Tvorba
Komunita

Články

Apr
28

Neskúsený na smrť 2/3

Michael / 28. Apríl 2015 / Poviedka
Podozriví

Lukáš už pred siedmou ráno nasledujúceho dňa zaujato čítal správu od technikou. Začal dávať dokopy dôkazy a dosiaľ nájdené stopy. Bol víkend a na oddelení nebolo veľa ľudí.
„Dočerta, Petra by ani tank nezastavil,“ povedal nahlas vediac, že do kancelárie práve vstúpila Daniela s kávou. „A pre mňa?“
„Čo pre teba?“
„No káva.“
„Máš pocit, že mám na čele nápis kávomat?“
Lukáš chvíľu pozeral na Danielu akoby hľadajúc ten nápis, no keďže mali prípad neprilial radšej olej do ohňa, a len pre seba si zašomral: „Nedostatok sexu ti naozaj lezie na mozog.“
„Nerozumela som, čo si povedal.“
„Že Peter je korba. Pozerám sa na dvere, ktoré vylomil, resp. to čo z nich ostalo, môžu ísť rovno na spálenie. Stále mi vŕta v hlave, prečo jeho kancelária.“
„Myslíš, že chce niekto hodiť podozrenie na neho.“
„Pri najmenšom je to podozrivé. Volal som s nim nech sem príde, aby sme ho mohli ešte raz vypočuť. Na mieste činu boli okrem Petrových odtlačkov aj Tomášove čo je logické keďže boli kolegovia plus sa tam našli odtlačky ďalších troch osôb, ktoré sme dosiaľ neidentifikovali. Čo je však menej logické je, že kde boli tie Tomášove odtlačky.“
Daniela si vzala fotky, aby sa pozrela, kde všade boli odtlačky.
„Naozaj zvláštne,“ skonštatovala.
„Ani nie, pokým máš dobrú predstavivosť.“
„Čo tým myslíš?“
„Našli sa tam predsa stopy semena. O koho ejakulát išlo ešte nevieme, zatiaľ môžeme len hádať,“ Lukáš nahlas uvažoval, „žeby si to Tomáš rozdával v Petrovej kancelárii s nejakou kolegyňou... „
„Absurdná predstava,“ Danielín tón hlasu Lukášovi naznačil, aby si podobné úvahy nechal pre seba.
„A čo správa od patológa. Už je hotová?“
„Pred obedom by mala byť,“ to už do kancelárie vstupoval Peter.

Peter si sadol naproti Lukášovi, zatiaľ čo Daniela sa postavila do rohu kancelárie, no tak aby videla na Petra. Vopred sa dohodli, že výsluch povedie Lukáš a ona si mala všímať Petrove neverbálne prejavy.
„Ako si vychádzal s Tomášom?“
„Boli sme kolegovia a kamaráti.“
„Takže ste mali korektné vzťahy?“
„Jasné, rozumeli sme si, aj na pivo po práci sme neraz zašli.“
„Mal podľa teba nepriateľov resp. bol niekto, kto by mu chcel ublížiť?“
Peter sa zamyslel a pohľadom uhol doľava, čo neuniklo Danielinej pozornosti.
„Myslím, že nie o nikom neviem.“
„Kedy si zistil, že ti chýbajú kľúče?“
„No predsa pred kanceláriou, keď som tam chcel vojsť.“
„A čo si tam hľadal v takom stave, o takom čase?“
„Do toho ťa nič nie je, no aby som prejavil moju snahu spolupracovať s políciou, lebo i mne záleží na objasnení Tomášovej smrti, išiel som tam v úmysle sa trochu vyspať.“
„Takže ty nám vlastne robíš láskavosť tým, že chceš spolupracovať?“
„Vlastne áno,“ a pritom sa mu na tvári zjavil úsmev, ktorý naznačoval, že on je tu ten dôležitý.
Lukášov nedôverčivý pohľad vravel jasne: „Vieš čo mi vŕta hlavou, prečo práve tvoja kancelária bola miestom činu?“
„To by aj mňa zaujímalo, len na to musíš prísť ty, nie ja.“
„My na to prídeme, nemusíš sa obávať. Svedkovia ťa videli opúšťať miestnosť okolo štvrť na desať a následne si bol videný až okolo desiatej pred kanceláriou. Vieš mi vysvetliť, kde si bol zhruba hodinu?“
Petra otázka trochu zaskočila, no bolo vidieť, že s ňou počítal.
„Ako si správne už skôr poznamenal, bol som v stave kedy sa reakčné schopnosti oslabujú. V mojom prípade sa na mňa vykašľali asi pri piatom poháre vína. Išiel som na strechu, nadýchať sa čerstvého vzduchu a nebudeš mi veriť, no nikto tam nebol. Keďže som stratil pojem o čase, neviem ti povedať ako dlho som tam bol a ani to ako som sa ocitol pred svojou kanceláriou.“
„Prečo mám pocit, že klameš?“
„Do tvojich pocitov ma naozaj nič nie je.“
Medzitým ako Lukáš s Petrom svojimi pohľadmi hustili atmosféru, ako hustí mlieko kávu, do kancelárie vstúpil technik Tibor a podal Daniele správu, ktorá si ju v rýchlosti prelistovala.
„Tak Peter,“ vstúpila do rozhovoru v pravý čas Daniela, skôr než by si tí dvaja hľadali chrup niekde na podlahe, „v tvojej kancelárii sme našli veľmi veľa biologických stôp.“
„Čoho,“ skočil jej do reči.
„Semeno ty...,“ Lukáš mal na jazyku celú škálu slov, ktoré by Petra dokonale charakterizovali, no ovládol sa.
„Ja viem čo sú to biologické stopy.“
„Čo robíš vo voľnom čase na pracovisku nás nezaujíma, keďže niektoré vzorky sú tvoje. No boli tam aj iné a tie patrili Tomášovi,“ pokračovala.
Lukáša to neprekvapilo, vzhľadom na odtlačky prstov, ktoré sa tam našli. Peter tiež nepôsobil, ako by sa dozvedel novinku. Daniela pozorne skúmala jeho reakciu po vyslovení poslednej vety. Žiaden údiv, žiadne prekvapenie... akoby vedel, že sa tam nájdu.
„Myslím, že by si nám mal opäť niečo vysvetliť. Nad tvojou hlavou je viac otáznikov ako v súťažnom kvíze,“ chcela byť za vtipnú Daniela, no chcela len zakryť prekvapenie. Nečakala, že by sa potvrdila hoci len s časti Lukášová teória o orgiách v Petrovej kancelárii.
„Ja netuším o čom je reč,“ povedal s úškrnom jemu vlastným.
„Ale vieš dobre čo sa tam u teba dialo,“ to si už Lukáš listoval v správe od technikov. „Máš priateľku však“
„Za prvé ako to súvisí s prípadom a za druhé čo ťa je do toho?!“
„Mojou úlohou je vedieť. Zdá sa mi, že si znervóznel. Pozri sa Peter, skôr či neskôr sa dopátrame k pravde a čím neskôr to bude, tým horšie pre teba.“
„Vieš čo Lukáško,“ povedal familiárne, „ja si počkám na to tvoje pátranie.“
Vypočúvanie Petra trvalo zhruba hodinu. Daniela sa veľmi nezapájala už do výsluchu, no keď Peter odišiel mala o ňom ucelený obraz a hoci s Lukášom boli ako oheň a voda, na jednom sa zhodli. Peter bol podozrivý číslo jeden.

Ešte skôr ako nastal obed a dorazila k ním správa od patológa, vypočuli niekoľko svedkov, ktorý im dokopy nič nepovedali. Po väčšine preto, že v inkriminovanom čase, boli už na míle vzdialený od racionálneho myslenia. To bol aj hlavný dôvod, že väčšina sa na výsluch ani nedostavila. Bola sobota a vyspávali opice. Nie na darmo sa hovorí o alkohole, že metlou ľudstva.
„Pán Hoffman, som naozaj rád, že ste si našli čas a prišli ste odpovedať na niekoľko našich otázok,“ povedal nenápadnou iróniou Lukáš. „Félix ...“
„Pán Hoffman bude myslím vhodnejšie oslovenie.“
„Ako si prajete Félix. Pôjdeme priamo k veci. Z oslavy ste odišli podľa záznamu z kamier tri minúty po pol deviatej. Čiže v čase keď Tomáš ešte dýchal. Zrejme Tomášovi, prepáčte pánovi Varholíkovi vďačíte za veľa. Spoločnosti Enviroment, a.s. zachránil niekoľko miliónov eur.
„To iste. Ale zas netreba hneď preháňať. Pán Varholík bol súčasťou veľkého tímu, ktorý pracoval na prípade. Určite nemá len o zásluhu na výsledku.“
„Počul som niečo iné a nebyť neho, tak by spoločnosť čakal pád.“
Hoffman sa autoritatívnym úsmevom pozrel na Lukáša a sebe vlastným štýlom povedal: „Pád? To určite nie. Aj keby sme bitku prehrali, nepoložilo by to spoločnosť. Robiť biznis v dnešnej dobe si vyžaduje mať široké lakte a neuhýbať pred údermi. Práve naopak čeliť im a nevzdať to. Áno, občas je treba priniesť obeť v záujme pokroku. Pána Varholíka je mi ľúto no z jeho smrťou spoločnosť nemá nič spoločné.“
„A čo vy?“
„Ja?“
„Vy máte niečo spoločné s jeho smrťou?“
„Absurdné, ako vás to mohlo napadnúť.“
„Kde ste boli medzi deviatou a desiatou hodinou?“
„Vy ma podozrievate?“
„Odpovedzte na otázku,“ vyzvala ho rázne.
„Na ceste domov.“
„Máte na to svedkov?“
„Nie. Z oslavy som odišiel sám. Auto som mal pred budovou. No prezraďte mi, aký by som mal motív?“
„Idete priamo k veci.“
„Myslím, že žiadny motív nenájdete.“
„Pán Hoffman, ale no táák. Chcete sa so mnou hrať na mačku a myš. Prešiel som si účtovné záznamy spoločnosti a tie čísla majú ďaleko od plusových. Povedal by som, že ste boli na hrane a prehra by znamenala s určitosťou pád nie len spoločnosti i váš.“
Hoffman zneistel. Prekvapilo ho, odkiaľ sa polícia tak rýchlo dostala k účtovným knihám bez toho, aby o tom vedel.
„Ako ste sa k ním dostali?“
„Prirodzenou cestou pán Hoffman. Pred nedávnom spoločnosť, ale i vás vyšetrovali pre daňové úniky a inú majetkovú trestnú činnosť. Vari ste už zabudli,“ sarkasticky dodal.
„Tak aspoň vidíte, ako dôležitú úlohu zohral Tomáš.“
„Zrazu bola jeho úloha dôležitá. Ešte pred chvíľou ste mi tvrdil, že bol len pešiakom. Pán Hoffman viete čo vidím ja? Vidím motív.“
„Dovoľte mi pogratulovať vám k vašim nelogickým a absurdným záverom. Nerozumiem ako ste sa dostal k vyšetrovateľom, keď očividne nemáte doma všetkých pohromade.“
„To máte pravdu. Bývam sám a doma ma nik nečaká, ale neodbočujme od témy. Už dlhšiu dobu kolegovia z finančného monitorujú váš pohyb na poli obchodu. Prekvapili ich nedávne pohyby na vašich súkromných účtoch. Znie to ako paradox, ale je to skutočnosť. Ak by spoločnosť prehrala spor, vy by ste zarobili. Akcie spoločnosti by stratili hodnotu. No vy ste predvídali tento scenár a začali tie svoje predávať. Pán Hoffman ak dobre počítam, Tomáš vás osobne pripravil o 140 mil. Eur., vzhľadom na to, že spor vyhral a akcie spoločnosti neklesli, ale práve naopak vzrástli. Myslím, že ostatní spoločníci nemali o týchto manévroch poňatia. Tak, nech sa páči. Môžete vysvetľovať.“
Hoffman tam ostal nehybne sedieť ako po presnom údere do rozkroku. Hoci sa snažil argumentovať a zatĺkať, Lukáš mu neveril. Biznisman-om ako bol Hoffman neveril ani čiarku za menom a niečo mu hovorilo, že aj Tomáš odhalil tieto jeho ťahy. Daniela nebola pri výsluchu Hoffmana. V tom čase vypočúvala iných svedkov.
Skôr než Hoffman odišiel s krvným tlakom nad 180 sa ho Lukáš stihol ešte opýtať: „Povedzte mi, o čo išlo v tom spore, v ktorom vás Tomáš zastupoval?“
„Prekvapuje ma, že ste o tej kauze nepočuli. Bola dosť medializovaná,“ to už Hoffman nabrúsene kľučkoval medzi policajtmi na oddelení s jediným úmyslom, čo najskôr vypadnúť.
„Máme podozrivého číslo dva,“ povedal Lukáš Daniele, ktorá práve vstúpila do jeho kancelárie a v rukách držala správu od patológa, „nemá alibi na čas vraždy, no motívom som si zatiaľ nie istý.
„Takže sa nám nástenka začína zapĺňať,“ skonštatovala Daniela.

