Tvorba
Komunita

Články

31

Vpred

Minesa / 31. Júl 2014 / Báseň
Neustále sa posúvam vpred,
lebo chcem vidieť môj jasný cieľ.
Stojí ti v prekážke nepriateľ,
preto trvaj na tom ,že chceš ostať v hre.
Život je jedno veľké karaoke,
kde neskončíš v jednej stoke.
Stále ver v svoje sny,
o ktoré ťa neoberie ,ak nedovolíš nik.
Ak to máš v hlave,
prežívaš to v duši,
ak ťa to stále teší,
a žije to v tvojom srdci.
Len pokračuj dalej a neboj sa,
tvoj cieľ sa dostaví,
ak zotrváš dokonca. 
4
0
0

Mýtus

Kyrilov / 31. Júl 2014 / Báseň

Bohovia si vymývajú spustlé črevá sómou;
A pútnik vnára unavenú tvár do špiny potoka.
Osamelý večer nabáda spomínať na milenky.
Tuláci zborovo chrchlú krvavé sliny do kaluží.

Tiaž viselcov prebudila stromy zo spánku,
Ďalšie sny im však privodila tichá maska smrti.
Osud človeka sa striasol hnusom, keď hľadel do zrkadla,
Hodil doň kameň a prisľúbil sa ďalším vekom trýzne.

Hrobár učí svojho syna zasýpať mŕtvoly vápnom.
Na nebi zahnívajú mraky, k zemi padá zakalené víno;
Premočené kabáty páchnu väčšmi než kožuchy psov.
Slepé siroty pochodujú nemou ulicou.

Na hladinu rieky dopadajú pokojné zvratky hviezd;
Starec vyčaroval decku z ucha pokazený zub.
V hostinci dvíhame k perám smaragdové hmly
A pľujeme do nich slová ani hrozné bremená.

Chudobný mladík pod mostom kláti zvädnutú starenu;
Nebo bez bohov dnes nikoho netrestá za hriechy.
Z orosených stehien noci sa náhlivo vypotácal deň,
Berie palicu; chromý krok ozýva sa mestom.
 
10
0
0

Kam nás hviezdy dovedú . 4 .

Alliena / 31. Júl 2014 / Rôzne
Liana kráčala ticho po úzkej chodbe, ktorá sa stáčala. Ich koráb mal tvar kužeľa, takže kajuty boli rozmiestnene po jej obvode. V každej miestnosti boli dve lôžka. Dvere sa tichučko pred ňou otvorili. Vo vnúti na jednej posteli ležala útla žena, v stredných rokoch a plakala.
„ No tak Miriam neplač,“ jemne ju pohladila po svetlých krátkych vlasoch. Bola to jedna zo žien ktorá tam pracovala ako astrofyzička.
„Prežili sme a to je hlavné.“
Žena dvihla hlavu a Liana v jej očiach videla smútok a bolesť.
„Spomenula som si na svoju rodinu. To, že ich už možno nikdy neuvidím,“ povedala slabým trasľavým hlasom.
„Viem, je to tragédia, ale nech ti je útechou, že si im zachránila životy a oni tiež prežili.“

Po tomto rozhovore si Liana ľahla na lôžko. Dala si ruky pod hlavu a premýšľala. Bolo jej ľúto všetkých týchto ľudí. Ich rodiny sa pravdepodobne už nikdy nestretnú a každý z nich musí začať svoj život odznova. Ona sama až tak nepociťovala samotu a stratu. Bola tu na palube s ľuďmi, ktorých mala rada a vážila si ich. Oni všetci boli jej rodina. Nakoniec zaspala.
Po niekoľkých hodinách oddychu, sa v prvej kajute preberal kapitán Alan. Snažil si v pamäti poskladať udalosti posledných hodín. Posadil sa a rukou si prehrabal už sivé vlasy. Mal po päťdesiatke, ale napriek tomu bol v dobrej fyzickej forme. Jeho skúsenosti mu zabezpečovali hlavný dozor nad záchranou ľudí a ich odosielanie preč. Vždy si rád vypočul nápady ostatných a až potom sa rozhodol. Za tých osem rokov poznal svoj tím odborníkov dokonale a oni ho tiež rešpektovali ako veliteľa, ale aj priateľa. Teraz tu ale sedel bezbranne a nevedel čo ďalej.  Hlava ho neprestala bolieť. Chcelo sa mu opäť ľahnúť a spať.

„Musím sa pozbierať!“ hneval sa sám na seba. Prinútil  sa postaviť a vykročil k riadiacej miestnosti. Tam už sedel Patrik a čosi horlivo preratúval.
„ O kapitán, ako sa cítite?“ spýtal sa ho len čo ho zbadal.
„Nič moc,“ odpovedal a zadíval sa na neho svojimi jasnými modrými očami. „Čo to robíš?“ zvedavo sa nahol nad jeho panelom. Po obrazovke mu poskakovali čísla, ktorých význam mu unikal.
Patrik sa k nemu otočil a s úžasom mu povedal:
„Toto by chcel zažiť každý vedec, pravdaže s návratom domov,“ uhladil si popritom hnedé fúziky nad perou. Vypočítal som, že keby sme vleteli priamo do horizontu udalosti, tak by nás to roztrhalo. Ale tým, že sme to preleteli zo zdola tak sme prežili, čo sa rovná zázraku. Keďže priemer čiernej diery bol obrovský mali sme šancu. Priestor vytváral vo vnútri slabé slapové sily a nízku hustotu.  A teraz nás to vyhodilo na opačný koniec vesmíru, doteraz nepoznaný. Sme žiaľ totálne stratení a pochybujem, že by sme našli cestu naspäť. Všetky tieto hviezdy a sústavy sú neznáme."
 Na chvíľu stíchol a zosmutnel. Nechcel nikomu ukázať svoju bolesť zo straty, ale emócie ho doslova prevalcovali pri spomienke, že sa so svojím bratom a rodičmi už asi neuvidí.
„Musíš byť silný priateľu,“ povedal Alan a potľapkal ho po ramene. "My všetci sme tu uväznení. Dôležite je teraz už len prežiť. To bude naša priorita. Nateraz hlavne skontrolujme všetky prístroje a systémy či sa veľmi nepoškodili, keď s nami tak hádzalo."
Po hodine k ním dorazil aj Jánus a pripojil sa k ním. Počas dvoch hodín zistili, že majú v poriadku zásoby kyslíka, podporu života a kontajnery s jedlom boli tiež v poriadku. Čo bolo horšie, solárne panely boli na niektorých miestach potrhané a aj ich niekoľko chýbalo. Taktiež mali poškodený druhý pomocný motor. Toto už predstavovalo problém, pretože sa im bude zle riadiť loď a súčasne  spomalia.
Jánus sa zachvel od strachu. Zdalo sa, že on jediný pochopil vážnosť poškodenia. Nechápal ako sa môžu ostatní tváriť, že všetko zvládnu. Veď poškodenie lode je neriešiteľné.
Kapitán zvolal všetkých do spoločnej miestnosti, aby sa podelil s nimi o nové informácie na ktoré mali právo..
„Mali sme šťastie priatelia, že sme vôbec živí,“ povedal. „Ostávame však naďalej stratení. Mame poškodený motor, ktorý sa tu vo vesmíre nedá opraviť a tiež aj solárny pohon. Už teraz naša loď spomalila. Odteraz musíme hľadať nejakú životaschopnú planétu, kde skúsime pristáť a dať to do poriadku. Je ale aj to možné, že sa nám to opraviť nepodarí a potom už nedokážeme vzlietnuť. Pokiaľ by sme ostali vo voľnom vesmíre, nevieme ako dlho by sme vydržali so zásobami. Je to ťažké rozhodnutie, ktoré ale musíme vyriešiť. Do troch hodín vám nechám čas na rozmyslenie a potom budeme hlasovať. Buď ostaneme a budeme ďalej hľadať, alebo nájdeme planétu ktorá sa stane naším útočiskom.“
 
