph sa len uškrnul. Jeho prsty sa ďalej mihali po klávesnici.
„Čo tým dosiahneš? Aj keby sa ti to podarilo, tak...tak budeš fuč, s pramalou nádejou, že sa vrátiš. Nikto neocení tvoje veľkolepé dielo, nikto nebude ani len tušiť, kam si zmizol!“ Pri Loganovom ironickom vyslovení slova veľkolepé sa profesor Rudolph konečne odtrhol od monitoru a so zúrivým chladom pozrel na svojho rozčúleného priateľa.
„Nezáleží mi na tom! Nezáleží mi na nich, na tebe ani na sebe! Ľudstvo, civilizácia, to nie je nič, než páchnuce zvratky sveta, ktorý by na tom bol lepšie bez nich. Ako je možné, že tomu práve ty, filozof antropológ, nerozumieš?“
„Takže ten dôvod, kvôli ktorému si tu pod zemou strávil posledné štyri roky je, že chceš pred všetkým ujsť???“ Logan sa dožadoval odpovedí s vytrešteným pohľadom, snažiac sa pochopiť šialenstvo, ktorému čelil.
„Boli sme priatelia. Tak?“
„Boli??“
„Nerozoberaj to,“ zastavil ho Rudolph. „Je to jediný dôvod, prečo si tu a prečo tu ešte trpím tvoje iracionálne výbuchy emócií. Jedinou šancou je budúcnosť.“ Vstal a prešiel k svojmu oponentovi. „Len úbožiaci zasvätia život postaveniu stroja času, aby sa mohli hrabať v minulosti a svojim slintaním ovplyvnili časové kontínuum. Môj život získa cenu len vtedy, ak pôjdem dopredu. A ak nenájdem nič, budem to vedieť hneď. Žiadne plytvanie časom, Logan,“ vyceril na neho zuby v napodobenine úsmevu.
Logan zavrtel hlavou v snahe prečistiť si myšlienky. „Koľko rokov plánuješ preskočiť? Sto? Dvesto?“
„Tisíc,“ odpovedal vyrovnane Rudolph a otočil sa mu chrbtom. „Teraz odíď, Skok uskutočním o niekoľko hodín. Mám prácu. Zbohom.“

                                                                                                 *

Rudolph vedel okamžite, že sa niečo pokazilo. Sediac pripútaný v kresle obklopený silovým poľom, v ktorom sa mal preniesť do nádejnej budúcnosti, dúfal, že po stlačení tlačidla otvorí oči a precitne v inom svete.
Ešte stále bol vo svojom laboratóriu. Displej pred ním svetielkoval, odratúval čas do prednastaveného údaju. Dialo sa tak však príliš pomaly. Cifry sa rozbehli, potom po preskočení niekoľkých hodín počas pár sekúnd sa takmer zastavili. Sekunda sa potom vliekla snáď minútu a Rudolph si pomaly začal uvedomovať, čo to pre neho bude znamenať. 
V laboratóriu bol sám. Len v rohu vyschýnajúca kvetina. Počas zrýchlenia času mohol zreteľne vidieť ako jej listy vädnú a blednú, pri spomalení sledoval mučivo pomalý pohyb kvapky padajúcej z kohútika nad umývadlom.
Sledoval, ako kvet umiera a sklonil hlavu v desivom poznaní prichádzajúcej vlastnej smrti, ktorú strávi v tom kresle. Uväznený v stroji času.

 
71
7
6
Aug
30

Všetko sa točí

Jana Gáliková     / 30. August 2014 / Báseň

Všetko sa točí,
točí navôkol.
Nado mnou zočím -
letí si sokol.

Všetko sa točí,
točí či hýbe.
Stojím pri hríbe,
aj ten nestojí,
tiež sa hýbe.
Rastie.

Mám šťastie!
Vnímam pohyb.
Aj moje nohy
ma stále hýbu.
Mám asi vlohy
hľadať chybu -
v písmenkách
či slovách,
slová o sovách
v notových osnovách
húkajú
a tiež sa hýbu.

Aj také Hybe
sa stále hýbe,
hýbe či točí
všade,
kde vkročím...

 
73
4
7

___

Dan / 30. August 2014 / Báseň

áno, veď to poznáte nie?
umelci
veď vy musíte


žiť nezávisle!


bledé tváre zviazané temnotou
žijú mŕtvo
v predstavách, ktoré žijú


nezávisle!


hlučné ticho zavládlo,
mám ho na dosah ruky
- schizofrénia


!
 
56
3
3

Hybrid dvoch svetadielov vstúpi aj k tebe

Pavol z východu kraj / 30. August 2014 / Rôzne
Africká odolná, ázijská výnosná!
Svet vo vrecku má odpoveď. Genóm prečítaný!
Už žiadny hladný príbeh muších váh,
už žiadne vysokoenergetické balíčky zhadzované na presne určené miesto, už žiadne keksy s extra vysokým podielom nutričných hodnôt.
Všetko sa radikálne zmení!

Máš rád ryžu? Nie?
O tridsať rokov otázka nepodstatná!
Ryža dobyje takmer celý svet a zasýti aj teba. Ten dlhoočakávaný hybrid dvoch svetadielov budeš povinne pestovať aj ty.
Boj s klímou už značí aj teba.
Myslíš, že nie?
Ja myslím inak.

