Tvorba
Komunita

Články

07

Šiesty zmysel

Michael / 07. Júl 2015 / Poviedka / Zo súťaže  Spisovateľská súťaž: Bez zmyslu
Ležal tam sám v prachu nehybne, akoby bol súčasťou tej krvavej drámy už od počiatku vekov. Cítil zrnká piesku na končekoch prstov a pach svojej i cudzej krvi. Jej horkosť sa mu dostala až do úst, kde ju z nevôľou prijal a na chvíľu tak zahnal smäd. Uvedomil si, že dýcha a je stále na žive. Zatiaľ! Pretože počul, ako mu vietor už chystal z piesku perinu alebo lepšie povedané hrob. Otvoril oči, aby dal zbohom odchádzajúcemu slnku. Uvidel však len padlých bratov a sestry. Snažil sa vzoprieť osudu, pokúsil sa postaviť a oživiť v sebe zmysli. Telo mu fungovalo, videl, počul, cítil i hmat a chuť boli prítomné avšak niečo sa predsa len zmenilo. Srdce mu už nebilo tak ako predtým. Keď pochopil, urobil krok vpred. Vedel, že už nikdy viac nebude človekom. Šiesty zmysel pominul ...
 
7
0
0

Túžba nevidiacej ženy

alabastro / 07. Júl 2015 / Báseň / Zo súťaže  Spisovateľská súťaž: Bez zmyslu
keď
predsunieš panvu
roztekajú 
sa mi obliny
strácam kultúru
a vychovanie

občas 
mám chuť
pozerať
na kojota
s navretou žilou
v oku

dorobím sa
a až potom rozplačem

kto vie
na čo všetko 
by som ešte hľadela
keby nie som slepá


 
28
1
0

32 Čierna jazda nákladným letúňom

Maxima Gali / 07. Júl 2015 / Rôzne
Zo série  Garleo
Dany nervozita zmohla uprostred zabávajúcich sa Garleónov. Pôda pod jej nohami sa pretvorila do vyhliadkového úzkeho chodníčka, dookola vysoké neschodné bralá a ona rovno oproti veľkej skupine turistov. Nedá sa nebadane prejsť popri nich. A Simhat bol veľmi blízko. Cíti. Vie, že ju sleduje. Kadečo by mala robiť, no inštinkt ju zatiahol najprv medzi masu ľudí na dvore, odtiaľ na neosvetlenú časť medzi autá, odtiaľ cez cudzí plot, záhradu, dozadu, k lúke a odtiaľ vytrvalostným behom cez les až k nejakému domu. Tam nasilu otvorila dvere.
„Dobrý deň,“ pozdravila domácich. Zízali na ňu, no necítila od nich nebezpečenstvo.
„Potrebujem pomoc. Rýchlo. Niečo na spanie v prírode. Stan, alebo podložku. A možno baterku. Nejaké jedlo. Lano. Skoby. Kladivko. Ak by... telefón. Voľajaký telefón. A potrebujem číslo na ... vlastne to si zoženiem neskôr. Aj telefón neskôr. Len tie veci a peniaze. Trochu. Možno oblečenie.“
Nepýtali sa jej na nič, pobrali sa jej hľadať vymenované veci. Vyhodila naplnený vak na plece a zamierila vysoko do hôr. Neblúdila. Presne ako vtedy v hoteli cítila nebezpečenstvo. Voľná cesta bola iba jedna. Hore. Popri malom potôčiku ju zatiahlo bokom, kde našla malý otvor v skale. Poodhŕňala piesok pri stene a ďalším otvorom sa dostala do jaskyne. Odtiaľ skĺzla dole. Našla si malý priestor, okolo ktorého sa steny vinuli ako ulita slimáka. Tam rozložila podložku na spanie, potešila sa telefónu, prikryla sa dekou a zaspala.
V jaskyni pobudla tri dni. Z ulity ani nevychádzala. Na tretí deň pocítila voľnosť. Vyšla z tmy na opačnom konci, prešla kúsok lesa, cez malú lúku a nekonečné pole až k stanici nákladných letúňov. Len jeden bol z hľadiska bezpečnosti zaujímavý. Bol naložený dlhými rúrami určených možno na kanalizáciu. Vliezla do jednej z nich. O niekoľko hodín letúň putoval do ďalšej stanice. Len čo pristál, Dany sa vyslobodila z rúry a zišla do blízkej dedinky. Väčšina budov bola podzemných. Pobehovala od jednej vežičky k druhej. Až v piatej ju pustili, dali jej čosi na oblečenie, aj umyť sa mohla.