18
2
1
30

Buldogov list

skald     / 30. Júl 2014 / Rôzne / Zo súťaže  Súťaž: Historické prostredie
                                                                                                                5.máj 1903 v Lens (Pas-de-Calais)

Moja predrahá mama,

Bozkávam so všetkou láskou, ktorú k Vám cítim. Verím, že sa Vám darí dobre a že peniaze, ktoré posielame, padnú vhod. Ako sa Vám vodí? Musíme Vás konečne prísť navštíviť, musíte byť osamelá od otcovej smrti.
Čo nové v Arvier? Stále si ešte dokážem vybaviť zrnitú chuť tých sladkých hrušiek, ktoré sme s Césarom kradli od suseda Sebastiéna. Aj vôňu jari, na ktorú sme tak dlho čakávali tam dole v Alpách. Tu to vonia inak, detstvo je dávno preč a máme len spomienky.

V obchode všetko funguje ako má. Bratia sú v poriadku, tohto roku sa ale na žiadne veľké preteky nechystá César ani Ambroise a tak im to trochu lezie na mozog. Dohliadam na nich, ctím si povinnosť najstaršieho, nemusíte sa o nás báť. 

Vybudoval som si tu tak trochu povesť, drahá mama. Na jednej strane na tom až tak nezáleží, na druhej ma to predsa len teší. Najdôležitejšie pre mňa vždy bolo a bude to hvízdanie vetra v ušiach a ten pocit na celom tele, keď prekonám bolesť a samého seba a víťazím. Nedá sa to prirovnať k ničomu inému a niekedy mám pocit, že by som pre to urobil všetko.
Sprvu ma tu volali šialencom, kvôli môjmu preháňaniu sa na bicykli po meste. Prezývali ma snobom, keď som za svoj prvý poriadny bicykel dal štyristo frankov. Volali ma malý kominár, ale to je v poriadku, som synom svojho otca. Prezývku „malý buldog“ som dostal po závode na dvadsaťštyri hodín v Paríži. Zo stovky pretekárov sme ho dokončili len dvaja, ja ako víťaz, majúci v nohách sedemsto kilometrov.

Boli by ste na mňa hrdá, mama. Ľudia tu berú cyklistiku veľmi vážne a ich lásku k nej dokáže snáď zatieniť len politika.
Píšem Vám vlastne už teraz, aby som to mal za sebou a mohol sa venovať príprave. Tak jednoduché je to. Poznáte ma, viete aký som, keď sa potrebujem sústrediť na jednu jedinú vec.

Tento rok sa má konať pretek výnimočný svojou dĺžkou a usporiadaním, vraj  bude najdlhší v histórii. Videl som v novinách, že sa pôjde z Paríža cez Lyon, Marseille, Toulouse, Bordeaux, Nantes a späť do Paríža. Pretek sa má volať Tour de France.
Hodlám ho vyhrať pre Vás, mama. Ak sa tak stane, budem boháčom a získam slávu pre seba a našu rodinu.
Nabudúce je na rade Ambroise, verím, že Vám o tom napíše.

                                                                                                                                   Váš syn
                                                                                                                                           Maurice 
 
48
3
2

Od východu až cez západ...

Dravec / 30. Júl 2014 / Báseň
Od východu až cez západ 
každým mužom milovaná 
k juhu až po sever,
ako dáma, či panna. 

Nezvykla si na iné,
keď  bola vždy pre iných 
a teraz žiť ako v oceľovej  bubline,
či byť viac, než opustený mních.

Od východu až cez západ
všetko čo mala opustila,
pretože nikto ju úprimne nemal rád,
odišla a viac sa nevrátila.




 
10
1
0

Zmena

Minesa / 30. Júl 2014 / Báseň
Meníme ľudí ,meníme seba,
zmeniť niekoho sa ale nedá.
Pod vplyvom utopie robíme zlé činy,
poniektorí ľudia sú ako z divočiny.
Nevieš vysvetliť tieto príčiny,
ani jeden z nás nie je bez viny.
Trocha v živote pikantnej tortily,
s trpkou príchuťou a sladkej vanily.
Utiecť niekam do tmavej doliny,
zostať sám sebou ,
bez nebezpečnej zveriny. 
8
1
0