„Vidím, že si rovnako prekvapený, ako ja keď som si prečítala správu od patológa.“
„Vlastne ani veľmi nie. V podstate sa to dalo očakávať. Žiadne viditeľné stopy sa nenašli na tele. Takže otrava hmm, štvorhranka smrteľná. Čo to pre boha je?“
„Je to druh medúzy, ktorej sa hovorí aj morská osa.“
„Medúza?“
„Vyskytuje sa prevažne v Tichom oceáne, pri pobreží Austrálie a Nového Zélandu.“
„Nový Zéland...“
„Šikulka, vidím, že ti dopína..“
„Pri Tomášovi sme predsa našli obálku so šekom a letenkou do Aucklandu. Vieme ako sa k nemu dostala?“
„Podľa viacerých svedkov, obálku ešte na oslave dostal od Žigmunda Fischera.“
„Každopádne sa s pánom Fischerom porozprávaš. Poobede by mal prísť na stanicu.“
„A ty?“
„Ja tu už nebudem.“
„Máš niečo v pláne?“ nedôverčivo pozrela na neho Daniela.
„Áno. Pre nás je dôležité pozrieť sa na prípad aj z iného uhla pohľadu...“

„Dobrý deň pán Fischer.“
„Dobrý deň aj vám slečna a myslím, že bude viac než dobrý, keď vás vidím,“ snažil sa starý lišiak polichotiť Daniele, ktorá síce bola zvyknutá na podobné reči, no vypestovala si voči nim imunitu. Nemala chlapa hoci mohla mať aké ho by si zažiadala. Stačilo ukázať prstom. Jej prirodzená krása vyrážala dych a nejeden policajt na oddelení, no i páchateľ či podozrivý, s ktorým prišla do kontaktu pri vyšetrovaní, mal divoké sny, v ktorých hrala Daniela hlavnú rolu. Daniela však mala srdce len pre jedného. Navonok pôsobila silno a voči okoliu odmerane, no vo svojom vnútri skrývala veľkú bolesť.
„Tak pán Fischer, môžeme teda začať s výsluchom. Podľa záznamu ste opustili spoločnosť i budovu niečo po ôsmej hodine.“
„To súhlasí.“
„V doprovode dvoch, verím, že plnoletých slečien.“
„Čo tým chcete naznačiť?“ ostával stále v dobrej nálade.
„Nič. Len vravím, že na zázname z kamier, by som im viac ako osemnásť netipovala.“
„Je dobré, že netipujete. Asi by ste veľa toho nevyhrali, ešte že ste krásna,“ no Daniele neušlo Fischerovo zneistenie.
„Ako dlho ste sa poznali s pánom Varholíkom?“
„Viete pamäť mi už neslúži ako kedysi, no myslím, že dlho.“
„Boli ste to vy, kto ho do spoločnosti priviedol.“
„Presne tak, vždy som mal čuch nachádzať talentovaných ľudí.“
„Očividne aj tie slečny majú na niečo talent,“ nedalo to Daniela a udierala po hlavičke ako sa len dalo.
„Slečna asi vám je ľúto, že ste neboli na ich mieste. No ale čo nie je môže byť,“ povedal so širokým úsmevom, ktorý mu Daniela opätovala a prirodzeným spôsobom kontrovala, „ale ja som už asi pri stará na to, aby som bola váš doprovod.“
„Vráťme sa k Tomášovi. Dozvedeli sme sa, že ste mu pomáhali financovať štúdium na Právnickej fakulte.“
„Áno, ale to nie je trestný čin. Poznal som jeho rodičov, nech im je zem ľahká. Viete Tomáš to nemal ľahké v živote, no bol bojovník a nebál sa prijať rany osudu. Mal talent no bez pomoci by ostal na ulici, tak som sa ho ujal. Hradil som mu štúdium a neskôr ho aj zamestnal, ale to bolo všetko. Dostal príležitosť a chopil sa jej. Len jeho vlastnou zásluhou sa dostal tam kam sa za ten krátky čas dostať mohol. Ste naozaj dobre informovaná, pretože toto bolo verejným tajomstvom.“
„Tajomstvom? Ale nerozumiem prečo?“
„Tomáš to tak chcel a mne to v podstate bolo jedno.“
Na chvíľu sa Daniela zamyslela, prečo tú to skutočnosť Tomáš tajil. Aký mal dôvod. Myslela si, že ho pozná no čím ďalej postupovalo vyšetrovanie, tým viac zisťovala, že vlastne Tomáša nepoznala.
„Poďme ďalej. Dosť často ste lietali do Tichomoria, aby som bola presnejšia každé dva mesiace ste tam strávili niekoľko dní.“
„Pracovne.“
V jeho tvári však bolo badať menšie znepokojenie čo opäť neuniklo Danielinej pozornosti.
„Nevedela som, že Enviroment má tak širokú oblasť záujmu. Podľa účtovných závierok, to ale nevyzerá, že by ste mali dostatok kapitálu na expanziu.“
„Slečna,“ jeho tón hlasu sa diametrálne zmenil, „o biznise toho veľa očividne neviete. Čísla nie sú podstatné. Už niekoľko desaťročí žijeme v jednej veľkej bubline. Spoločnosť Envirment, bola a aj je vo výbornej kondícii. Moje pracovné cesty do tejto časti sveta súviseli v hľadaní potencionálnych klientov pre spoločnosť. Musím povedať, že boli po väčšine úspešné.“
„O tom nepochybujem.“ Daniela sa na chvíľu odmlčala. Vstala a chvíľu sa prechádzala bez toho, aby niečo povedala po kancelárii.
„Hmm, okey nepochybujem o vašich obchodných schopnostiach, no predsa len Thajsko nie je krajina, kam sa cestuje kvôli obchodu, skôr kvôli potešeniu..“
Posledné slovo nechala letieť miestnosťou čakajúc ako zasiahne cieľ. Nemýlila sa, cieľ bol zasiahnutý priamo do stredu.
Fischer sa zhlboka nadýchol ako švédsky fjord na ceste do Fínska, odhodlane povedať Daniele čo si myslí o jej nepriamych narážkach. No jedine na čo sa napokon zmohol bolo: „Ak už nemáte ďalšie otázky, ktoré by súviseli s Tomáš a jeho úmrtím, tak sa budem porúčať.“
„Vraždou. To nebolo úmrtie. A pokojne seďte, ešte sme neskončili. Kde ste boli medzi deviatou a desiatou hodinou?“
„Vo svojej vile. A skôr ako sa opýtate, nebol som tam sám. Mám niekoľko svedkov, ktorí vám potvrdia moje slová.“
„Určite sú to vierohodný svedkovia,“ ironicky a len pre sebe povedala Daniela.
„Ako prosím?“
„Určite si overíme vaše alibi.“
Fischer sa zdržal pri výsluchu zatiaľ najdlhšie, spomedzi vypočúvaných svedkov. Daniela mu nedala dýchať ešte hodnú chvíľu. A keď odchádzal, už nemal ten široký úsmev, s ktorým prišiel.
„Tak čo zabral?“
„Prezraď mi Lukáš ako si vedel o tom Thajsku a o tých slečnách?“
„To je náš job, vedieť,“ a pripol fotku Žigmunda Fischera na nástenku k ostatným podozrivým.
„Motív tam je, ale nemáme dôkaz o prepojení. A myslím si, že aj alibi má kúpené.“
„Zatiaľ nemáme ten dôkaz Danielka.“
„Tie zdrobneniny si odpusť. Myslíš si, že v tom bolo vydieranie?“
„Som si na betón istý, že áno.“
„No a kde si bol dnes ty. Dúfam, že si sa venoval prípadu a že máš pre mňa i ty nejaké novinky.“
„Koľká to starosť. Samozrejme. Veď som ti povedal, že sa potrebujeme pozrieť na prípad aj z iného uhla pohľadu.“
„Ty a tvoje uhly pohľadu, nepravdepodobné teórie a hypotézy postavené na vode.“
„Ale vždy prípad vyriešim, na to nezabúdaj. Pozajtra nás čakajú manželia Cone. Každopádne sa na to teším...“

Bolo krátko po ôsmej hodine, keď dorazili Henrieta a Teodor Cone.
„Fajn tak už sú tu. Ty si zober samca a ja samicu.“
„Kriste Lukáš, mal by si niečo robiť so svojim slovníkom.“
„Jedine vtedy, ak ty spravíš niečo so svojím správaním.“
„Zas provokuješ?“
„Kdeže. Ja ťa len štartujem, aby si z pána Cone dostala maximum.“
„Podľa iskier v tvojich očiach sa na tú ryšavku doslova tešíš ako pes na kosť.“
„Hmm vari nežiarlíš?“
Danielin ľahostajný pohľad vravel jasne, čo si myslí o jeho poznámke.
„Myslíš, že to priznanie z nich dostaneme?“
„Drž sa scenára a budeme mať motív aj dôkazy.“

„Dobrý deň. Pani Henrieta Cone, nech sa páči, posaďte sa.“
Henrieta nepovedala nič len sa posadila a skúmavo si prezerala Lukáša.
„Môžeme teda začať s výsluchom. Je priam nezvyčajné, aby žena v tak mladom veku, bola na čele spoločnosti, ktorá má podľa uznávaných obchodníkov medzinárodné renomé.“
Henrieta sa predklonila, aby si z kabelky vybrala cigarety.
„Tu sa nefajčí,“ pohotovo zareagoval Lukáš.
Henrieta túto poznámku ignorovala a zapálila si pričom prvé vydýchnutie smerovala na trochu zaskočeného Lukáša.
„Nezvyčajné možno, ale nie zriedkavé. To, že som žena neznamená, že nemôžem byť úspešná. Patríte vari medzi tých mužov, ktorý by najradšej videli ženy v domácnosti?“
„Ale to som nepovedal. V tejto krajine je dosť, ako by som to nazval hmm, namáhavé, pre mladú ženu byť v čele spoločnosti.“
„A v ktorej krajine tomu tak nie je,“ povedala ľahostajne. Veľmi rýchlo pochopila Lukášovu narážku. „Typický postoj chlapa, keď zistí, že žena môže byť úspešnejšia ako on bez toho, aby v tom hrala hlavnú úlohu posteľ.“
„A nehrala?“ prilial benzín do ohňa očakávajúc peklo.
Jej ľahostajnosť a počiatočné opovrhnutie sa zmenilo. V očiach mala pohľad vražednej mašiny a nebola ďaleko od toho, aby mu spravila vazektómiu zošívačkou. Lukáš vzal inštinktívne zošívačku a uložil ju v zásuvke stola, keď zbadal plamene v jej očiach.
„Prepáčte moje ústa sú rýchlejšia ako mozog. Akým spôsobom ste sa dostali na výslnie nie je pre mňa v podstate podstatné. Mňa však oveľa viac zaujíma váš vzťah s Tomášom. Ako dlho ste sa poznali.“
„V ten večer som ho videla prvý krát, no počula som už o ňom skôr. A mali by ste najprv premýšľať a potom hovoriť alebo si mám myslieť, že ste na túto pozíciu dostali tiež cez posteľ?“ Lukáša táto jej poznámka nijako nevyviedla z miery a v podstate očakával prirodzenú obrannú reakciu.
„Ste si istá svojim tvrdením?“
„Som si istá. Naznačili ste mi, že rozťahujem nohy na počkanie a okrem toho naznačujete, že aj klamem?“
„Ale vy klamete! S Tomášom ste sa spoznali asi pred štyrmi rokmi, keď do spoločnosti nastúpil ako stážista. Len som si nie istý či sa to práve už vtedy začalo,“ skúmavo pozrel na Henrietu, ktorá očividne stratila dych.
„Čo sa malo začať?“
„Ale no táák. Vážne si myslíte, že o vás a Tomášovi neviem nič. Spávali ste spolu. Otázka neznie odkedy ste to spolu ťahali, ale či to bolo stále aktuálne. Ešte počas štúdia mi bolo podozrivé ako si mohol dovoliť platiť byt v centre mesta. Žiadny spolubývajúci len o sám a luxusne zariadený trojizbový byt. Myslel som, že štedrý strýko Žigmund mal v tom prsty, ale on s tým nemal nič spoločné pre tento krát. Bolo to pre vás takto lepšie. Platili ste účty a zároveň ste mali priestor, kde ste sa mohli v najväčšom pohodlí schádzať. Tak ako? Trval váš milostný pomer až do Tomášovej smrti?“
„Keď ste boli schopný vytiahnúť tieto nepodložené teórie na svetlo sveta, skúste si nájsť odpoveď na vašu otázku.“
„Prečo si myslíte, že sú to len nepodložené teórie. Máme kopec dôkazov, ktorými to vieme podložiť. Svedkovia, susedia, výpisy z účtov, kamerové záznamy... Mali ste si vybrať menej luxusnú adresu..“
Napätie v Henriete stúpalo, ako grécky dlh. Nervózne zahasila cigaretu, lebo si uvedomila, že je čas povedať pravdu. Aspoň niečo z nej...
„Áno, spávali sme spolu a všetko čo ste doteraz povedali, myslím v súvislosti s Tomášom bola a je pravda. Odpoveď na vašu otázku je áno, večer predtým ako zomrel sme boli spolu. Náš vzťah trval tri a pol roka a nikto o ňom nevedel,“ povedala rozrušeným hlasom, snažiac sa zapáliť druhú cigaretu.
„To by som nepovedal, že nikto, ale do toho s kým a ako dlho Tomáš spával ma nič nie je. Pre mňa je dôležité nájsť jeho vraha.“
„Čo tým chcete naznačiť? Že som ho zabila? Ste smiešny i vy aj vaše myšlienkové pochody. Milovala som ho, prečo by som ho chcela zabiť?“
„Prečo? To je dobrá otázka,“ na ktorú odpoveď poznám, no to si zašomral len pre seba. Lukáš bol presvedčený aj o jej motíve, ktorý ho vôbec neprekvapil. „Kde ste boli medzi deviatou a desiatou hodinou?“
„Na ceste domov...“
„Máte na to svedkov?“
„Nie, bola som sama.“
Výsluch trval ešte hodnú chvíľu, hoci vedel o jej motívy neprezradil jej ho. Nemal zatiaľ žiadne priame dôkazy, ktoré by podložili jeho teóriu.