„Neviem, či sa na mňa pamätáte,“ konečne sa jej v hlave vynoril kontakt na Kašnila, svojho otroka z kozmickej lode, „Tu Dany.“
Na druhej strane ticho ťahajúce z Dany dôvod.
„Á á áno. Dany, viem. Viem o koho sa jedná. A?“
„Tak som si na vás spomenula,“ hraná veselosť ho aj tak neoklame. „Hádajte, asi prečo,“ počuje bitie vlastného srdca. Bráni sa zlu, čo chce na Kašnilovi napáchať.
„V blízkej dobe by som,“ zamyslela sa ako by ho pritlačila k múru. „Budem potrebovať od vás pomoc. Dostanete ma na palubu lietajúceho taniera. Na mesiac Grag,“ a je to von.
„Áno?“ opýtal sa hlasom naznačujúc neuskutočniteľnosť Daninho plánu.
„Teraz som neviem kde a potrebujem sa dostať k Darskému moru.“
„Asi viete, že mám letné sídlo...“
„Viem. Tam. Pripravte všetko. Keď k vám trafím, bude málo času. Dovidenia, Kašnil.“
„Dovidenia. Dieťa sa ale ešte nenarodilo?“ pripomenul jej, na útek nie je vhodná doba.
„Správne. Nenarodilo. Ale budete asi pri tom.“