Smrtiaca krása

ludo     / 30. Júl 2014 / Poviedka
Siahla po spanilej ruži, tak neskutočne červenej ako najznamenitejšie burgundské víno, rozvaľujúce sa v pohári nekonečne čírom ako trblietajúci sa slnečný deň. Kvietok až moc nápadne vytŕčal zo záhona; narúšal prísne nalinkovanú záhradnú symbiózu. Tá scenéria pôsobila ako z dajakého starého zabudnutého filmu. Scény časti malej zabudnutej, doslova zastrčenej záhrady. Všetci na ten kút zabudli. Vrhla sa k ruži, čo tak odbojne a opovážlivo vytŕčala nad druhými kvetmi, ktoré postávali na rozbrčkavenom zelenom podklade utešených záhradných kríkov. Kam sa len pozrela, videla len samé záhony, bohato obsypané kvetmi. Siahla po kvietku, čo tak drzo vytŕčal a pevne ho stisla. Nič na svete nezostane bez následkov. Vyhŕkli jej slzy. Pozrela sa k oblohe, akoby práve predkladala niekomu tichú prosiacu modlitbu. Potom sa smutno-jemne usmiala a privoňala ku kvetu. Kvapôčka krvi jej z prsta odkvapla na biele skoro družičkovské šaty. Krv sa začala pomaly rozpíjať na vzácnom snehovom podklade. Chcela aby ju to bolelo. Aby sa prebudila z toho večného polospánku, ktorú ju tak trýznivo dusil. Nech sa prebudí kamkoľvek, len nech sa prebudí. 

Pomaly z nej unikal svet. Ucítila, že sa opätovne usmieva. Srdce sa jej naplnilo pokojom a akousi víziou netušeného dobra - vedela, že sa to zle neskončí. Hrudník sa jej chvel sladkou vášňou, a tá ju pevne tisla k sebe. Takto nejako si to len včera, vo svojej dievčenskej posteli z nebesiami, vysnívala. Milý chalan, ktorý ju drží v náručí a nežne sa na ňu pozerá.  Oči jej oťaželi. Také silné a intenzívne pocity ešte nikdy nezažila. Než dopadla na zem, ruža ktorá ju pred chvíľkou zranila na ruke, jej vypadla. Nik ju nenájde. Spanilé miesto na samom konci záhrady. Nikto z majiteľov tam už celé roky nechodí. Iba malý Robko, raz s loptou. Porozhliadal sa, vzal loptu a rýchlo odbehol preč. Zabudnutá nevinná krása.
 
132
4
13

egoizmus

Deviant     / 30. Júl 2014 / Úvaha
     V pracovné dni, okolo pol siedmej ráno, mávam obyčajne chvíľku pre seba. Vtedy si hoviem na hovníku a rozjímam s horúcou šálkou kávy v ruke. Som opretý tak, že takmer ležím a dno šálky mám položené na bruchu. Príjemné. Dnes som si dokonca pustil aj hudbu, takú zvláštnu, neobyčajnú. Inú, ako denno-denne grcajú rádiá, ktoré sa navzájom predbiehajú počtom odvysielaných hitov.
     Do mysli sa mi vkradla spomienka na včerajší incident na parkovisku pred obchodným domom. Kráčal som k autu s nákupom v ruke a hodil som zvyšné mince žobrákovi, sediacemu na obrubníku. Nevadilo mi, že má vedľa seba položenú fľašu čuča. No a čo, veď nech si užije aspoň to, chudák. Poďakoval a žehnal mi v mene stvoriteľa. Uškrnul som sa a kráčal ďalej k svojmu autu. Už po pár metroch som sa však prekvapene otočil, pretože žobrák niekoho preklínal:
     „Zdochni! Chcípni! Zgegni! Skap!“ pľuval kliatby na ukážkového boháča, ktorý ho doslova zhodil z obrubníka pri parkovaní svojho obrovského auta, ktoré je teraz v móde. Žobrák sa váľal v tráve, čučo rozliate.
     A reakcia bohatého? Zarazilo ma, s akou ľahostajnosťou odkráčal do obchodného domu. Ani neodpovedal. Svojím správaním dokonca nejavil ani najmenšie obavy, že by mu žobrák mohol na oplátku poškodiť auto. Akoby pre toho boháča ani neexistoval. Bol to len hmyz a ak sa čo i len pohne, rozpučí ho pod topánkou. Nuž, povedal som si vtedy, nemám rád tento svet.
     Tento incident však v mojom vnútri rozvíril prach, ktorým už dávno zapadli tabule srdca. Ako prach opadával, tabule odhaľovali slová, neskôr celé vety. Boli celkom popísané rozličnými výstrahami pred ľudským egoizmom, ktoré tam kedysi vpísal žobrákom práve spomínaný duch stvoriteľa. No predsa na nich zostalo trochu voľného miesta - akurát na jedno slovo. Po chvíli sa aj tam začalo niečo črtať. Ako keď niečo napíšete prstom na okno a potom na to dýchnete. UMRI. Bez výkričníka.
     Umri? Okamžite som porovnával žobrákove slová s týmto jediným. Rovnaký význam, no povedané inak. Bez hnevu, bez nenávisti. Takmer ako návod, rada, či indícia.
     Čo to je vlastne tá smrť?
     Keď som bol malý chlapec, chodievali sme sa kúpavať na Liptovskú Maru. Hneď na jej kraji stála firma, ktorú všetci nazývali Štrkopiesky. Z veľkej diaľky, dokonca až z opačného brehu priehrady bolo vidieť obrovský železný stroj, ktorý drvil kamene na štrk a sypal to všetko na obrovské kopy, z ktorých sústavne odhrýzali rachotiace bágre a buldozéry a nakladali to na nákladné autá. Zo stroja vytekali prúdy vody, asi ho bolo treba chladiť alebo čo, a tie prúdy odnášali so sebou prach rozomletých kameňov, ktorý bol tak jemnučký, že z jeho nánosov vznikli akési piesčité bahná. No a v týchto bahnách šantievali všetky deti, niekedy aj dospelí. Bolo to príjemné, oveľa príjemnejšie ako horúca šálka kávy na bruchu.
     Jedného krásneho dňa, bol vlastne už podvečer, sme šantili s kamarátmi práve v nich. Myslím, že boli letné prázdniny. Ležal som v bahne tak, že mi trčali len plecia a kolená a ako som sa zabáral hlbšie, vyhriate bahno sa o mňa obtieralo, až ma to vzrušilo. Bol som ešte tak mladý, že to bola pre mňa úplne nová skúsenosť. Kamaráti chceli ísť domov a ja som bol stále zaborený, pretože to stále pulzovalo a takto som predsa vyliezť nemohol. Toľko som sa vyhováral, až nakoniec odišli bezo mňa. Ostal som sám. Zaborený v bahne, už takmer po krk a bezradný vzrušením.
     Keď teda zomriem, chcel by som skončiť presne v takomto hrobe. A mohla by tam hrať aj hudba. Tá moja, taká zvláštna, neobyčajná, iná. Bez bubnov, hoci by si zachovávala rytmus. S krásnym, tichým spevom. Ani ženským, ani mužským, takým nerozoznateľným, aby mal človek pocit, že počuje anjela. Viem, že také hroby nie sú. Sú úplne iné, možno naozaj kyrilovské. Zdriapu zo mňa rozpadávajúce sa tkanivo, prevŕtajú ma červiakmi, vyžerú mi oči a jazyk, vytrhajú vlasy, chlpy, nechty, mihalnice, rozmliaždia varlatá a nádory. A namiesto hudby by som počul rachot sveta, dunenie vlakov a vzdialenej vojny.
     Nepríjemné, veľmi. Človeku naozaj nič iné neostáva, ako sa zatĺcť do truhly, aby to bolo aspoň trochu prijateľné. Hlavne pre pozostalých, aby sa smrti až tak nevyľakali.
     Myslím si, že žobrák prial boháčovi presne takúto smrť. Kyrilovskú smrť bez truhly. Hnusnú.
     Slovo umri, bez výkričníka, je však iné, oveľa jemnejšie. Je stále adresované mne, ale akosi viac osobnejšie. Môjmu bytostnému ja, ktoré uvažuje, myslí a koná, a ktoré ma môže doviesť do onoho kyrilovského hrobu, ak sa skazí. To slovo predpokladá, že ešte na to mám, a že ešte nie som skazený natoľko, aby som nedokázal umrieť.
     Boháčove skazené ego zhodilo žobráka z chodníka, považovalo sa za niekoho, kto sa nebude ani len pozerať na taký hmyz. Žobrákove ego zase preklínalo všetkých, ktorí žijú na jeho úkor a pilo čučo, sklamané, že musí sedieť na obrubníku a ďakovať za pár skurvených mincí. Tiež nebolo práve najlepšie.
     A hoci ma moje ego presviedča, že som lepší ako tí dvaja a mám šancu ležať naveky v teplom bahienku, vzrušený pri nádhernej hudbe, predsa len by som bol radšej, aby som po smrti nič necítil. Totiž na tých nešťastných tabuliach, kdesi hlboko v mojom vnútri, ešte stále svieti to slovo umri. No ja nie a nie. Vidím, cítim a skalopevne viem, že moje ego si žije naplno, presne ako egá tých dvoch, živené skrytou pýchou, ktorou som beznádejne nakazený.
     Povýšenecký hmyz.
 