Paralelne sa vo vedľajšej miestnosti snažila Daniela skrotiť Teodora Cone, ktorý sa sprvoti javil ako muž na úrovni, no po niekoľkých jej neutrálnych a bezkontaktných otázkach, ho ovládol južanský temperament. Teodor Cone bol pôvodom Talian, člen významnej rodiny, ktorá robila obchody po celom svete už niekoľko storočí. Jeho spôsoby tomu aj nasvedčovali. Keby nemala Daniela služobnú zbraň blízko pri sebe a za dverami nebola banda fízlov, ako im hovoril vždy keď s nimi prišiel do kontaktu, vytiahol by na ňu svoju anakondu. Mal čo robiť, aby sa pri pohľade na Danielinu dokonalú postavu ovládal.
„Skúste na to čo i len pomyslieť a ja vám garantujem, že budete dva týždne chodiť na široko,“ povedala tak nahlas, že ju museli počuť všetci kolegovia, ktorí boli v tom čase na oddelení. Hoci by sa zdalo, že ju zvrhlé Teodorové pohľady obťažujú, mala to pod kontrolou, veď bola zvyknutá.
„Dva týždne? Noo možno by to za to stálo.“
„Uisťujem vás, že by vám už nič nestálo,“ vyriekla to tak chladnokrvne, že si už Teodor odpustil ďalšie zvrhlé poznámky.
„Vráťme sa k prípadu. Ako by ste opísali váš manželský vzťah“
„Ako môj vzťah s Henrietou súvisí s prípadom,“ povedal ešte stále nadržane a mysliac na deväť nie desať polôh, ktoré by tu s Danielou vyskúšal.
„Dal by sa nazvať, povedzme otvoreným vzťahom?...“
„Tak otvoreným vzťahom by som to nenazval. Povedzme, že sme mali isté dohody, ktoré sme dodržiavali.“
„Aha. No a čo ak by došlo k porušeniu týchto dohôd? Čo by sa stalo?“ vyzvedala pričom dobre vedela aká bude odpoveď.
„Čo by sa stalo,“ zopakoval podráždene a pritom si preložil jednu nohu cez druhú, „nič by sa nestalo,“ pokračoval. „Svoju ženu milujem.“
„A milujete ju tak veľmi, že by ste jej nikdy neublížili všakže.“
„Kam tým smerujete?“
„Vidím tu často sa opakujúce násilie. Na verejnosti síce pôsobíte ako zamilovaní manželský pár, ale v súkromí to medzi vami iskrí, a z lásky to nebude. Dokonca ste strávil aj pár nocí za mrežami.“
„Počúvajte, bolo to len dva krát a vždy som mal vypité. Možno ma to neospravedlňuje, no ak milujete, tak občas urobíte niečo, čo ma od lásky ďaleko.“
„Napríklad zabiť niekoho...“
Daniela vedela priam ukážkovo triafať do čierneho a v tomto prípade trafila do Teodora na milimeter presne, no tento krát jej k tomu výrazne pomohol aj Lukáš.
„Čo je pán Cone, vari ste stratili reč,“ uštipačne poznamenala.
„Tak sa upokojíme dobre, neviem kam ste tým mierila, no zďaleka sa mi nepáči čo tým naznačujete.“
„Tak ja vám to poviem z blízka,“ a nahla sa k nemu. „Vedeli ste o pomere vašej ženy s Tomášom Varholíkom. Vieme aj to, akej ste povahy. Tie násilnosti, za ktoré ste boli zadržaný súviseli práve s neverou vašej ženy. Nevera je to, čo neodpúšťate a pritom vy by ste pretiahli všetko čo by vám prišlo do cesty, čo sa mi zdá dosť pokrytecké no nesúdim vás za to, každý sme nejaký. Odhalili ste ich pomer a zrejme sa tak stalo len nedávno. Mysleli ste si, že je vám verná, že ju to prešlo a ona to roky ťahala s Tomášom.“
Posledné slová sa Daniele nevyslovovali s ľahkosťou, no osobné väzby museli ísť bokom.
„No po tomto, váš pohár trpezlivosti pretiekol a začali ste konať. Tak sa pýtam pán Cone, kde ste boli v čase vraždy?“
„Vy ma tu obviňujete z vraždy akéhosi chudáka? Toto vás bude stáť miesto slečna, bez dôkazov niekoho obviniť z vraždy,“ jeho južanský temperament nabral iný rozmer.
„Ale my dôkazy máme. Samozrejme vieme aj to, že ste Tomáša poznali a že ste sa s ním aj osobne stretli. Neraz ste mu dohovárali, aby nechal vašu ženu na pokoji. A určite nezostalo len pri vyhrážkach... Zapierať je zbytočné pán Cone. Bolo by samozrejme podozrivé, aby ste sa objavili v spoločnosti, na oslave, keď nikdy predtým ste tam neboli.“
„Črtá sa tu konšpirácia,“ vstúpil do Danieliných úvah Teodor.
„Žiadna konšpirácia. Zadržali sme Gabriela Suchého a Karola Strmeňa,“ počkala si chvíľu, ako zareaguje na spomenuté mená.
„Nepoznám!“
„Ja sa vás nepýtam či ich poznáte či nie. Každopádne oni poznajú vás. Ochotne sa k všetkému priznali. Najali ste si ich, aby dohovorili Tomášovi. Pod falošnou identitou sa dostali na večierok spoločnosti, kam ste vy nemohli. Pán Cone poslali ste ich, aby ho zabili,“ to už Daniela vravela hlasom, ktorý vzbudzoval strach. A Teodor Cone mal v tomto momente naozaj strach. Váhal, ako zareagovať. V duchu si hovoril, že určite blufuje. Tí dvaja magori sa mali predsa vypariť a oni sa dali chytiť. Hlupáci! Vedel, že je v úzkych a že to dnes pre neho zrejme nedopadne dobre.
„Mali mu len ublížiť a nie ho zabiť,“ vyšlo po chvíli z neho. „Dobre som vedel, že spáva s mojou ženou a viete čo? Zaslúžil si to! Po tých rokoch, čo mi nasadzoval parohy si nič iné ani nezaslúžil.“
Teodor ešte chvíľu útočil na Tomáša, kým ho policajti neodviedli do väzby. Daniela ho poučila o jeho právach a bolo otázkou hodín, kým vznesú obvinenie. Potrebovali však dostať priznanie od spomenutých komplicov, ktorí vehementne popierali, že by Tomáša zabili len to Teodor ešte nevedel...

„Môžeme ho obviniť z prípravy a organizovania trestného činu no stále nám chýba priamy dôkaz prepojenia s Tomášovou vraždou.“
„Ty dvaja stále nič nepovedali?“ vravel zamyslene Lukáš pozerajúc na nástenku.
„Stále nič. A technici taktiež nič neobjavili v Tomášovom byte...“
„Viem. Nič podozrivé tam nebolo. Ani susedia o ničom nevedeli.“
„Hm bol si tam?“
„Áno, včera som sa tam okrem iného zastavil.“
„Počuj mali by sme spolu viac komunikovať o prípade. Myslím, nie ja som presvedčená, že vieš oveľa viac...“
„Nie Danielka, len sa pozerám na prípad aj inými uhlami pohľadu.“
„Opäť začínaš?“
„Nie len ti odpovedám na otázku, ktorú si mi v podstate nepoložila. Máme pred sebou dokonalý zločin. Teda zatiaľ dokonalý. Chýba nám ešte zopár kúskov do celku a keď ich nájdeme, budeme mať páchateľa.“
„Ale mi ho Lukáško už máme!“
Posledná veta ostala bez Lukášovho povšimnutia. Stále mu niečo nesedelo. Vedel, že im niečo uniká pomedzi prsty no nevedel čo. Chýbal mu záchytný bod.
„Kedy je Tomášov pohreb?“ spýtal sa hoci dobre vedel kedy.
„Pozajtra,“ z jej hlasu bolo cítiť únavu náročnosti posledných dní. No spoločne s Lukášom si povedali, že si nevydýchnu, kým páchateľa nechytia.
„Zajtra vypočuješ tieto osoby,“ a podal jej papier s menami a adresami.
„Odkedy sme v pozícii podriadený a šéf?“
„Nie sme, len ich vypočuješ. Ja mám na zajtra už dojednané jedno stretnutie a bude dobré, ak tam pôjdem sám. A áno súvisí to s prípadom..“