Dany sa vrátila na stanicu a opäť vliezla do rúry. Letúň na ňu čakal, naložený ďalším tovarom. Bude ťažké vyliezť z neho nenápadne.
„Čo tu robíte?“ ktosi na Dany pokrikuje. Vystiera stuhnuté telo, podskakuje, je jej zima. Po niekoľkohodinovom nepohodlnom vození sa s nohami, rukami zapierajúcimi sa do oblých šmykľavých kovových stien, tlmiac tak pohadzovanie tela v potrubí v rozkývanom letúňovi a po neustálom naprávaní deky, čo zložitým spôsobom vytiahla z vaku a podstlala pod seba, usporadúva kosti aj svaly na pôvodné miesta. Stáli na stanici. Inštinkt jej kázal vyliezť von, tak vyšla rovno trom Garleónom v ústrety. Už len úkosom zazrela tabuľku s nápisom Žerieslo.
„Vezieme sa zadarmo?“ ponaprával rovnošatu, načiahol sa k Dany, pevne ju schmatol. Inštinkt nenaznačoval nič a tak sa oddáva osudu. Nič to, že stojí, nebráni sa, natretá na bielo, ako palica pre slepcov. Poslušne kráča s nimi a sadá do policajného auta.
„Nemôžeme ísť rýchlejšie?“ inštinktu sa nepáčila rýchlosť, no zlenivené telá si ju nevšímajú.
„Vlečieme sa ako prežraná húsenica na liste,“ žiadna odozva.
„Načo nám auto, vystúpme a poďme peši.“
„Pridaj, dáma sa ponáhľa,“ zabávajú sa.
Dany sa čosi nepozdáva, v aute sú podozrivo dlho: „Ako ďaleko je polícia?“
„Polícia?“ smejú sa ako drcnutí hlupáci.
Zastali pred komplexom budov s obrovským nápisom PRACÁK. Jedna budova dvojposchodová, klasika obdĺžnika, druhá bola prekrytá priesvitnou strechou zahnutou do tvaru polvalca, uchytená niekoľkými hrubými kovovými oblúkmi zapustenými do zeme. Vybrali klasiku, druhé poschodie.
„Čierna jazda nákladným letúňom,“ odovzdávajú Dany a idú po svojom. V miestnosti je plno. Je tam jedna žena, tiež s problémom. Dvaja strážia dvere, ďalší dvaja stoja v miestnosti pripravení, ak bude treba.
„Všetky, čo prišli, kradli prvý krát,“ vysvetľuje žene Garleón sediaci za stolom.
„Tak prvý krát... Nenapíšeme prvý krát. Povedzte pravdu, alebo napíšem kradnem od narodenia, len teraz ma prichytili.“
Žena pozerá do drevenej podlahy, červená sa, trasie sa strachom. Zdržuje.
„Ja budem rýchlo,“ Dany má naponáhlo.
Dvihol obočie.
„Než si pani rozmyslí, koľko krát kradla, ja môžem byť vybavená a uvoľním priestor.“
„Čierna jazda v rúre... v rúre?“ zase dvíha obočie, čítal z papiera, čo mu odovzdali tučniaky.
„... Žerieslo. Čo ste robili v Žeriesle?“
„Nič.“
„Samozrejme nič. Čierna jazda. To máme tri dni nútených prác. Vyložte veci z batohu na stôl.“
Otvára vodotesný vak, vyberá z neho deku, termosku s čajom, posúchy, sladkosti, baterku, elektrický vankúš, malú turbínu, lano, skoby, karabínku, tričká a takpodobne. Tvári sa, že je to všetko. Garleón sa nedal odbiť, vyťahuje z vaku peniaze. Tri balíky po dvadsaťtisíc.
„A jejej!“ položí ich na stôl.
„To nie je moje. Netuším, ako sa...“.
„Nechcete si niekam zatelefonovať?“ otočil sa k žene.
Kýva s hlavou, že nie, ale on pokračuje: „Odveďte ju k telefónu, nech si zavolá. Obaja.“
Osamejú. Vyšiel pred dvere a aj ostatných dvoch posiela niekam.
„Poukladajte...“ sám Dany pomáha všetko natlačiť naspäť do vaku. Okrem peňazí. Tie nenápadne zamkol do vitríny a odišiel. Dany je sama v miestnosti. Pootvorí dvere, ani tam nikto. Skúša rozbiť vitrínu, nejde. Berie vak, nevie, či sa zakrádať, či normálne ísť. Pred budovou ju stočí k druhej budove. Je pod strechou a práve pod ňou cíti bezpečie. Postáva ako zabudnutý strom čakajúci na výsadbu.
„Neutiekli ste?“ Garleóni strážiaci objekt sú v pomykove. Dany predstiera beh, ale chce aby ju dostihli. Nevedia sa rozhodnúť, či majú za ňou bežať a tak simuluje bolesť v nohe. Konečne sa za ňou rozbehli.
„Ale, ale,“ víta ju známa tvár. Nespokojný: „Tak sme neutiekli!“
Nie je rád a je to vidno.
„Á... tu sú,“ vyťahuje akože z vaku peniaze, ktoré medzitým z vitríny zmizli. Máva nimi vo vzduchu, aby všetci videli. A lúči sa s nimi. Nerád.
„Nevieme utekať, čo?!“ nezakrýva sklamanie.
„Tri dni, môžete ju odviesť na izbu.“
„Ale som ... chcela utiecť...“ Dany sa pokúša trest priostriť. Tri dni sa jej zdá málo. Strecha je aspoň tak dobrý materiál, ako rúry. Nemusela by do jaskýň. Nechápavo vytreštil oči.
„Veď tí dvaja, čo ma chytili, vedia, že som utekala. Čo ak budú tárať kade tade.“
„Mesiac?“ nechápal dôvod, ale pochopil, že Dany licituje.
„Mesiac je veľa, nie?“
„Týždeň?“
„Dva?“
„Ani nechcem vedieť, v čom sa veziete.
„Chápem, budem mlčať ako čerstvo urazená.“
Izba Dany pritúlila, voňala správnou obrannou líniou. Tu ju nikto nenájde. Zatiaľ.

 
10
0
0
06

Zápisky Augusta Zpitvorova I.