78
6
4

ZÁNIK MĚSTEČKA UPSHURŮ

Nick / 30. Júl 2014 / Poviedka

ZÁNIK MĚSTEČKA UPSHURŮ


Z rozhlasových tlampačů
se ozval vlídně naléhavý
hlas:


    Pozor, pozor!
    Na našem městském ouřadu byl odevzdán naší
    policií odchycený pes.
    Má sněděžlutou barvu, modré uši, fialové oči, šest
    zadních nohou a tři přední.
    Neslyší na žádné jméno - pravděpodobně je hluchý.
    Také nepoznal nikoho z ouředníků našeho ouřadu,
    takže je i slepý, ba dokonce dementní.
    Majitel tohoto obratlovce nechť si ho co nejdříve
    vyzvedne, jinak bude postižen i s celou svojí rodinou.


    Konec hlášení.


 

 
23
2
1
29

Hry na Boha

Miriam Mikulková / 29. Júl 2014 / Báseň
Zaplatila som daň
za všetky milé slová,
aj za teba.

Trápne ti stačia ruky vo vreckách,
nechápať, nemilovať.

Zvädnutú záhradu,
ticho čo driape bubienky z uší,
praskliny na jazyku.

Načo aj...

Hladíš ego a iróniu.
 
102
6
4

báseň z dennika 29 júla 2014

stach78 / 29. Júl 2014 / Báseň
Pane Ježišu osláv sa v mojom živote
nech deje sa čokoľvek vo svete
aj keď búrku v sebe mám
nech som stále tvoj chrám
v ktorom pieseň lásky znie
jak búrky mocnejšie
čo ničia svet
čo ničia kvet
čo ničia chcieť
z nej môžeme rásť
plniť víno do zlatých čiaš
a meniť svet
a ísť v pred
ponad všetok čas.


 
35
1
1
28

Muž a violončelo

laliana / 28. Júl 2014 / Báseň



Tvrdé prsty perú vzduch
ako plachty veľkých lodí
vlnami mora stretnú sa
s krivkami dreva- všade
nádych krvi- drevo horí
 
21
1
0

Duhkha (Monológ.) I. časť

Kyrilov / 28. Júl 2014 / Poviedka


Duhkha


(Monológ.)

Nepochovaný čakám na exhumáciu.
A pád do čierneho spánku.
Skrz gilotínu na prázdnom námestí.
Skrz lopatu v rukách smrti;
Prevaľujúc sa na studenej posteli,
Vítam divú spásu tohto večera.
V samote večnej hodiny,
Ktorá nenosí žiadnu zo svojich masiek.


I

(Tikot hodín. Zrazu zopár úderov.) Prestaňte! Ale už aj! (Nehovorí nahlas. Píše do zápisníka tupou ceruzkou. Je ticho.)

Moje meno je Horác, ale nikto mi tak nehovorí. Možno preto, že to nie je moje skutočné meno. Alebo preto, že každý z nás, kdesi v podkroví svojej (sic!) duše, tuší, že na tom vlastne vôbec nezáleží. (Napije sa vína.)

Dvíha sa opona. (Úškrn.) Teda, čosi zahrám. Ak to ešte dokážem. Prvé dejstvo započnem tým, čím to tu všetko i ukončím. Príde to ruka v ruke. Ako päsť, ktorá sa kamsi vytratí, keď otvoríš dlaň, pomiluje sa s prázdnotou. Prvé dejstvo započnem svojím tancom. Pravda, čo to som už popil a odvaha mi nechýba. Ale nie je to len vínom. (Pauza. Víťazoslávne.) Tancujem nahý a neuväznený! Tancujem nahý a pomätený na žeravom popole premárnených dní! Premárnených dní, to je výborné. Budem si to pamätať. Áno, premárnených. Dní. Tancujem nahý na veku vlastnej rakvy, tancujem až do úmoru, pretože tak je to správne, tak ako nikdy, nahý a plný veselostí neznámeho pôvodu. A v bolesti, ktorá nie je nepodobná tej, ktorá ma pokrstila. Vtedy. Na úplnom začiatku.