Lukáš sa vyviezol výťahom na najvyššie poschodie budovy, v ktorej sídlila Nature Logistics Co., medzinárodná spoločnosť, ktorá už niekoľko rokov pôsobila na Slovensku. Mala široké portfólio záujmov a nikto presne nevedel čo je jej hlavnou oblasťou podnikania. Je to typická črta veľkých spoločností spoločne s tým, že sa nevedelo kto ťahá za nitky a vedie spoločnosť.
„Dobrý deň, želáte si?“
Sekretárkin nacvičený úsmev a frázy boli tak neprirodzené, ako charakter väčšiny ľudí, s ktorými sa Lukáš pri vyšetrovaní stretol a nie len pri vyšetrovaní.
„Dobrý deň, volám sa Lukáš MacWilliam, mám dohodnuté stretnutie s pánom Bartošom.“
Roman Bartoš, bol na čele spomenutej spoločnosti od jej príchodu na Slovensko. Dovtedy sa o ňom veľa nevedelo a vlastne tak to aj ostalo. Tajomná minulosť a neistá budúcnosť, aj tak by sa dal nazvať jeho profil na oficiálnej stránke spoločnosti. Lukáš sa snažil zistiť čo najviac informácií o ňom i spoločnosti. Zdalo sa mu to spočiatku podozrivé, no bral to ako bežnú prax. Lukášovi sa všetko zdalo podozrivé a každého upodozrieval. Okoloidúci by povedal, že je to paranoja. Občas sa Lukáš pristihol pri tom, že neverí ani sám sebe. Čo však nečakal, bola dáma, ktorú zbadal, keď ho sekretárka uviedla do zasadačky. Nevidel ju snáď večnosť. Bola rovnako krásna ako v ten deň, keď ju videl naposledy....
„Ahoj Lukáš, je to už dávno čo sme sa nevideli,“ začala sentimentálne. Podišla k nemu, aby mu podala ruku hoci by si tento okamih zaslúžil objatie.
Lukášovi chvíľu trvalo, kým precitne zo šoku.
„Ahoj Janka, tak tomu hovorím prekvapenie,“ pobozkal ju na líce, ešte skôr, ako sa objali, pretože naozaj si tento okamih zaslúžil objatie. Objatie starých priateľov. Usadili sa tak, aby videli na seba a pri šálke kávy si zaspomínali na staré časy. Čas utekal ako Forrest Gump a Lukáš si až po hodine uvedomil, že sa k prípadu ešte ani jednou otázkou nedostal. Jediné čo sa hneď v úvode dozvedel, bola skutočnosť, že sa s Romanom Bartošom nestretne. Bol vraj služobne niekde v Ázii.
„Keď mi asistentka povedala, kto žiada o termín stretnutia, ani na chvíľu som nezapochybovala, že to budeš ty. Veď koľko MacWilliamov je v tejto krajine.“
„No veľa nás nie je, to je pravda.“
„Len mi nie je známy dôvod tvojej návštevy. Určite si sem neprišiel spomínať na staré časy.“
„Ako vravíš, spomienky nechajme nateraz spomienkami a myslím, že je na čase prejsť k veci a obrátiť list. Pracujem na prípade, o ktorom si možno už počula.“
„Vražda Tomáša Varholíka, hej počula som. Je mi to ľúto, viem že ste sa poznali. Počas štúdia som ho pár krát zaregistrovala, ale to bolo asi tak všetko. Je to určite iné a možno zvláštne vyšetrovať vraždu priateľa. Ostať nad vecou a nepodľahnúť emóciám.“
Janka taktiež študovala na rovnakej Právnickej fakulte ako Lukáš i Tomáš.
„Tak ja som vždy nad vecou, veď ma poznáš. Hoci na Daniele je vidno, že ju to veľmi zasiahlo i keď to nedáva najavo.“
„Na Daniele? Kolegyňa?“
„Daniela Mayerová, Myslím, že ju dobre poznáš...“
„Aha. No až príliš..., ale to už je dávna minulosť.“
„Nie všetko, čo sa stane v minulosti, by malo ostať zabudnuté.“
„To znelo, ako z príručky.“
„Staré hriechy na teraz nechajme tak. Takže,“ povedal rozhodne, „Tomáš zastupoval spoločnosť Enviroment v spore, ktorý viedli práve s touto spoločnosťou. Išlo o veľké peniaze. Podrobnosti samozrejme poznáš. Hoci je zvláštne, že ty ako šéfka právneho oddelenia spoločnosti si nezastupovala spoločnosť.“
„Zvláštne? To sa ti len zdá. Sme veľká spoločnosť a ja nemôžem byť všade. Mala som iné povinnosti. Na prípade pracovalo, dá sa povedať celé právne oddelenie. Musím uznať, že Tomáš mal aj veľké šťastie. Nepochybne bol šikovný, hoci sa mi tak nezdal počas štúdia.“
„Pred chvíľou si mi povedala, že si ho v podstate nepoznala, tak ako vieš, že nebol šikovný aj v tých časoch?“
„Pôsobil na mňa skôr ako flákač než poctivý študent.“
„Veľa ľudí nosí masky a pri mojom povolaní sa s týmto fenoménom stretávam pravidelne. No nech sa snažia ako chcú, vždy ich odhalím.“
„To znie trochu sebavedomo. Vždy sa mi na tebe páčilo, že si ideš stoj čo stoj za svojim a máločo ťa zlomí.“
„Ďakujem,“ Lukáš nechcel spadnúť do sentimentu, ako tomu bolo prvú hodinu a preto radšej nereagoval na jej lichôdky. Ostať nad vecou, v duchu si opakoval no myšlienkami blúdil do minulosti, do ich spoločnej minulosti.
„Prejdem priamo k meritu. Tomáš bol ten, kto vás pripravil o tučnú sumu peňazí. Mali ste teda pádny dôvod na pomstu. Dostať sa k informáciám o spoločnosti bolo dosť ťažké najmä k tým interným. Predsa len sa mi podarilo odkryť zaujímavé fakty. Po prehratom spore sa v spoločnosti udiali určité zmeny. Personálne aj ekonomické. Vôbec si nemyslím, že by Roman Bartoš bol na služobnej ceste v Ázii ako si mi tvrdila na začiatku. O čo išlo v skutočnosti v tom spore? Určite nie o konkurenčný boj, tak ako ste to spoločne predostierali verejnosti. Podľa mňa málokto videl za oponu toho predstavenia. Roman Bartoš bol jedným z nich a možno práve preto zmizol. Tomáš? Hm myslím, že tiež prišiel na to o čo v skutočnosti išlo v tom spore, otázne je, či kvôli tomu zomrel. Samozrejme sú to zatiaľ len dohady....“ úmyselne zastavil monológ, ktorým priamo Janke naznačil, že je do Tomášovej smrti zapletená spoločnosť, pre ktorú pracovala.
„Presne si to vystihol. Sú to len tvoje dohady,“ pričom na slovo tvoje, dala zvláštny dôraz.
„Sa nám to pekne zamotáva všakže,“ neodpustil si ironickú poznámku. „Je to medzinárodná firma a za pána Bartoša určite rýchlo nájdu náhradu. Otázne je, či ho my dokážeme tak rýchlo nájsť. Ostáva dúfať, že je na žive,“ povedal s úplnou vážnosťou.
„Čo tým naznačuješ?“
„Po Romanovi Bartošovi pátra Interpol už tretí deň a zatiaľ bez úspechu. Myslím si, že zmizol ešte skôr, ako bol vynesený rozsudok v prípade. Preto si sa nemohla podieľať na prípade ty, lebo si bola dočasne poverená vedením spoločnosti.“
„Takže si to prekvapenie na začiatku hral?“ diametrálne sa zmenil jej tón aj štýl komunikácie.
„Myslíš, že som mal masku? Áno vedel som, že si poverená vedením spoločnosti a teda, že ma neprijme Bartoš, ale ty. Pýtať sa ťa, kde je, by bolo asi zbytočné.“
„Nepochybne máš dobrého informátora, tak nech ti povie, kde je.“
„Nie som však jediný, kto má v tejto miestnosti masku. Dobre si vedela, že spor prehráte. S Tomášom ste boli v kontakte. Povedal ti čo vedel a došlo ti prečo sa Bartoš vyparil. Pozri Janka, stále chcem veriť, že nemáš nič s Tomášovou smrťou spoločné. Prehrali ste a čo vlastne? 30 miliónov? Ale to sú pre túto spoločnosť drobné. Nie, tam išlo o viac, vždy ide o viac...

Lukáš opúšťal budovu so zvláštnym pocitom. Nikdy by ho nenapadlo, že žene, ktorú kedysi miloval, povie, že je zapletená do vraždy. Kruh sa uzatváral no stále neboli jednotlivé kúsky skladačky na svojom mieste. Lukáša čakalo ešte veľa práce na prípade, no predtým si musel splniť jednu smutnú povinnosť. Odprevadiť kamaráta...
 
6
0
0
Apr
27

Spisovateľská súťaž: Eposík

danuna     / 27. Apríl 2015 / Súťaže
Témou súťaže je napísať veršovanú poviedku alebo básničku.

V tejto súťaži budú mať príležitosť ukázať svoje umenie tí, ktorí  majú dosť fantázie na dobrý príbeh a zároveň majú cit pre rytmus a rýmy, aj keď gramatické... :). Náplňou súťaže je napísať báseň či veršovaný príbeh, ktorý bude mať klasický úvod,  stred, záver - ideálne všetkých osem častí, ktoré sme mali v cvičení: skladanie príbehu (čo obsahuje aj napätie a zápletku). Bude to niečo ako malý epos, teda eposík. 

Rozsah: približne 100 až 400 slov.

Hlavná cena pre výhercu bude zaradenie do ďalšej knihy Slavonica a kniha, ktorú si bude môcť vybrať z viacerých ponúknutých titulov. 

Termín: 31. máj 2015

Prajeme mnoho zábavy :-)

Pre zapojenie do súťaže klikni na červené tlačidlo "Napíš článok do súťaže" vpravo dole (uvidíte ho po prihlásení alebo vytvorení vašeho uživateľského účtu).
 
27
2
0

Modrá

Dorota Dositova / 27. Apríl 2015 / Báseň
Zo série  Farebný cyklus
O modrej písať ľahké nie je
Farba tá máva tvár rôznu
Líčiť chcem more rozbúrené
Ako aj klenbu večernú


Preto Vás o zvolenie žiadam
Blankytnú farbu ospievať
Príčinu tejto voľby zrádzam
Mala jej oči moja mať


Nebová farba nezábudky
Povetria azúrového
V prírode keď sa všetko budí
Vstupuje do dňa nového


Pokojnou dýcha rozvážnosťou
S hádkami nezačína si
Presadiť nesnaží sa silou
Schladí plam hlavy horúci


Slobodu v svojom srdci hľadá
Bez konca šíre diaľavy
Spútať sa konvenciou nedá
Horizont vábi sinavý

Na modrom mori plachtu bielu
Námorník práve vytiahol
Pasát ho južný k jeho cieľu
Unáša kamsi za obzor
 
18
2
1

SILA BEZMOCNOSTI

JA / 27. Apríl 2015 / Poviedka
SILA BEZMOCNOSTI


Moderátorka sa postavila na rozhranie. Spýtala sa:
„Máme odstrániť stenu medzi vami?“
Vilo vzkypel ako šumienka. Boj do poslednej chvíle. Nechcel vidieť toho darebáka, ale čo povedia ostatní? Doma, v rodine, a nakoniec aj tu, veď Brychtová sa tak snažila. Má mu odpustiť? Taká hlúposť! Nech pošle faktúru aj s úrokmi a bude všetko O.K. Odpustiť je nanič.
Ešte raz Brychtová. Ale v očiach jej zazrel nezáujem. Náhle ju videl ako stroj, ktorý urobil svoje, dnes má zarobené a osudy ľudí sú pracovným materiálom.
„Nie!“ skríkol Vilo. Brychtová stuhla. „Ja nechcem!“
Hneď na to sa zobudil. Ležal doma vo svojej posteli, žiadna televízia. Vydýchol si.
Vydýchol si len pre tú sekundu. Realita bola ešte horšia. Spánok mu odňalo ako po výbuchu z dela. Dve hodiny v noci. Do rána nezaspí. Do posledného rána, zajtra už bude inde, musí sa vysťahovať.
V noci sa lepšie rozmýšľa. Možno príde na to, čo tu priamo leží, čo sa ponúka a on to nevidí. Treba aspoň štyri stovky... Nie, vlastne aj zastavenie exekúcie čosi bude stáť, tak päť. A žene pošle nabudúce. Ako aj minule jej neposlal, tak isto. Už dlží celé tisíce. A je v tom zase, ten istý kolotoč myšlienok. Čo to bol za hlúpy sen? Poštu pre teba nikdy nepozerá, prečo sa mu vnútila?
Aha, tá pekná úradníčka z daňového ju spomenula. Dajte ho vraj do Pošty, možno vám zaplatí. Cha, dievča zlaté, tebe je hej! Dostaneš každý mesiac, ale ja mám výplatu ako v lete sneh. A od hentoho? Kto mu nešliape na päty, tomu on nezaplatí. Áno, nemal ísť k nemu robiť, ale potom kam? Nebolo na výber, tak to skúsil. Zabiť ho, sviňu, dobrý nápad! Následky sú jasné, to môže ísť rovno skočiť z mosta.
Vyskočil z postele, zažal nočnú lampu. Večer už niečo pobalil, dnes nemá nič na práci, než balenie. Je však noc, čo si počať do rána?
Vybehol von. Sídlisko mŕtve, ale iba zdanlivo. Tam prebehol potkan. A jeden bezdomovec, tiež nemôže spať. V noci je ešte zima, občas mrzne, lepšie je hýbať sa. A cez deň na slniečku spať. Vlastne... aj Vilo už je bezdomovec. Nedíval sa na nich zvysoka, naopak. Trocha im závidel. Človek musí byť mierne šialený, aby sa stal bezdomovcom. Ako sa to robí, to zošalenie? Veď má syna, je to jeho chlapček, musí mu poslať, lebo tá hnida lenivá ho neuživí. Pre ňu platí iba litera rozsudku, akoby súd rozhodoval namiesto boha, že manžel musí zohnať peniaze. Ex-manžel. A: musí! Z čoho, z manny nebeskej? Sám nemá, a veru – nemá ani na jedlo. Ešte jedny rybičky v aute. Chlieb žiadny, mal by si vari vybrať z kontajnera. Ako sa to robí?
Otvoril. Tam samý humus, všetko miš-maš, plasty, papier, handry, hnilé banány... ľudia netriedia, sú hnilí ako tie banány. On vždy triedil, ale to je súdu jedno. Zavrel. Bude musieť vyhladnúť, aby dostal chuť.
Musí zohnať peniaze, jedlo je vedľajšie. Tak ešte raz: Keby mu zaplatil ten hajzel ozaj všetko, tak má osem stoviek. Ale aspoň za predminulý mesiac by mohol, nech pošle niečo synovi. Vysťahujú ho aj tak, veď prespí v aute, už si zvykol. Veci dá k mame do slamy, tam mu aspoň to video nenájdu. Veď má svojho chlapčeka na cédéčkach, ako by si ich prehrával? A oblečenie, to dá pod posteľ, mama si nevšimne. Aj tak už je všetko zapratené, samé rárohy. Nemajú mu čo vziať a roky neplodnej práce mu vzal život. Má skoro štyridsať a nemá ani toľko eur, koľko rokov. Nič viac, než prázdnu peňaženku a dlhy. Čo urobil, že tak dopadol? Nejaký zločin, niečo zakázané, trestné? Hm, mal by odpustiť, hovorila Brychtová vo sne. To by asi dokázal, tomu darebákovi, aj všetkým ostatným, čo ho podviedli. Odpustil by aj žene, že ho vykopla z bytu. Ale čo sa tým vyrieši? H? Brychtová zo sna, čo sa tým vyrieši?
Nič.
Môže ísť spať k mame, o to nejde, ale nechce. Ešte sa tam dotrepú tie exekútorské hyeny, ktovie, čo im zákon umožňuje. Radšej v aute. Je jar, do zimy teplo nepotrebuje. Auto mu nezoberú, vraj nemôžu. Aspoň to.
Ponúkol sa už všade, práce niet. Musí odísť z mesta. Niekde odstaviť auto, kde nie je zakázané stáť bez platenia a odtiaľ podnikať výpady za prácou. Bude sa zatepľovať, možno mu dajú aspoň roznášať materiál. Hoci to na výživné nestačí. A poistné a benzín a dlh. Nie, iba na lacné jedlo. Iba prežiť, toľko sa dá. Lenže načo prežiť?
„Nemáš euro?“
Spamätal sa. Bezdomovec ako duch prikradol sa k nemu a teraz chce euro.
„Nie, tu nemám. Ale mám v aute. Také – že na košík.“
Šli do auta. Cestou počúval jeho chrčanie. Ten chlap musel byť celý zasoplený, sotva dýchal. Nesmrdel, v tej zime nesmrdia. Vyzeral ako čert. Mrazy im vyštípali pokožku, sú trvalo červení.
Otvoril auto. Siahol do kaslíka... a spomenul si, že tam euro nemá, že ho minul, skrátka je fuč.
„Do riti, prepáč, ja som ho už minul.“
Zvraštená tvár diabla sa ešte viac zvraštila. Nechápal, či nechcel pochopiť.
„Daj mi euro!“ zachrchlil. Vypľul na zem.
„Ja nemám.“
Zakýval sa. Možno teraz odpadne a zomrie.
„Ty čuráku!“
A tresol Vilovi. Nebola silná, len sa zviezla. Ešte mu kopol do auta.
„Rozbijem ti okná,“ povedal bezdomovec na rozlúčku.
Tak. Ani tu ho nechcú. Život aj v tej najúbohejšej podobe sa od neho odvrátil. Život celkovo pre neho už žiadne podoby nemal. Spájalo ho jediné puto – ono dieťa nevinné, ktoré kdesi spinká a netuší, kde práve jeho otec je. Nevie a nikto mu nič nepovie. Len že neplatí a že je zlý.