Africká odolná, ázijská výnosná,
to je šifra s prímesou nádeje a kvalitného nasýtenia aj pre teba.
Že nie?
Pre  miliardy ľudí okolo teba  určite áno.

Nauč sa mať rád ryžu!
V predstihu hľadaj dostatok receptov z ryže.
Zamiluj si tie malé zrnká, čo jemne chrupčia medzi zubami. Zver im svoj žalúdok bez predsudkov a v pravde pred sebou samým!
Ryža - plodina budúcnosti. Samozrejme, aj pre teba.
Že pre teba nie?
Kde to vlastne bývaš?
Že na slovenskom vidieku, pod Kráľovou hoľou? Nie v Južnom Sudáne?
Tak prepáč, že som ťa toľko desil.
Prepáč, že som nechtiac spochybnil tvoj rokmi overený a zdravými podhorskými surovinami vyskladaný jedálniček. Že ryža v ňom nehrá takmer žiadnu povšimnutiahodnú úlohu?
Rok 2050 sa však nezadržateľne blíži. Rok prevratných gastronomických zmien aj tebe vstúpi do života. Poznačí ho nezvratne. Áno!
Čas hrá aj proti tebe.
Že nie?
Ja myslím inak.


 
61
3
4

Oči

laliana / 30. August 2014 / Báseň

Každé
sú iné.
Usmievať sa na mňa,
keď som naho- nahá
vedia 
jedine
jedny, 
len tie
tvoje-
Kríža
 
29
3
2

Svetielka

laliana / 30. August 2014 / Báseň

Hmatom kvetím tvoju hruď
ako slnko zľúba lúku, skáčem
cez polnočné nebo k tebe...

odlietaj

svetielka kvitnú na oblohe
ako tvoje oči keď maľuješ ma
na lúke pod hviezdami, ostaň.
 
22
1
0

Tuje

pebog / 30. August 2014 / Poviedka
Pri dome máme záhradku, v ktorej všeličo rastie, ako to už v záhradkách býva. Máme tam aj zopár malých stromčekov známych pod menom Tuje. Keď trochu dlhšie neprší, treba ich popolievať. Používam na to našu veľkú oranžovú krhlu. Snažím sa ňou polievať tak, aby každý zo stromčekov dostal dosť veľa a približne rovnaké množstvo vody. Mám na to aj špeciálny dôvod. Keby som jedným stromčekom dal viac ako druhým, tí by sa mohli cítiť ukrivdení a hádať sa medzi sebou. Ako aj minule.
- Ten dostal viac ako ja, to nie je fér. Mne si dal len pol litra vody a tomu dobrý liter!
- Áno, nejako divne rozdeľuje tú vodu. Ani sa mu nechce druhýkrát otočiť s tou krhlou. Keď pre nás nezostane dosť vody, druhú nám už neprinesie.
- Človek by pri ňom mohol aj skapať od smädu.
- Buďte ticho, každý dostal toľko, koľko si zaslúži.

Takto sa hádali. Hlavne jeden z nich bol takmer vždy nespokojný. Vraj furt mu dám o pol litra menej než druhým. Raz ma to už dopálilo, pretože som sa márne snažil byť spravodlivý. Tak čo som spravil. Priniesol som z domu pivo a nalial mu ten polliter tam. Najprv spustil krik, že čo to má znamenať, WTF, že ho chcem otráviť a pod. Ale po chvíli, keď si srkol zo zlatého moku, stíchol. Zdalo sa, že pivo mu zachutilo. Len pil a ani slova nepovedal. Po chvíli sa ozval:
- Nie je to také zlé, hm. Asi budem musieť vziať späť to predtým...
- Dobré, hm, chutí ti? spýtal som sa ho.
- Hej, trochu ostrejšie než voda, ale dobré.
Keď si odpil ešte viac, trochu sa začal tackať a povedal:
- Hneváš sa na mňa? Nehnevaj sa na mňa...
Bol to jeho prvý chľast, dosť rýchlo mu stúpol do hornej časti. Musel som sa usmievať. Kto by to bol povedal...

Horšie bolo na druhý deň. Prišla za mnou jeho stará, že čo som mu to dal za tekutinu, že domov prišiel neskoro a ešte k tomu akýmsi tackavým spôsobom. Akoby to nestačilo, sťažoval sa aj on, že ho bolí horná časť. To som riešil vyššou dávkou minerálnej vody. Chvíľu som rozmýšľal, že mu dám aj hovädziu polievku, ale nechcel som to preháňať. Odvtedy mám však pokoj. Ani tento stromček sa už skoro vôbec nesťažuje, len sem-tam si čosi zašomre popod konárik.

 
61
3
4
Aug
29

jak plameň čo slnce páli

stach78 / 29. August 2014 / Báseň
To čo od Teba chcem Pane
je nech tvoj Duch
vo mne planie
sťa plameň čo slnce páli
a láme skaly vekov.
To čo od Teba chcem Pane
nech horím láskou
 sťa svätý dávnych dní
čo plnili Božie plány
kráčali ako my
po zemi.
 
26
2
1
Literatúra Básne a poézia Poviedky Pravidlá pre používateľov
Angličtina online Ako sa naučiť plynule anglicky v rekordne krátkom čase
Literárny portál Slavonica @ 2006 - 2014