(Zachmúrene.) Možno by už aj stačilo.

Niet ohňa, len hladu. A ten je všetkým. Niet ohňa. Je hlad.

Teda, pokračujme. (Pauza.) Ukájam sa pod obrazom s podobizňou Panny bohorodičky a rúham sa tým, že nič nehovorím. Prežehnám sa, no musím tak učiniť ľavou rukou, pretože pravou zvieram svoj napnutý falus. Nič to. Odvedený od spásy vlastným pričinením alebo zásahom osudu. Niet v tom rozdielu. Vravím jej toto: Nepros za nás. Nikdy. Sme čistí v každej hodine. V každej z hodín našej smrti. V každej z hodín nášho bahna. (Smiech. Ticho.)

Tak, to by sme mali. (Pauza.) A teraz báseň: Roztvárajú sa predo mnou vedrá odpornej rosy; neodohnal ich ani šepot mojich úst, pohŕdavý a rovný ich ohavnosti. Uplatil som noc vlastnou krvou, nech ešte počká a neodchádza. A ja nech smiem dokončiť toto rozprávanie. Ale raz bude musieť odísť. Tak to je. Po noci deň a po dni noc. Až kým nezbadám, že sa ma ani jedno z toho nikdy nedotýkalo. (Pauza.) Stačilo.

Udalosti sa možno nestali presne tak, ako sa ich chystám opísať. No obávam sa, a som presvedčený o tom, že nemám dostatok síl na to, aby som si mohol predstaviť, aby som si predstavil, že sa to všetko odohralo inak. Niet plameňa, vravieva sa. Niet pochodne. Je ticho. Nezavyje ani pes. Vezmi to čert. Líši sa azda sen, z ktorého sa budíme v ukrutnej bolesti od takého sna, z ktorého si odnášame tieň extatickej svätožiary? Oba sú už dávno tam, kde všetko mizne. V obrovskej žumpe bez hovien a bez zápachu. V jame bez mŕtvol a vápna. Bez všetkého. Bez ničoho. (Pauza.) Po mojej smrti otvorte moje hlbiny a zrátajte rebrá. Mám ich presne toľko ako ktokoľvek iný. Oddeľte mäso od kostí, tie spáľte a mäsom nakŕmte supy. Urobte tak na moju pamiatku, jedinú a poslednú, a potom ma uvrhnite do zabudnutia, kam patrím ja i všetko ostatné, bez výnimky. Konajte rýchlo. Aby vás nedostihla túžba pozväzovať si z tých kostí sošky či pascu na diablov. Konajte rýchlo. Nik nesmie zaváhať.

Mrzká kostra dní. A ja na ňu musím hľadieť. Presne tak ako i mnohí predo mnou. Nezáleží na tom, či to bolo v tejto izbe, tam vonku, v tom čiernom dome. Všade je to rovnaké. Áno, už zasa ho vidím. Čierny príbytok. (Odmlka.) Slová. Klamú už len tým, že zaznejú. Musím však najprv vyrozprávať dva celkom iné príbehy. Aspoň nimi zabijem toľko času, koľko je potreba.

Príbeh prvý. Žena v obnosených šatách, tmavých, takmer smútočných, pomaly kráča prázdnou ulicou. Vpred. Neobzerá sa. V náručí nesie hlavu svojej dcéry, ktorá sa narodila bez tela. Idú okolo stromu. Matka zazrie strom a vidí všetky tie chvíle, dávno minulé, kedy liezla, štverala sa po mnohých vrásčitých kmeňoch, ktoré jej dnes pripomína už len jej pleť poznačená starobou s ryhami. Chce sa jej plakať a plakať. Až do skonania vekov. Možno je to smútkom, možno akousi bezmennou ťažobou, možno poznaním, že nikdy nemožno vykonať vôbec nič. A dcéra bez tela vidí strom, díva sa naň, no nedáva mu meno. Cíti vietor na svojej tvári presne tak, ako ho cíti strom svojimi listami. Matka však o ničom netuší. A ona jej to nedokáže povedať ani tým hlbokým mlčaním. Jej ústa mlčia presne tak ako ruky, ktoré nikdy nemala. A tak mlčia obe. Akoby už nebolo čo vysloviť. Akoby nebolo už žiadnych slov. mlčali ďalej. Potom sa už nestalo nič. Zotmelo sa a ďalší deň už nikdy nenastal.

Príbeh druhý. Začínal sa tým, že kdesi kričalo dieťa. Zobudilo sa uprostred noci na vlastný plač. A to dieťa umieralo. V bolesti, niekoľko dní. Po jeho smrti muž, ktorý bol jeho otcom a žena, ktorá bola jeho matkou, vzali telíčko svojho dieťaťa a zašili ho do brucha mŕtvej feny, ktorú našli ležať predo dvermi. Keď bolo hotovo, rozhodli sa, že telo feny i s dieťaťom odhodia do rieky za mestom. Vydali sa na cestu. Žena niesla psa, hladila jeho vlhkú srsť a náhle si uvedomila, že sa na ňu fena díva mŕtvymi očami, presne takými, akými sa dívalo jej dieťa, akými sa díval chrobák, ktorého pristúpil jej muž tri dni nazad. Zavzlykala a jej plač sa podobal smiechu. Vtom dorazili na most a telá hodili dolu do rieky. Bola už noc. Cesta im zabrala celý deň, únava zhasila všetky svetlá. Mraky odkryli mesiac a muž so ženou sa vydali na spiatočnú cestu. Nemodlili sa. Nerobili ani nič tomu podobné. Žena kráčala tichšie ako jej muž a kdesi medzi tými krokmi začula svoj dych. A kdesi medzi tými nádychmi a výdychmi začula i svoje kroky.