 
27
4
0

Doháňa a nedohoní

septickdept / 27. Apríl 2015 / Miniatúra

Tvoje deti sa ocitli v nebezpečenstve
Najradšej by ti za to hlavu odhryzla
Modlivka!
Chce sa rovnať dcére
Doháňa ju doháňa a nedoženie
A ty si ju pohanil jemne upozornil
že niečo zle urobila
Bránila sa vrieskala a metala sa
Vrčí:budeš synom smrti
 
15
0
0

MORUŠE

Nick / 27. Apríl 2015 / Poviedka

 

MORUŠE

 

 

 


 


Malý Ho si zase pro sebe trošku zatrucoval.
Tatíček mu totiž symbolicky vyčinil pevnou
rákoskou ze spletených rýžových stvolů,
přičemž se na levé oko jakoby mračil.
Chlapec se nadechl, potlačil slzu a rozběhl se
z chatrče směrem ke kopcovitým terasám.
Protože byl ještě mladý, doběhl až na strmý
vrchol a zabočil po úzké cestičce až do středu
morušového háje.
Posadil se pod oblíbený kmínek a vyčkával.


Netrvalo dlouho a z koruny stromokeře k němu
dolehl hebký hlásek.
Vzhledem k věku - nedovedl ještě mluvit -
malý Ho poslouchal a poslouchal, dokud se do
jeho představ nevloudil zasloužený spánek.
Byly to zajímavé příběhy.


Z půlmetrového tělíska se postupně stal školák,
adolescent a nakonec i zabiják. Ten moment nastal,
když se musel po boku svých rodičů přidat do
netradiční tlupy česačů.
Posbírali morušové zámotky, hodili je do vroucí
vody a muži se rozutekli.
Vlastní rozplétání - jakoby nitek - spočívalo výhradně
na osobách ženského původu.
A dál se vlákno již historicky běžnou cestou proměnilo
v pestrobarevnou látku honosného vzhledu.
Ano, takto vzniká pravé hedvábí.


Odrůstající výrostek jménem Ho se po několikaletém
putování světem nyní procházel elegantní čtvrtí.
V tento čas měl obvykle na práci jen pouhopouhé
lelkování, pojídání kořeněných sladkostí nebo siestu
s vybranými přáteli u kvalitního rýžového vína.


Dnes to bylo ale trošku jiné. Míří - na pro něj -
důležité zasedání správní rady, jejímž byl předsedou.
V takové okamžiky rázně odmítal jakékoliv odvozy
svých soukromých řidičů, nebo taxikářů.
Chtěl být na konečná řešení dokonale připraven ve
svém samurajském osamění.
Ploužil se lidnatou ulicí a v zamyšlení rozebíral
a kombinoval, uhlazoval své předem dobře promyšlené
taktické - a do jisté míry - i strategické tahy.
Strnul. Zastavil se a udělal mimovolný obrat zpátky.
Pohlédl - a teď již soustředěně - do výkladní skříně
nablýskaného obchůdku.


Jako ve snu vystoupil po několika schůdkách a dveře
galerie se automaticky otevřely.
"Ta pružně vypadající zářivě lesklá košile za výlohou -
byla by v mé velikosti?", obrátil se na jednu z vyčkávajících
hostesek.
Vyzkoušel si superkvalitní a na výsost přilnavý materiál,
otáčel se ve zkušebním boxu, jako čamrda.
Je to naše domácí pravé hedvábí, pomyslel si, když se hladil
po ramenou.
Nechám si ji na sobě, rozhodl se po chvíli.
"Dobře děláš, malý Ho," uslyšel hebký hlásek.


Neuplynuly ani tři roky a Ho vyhlížel zamřížovaným
oknem do zamračené oblohy.
"Sednout!", ozval se drsný hlas za jeho zády.
Policista k němu vykročil a druhý si vytahoval z pouzdra
obušek.
Tak se raději posadil.
Otevřely se mříže a třetí muž v zeleném úboru hodil
na malý stoleček hromádku oranžového šatstva.
"Půjdete do díry, tak se převlékněte," zakysle na něj
pohlédl.
"Všechno, co mám na sobě, si musím vyměnit?" zeptal
se naivně.
Chlapíci v zeleném na sebe rozmařile pohlédli.
"Dostaneš pěknou pálku! Bude to hodně, hodně let v chládku,
tak nemusíš spěchat - ano, občane Ho, všechno!", zařval ten
s vytaseným pendrekem.
"Tak tak, malý Ho, to musíš," laskavě mu poradil tenoulinký
hlásek, který se k němu láskyplně přitulil.


Vyzul si boty, svlékl kalhoty, sundal sako z velbloudí srsti,
rozvázal si kravatu, povolil límec a začal se vytahovat i ze zářivě
lesklé, jemně hedvábné košilky.
"Tak se měj, malý Ho, už se neuslyšíme."


Rozhlédl se kolem sebe.
Tři dozorci ho zaujatě pozorovali, jako mlsní havrani.



 


 

 
13
0
0
Apr
26

Neskúsený na smrť 1/3

Michael / 26. Apríl 2015 / Poviedka
Pamätajte si, že vaše vlastné rozhodnutie uspieť je dôležitejšie, než čokoľvek iné.
Abraham Lincoln



Poviedku venujem Janke, neobyčajnej dáme, s ktorou každá chvíľa je výnimočná.



Neskúsený na smrť

Obeť


„Dobrá práca Tomáš, dnešok patrí tebe,“ povedal Peter držiac v jednej ruke pohár naplnený až po okraj jedným z najdrahších vín na svete, kým mu gratuloval k impozantnému úspechu. Na Petrovi bolo vidieť, že to nie je jeho prvý pohár vína a zrejme to nebude ani jeho posledný.
„Ďakujem Peter, no nie je to len o mne,“ skromne poznamenal Tomáš a pokračoval, „je to zásluha celého tímu ľudí, ktorí sa podieľali na prípade od začiatku až po jeho koniec. Svoj podiel máš na ňom i ty.“
„Tvoja skromnosť ťa predchádza. No nebyť tvojej predvídavosti, dnes by sme tu nestáli a neoslavovali.“
„Ale áno, stáli by sme tu, len na miesto tejto oslavy, by pár ľudí asi skočilo zo strechy tejto budovy. Úspech je len ilúzia. Nemá víťazov ani porazených. Je to len stav, ktorý sa môže rozplynúť v jednej minúte, tak ako život.“
Zatiaľ čo si Peter dôverne tykal s vínom, ktoré si nemohol dovoliť, Tomáš skúmavo pozoroval ľudí nachádzajúcich sa v miestnosti nachádzajúcej sa na najvyššom poschodí, najvyššej budovy v meste.
Všetci mali jedno spoločné, nedôveroval im, pretože ich poznal. Poznal ich tajomstvá a desil sa toho ak by vyplávali na povrch. No ešte väčší strach mal z toho, že ho toto poznanie, mohlo stáť život. Boli medzi nimi malé, bezvýznamné figúrky, pešiaci, ktorí len robili to čo sa im povedalo a keď bolo treba, boli obetované. Okrem nich, tam bolo zopár dôležitejších osôb, ktorí nepoznali cenu ľudských životov. Išli priamo za tým, čo bolo v danom momente pre nich prioritou. No na vrchole tejto šachovej partie bolí tí, ktorí ťahali týmito figúrkami. Tomáš vedel priveľa a aj to, že je nahraditeľný. Hoci mu dnes každý povedal, že bez jeho schopností, by prípad prehrali, bol si vedomí toho, že tento deň pominie a zajtrajšok už nemusí prísť.
„Tomáš, čo by sme si bez Vás počali,“ pristúpil k zamyslenému Tomášovi už staršie vyzerajúci pán Hoffman v doprovode iného pána. Félix Hoffman bol jedným z tých, ktorí ukladajú figúrky na šachovnicu. Tomáš za dva roky vedel už čo to o jeho charaktere a teda aj to, že jeho poznámka bola skôr iróniou ako úprimným poďakovaním.
„Pán Hoffman, pán Fischer, len som spravil všetko preto, aby neutrpelo renomé spoločnosti.“
„Vyzeráš ako by sme ti pretrhli niť myšlienok,“ zhodnotil Tomášov výraz tváre pán Fischer, ktorý bol v riadiacom orgáne spoločnosti od samého začiatku vzniku Enviroment, a.s. Okrem Hoffmana a Žigmunda Fischera, stáli na čele spoločnosti Henrich Schultz, ktorý bol pracovne v Nemecku a Henrieta Cone, ktorá sa neukazovala často v spoločnosti, no vedelo sa o nej, že má väčší vplyv ako spomenutí páni dokopy.
„Zaslúžiš si zopár dní oddychu. Čo tak dovolenka v Tichomorí,“ znel návrh Fischera ktorý nebol vlastne ani návrhom, ale hotovou vecou, keďže mu podával obálku, kde bola letenka a šek s niekoľko cifernou sumou.
Prekvapený Tomáš sa zmohol len na: „Znie to naozaj lákavo, ale ..“ Tomáš nestihol dopovedať vetu, pretože k ním nečakane pristúpila Henrieta Cone.
„Henrieta teba by som tu nečakal,“ stroho skonštatoval Hoffman.
Tomášove prekvapenie sa znásobilo, keď ju uvidel. Nečakal ju tam. Henrieta Cone, mala 35 no nevyzerala na to. S peniazmi sa dá proti času bojovať. Ohnivé vlasy sa jej elegantne dotýkali ramien, jej vzhľad priťahoval pohľady všetkých mužov v miestnosti no jej pohľad patril len Tomášovi.
„Pán Varholík teší ma, že vás spoznávam. Už som o vás veľa počula a som príjemne prekvapená koľko talentu sa skrýva v mladom, sympatickom mužovi“ podala mu ruku ako prejav úcty. „Ak sa nemýlim, nebyť vášho zmyslu pre detail, spoločnosť by prišla o desiatky miliónov eur.“
„Henrieta myslím, že teraz sa nehodí hovoriť o biznise.“
„Drahý Félix, to či sa niečo hodí alebo nehodí, nezávisí od teba,“ pritom neodtrhla zrak od Tomáša.