Kyrilov / 06. Júl 2015 / Rôzne
I

Rozochvené ruky uchopujú, snažia sa uchopiť - snaha je to zbytočná. Bolesť prichádza uchopená či neuchopená. Predpoklad - nemožno nič uchopiť. Záver - nemožno nič uchopiť. Bolesť prichádza. Prišla. Kde je? Predpoklad - je všade. Záver - neviem, kde je; je všade. Sen je bolestivý. Poznámka: Prebuď sa čo najskôr. Nauč sa prebudiť sa.

Poznámka: Záleží na tom, kto číta tieto riadky? Záleží na tom, kto ich píše? A kto ich píše? Meno sa dá zmeniť. Čo teda vôbec znamená meno? Súbor zvukov. Meno sa dá zmeniť. Záleží na tom, kde som bol alebo kam pôjdem? Čo to o mne vypovedá? Predpoklad - píšem, som; nepíšem - nie som. Záver - predpoklad je chybný. Možno by to išlo s dychom, tlkotom srdca, videním, sluchom. Počujem. Neviem čo. Počujem ticho, ktoré tu je. Počujem hurhaj, ktorý je tam. Predpoklad – nič vonkajšie o mne nemôže vypovedať. Záver - Som nemá meno.

Otec ma nikdy nenaučil upliesť slučku, poriadnu slučku. Možno, ak by som sa bol pridal ku Ku Klux Klanu, naučil by som sa viazať poriadnu, konečnú, nespochybniteľnú slučku. Ale tam, odkiaľ pochádzam, tam, kde som vyrástol, tam, kde som, žiadny klan nikdy nebol-nie-je-možno-ani-nebude. Sú to hlupáci. Neviem, prečo som o tom začal hovoriť. Poznámka: Nostalgická spomienka je nepodstatná. Slučka, o ktorej vravím, nesúvisí so žiadnou inou slučkou na tomto svete. Znova, neviem, prečo som o tom začal hovoriť...

Vyškrtnúť tieto riadky? Musel by som vyškrtať aj ostatné. Miesto toho sa budem dívať z okna, dlhým, tichým pohľadom.

Keď hovorím... Nie. Teraz píšem. Pero kĺže po papieri. Takže je to iné než hovoriť. Keď hovorím, akoby som cez ústa rodil mŕtve novorodeniatka. Sype sa z úst, sype sa z nich prach. Ústa sú urnou, ktorú ktosi zle uzatvoril. Nie. To sa nerýmuje. Nedá sa na to tancovať. Nepokúšaj sa o hudbu ani o poéziu. Nie teraz. Nie nikdy. Dusím sa týmto popolom. Vlastne som mal namysli popol, nie prach. Je to jedno a to isté. Popol a prach. Byť rozdrvený, zhorieť, zhorieť byť rozdrvený, byť droliaci sa, byť horiaci, smerujúc ku konečnému zhoreniu. Ale myslel som popol. To sa spievalo v mantre, ktorú ma naučil B'khug R'tue. Na kopci, kam sme prišli skôr než ktokoľvek iný. Na kopci. Bol tam opustený strom. Ale to už je dávno. Mohlo to byť včera. Je to už dávno.

Teraz ma mátajú slová. Máta ma otázka: Môžu byť slová iné než mŕtve? Boli slová kedysi iné než mŕtve? Mátajú ma slová, ktoré vypovedajú o slovách, ktoré kedysi vypovedali o ďalších slovách. Straší ma to a mätie zároveň. Odpoveď očividne nemôže pochádzať z ďalších slov. Predpoklad: Odpoveď teda očividne nemôže pochádzať z ďalších slov. Zo slov o mne, o iných, o svete, o jazyku, ktorý ich posiela preč, von, okamžite i oneskorene.

Záver - zistím, keď odložím pero.

Záver - umiera všetko, čo sa narodí. Umierame narodením.