Príbeh tretí. Ten patrí iba mne. Mrzká kostra dní. A ja vidím, lyricky a zreteľne, čierny dom. Starý. Nemalý. Neveľký. A tam, v jeho útrobách, som prežíval. Kde začať? Azda tým, že sa mi často zdával veľmi skutočný. Tak veľmi, až som pocítil nutkanie považovať to všetko navôkol za jeden prostý, nevydarený klam. I keď sa človek môže dívať a dotýkať, v konečnom dôsledku to neznamená vôbec nič. Ako keď som si jedného večera poznačil do denníka nasledujúci zápis: Osedlám svoje mŕtve kone, ktoré som dnes dostal do daru. Viem, že nezájdem ďaleko. Možno iba na druhý koniec tejto izby. Ale už dosť; budem celkom úprimný. Všetko zdá sa byť len metaforou, ktorou odkazujem na prostú a nezaujímavú skutočnosť bez vlastností. Vysnívam kontext, aby významy mohli nadobúdať význam. Domnievam sa, že je to účelom všetkých metafor i obrazov. Iba blázon by si mohol myslieť, že na mŕtvych koňoch sa možno dostať ďalej než len na opačnú stranu izby. A ja si to rozhodne nemyslím, pretože už z princípu nedôverujem žiadnemu zo svojich úsudkov. Tým pádom stojím kdesi obďaleč, celkom mimo kukuričného poľa, kde sa hmýria všetky reči a úsudky ako neposedné deti, v nádeji, slepej nádeji, že ich príchodom noci nepostihne zánik, ktorý je však neodvratný. Dohára svieca; čo má dych, príde oň, čo má vznik, umrie. Som rád, že sa blíži chvíľa milostivej tmy, keď už neuvidím nič z toho, čo teraz píšem; neuvidím a nezačujem nič z toho, čo pomaly a nezvratne hnije v temniciach mojej lebky.

Spomínam si, že ma ktosi nazval bláznom. Ale povedalo sa to tak, šeptom a ústami zakrytými dlaňou, aby som to síce počul, ale aby nebolo vidno, že to ktosi vyslovil. Kovové a mrazivé slová, ktoré vychádzali z úst človeka, ktorý bol rovnako ako ja zvieraťom z vrhu menom človečensto. Judáš zradil Judáša. Akýsi muž v okuliaroch a nevkusnom obleku. Vraj blázon! Ach, keby ten vedel. Iba človek mysliaci si, že je čímsi iný než zvyšok sveta, v ktorom prebýva, iba človek so zahmleným úsudkom a vyďobanými očami môže o komsi alebo čomsi prehlásiť, že je to šialené a že tým pádom možno nájsť i náprotivok, že je možno v tomto svete rozlíšiť bláznovstvo či nemoc od číreho svetla rozumu a nepoškvrneného zdravia. V tomto svete, kde sa nič nelíši od ničoho. Vo svete, ktorý nie je ničím iným než výkalom mŕtveho boha švábov. A nech je ku mne Abraxas nemilosrdný pre tieto slová trpkej pravdy! Díval som sa na muža v okuliaroch a poprosil ho o cigaretu. Mlčal som a z úst vypúšťal krúžky dymu. Tento sa mi obzvlášť vydaril, čo poviete, vravím mu. Pomrvil sa na svojej stoličke a do notesu pred sebou si čosi poznamenal. Zahasil som cigaretu a poďakoval. Mlčali sme. Muž sa ma nervózne spýtal, či by som rád ešte niečo dodal, než sa vo veci posunieme ďalej. Áno, vravím mu. Oprel som sa a pozrel von oknom. Šialenstvo, začal som ráznym hlasom, tak, ako ho vídate, nejestvuje. Jestvuje tu iba čosi, čo by som nazval mäsabôľ, ak si potrpíte na starostlivo zvolené slová. Mäsabôľ. Aj keď čert vezmi všetky mená, všakže? Plač i smiech sú šialenstvom. Slová krásnej ženy sú šielenstvom. Tulák na ulici je šialenstvom. Vy, sediaci muž v okuliaroch, ste šialenstvom. Ja som šialenstvom. Slepota i vidomosť sú šialenstvom. Močiaci pes i mŕtvy starec sú šialenstvom. Samotná krv i kosti sú šialenstvom. Pohreb i veselý tanec sú šialenstvom. Kŕdeľ vtákov i pokazené zuby sú šialenstvom. Slová i mlčanie sú šialenstvom. Šialenstvo nejestvuje, pretože niet ničoho iného. A teraz mi dovoľte, aby som vám poďakoval, pretože práve v tejto chvíli ste boli vy tým zrkadlom, ktoré mi to všetko pomohlo uvidieť. Mne, bláznovi, ako vravíte. Nie. Nemám už čo dodať. Slnko zapadne aj bez mojej spovede. Vstaňte a pozrite sa sám. Všetko navôkol je len príbehom, ktorý sa odohráva všade a nikde; je ťažké ho zazrieť, pretože ho máme stále na očiach a pretože sa zdá, že okrem tohto príbehu, šedivej povedačky, nám už nič neostalo. Nohami vrastáme do jeho záhrad, kŕmi nás, opíja a hnojí nás našimi vlastnými mrákotami. Akýsi odporný mýtus de tenebris, kde nemôcť je spánkom a nechcieť je smrťou. Život človeka, priateľu, nie je ničím iným než prostým obcovaním s démonmi. Dôležité však je presne vedieť, kedy už nastal ten čas, keď treba vytiahnuť von svojho vtáka, von, preč z tejto nemilej a choromyseľnej maškarády. To je celé. Muž v okuliaroch náhle vstal, rozhorčený a pobúrený. V jeho očiach som však zazrel odpor a akýsi animálny, nevysloviteľný strach. A potom ma odviedli preč.