Tomáš Varholík mladý právnik, ktorého hviezda v systéme toto leto naplno zažiarila, bol v spoločnosti Enviroment, a.s. necelé dva roky. I za tak krátky čas sa dostal zo suterénu spoločnosti na vrchol. Nemal šťastie akoby si mnohí mysleli, mal len schopnosť byť v správnom čase na správnom mieste a všímal si to, čo iní prehliadali. Nikdy neváhal, vždy sa vedel rozhodnúť a možno preto bol tam, kde sa ocitol, mal premyslené tri kroky dopredu, čím prevyšoval ostatných.
Čas plynul, slnko sa dotýkalo horizontu, promile v krvi prítomnej spoločnosti stúpalo enormne rýchlo, strácali sa zábrany, padali neslušné návrhy... Vrcholní manažéri spoločnosti sa postupne vytrácali v sprievode svojich asistentiek, o ktorých bola známa ich pružnosť a kreativita no v inteligencii veľmi nevynikali. Tomáš neriešil súkromie svojich chlebodarcov no sám pre seba poznamenal, že túto noc sa bude krúžkovať. Odišli aj Hoffman s Fischerom a o niečo skôr sa vytratila aj Henrieta. Bolo niečo po deviatej večer, keď sa Tomáš rozhodol opustiť priestory budovy.

Hodinu na to, Peter Kalinský, ktorý sa s Tomášom poznal od vysokej školy a do spoločnosti Enviroment, a.s. prišli v jeden deň, neistými krokmi, ktoré boli dôsledkom neuváženej dôvere k alkoholu, smeroval po chodbe zívajúcej prázdnotou do svojej kancelárie, ktorá bola o niekoľko poschodí nižšie ako miestnosť, kde sa konala oslava. Hoci vyzeral, že má dosť vypité, jeho pozornosti neunikol fakt, že nemohol nájsť kľúče od svojej kancelárie a ani to, že chodba bola viac tmavá ako osvetlená. Jeho na prvý pohľad vtipná gestikulácia, zaujala skupinu osôb, ktoré sa práve blížili k nemu.
„Nacvičuješ novú verziu moonwalking?“ vtipne poznamenal Petrov kolega.
„Nemôžem nájsť kľúče.“
„Možno si ich len niekde položil, trebárs na dno pohára,“ pridal sa ďalší.
Peter si nevšímal ich blbé reči. Mal skoro dva metre a sto kíl. Pozrel sa na dvere, ustúpil dva kroky späť, rozbehol sa a dvere vyleteli z pántov, akoby boli z papiera. Partia jeho kolegov nestihla nijako zareagovať na jeho úmysel len jeden z nich poznamenal: „Tak on už kľúče potrebovať nebude.“
Nasledovali Petra do jeho kancelárie uistiť sa, že je v poriadku. To čo však zbadali, ich prekvapilo...

„Halóóó, ak si myslíš, že je vtipné ma budiť uprostred noci..“
„Kriste Lukáš nehundri. Nie je ani pol jedenástej a ty už spíš?
„Do mojich rituálov ťa je nič milá slečna. Dúfam, že máš pádny dôvod, že voláš.“
„Vstávaj, máme prípad.“
Bolo niečo po pol jedenástej, keď Lukáš MacWilliam mladý vyšetrovateľ s írskymi koreňmi, dorazil na miesto činu. Tam ho už netrpezlivo čakala jeho kolegyňa Daniela Mayerová. Keďže bol čas dovoleniek, prípad pridelili práve im.
„Konečne si tu.“
„Tiež nie som nadšený, že ťa vidím. Znova,“ povedal s veľavravným úškrnom. „Chcelo by to kávu.“
„Tamto máš automat.“
„Mala by si si nájsť chlapa. Pripadáš mi dosť, ako to slušne povedať nevybúrená.“
„Ty si okolo slušnosti ani nechodil a do môjho súkromného života ťa nič nie je.“
To už Lukáš sŕkal z plastového kelímku niečo, čo sa tvárilo ako káva.
„Kto je obeť?“
„Neviem, prišla som chvíľu pred tebou.“
„Daniela naozaj by si mala niečo so sebou robiť..“
Na chodbe postávalo niekoľko policajtov, ktorí zaisťovali miesto činu, technici zas zaisťovali stopy a koroner skúmal telo. Peter s kolegami stál opodiaľ. Keď Lukáš s Danielou vošli do kancelárie len neveriacky pozerali na telo, ktoré pokojne sedelo v kresle. Bol to pre nich šok ako redbull s kávou pre srdce. Nehybné telo, ktoré si koroner obzeral z každej strany, patrilo Tomášovi Varholíkovi. Obaja Tomáša poznali osobne, no už dlhšie o ňom nepočuli. Tomáš, Lukáš a Daniela boli spolužiakmi z vysokoškolských čias.
„Čo to má znamenať,“ povedal rázne Lukáš, na ktorom už nebolo badať známky únavy.
„Toto si niekto odskáče,“ neveriacky doplnila Daniela kolegu.
„Ahojte, Tomáš to už má za sebou,“ sucho skonštatoval Peter, ktorý sa postavil vedľa nich.
„Peter, sakra vysvetli mi čo sa tu stalo a prečo koroner zatláča Tomášovi oči?“
„Noo takto vyzerá lepšie ako s otvorenými.“
„Pán je vtipný. Prečo je Tomáš mŕtvy?“
„Noo tak na to by si mal prísť ty,“ kontroval Peter, na ktorom bolo vidieť, že za neho hovorí alkohol.
„Fajn, všimol som si, že na dverách je tvoje meno, nie Tomášove. Ako to vysvetlíš?“ Intenzita Lukášovho hlasu stúpala. Bolo vidieť, že ho veľmi rozrušila Tomášova smrť a prítomnosť Petra, s ktorým sa nemal v láske, napätie násobila.
„Chlapci kľud. Po papuli si môžete dať ráno, teraz musíme vyšetriť Tomášovu smrť. Lukáš začni vypočúvať svedkov ja sa zatiaľ porozprávam s technikmi,“ rozdelila Daniela úlohy, ktorá ako sa zdalo nepodľahla emóciám, hoci ona jediná z prítomných mala právo sa rozplakať...
„Zdá sa mi to Lukáš, alebo ti rozkazuje žena.“
„Peter, drž hubu. Za chvíľu budeš mať možnosť hovoriť,“ nekompromisne stopla Daniela Petrove blbé poznámky.
Lukáš začal vypočúvať Petrových kolegov, ktorí našli nehybné telo právnika, neskôr osoby, ktoré boli na oslave a vlastne všetkých rad radom. Petra si nechal na koniec.
Daniela sa snažila zistiť od technikov a koronera čo najviac: „Aká je príčina smrti?“
„To Vám z určitosťou poviem až po pitve. No podľa predbežných úvah, išlo o zástavu srdca.“
„Zástavu srdca? Veď nemal ani tridsať.“
„Ako vravím, podrobnejšie až po pitve.“
„Ďakujem. Máme odtlačky prstov,“ smerovala otázku k technikom.
„Odtlačkov prstov je tu viac ako na akciových tovaroch vo výpredajoch. Nepochybne to v tejto kancelárii žilo. I v bordely pri Trnave je menej biologických stôp ako tu.“
Tomášove telo odnášali ľudia z Ústavu patológie, keď sa vrátil do kancelárie Lukáš.
„Z výpovedí prítomných svedkov som sa veľa nedozvedel. Tomáš bol stredobodom oslavy, ktorá sa konala o niekoľko poschodí vyššie. Zastupoval firmu v prípade, o ktorom som sa zatiaľ detaily nedozvedel, išlo vraj o veľkú vec. Svedkovia, ktorí boli v tom čase na oslave tvrdia, že ho naposledy videli okolo deviatej. Čo mi vlastne potvrdil aj Peter, ktorý ho videl ísť k výťahom a myslel si, že ide len do kancelárie, keďže sa nerozlúčil. Čo kamerový záznam?“
„Technici mi potvrdili to čo som si aj myslela. Kamery na tomto poschodí nefungovali. Posledný záber je z výťahu, keď Tomáš vystupoval na tomto poschodí. Následne nik iný sa v záberoch neobjavil až neskôr okolo desiatej z výťahu vystúpili tí, ktorí spolu s Petrom objavili telo. Apropo Peter, ten sa sem ako dostal?“
„Tiež ma to zaujímalo. Tvrdil mi, že išiel po schodoch ibaže tam, žiadne kamery nie sú. Jeden zo svedkov mi povedal, že sa Peter okolo štvrť na desať vytratil niekam a už ho nevidel. Plus zdá sa mi toto jeho tvrdenie absurdné, keďže sa ledva drží na nohách. V tomto stave zdolať niekoľko poschodí si vyžaduje roky praxe.“
„Peter teda nemá žiadne alibi až do chvíle, keď ho pred jeho kanceláriou neobjavila skupina ľudí,“ snažila sa Daniela spájať súvislosti, ktoré im boli dosiaľ známe.
„To je síce fakt Daniela, ale videla si ho. V tomto stave by si nedokázal ani vodorovne ľahnúť. Určite sa nájde ešte svedok, ktorý ho videl medzi deviatou a desiatou hodinou. A je to veľká budova, všade sú kamery niekde na zázname sa určite objaví.
„Lukáš máme veľa nezodpovedaných otázok a kvôli Tomášovi, musíme nájsť odpovede.“
Toto bol pre Danielu a Lukáša prvý veľký prípad. Nešlo o krádeže či lúpeže, ani o ublíženia na zdraví či sexuálne trestne činy. Stáli pred výzvou objasniť vraždu. Vraždu ich priateľa.
„Kancelária bola zamknutá z von. V zámke vo dverách resp. to čo z nich zostalo sa nenašiel žiaden kľúč. Páchateľ po sebe pekne zamkol. Peter spomenul, že svoje kľúče nemohol nájsť. Iný prístup sem nevedie ak neberieme do úvahy okno. No sme tak vysoko, že táto verzia je nepravdepodobná.“
„Nepravdepodobná verzia? Lukáš vždy berieš do úvahy každú i tú najmenej reálnu možnosť a teraz ju vylučuješ už hneď na začiatku vyšetrovania. Koroner povedal, že viditeľné znaky násilnej smrti nevidel.“
„Tak ešte nevieme či to bola vražda.“
„A je to tu. Zavrhol si možnosť vniknutia do kancelárie oknom, no samovražda ti príde reálnejšia.“
„Nájdeme motív Daniela, nájdeme vraha.“
To už boli obaja na ceste k výťahu. Policajti zaistili miesto činu, aby tam nik nemohol vojsť. Budova sa vyprázdnila vcelku rýchlo, keď sa rozkríklo, čo sa stalo.

Pokračovanie čo nevidieť =)
 
20
1
0

15 Jeden prst už nemá

Maxima Gali / 26. Apríl 2015 / Rôzne
Zo série  Garleo
Kozmická loď sa pred Dany ponárala do ticha. Nehovorí s nikým, nikto nehovorí s ňou, popravde sem tam niekto, ale je to akoby nikto. Keď sa približuje k dvojiciam, trojiciam, ich hlasy tíchnu. Nie sú to len výčitky. Prebieha rituál, čím menej rozrývať problém. Je to ako udržanie nejasných chorôb v štádiu pomalého zhoršovania. Len do ničoho nešpárať, neotvárať organizmus, nevyprovokovať polospiaceho nepriateľa k agresivite.

V tom tichu navštívi Reniera, ľahne mu do postele, že jej je jedno, čo na to garleónske obete. Nechá ju v nej ležať, pritúlia sa k sebe, privinie si ju ako bezbranné dieťa a takto, nerobiac to, za čím prišla, ležia do rána. Rozum chcel. Prvý krát s niekým, koho vedela pripustiť k telu. Nešlo to a Dany nadobúda pocit, už nič nepôjde podľa rozumu.

V tom tichu navštívi Doroma.
„Vysaďte ma, nechajte ma v lietajúcom tanieri. Dajú vám pokoj. Zachránite sa.“
„Neurobím to.“
„Prečo? Je to moje rozhodnutie.“
„Nemala by si tak hovoriť. Kým to závisí odo mňa, nikam ťa nevysadíme.“
„Tak je to najmenej obetí.“
„Nejde o počet. Nikoho život nemožno obetovať pre štatistiku. Najmä ten svoj. Nemala by si tak hovoriť. Viem, si unavená. Vydrž. Počkaj, čo bude.“
„Možno...“ chce povedať, že možno na Garleo chce ísť, ale neodvážila sa. Nebola si istá sama sebou.
„Čo si chcela povedať?“
„Nič. Nič dôležité.“

Garleónske lode, čo išli za nimi, zanechali kdesi vo vesmíre. Pôjdu ku skoku, tak ako Oltiraka, podstatné je, nie tade, kade ona. Skok Oliraku priblíži k Daiele rýchlo, aby na lodi nepoumierali na starobu. To vedia aj Garleóni. Dorom tipuje, kade ísť, aby nestretli lode, čo sú rozmiestnené pred nimi. Ale nevie kde sú, takže je to jedno, kade. Keď ich zaregistrujú prístrojmi, bude už neskoro. Podľa Reniera stihli zaujať celkom dobré postavenie počas pobytu Daielčanov na Čiere. Ale aj on predpokladá, ich lode nie sú množiaci sa hmyz v navlhnutej džungli a keď sa podarilo striasť prenasledovateľov, nemôžu byť všade. Možno stretnú jednu, maximálne dve.
Stretli jednu. Už nevyčkávali. Zasiahli Oltiraku povrchovo, čo síce nepoškodilo loď markantne, ale boli nútení zastaviť zrýchlený chod. Takto boli skoro rovnocenné lode, len Garleóni majú bojovú loď a Oltiraka je samá láska a výskum.