Na tom kopci sme stáli dlho, pršalo. Fúkal vietor a na strome sa húpal človek, ktorý sa tam obesil ešte pred rozodnením. Bolo ráno. Môj priateľ vedel, že ho tam nájdeme. Vedel mnoho vecí. Vzal nôž, vyhrnul mu pravú nohavicu a odrezal mu z nohy kus mäsa. Keď som si ho vkladal do úst a prežúval a ono sa pomaly stávalo mojou súčasťou, B'khug spieval toto:

Si už tu, smrť.
Vždy si tu, smrť.
Z lona mojej matky
Prišla si, smrť.
Tvár nežnej milenky
Nosí tvoje oči.
Popol je prach
A prach je popol.

Odišli sme mlčky. To bola moja iniciácia. Dodnes neviem, k čomu som bol iniciovaný. A možno to viem veľmi dobre, iba o tom nie je možné hovoriť.

Ešte mám stále dostatok atramentu v pere. Sadol som si dnes večer nad prázdny papier v snahe zanechať ho prázdny a možno sa mi to aj podarí. Slučku sa musím naučiť viazať sám. Niet inej cesty.

Poznámka: A slučkou myslím čosi iné než samotnú slučku. To je, hádam, jasné. A ak to nie je jasné, nemusí to byť jasné. Mohol som napísať, že sa musím naučiť vykopať si vlastný hrob, nie vyrobiť pomník, ani náhrobok, ale hrob. Vykopať. Vlastnými rukami. Poznámka: Vlastné ruky môžu držať aj požičanú lopatu, nemusí to byť moja lopata. Alebo stvoriť si vlastný útes alebo vyhĺbiť vlastnú priepasť pod tým útesom. Alebo oboje – priepasť bez útesu je nemysliteľná skutočnosť. Inak to nejde. Musím sa naučiť vypestovať svoje vlastné jedovaté rastliny. Musím sa naučiť krikom prederaviť svoje vlastné ušné ústrojenstvo. Musím sa naučiť spomenúť si, že to viem a vždy som vedel. Že to dokážem, až keď budem pripravený. Musím sa naučiť, že nádej je zbytočná. Je iba opakom beznádeje a kto vôbec stojí o jednu či druhú stranu. O náhľad? Nádej je zbytočná ako snaha urobiť človeku lobotómiu cez konečník. Alebo som mohol použiť celkom iný príklad.

Opantala ma lyrika. Lyrický subjekt si povzdychol. A následne mi začína všetko zapáchať. Ja začínm zapáchať. Snažím sa písať za každú cenu. Neviem o čom mám. Neviem o čom by som mal. Ale snažím sa, pretože ma ešte nikto neovalil kameňom po zátylku, aby ma donútil prestať. Paradoxne to musím urobiť ja sám. Kde nájsť kameň? Kde ho nájsť? Tu nie je. Tam nie je. Nedeje sa tu nič. Nemám zbraní. Čoskoro mi padne hlava od únavy a vysilenia.

Kde je tomu všetkému koniec? Pýtam sa, ale už sa nesnažím nič dozvedieť. Vo vedení som nikdy nenašiel útechu. Treba sa pýtať inak než pýtaním. Kedysi som sa snažil dozvedieť mnoho, ale táto snaha ma kopla do rozkroku a rozomlela mi vnútornosti na kašu, ktorá sa už nikdy nepremenila na nič iné, nepozviechali sa z nej moje vnútornosti ani intuícia ako dajaký dávny mýtický vták, ktorý mal síce nejaké meno, ale to nie je podstatné.

Napodobňujem pokoru a skrývam hnev. Už ale neviem, na koho sa zlostím. Možno som naozaj pokorný a hnev neskrývam. Noc je. Už je noc. V noci vidím. Vždy v tme mám pocit, že sa vytrácam. Ťažko čosi opisovať, keď sa vytráca ten, čo opisuje, i to, čo má byť opisované. Slová, ktoré vyháňam z úst mi ešte stále pripomínajú mŕtve deti. Sťahuje mi hrdlo a mám smäd na púšti, ktorú sa bojím opustiť a bojím sa v nej byť, plne do nej vstúpiť. Skazili sa mi zuby. Telo mi chradne. Čoskoro umriem. Ale to nevadí. Už nie. Sedím na stoličke v tichej, malej izbe, za stolom, je noc, pijem studenú kávu, ale okolnosti môžu byť i vymyslené. Viem, že čoskoro umriem. Bude to zajtra. Bude to o mnoho dekád. Bude to o pár rokov alebo za mnoho hodín znásobených bolesťou, ktorú síce budem cítiť, ale ktorá nebude moja. Všetko toto je čoskoro. A písať o inom by bolo nepatričné. Neúprimnosť spôsobí vždy mnoho skazy a splodí mnoho nechceného jedu.