Steny, ktorými som bol zrazu obklopený, šepkali. Tak podivne a nejasne, že som nedokázal určiť, kde končí môj hlas a kde začína šepot tých múrov. A navôkol prekliatci. Žiaden z nich takmer nikdy nepreriekol ani slova. A ja sám som dlhý, pridlhý čas žil v presvedčení, že hovoriť je tu zakázané. A ak nie zakázané, potom iste považované za čosi nevítané alebo dokonca posvätné a nedovolené v profánnych okamihoch. Prešlo však zopár dní, možno rokov, a ja som si povšimol, že niektorí z nich, keď už na izbu sadol večer, vypúšťali z úst slová. Bolo to v dobách, keď už som takmer úplne odvykol ľudskej reči. Nenachádzam správne slová, ktorými by bolo možné priblížiť komusi ťažobu, ktorá tu bola celkom iste prítomná už od prvej chvíle. A navôkol postavy. Prízraky? Nie. Nepomenoval som ich presne. Postavy. Podobali sa ľuďom, ktorých som zvykol vídať predtým, v zahmlenej minulosti. Červy? Áno. Plahočiace sa za čímsi pod zub. Hmýriace sa v ohavnej šedi miest. Hnaní pudom a naučenou túžbou a vidinami jej naplnenia; naplnenia svetovej vôle, ktorá ich časom privedie k mohutnej nude, ktorá je desivejšia než smrť, a ktorú nebudú môcť uniesť, a tak sa znovu vrhnú na lov. Hnusní a slizkí. Hltajú a drhnú sa. Nasýtení. Nenasýtení. Odpornosti ich tvárí sa azda už nič nevyrovná. Iba ak pohľad na hovná, ktoré pod seba vypustí nejaký chlap, mŕtvy chlap s revolverom v ruke, ležiaci v kaluži krvi a v tých hovnách, ktoré z neho vyhnal ten hlasný výstrel do spánku. Prichádzali chvíle, v ktorých ma prenasledoval neurčitý a o to viac páchnuci strach, že i ja sám som iba bezradný červ, neskúsenému zraku javiaci sa ako prízrak, ktorý sa domnieva, že je nažive, pretože cíti každý svoj nádych i výdych, cíti, ako sa ho dotýka čas. Čím hlbšie sa zarývam do temnej a chladnej prsti, tým viac sa prehlbujem sám do seba. Už roky spočívam v trhline medzi dvoma obavami. Strach, že by som sa raz mohol stať nikým. A strach, že dostojím svojmu menu a naplním osud byť niekym, červom bez rúk, ktorý sa papuľou načahuje za všetkým. A tak si tu žijeme. Tu, všade, alebo kdekoľvek inde. Tiene uväznené mäsom. Plniace trest, udelený nikým alebo udelený akýmkoľvek neznámom. Trest hľadieť očami na steny jaskyne. Trest, ktorý okliesnil bytie toho, čím sme, na obyčajné prežívanie. Nemožno o tom vypovedať viac. Aké odporné je mi o tom všetkom vravieť. Aj keby som bol jediný, kto to musí počúvať. Ja. Nikto. Tieň načúvajúci šepotu tieňa. V reťaziach zbožných prianí, aby svet bol iný, než je; aby bol inak, než ako je teraz. Prepáč mi, otec, že som nedokázal byť takým mužom, akým by sa patrilo!

Možno som až príliš unavený na to, aby som toto rozprávanie doviedol až do konca. (Nalieva si ďalší pohár vína a vracia sa k svojim zápiskom.) Rozpoviem teda o tom, ako sa to všetko začalo. Bolo to na slávnosti. V meste. Medzi stromami. Navôkol znela hudba. Mnoho starcov a starien. Mnoho detí a smiechu. Na javisku z drevených dosák stálo malé dievča v kvetovaných šatách a spievalo veľmi falošne akúsi ľudovú pieseň o jablku. Šiel som okolo a na okamih sa zastavil. Nablízku som tušil zvláštnu prítomnosť niečoho cudzieho, čo sa chystalo neodvratne narušiť môj pokoj a prechádzku. Človeku neostáva nič iné, len čakanie. So zatnutými zubami alebo i bez nich. Nemožno sa na nič pripraviť. Nemožno veriť ničomu zjavnému, nemožno predvídať to nezjavné. V tom spočíva naše nezvratné a nekonečné zatratenie, ktoré je prítomné už tu, na zemi. Zopár krokov od miesta, kde som postával takmer nehybne, zazrel som ležať mŕtvu krysu. Mykala sa a trasľavo trhala nohami aj driekom. Bolo to spôsobené larvami, légiami lariev, ktoré sa valili z jej útrob. Hmýrili sa, no nehromžili divokými piesňami ako iné batalióny. Mlčali, no i napriek tomu som nadobudol nejasný pocit, že tento krehký, no mocný výjav, je plný hlasov a čohosi, možno posolstva, niečoho, čo musí byť zvestované a to hneď, neodkladne. Ani som sa nenazdal a k miestu, kde som stál, pribehol hlúčik vysmiatych detí. Už na prvý pohľad na nich bolo niečo odpudivé. Utvorili kruh okolo hnijúceho zvieraťa a začali doň ďobať kúskami dreva a drôtu. Priamo do malého bruška, čím rozháňali nahnevané slepé larvy. Ďobali všade, do dier, ktoré ostali po očiach, do rypáka, do potrhaných uší. A potom sa stalo niečo, čo som neočakával. Kdesi v mojom vnútri. Čosi sa tam zlomilo, pretože sa niečo zlomilo tam vonku, ak vôbec možno takto o tom hovoriť. Tieto okamihy si pamätám len matne, alebo si na ne nespomínam vôbec. Je možné, že som sa zrútil. Alebo sa so mnou zrútil i celý svet. A možno nie, možno čosi viac než len to. Dráždia smrť, vravel som si. Nevedia to a preto sa smejú. No dráždia smrť, ktorá sa dnes rozhodla zosadnúť sem a priložiť kostlivé ruky na jedno zo stvorení, ktoré obývalo toto bezmenné mesto spolu s ostatnými. Kričal som. Rozháňal som tie deti kopancami a ešte hlasnejším krikom, držiac v náručí tú nebohú krysu. Zhromaždilo sa okolo mňa niekoľko ľudí a ich počet narastal. Stále som kričal a neprestával ziapať a kopať okolo seba. Dotýkali sa ma, bili ma päsťami a klobúkmi. Chceli mi zabrániť v besnení. Dotýkalo sa ma rukami čoraz viac ľudí a spôsobovali mi tým nesmiernu bolesť.

Mnoho postáv. Blázon s mršinou v náručí, teraz už kľačiaci na zemi. A tam, kdesi, i smrť, ktorú som videl iba ja.

 
46
1
2

Ver

Minesa / 28. Júl 2014 / Báseň
Ver v to čo ti robí šťastie,
konaj podľa seba,
nemeň svoju povahu ako počasie.
Trochu mlčania zato stojí,
dva mosty, na ktorom stojíš?
Prepadávaš sa do hlbiny,
v duši máš samé pukliny.
City rozbité ako črepiny,
nič sa nedeje bez príčiny.
Každého človeka ,ktorého spoznáš,
ti prináša radosť alebo sklamanie k troskám.
Ver sebe, ver tomu hore,
pred všetkým čo ti bráni ,
sa maj vždy na pozore.
 