„Veď nás mohli zasiahnuť dávno. Sú ohľaduplní. Pokúšali sa nepoškodiť nám loď.“
„Áno, aby nám ju zobrali,“ Renier presne vie, čo robili a prečo, už s nimi mal do činenia.
„Načo? Čo by robili s vami ostatnými?“
„Na zrýchľovací systém by sa ulakomil kde kto, nieto oni. Však vieš, bojovníci.“
„To ako? Len preto, že sú známi morálnymi prešľapmi, musíme u nich automaticky predpokladať zlé úmysly?“
„Nemusíme. Ale keď nás niekto ide zajať, je dobré aspoň pripustiť, že treba utekať.“

Kapitán zvolal sedenie. Pracuje sa na taktike. Dany nechápe na akej, keď útokom dali jasne najavo, že nikoho nebudú šetriť. Čo najskôr nech ju kdesi vysadia. Neverí ušiam, oni vážne rozoberajú možnosť opravy lode. Keby mohli použiť zrýchlený chod, Garleóni by mali slabú šancu Oltiraku chytiť, keďže diera pre skok je blízko. Veria, že Garleóni počkajú, až loď opravia? Na obrazovke stále nič nevidno. Nevedia, alebo sa nechcú spojiť, alebo sa nevie spojiť Oltiraka. Určite majú aspoň jeden prístroj na spojenie podľa letských noriem. Dany ide nasrdená do kajuty. Nemôže sa prizerať na pochabosti. Jej kolegovia nechajú zničiť loď a na Daielu pôjdu asi pešo. Dve hodiny trčí zalezená. Ono to už dlho nepotrvá. Čas sa kráti. Nie je čo rozoberať. Zdá sa jej, je zmierená s osudom už dávno.
„Dany, priprav sa, ideš na Garleo,“ vchádza kapitán, konečne im to došlo.
„Máš pol hodiny. Ozvali sa.“
„Som rada, že sa už ozvali. Neopravujete loď?“
„Hmmm,“ odvracal zrak, čosi nie je v poriadku.
„Dany, pozbieraj silu, ja nechcem, aby sme sa rozišli v zlom. Stávajú sa veci. Čo sa stalo, sa stalo. Mysleli sme to dobre.“
„Čo je?“
„Majú Reniera a“
„Kto?“ to nemyslí vážne, že ho dostali.
„Garleóni. Niečím ich pritiahli. Reniera a Jasoga.“
„Aj Jasoga? Načo ste išli opravovať loď!“
„Jasoga nemajú. Jasog... je preč, vo vesmíre. Vypadol im.“
Jasog... všetci zomrú... Musí ísť. Rýchlo, nech sa ešte niečo nestane.
„Čosi sme ti pripravili. Z Daiely. Aj niektoré veci čo máme zo Zeme. Máš databanky a prehrávač. Zabalil som ti aj technickú databanku našej lode. Možno na niečo použiješ. Šaty si priprav sama, možno aj stravu, pitie.“
V riadiacej časti boli všetci. Zízali na Garleóna, čo bol na obrazovke. Postavila sa pred ňu, čakala, či niečo Garleón povie.
„Dobrý deň. Priletíte k nášmu tanieru s jedným kolegom. Zoberte si, čo chcete a čo sa vám do taniera zmestí. Žiadne podrazy. Jasoga pustíme, až budete v našom tanieri s okuliarmi na očiach.“
„Ale nemáme žiadnu istotu, že ho naozaj pustíte,“ naučila sa zachovať pokoj, ak sa deje niečo, čomu ešte dobre nerozumie. Renier sa asi vydáva za Jasoga. Z nejakého dôvodu.
„Nie, nemáte.“
„Potom nemusím nikde chodiť.“
„Jeden prst už Jasog nemá. Vaši kolegovia ho videli. Potrebujete ho vidieť aj vy?“
„Nie.“

Šesť dní letia na miesto stretnutia. Garleónsky tanier bol už tam. Uvidí Reniera, alebo nie? A jeho neexistujúci prst? Taniere sa prepojili tunelom. Prišiel Garleón, iný, ako bol na obrazovke. Nasadil jej okuliare. Energia jej nepomôže. Aj tak ju nevie používať a v danej situácii je to zbytočné. Prešla s ním do ich lode. Renier tam bol, nahodil ten najležérnejší výraz, ktorého bol schopný. A ľavú ruku schoval za chrbát. Potrebuje istotu. Chytila mu ju a trhla dopredu. Malíček nikde, ruka previazaná huspeninovou polopriesvitnou hmotou. Objala ho. Lebo je to Renier, lebo je posledný z lode.
„Maj sa dobre, drž sa, Dany.“
Nehovorí nič. Ani že jej je ľúto prstu. Veď nakoniec, on sa trepal opravovať loď. Odo ho berie do taniera. Odpája sa tunel, letia. Renier s Odom na jednu stranu, Dany s Garleónmi na druhú. Už bude iba vzďaľovanie. Domov. Kedy ťa uvidím? Uvidím ťa?

 
13
0
0

Predzvesť

septickdept / 26. Apríl 2015 / Miniatúra

Dnes vybuchol Černobil
a ja som sa ženil
Celkom slušná predzvesť
Ja som sa v plnom prúde oslavoval
keď sa to stalo
Na druhý deň som zistil
že to nebol len žúr
 
18
0
0
Apr
25

Odchody

mrjm     / 25. Apríl 2015 / Báseň
Príbehy vpísané pomedzi prsty
natiahnutej ruky tej
priateľky

Láskavé slová plynúce z úst:
"veď sa neboj, neplač, 
ty môj malý chrúst,
ja som tu a ty pri mne
budeme letieť životom
spolu
ako motýle"
sú len odrazom minulosti
jedným vláskom príbehov
tvojej ruky
ktorá hladila
hriala
tíšila...

Len tak hľadím...
na plynúce príbehy tvoje
moje
naše
ako ti utekajú spomedzi prstov

A slová, slová
ako kilá medu 
leješ mi na hlavu
tie smútkom obalené jablká:
"Prepáč, odchádzam. Hneváš sa?"

...tvoje teplo chladne
všetko bude iné
prúdiš mi pomedzi prsty
ja zovieram tvoje dlane
a zrazu ťa niet

"Veď sa neboj, neplač, 
ty môj malý chrúst,
ja som tu a ty pri mne"
no viac nebudeme spolu
ani ako motýle
 
19
0
0

Únik

kaplanka / 25. Apríl 2015 / Poviedka
Svet stráca šmrnc. Ženy stučneli, popoluškine črievičky obuje už máloktorá, nohy im totiž narástli riadne – je to vraj tými brojlerovými kurencami –„ to nie je strava, to je hnojivo“, aspoň tak zvykne hovoriť suseda Šeryová. Vždy si na jej slová spomenie keď vstupuje do školy. Je mu trápne hľadieť na tie nohaté ženštiny, ktoré by mali hľadieť na neho ako na autoritu.... Mali, ale ako môžu keď mu zvrchu pozerajú na rodiace sa sväté koliesko na jeho ateistickej hlave? Nie, už ho nebaví chodiť medzi tú omladinu, už to nie sú tie detiská čo kedysi, akosi im prestáva rozumieť, a to nie je taký starý. Vie o tom, že ho volajú singlák – pre tých starších – jednoducho starý mládenec. Má síce štyridsať – necelých, až v októbri bude zapíjať, ale akosi sa nestihol oženiť. Nuž žeňte sa, keď ste celý život v ženskom kolektíve ! To je mimoriadne ťažká úloha. Asi fakt sekne s tým učiteľovaním, a vyberie sa konečne do mužského sveta. Sveta jednoduchosti, ženy vravia primitivizmu a živočíšnosti, ale ony tomu nemôžu rozumieť., veď v takom skutočne mužskom svete sa nikdy nepohybovali – česť výnimkám v zelených uniformách....

Veru – prekombinovaný je ten ženský svet. Matematiku nemal nikdy rád a už ďalej nemieni znášať tú ženskú kombinatoriku, či ako by to nazval. Holý v tŕni – on v zborovni. Všetky vystupujú akoby boli odborne o niečo viac, a on je tam len na to, aby sa trošku vylepšili percentá v štatistike a nehovorilo sa len o feminizácii školstva. Pritom sa každá správa tak, aby bola v jeho očiach prvá. Chápete to? Či najmladšia, či najstaršia. Rúžujú sa s našpúlenými perami, pritom si je istý, že lepšie to ide s natiahnutými, čo však nie je podľa žien dosť erotické. Kto už len vymyslel tie kritéria erotičnosti? Asi nejaká z tých „kačacích“ krások s botoxovou pa..... puľkou. A tie neustále lamentácie o diétach a prihládzanie si obtiahnutých svetríkov na bokoch. Niektoré sa veru asi derú do tých pulóvrikov obuvákom - tak ich majú vyplieskané. Stačilo, šestnásť rokov, rovných 16 strávil v tomto kolektíve sexíc, babušiek, hysteriek, nymfomaniek, svätuškárok – Bože až teraz si uvedomuje, že je najvyšší čas odísť Musí, kým sa mu nebude snívať o receptoch na bábovku, Dukanových diétach, telenovelách a iných „žensky životne dôležitých témach a problémoch“.

Konečne, 30. jún – okrem dňa daňovej slobody druhý pozitívny deň v roku. Končí vojnu, nechce kecať dejepisárom do remesla, ale po 30-ročnej tuším druhú najdlhšiu v histórii, generáli v sukniach ho nebudú viacej prenasledovať. S úsmevom – trochu priblblým sa necháva bozkávať od 26 kolegýň rôzneho veku, vône, niektoré si ho pritláčajú k hrudi, hrozí, že prsnatá telocvikárka – v minulosti tuším hrávala hádzanú, ho udusí svojimi prednosťami , ale už to musí vydržať. Kladie na stôl obrovskú bonboniéru – tým všetky zaháňajú stresy, aby potom mohli zvyšok týždňa chrúmať mrkvu, prežúvať vločky a piť akési žaboslizie smoothies.

Bar je plný cigaretového dymu, Kto už bude o druhej v noci kontrolovať či sa fajčí a či nie? Opojný pocit slobody nádherne pláva vo vine. Keby len vo víne,! V prvom kole koňak s barmanom, neskôr s partiou volejbalistov rakija, ktorú si priniesli ako náplasť na prehru z Jadranu, a ešte mal aj malibu – sladulinké ako tá tenučká blondínka s popoluškinými nožičkami, čo prikvitla spolu so skupinkou futbalových fanúšikov miestneho klubu a zadúšala spola vyfajčené cigarety v jeho už preplnenom popolníku.

Svitá. Treští mu hlava. Bojí sa otvoriť oči, aby náhodou nepukla. Čosi ho šteklí na pleci. Načiahne ruku, ......rozdrapí oči a vedľa neho ona, blondínka s popoluškinou nohou.

Je osem hodín – zašepce so sklopenými očkami. Taká malá Barbie, akoby sa hanbila. Nemusí sa, on si nepamätá nič, ani to ako sa dostali k nemu, a je krásna, niet sa za čo hanbiť. Singlák a Barbie.

Vbehne jej rukou do strapatých vlasov: „Zober si voľno, treba nám to vyspať.“povie a podľa mäkkosti svojho hlasu, vie, že niečo pekné sa medzi nimi stalo.

Nemusím, dnes nezvoní, začali mi prázdniny.
 