Stačilo.

Už sa nechcem skrývať. Ale písanie vždy bolo úkrytom. Ako z písania neurobiť úkryt? Zapácham, ústa plné prachu; rozkladám sa pod nánosom tiel mŕtvych detí a smejem sa tak, že mi to takmer láme krk a stavce a trhá pľúca.

Hovorím, ergo klamem.


 
19
0
0

Popolvár

septickdept / 06. Júl 2015 / Báseň

Moja mama bola sirota
mala macochu a žila ako Popoluška
Išla do sužby a jej bratranci si žili
ako prasata v žite...mala iba babku
Otca celý život sprevádzali spomienky na 
komunistický láger rozprával nám
odtial príbehy a rozprával nám
aj o jeho detstve keď dostal koprivou
od svojej mami po holej riti keď
mu sečkovica roztrhla košeľu
Soboty a dovolenky boli krásne
v mojom detstve...otec bol dobrý a zaujímavý
Ale cez všedný deň sa menil na netvora
ktorý si na mne vybíjal svoju zlosť hádam
preto že sa nezabával...že moju mamu nemiloval
Raz som to mojej mame povedal že ju nemiluje
...bolo to na základe toho že sa mi naňho
neustále sťažovala
Ale ona mu to povedala a on ma ešte viac nemal rád
Neučil som sa dobre lebo otcovi bol prednejší vinohrad
Možno by ma mal rád keby som sa dobre učil
Dostával som bitku za zlé známky...otec keď sa
večer s mamou vracali z vinohradu to boli zlé chvíle
otec vstúpil s úzkymi perami... nazval som to že 
nahodil úskáča...čakal som ho s obloženými
chlebami... urobil som pomazánku a dobrý lipový čaj
aby som draka uchlácholil
Keď som z mamou prával dole v práčovni
a on sa vracal sám z vinohradu býval lepší
možno preto že tam bol sám a možno preto
že človek je lepší keď vidí svojich pracovať
Ja som mangloval s mamou prával schody umýval
s tretieho poschodia až po druhé chodieval som
som do obchodu štyri razy za deň lebo mama
stále niečo zabudla chodieval s bratom na logopédiu
a k holičovi/dokatoval ma že ho holička zle ostrihala/
musel som ho stále strážiť
Dnes rodičia sa snažia rovnako rozvíjať svoje deti
nie že jeden robí chúvu a druhý má preto všetko zakázané
Mali by si to rodičia zariadiť
Ja som pral mangloval a sestra robila poriadok v byte
 a brat bol na poriadok ešte malý
 
23
1
0

Humor

septickdept / 06. Júl 2015 / Miniatúra

Povie niekto niekomu: ty debil
a ty sa zasmeješ tej nedokonalosti-nadávke
hnevu...smiech humor že sa to nemá
Ale nezasmeje sa ten ktorému to patrí
I keď by sa mal...veď ako to je v tom citáte:Hluboká
řeka se nezkalí když byl do ní hozen kámen...stejne
tak člověk...Zlobí-li se pro urážky...
není řekou...níbrž kalužinou
 
18
0
0

Asi som už dávno skapal

Di-Diana / 06. Júl 2015 / Báseň
Nebude to ľahké
v okolí
ľudí.



Príliš odlišný
pre ich
tichý život.



Pre týchto ľudí
chcem ťa vidieť



Začal som
mať rád
krásny svet
ale
svet nemal rád mňa






Moja duša začala
prekvitať
smútkom
potom
zhnila
zomrela
a teraz
odmieta
vstať
z
mrtvych.
 