34
2
2

Výdych

voskovka / 28. Júl 2014 / Báseň
V krvavých lupeňoch sa kúpať,
po schodoch do večnosti stúpať,
nahá je láska na hrudi anjela.
Na strome posledný list javora,
nad hrobom čierny anjel zavolá:
„Bez srdca smutná je nedeľa“.
Oči sĺz beznádeje plné,
 no ruža rannou rosou vonia,
skrz tŕnie po kríži sa ronia
slzy a láska na hrudi anjela,
bez srdca – tak som to nechcela.
 
10
0
0

Ešte nikdy som nevidela popravisko zblízka

Jana Raven     / 28. Júl 2014 / Poviedka / Zo súťaže  Súťaž: Historické prostredie

Zastala pred dverami jeho domu. Zaklopala. Mala však na mysli, že ju zas k nemu nepustia a jej predsavzatie sa rozplynie ako hmla na svitaní. Prstami si prešla po svetlých kučerách, pocítila ich hebkosť a tiež vôňu – vôňu slobody.
„Čo chcete?“ ozval sa hlas mladej ženy, ktorá si z celej chuti zahryzla do jablka. Bolo však priveľmi kyslé a na okamih jej zmraštilo tvár.
„Bola som tu už ráno, ale nepustili ste ma.“
Žena si ju nedôverčivo premerala. Niečo na jej zovňajšku, na tom nevinnom výzore bábiky jej naháňalo obavy.
„Viem...počkajte tu, opýtam sa.“
Zostala teda stáť na priedomí a netrpezlivo očakávala kým sa táto tmavovlasá krásavica opäť neukáže a konečne ju k nemu nepustí.
„Tak teda? Môžem za ním ísť?“
„Nebuďte však dlho... je unavený.“
„Nebudem dlho.“ znela odpoveď a ako psík sa vydala v stopách tejto odťažitej panej domu kráčajúcej až na samý koniec čiernej chodby.
„Tu je to.“
Dvere na jeho izbe sa otvorili. Potichu vošla dnu. Nozdrami jej však v okamihu prenikol ťaživý zápach mastí, vonnej soli a byliniek.
„Dúfam, že vám neprekáža, že ste ma našli takto.“ nečakane vyslovil ležiac vo veľkej vani.
Pokrútila hlavou a skúmavým pohľadom hľadela ako si nemotorne napráva obväz prekrývajúci mokvajúcu ranu na hlave.
„Prišli ste kvôli...“
„Kvôli menám.“ zahabkala.
„Menám... pravdaže.“
Zadíval sa na ňu a potom na prázdny papier ležiaci na písacom stolíku preloženom cez vaňu. Pokynutím ruky jej dal najavo, že môže začať.

„Výborná práca slečna.“ povedal po chvíli diktovania.
Usmiala sa.
„Ďakujem, pane.“
„Za toto sa vám vaša krajina ešte poďakuje.“
„Verím tomu pane.“ zahlásila hrdo a prstami sa načiahla do futra na šatách.
„Akože sa to voláte?“
„Charlotta.“
„Charlotta aká?“
„Cordayová, pane. Charlotta Cordayová. “
Ľadová čepeľ noža sa dotkla jej končekov prstov. Zachvela sa a mimovoľne sa opäť usmiala.

„Zavraždila priateľa ľudu!“ po meste sa ozýval krik a údes všetkých tých, ktorí boli vraždou Jeana-Paula Marata zdrvení. A predsa Charlotta Cordayová kráčala naprieč svojmu osudu pokojne – a šťastne ako nevesta kráča k oltáru za tým ktorého z celej duše miluje. Obliekli jej červenú košeľu – znak zrady. Dali jej možnosť spytovať svoj čin, ale ona odmietla.
„Ešte nikdy som nevidela popravisko zblízka.“ vyslovila a usmiala sa na kata stojaceho len kúsok od gilotíny. Úsmev jej opätoval a ponechal jej chvíľu na rozhliadnutie sa po kričiacom dave, ktorý tak veľmi bažil po jej smrti. Po smrti tej, ktorá zavraždila priateľa ľudu.

 
125
8
8

Skutky

Minesa / 28. Júl 2014 / Báseň
V každom z nás je tajná chvíľa,
niekde vnútri u nás dýcha.
U niekoho je to neskrotná pýcha,
pre druhých to čo im chýba.
Skutky sú rôzne , záležia od činu,
sú dve rôzne smery,
kde môžeš hľadať príčinu.
V dobrom aj zlom,
hľadieť na plytčinu,
porozumieť tomu,
čo kazí tú fúriu. 
22
1
0

STÍN, TEPLO A CHLAD

Nick / 28. Júl 2014 / Báseň

 

STÍN, TEPLO A CHLAD

 


Stín, teplo
a chlad
- pojďme si,
štístko

povídat


Pomůže nám
hloubka neviny
při deštníčku
s lekníny
pod sluncem
tiché
hlubiny?


Stín, teplo
a chlad
- pojďme si chvíli
zabublat


 

 
34
3
2

Sonáty pre Kristínu

jacqomo / 28. Júl 2014 / Báseň
Ona len a len ona kvapkou nádeje,
kvapkou v mori predsa ju vidím.
Odchádza a predsa v mysli stále je,
ona je v púšti mojím pitím.

Tŕnistá ruža sladký kvet,
pohľad má dravý jazyk ostrý.
Hlas môjho srdca kroky veď,
do očí mojich chvíľou pozri.

Telom i dušou len tebe patrím,
donútiť slnko vychádzať na západe.
Roztopiť ľady zapáliť vatry,
som snehom ktorý na Vianoce napadne.

Chcem ťa objať držať a nepustiť,
...moja Kristína s pehami...

 
20
0
0
26

Sloboda

voskovka / 26. Júl 2014 / Báseň
Kone, chvosty a dlhé hrivy,
kto nemá slobodu, je na duši krivý.
Práši sa pod koňom rýchlosť aj tep,
spoteným kopytom prevetrá step.
Kone sú v stáde, erdžia a kopú,
nevieme, kadiaľ povedú stopu.
Tak chutí sloboda vzdialenej zeme,
hmlistá je podoba toho, čo chceme.
 
22
1
0
Literatúra Básne a poézia Poviedky Pravidlá pre používateľov
Angličtina online Ako sa naučiť plynule anglicky v rekordne krátkom čase
Literárny portál Slavonica @ 2006 - 2014