26
1
1

Červená

Dorota Dositova / 25. Apríl 2015 / Báseň
Zo série  Farebný cyklus
Ohnivá ako divé maky
Utkaná z plášťa démonov
Blýskajúc búrkou cez oblaky
Preniká každou temnotou


Do žíl sa vlieva ako víno
Divoko zmysly opája
Pikantná ako pecorino
Praveké túžby ukája


Valí sa ako divá rieka
Borí čo každú priehradu
Mohutná ako pororoca
Nebýva nikdy pozadu


Hlavným sa prúdom hrdo nesúc
Prekážky ľahko zdoláva
Prežitia zákon len chápajúc
Do pasce slabých dostáva


Oheň jej energiu dáva
Živí sa z vlastných plameňov
Na chrbte svojom mocných máva
Cúvne však stojac pred bielou


Jedine tá ju môže skrotiť
Do vášne nežnosť pridáva
Červená velí nepovoliť
Nakoniec sa však poddáva
 
41
2
2

Prianie k narodeninám

septickdept / 25. Apríl 2015 / Miniatúra

Obidve moje lásky sa narodili
v deň mojej svadby
Ja mám výročie sobáša
a oni sa vtedy narodili
Bral som to tak že to tak zariadil Boh
Aby som si uvedomil... porovnal
moj sobáš s útekom k nim
Dal mi takéto preto aby som sa zamyslel
A keby som sa nezamyslel príde trest
Nemohla to byť náhoda 
Nepoznal som predsa štyridsať žien
Možno medzi nimi by sa  našli
dve s tým istým dátumom
Prajem im obidvom veľa šťastia
Aj keď tej poslednej by som 
najradšej prial šťastie so mnou
 
25
1
0

Dada 2

m / 25. Apríl 2015 / Rôzne
Odišla.
Snaž sa na ňu zabudnúť, skôr než zájde za horizont.
Ako keď sa tešíš na noc ešte pri západe. Aspoň som si tak vravel. 
Je tam toho jedna ženská! Ako gulička na abakuse ale ona nie.
Musela sa otočiť a dať o sebe najavo, presvedčiť ma, že ona je tá, krása čo už nebude. A to je jej zbohom. A slnko skamenelo. Celý svet skamenel. Pretože skameneli sny a popraskali na prach. A ja som to dovolil. Mal som isť za ňou! Schmatnúť ju pod krk že čo si to dovoľuje, streliť jej facku, odrezať jej hlavu pred tým ju mlátiť za tú bolesť ju mlátiť a mlátiť a mlátiť ale ja niesom žiaden islamský kresťan! 
Všade je prach, jej láska za veľa nestojí, asi tak ako tá moja si s takou mrchou špiniť ruky nebude, aj keby ma to stálo realitu dneska: žiadne sny, žiadne túžby, pretvárky pred blízkymi že ma to baví že to stále skúšam. 

Iba, čakanie na smrť a nevidím v tom rozdiel či jem zo zeme pomyje alebo striebrom meničko ala carte. Je jedno či pijem chlast alebo vodu.
 
36
0
1
Apr
24

Oranžová

Dorota Dositova / 24. Apríl 2015 / Báseň
Zo série  Farebný cyklus
Pomaranč sa ňou chváliť môže
Trópov chuť sladko šťavnatá
Odolať jej nik nedokáže
Necháva stopy na šatách


Chuťami nás len rozmaznáva
Pohľadom teší, veru hej
Starostiam žiadnu moc nedáva
Záplava pomarančovej


Rozkvitá jeseň pastelkami
Snaží sa farby rozlievať
Koberce stelie pod kríčkami
Nestačí zrak sa čudovať


Najlepšie koniec v sebe skrýva
Často sa končí v závrati
Posledné dielo všehomíra
Čaro nám nikdy nevráti


Usychá krása bez reptania
Farebnosť stráca na dychu
Vojde keď zase do vedomia
Nezdrží svet sa výkriku


Rady jej jasne žiaria v diaľke
Pohľad však bližší nevíta
Farba, čo svedčí mandarínke
Krvou je celá pokrytá
 
38
0
0

Sedlaňa a nezáživná

septickdept / 24. Apríl 2015 / Miniatúra

Žena ktorá sa o všetko zaujíma
sa zaujíma aj o mňa
a jasné že má rada milovanie

Žena na ktorej sedláckosti sa
rád zasmejem sa zaujíma o mňa
a jasné že má rada milovanie
Vždy ju mám radšej ako tú
ktorá sa o mňa nezaujíma
a nedáva najavo že má rada milovanie

 Vždy budem mať radšej sedlaňu
s ktorou sa zasmejem na všeličom
 
25
0
0

Prebúdzaš búrku

Marcela Melošová / 24. Apríl 2015 / Báseň
ako strom
priťahuje blesky

vo výhľade
mám Vesmír
rub
a tvoje líca

hanblivé konáre
sú naše ruky

si rieka
ktorá leží
na vyvrátených kameňoch

mlčky
s tebou dýcham
 
32
2
0

PRŮKOPNÍK

Nick / 24. Apríl 2015 / Poviedka

 

PRŮKOPNÍK



Seděl na plochém kameni nad bývalým kamenolomem.
Vypadalo to, že se jedná o nadšence, který v polotmě
bude vyhlížet východ slunce.
Prozatím se díval do hloubi údolí pod sebou, a celkový
pohled působil, že přemýšlí. Jeho pohled sklouzl
do hloubky pod ním.
Tam bych nechtěl přistát, napadlo ho, když zkoumal
kamenité dno prohlubně.


Nad jeho hlavou přelétl první ranní ptáček. Z povzdálí
se probouzely k životu - zdálo se - i další váhavější
hlasy. Trylkovaly, některé se ploužily vleklejší melodií -
bylo to prostě takové obyčejné jarně brzké ráno.
Nad protějším vzdáleným kopcem začalo svítat.
Muž sáhl do náprsní kapsy kožené bundy a vytáhl
tmavé brýle. Nasadil si je a vzhlédl do paprsků.
Našpulil ústa.
Jeho pohled se stočil na stavbu, která se nacházela
po jeho levé straně. Zdálky vypadala jako zřícenina
starověkého hradu. Nebylo to zase k ní daleko.
Pěšinkou do mírného svahu takového půl kilometru.
Poměřoval si v duchu rozměry zdánlivé ruiny, nad
níž se významně tyčila vysoká, starobylá věž.
Dobře věděl, že pozemek i s chátrajícím objektem
odkoupil před časem jeden zámožnější občan
a v posledních měsících ho - jak se v těchto nadšených
krajích říká - rekonstruoval.
To bude ono, pomyslel si. Udělal tedy, pro jistotu, ještě
pár skic a dal se dolů, klikatou pěšinkou, obalenou
mladými smrčky. Městečko se právě začalo probouzet
k běžnému dennímu rytmu.


Když dorazil do svého hotelového pokoje, sundal si
sluneční brýle a padl do postele.
Než se mu podařilo usnout, stále myslel na obstarožní
recepční, která si ho již od večera prohlížela, jako
nějakého zvráceného poloslepce.
No nic, měla jistě únavnou noční směnu.


Probudil se až navečer. Osprchoval se a pobalil
si věci. Chvíli vypadal trošku nervózně, ale - kdo
by nebyl - před premiérou!
Sešel do přízemní restaurace a objednal si večeři.
Maso bylo trošku tuhé, opečené brambory tak
z minulého týdne a příloha pravděpodobně čerstvě
narvaná ze zahrádky za domem.
S provinilým úsměvem zaplatil a vydal se na cestu.
Za hodinku byl u cíle.


Posadil se pod vysokou borovici a vyčkával.
Světla v hradním přízemí pohasínala.
Když kostelní hodiny ve městě odbily jedenáctou,
byla již všude ve stavení naprostá tma. Přikradl se k zadnímu
vchodu, vytáhl jakýsi umně pokřivený šroubovák a odemkl
zchátralou konstrukci.


Před ním se objevily točité schody. Zábradlí i matný povrch
klenby byly obaleny vrstvami snad tisíciletého prachu.
Opatrně začal stoupat až k novotou se lesknoucím
dveřím v prvním patře. Zkusil kliku - a vstoupil do pěkně
zařízeného pokoje.
Pod oknem na lůžku se právě probouzela postava.
Vystrčila hlavu z podušek a chystala se vykřiknout.
Poznal to okamžitě, jak se ji náhle otevřela ústa.
Na takové překvapení nebyl ve svém plánu vůbec připraven.
Vyděšeně k ní přiskočil a chytil ji za zpocený krk.
Ozvalo se hlasité zachrčení, tak přitlačil, dokud tento protivný
zvuk nepřešel k chrochtavému sípání.
"Nebojte se, paní," a důrazně sevřel dlaně. Ihned se ozvalo
zřetelné křupnutí.
Vtom za svými zády uslyšel praskavý zvuk.
Otočil se.
U otevřených dveří se pohupovala jakási rozevlátá postava.
Mnula si oči a strnule zírala před sebe.
Rozhodl se okamžitě. Vyskočil a uchopil robusní svícen, který
stál mezi ním a starším mužem v županu. Přiskočil k němu
a svižně se rozpřáhl. Nadarmo přece nechodil už léta do posiloven.
Hrudní koš mu pod bundou naskočil do mohutného objemu.
Svalstvo na rukou vytrénovaně zpevnělo. Úder byl příšerný.
Lebka starocha se roztříštila na několik kousků.
Ti se za chvilku proberou, opakoval si pochvalně, když za
sebou tiše zavíral a začal vystupovat po točitém schodišti
vzhůru do koruny hradní věže.


Polorozpadlé schodiště vyluzovalo tajemné, vrzavě skřípavé
zvuky.
Otevřel padací dvířka na plochou střešní terasu.
Nad ním se objevila vzdálená obloha s tisícem hvězd.
Vysoukal se do volného prostoru. Oprášil si kalhoty
a zamířil ke kostrbatému povrchu obvodové kamenné konstrukce.
Vypadala jako monstrózní vrcholek osamocené černé věže při
šachové partii v klidném spánku dějin.
Pohlédl na svoje náramkové hodinky, jejichž ciferník zářil
do chladné noci.
"Létat? Jako ptáci?! Však já vás všechny překvapím!",
vykřikl do údolí nad utichlé městečko.
Vysoukal se na cimbuří, rozpažil a nadšeně zakvedlal pažemi.


A skočil.


 

 
30
0
2

Ja som vymyslel bláznovstvo

septickdept / 24. Apríl 2015 / Báseň

Vinil som sa že som chcel odísť od tej mojej
Vinil som sa že som iba nabláznil tú druhú
Tá moja sa opýtala:Ktoré sú moje dve najlepšie kamarátky
V tej chvíli som pocítil že mi šibe...že by som dokázal zabiť
Povedala moje dve najlepšie kamarátky sú pračka a myčka
a ja som si myslel že som z toho obvinený
Že som zase niekomu ublížil
To preto že som sa vinil...vina je chorobná emócia
Vravel som si: keď to budeš robiť neviň sa!
Alebo to nerob aby si sa nemusel viniť
Zastavil ma kedysi Boh bláznovstvom 
Prežíval som muka aby som nezabil
Zahrala gitara sama od seba a ja som to vzal
že mi Boh chce naznačiť že to čo robím sa nemá
Nebudeš mi ty prikazovať čo sa nemá povedal som Bohu
a potrestaný vlastným bláznovstvom som mu ešte povedal:už ju nemám
Schovaný s kurvou v raji som vravel Bohu:Už ju nemám
Chcel som ho oklamať ja pobožný že ju už nemám
Veď po smrti svojej ženy sa može človek oženiť
Ateistovi keby zahrala gitara sama od seba pokračoval by ďalej
v odchádzaní od svojej ženy alebo by sa zastavil
Ja som vymyslel bláznovstvo
Ja som vymyslel bláznovstvo
Keď ťa zavolá sa budeš viniť že odchádzaš od svojej ženy
Keď ťa odmietne ťa to bude ničiť
Bude ťa to ničiť že ju odmietaš
Mal by si o ňu bojovať
Mal by si o ňu bojovať 
Ale bojíš sa že ťa Boh potrestá
Bojíš sa že bláznovstvo bolo iba výstraha
Stále si myslíš že je to zlé odísť
Možno ma chce Boh potrestať alebo mi chcel bláznovstvom
ukázať že nemám nato odísť
Chcel mi bláznovstvom ukázať že mám pripravenú celú
škálu nebezpečných bláznovstiev
Keď sa nezľaknem a pojdem do tých ohrození života
a prežijem ich čaká ma jediný veľký trest
A preto si vravím nezačínaj s tým zase
Keby si dostal ten trest už by si nestál o ten vzťah
Keby si dostal ten trest už by si nestál o ten vzťah
 
25
0
0
Apr
23

Zo vzťahu

sutt / 23. Apríl 2015 / Báseň


(Radosť)

prach v izbe
na poličke

z našej postele

vankúšmi
si vyznávame lásku


(Odsudzenie)

často bývaš
osamelá

vo svojich predstavách
keď ležíme vedľa seba


(Láska)

teším sa
keď sa tešíš

zo súlože
kačičiek
 
25
0
0
Literatúra Básne a poézia Poviedky Pravidlá pre používateľov
Angličtina online Ako sa naučiť plynule anglicky v rekordne krátkom čase
Literárny portál Slavonica @ 2006 - 2015