17
0
0

Koketník

jacqomo / 06. Júl 2015 / Báseň
Pocit leta keď slnko ma objíma- páli,
telo ponáram do jazera sviežej vody.
Oči privieram relax rastie, slová chvály,
chcem na chvíľu neriešiť svet, pokoj sa zrodí.

Kvapky dažďa padajú, hladina sa čerí,
letné búrky milujem, čerstvý vzduch po daždi.
Tá slečna v bikinách a jej skvostné miery,
pohľad na ňu moje telo poriadne dráždi.

Tak ju oslovím, sebavedome si verím,
veď sa nič nestane ak povie nie.
Rozmýšľa čo odpovie, zahryzne do pery,
milo sa usmeje a len žmurkne- koketne.

 
19
1
0
05

Svetlo v tme

František Vlk / 05. Júl 2015 / Báseň
Je tma
a v nej žiari malá svieca.
Je tma
a lúče tme rozdáva prvá hviezda.

Je tma
a v tme rozlieha sa výkrik sviece,
čo tajomstvá bytia v tichu šepce,
čo život v semienku rozdáva vôkol
s nádejou, vierou, že by v tmavých srdciach nový vznikol.

Je tma
a v nej zrieť perlu zrodenú v srdci,
krehkú, jemnú tečúcu po hviezdnom líci,
s dúfaním, že zrú ju všetci
a uzdravia sa slepci.


Je tma.
V tme zrieť dve tváre,
čo radosťou prekypujú práve.
Tváre rozdielne, no spojené pre túto zlatú chvíľu,
čo prejsť ohňom i vodou museli nejednu míľu.


Zvláštna to chvíľa,
v ktorej ruka Božia do útrob vosku svoj dych vdýchla.
Aká slávna to chvíľa,
že napriek vrahom v znamení krvi svieca nádeje vznikla.
Aká krásna chvíľa,
čo životnú šancu sviečke darovala.
Tajomná to chvíľa,
čo ju cestou taju, nástrah a zázrakov   zviedla.


 
21
2
0

Hlboko povrchná a povrchne hlboká

Milan Hajaš / 05. Júl 2015 / Báseň
Zo série  Ako sa rodil deň



Cez praskliny múrov


vidím do sveta
a keď otvorím oči
som slepý...


zadychčaná história


sa triešti o čas
a keď sa zlepí
ostane nepochopená...


...potme a bez dotyku
utopeného slnka


najprv ľahko
potom vážne


sa zaryla do mojej ľahkovažnosti.
















 
30
1
0

Sused

septickdept / 05. Júl 2015 / Poviedka

V začiatkoch, keď sa prisťahovali vedel byť sused veľmi nepríjemný. Peter to pripisoval, že
sa ešte dobre nespoznali, nezblížili a preto sa susedovi stále niečo nepáči. Bývalý majiteľ
od ktorého kúpili dom vybetónoval nízky múrik, do ktorého potom zabetónoval železné
rubky, ktoré držali plot.
    "Toť šetril,"hneval sa sused, Keď sa stretli v záhrade. "Kamienky sa mi sypú ku mne do
záhrady." Taká malichernosť a on z toho robí veľkú vec, pomyslel si Peter. Zopár kamien
kov sa k nemu zosypalo. Mali mačku a jedného dňa jej nebolo. Sused sa stále zastrájal, že
on mačky nemá rád, lebo jeho pes potom šteká a on sa nevyspí. nebola to iba naša mačka
na ktorú štekal jeho pes, bolo tu ešte veľa ďaľších mačiek. jeho pes rušil v spánku aj nás,
ale to mu neprišlo na um. Veľmi miloval svojho psa, držal ho iba v kotci a keď ho vypus
til, stále po ňom kričal:"Miesto, miesto, sadni, sadni, zase si sa tu vyšťal, nebehaj po záh
rade, nelietaj!" Bolo vidno, že je najradšej, keď má psa v kotci, vtedy nemal s ním žiadnu
starosť.
    Aj Peteer mali psíka, fenku, volala sa Ada.
    "No to je hroza ako vám vil ten váš pes, keď ste odišli, to sa nedalo počúvať, to bol až
plač."
    Mal pravdu, vravel si Peter,počul ho keď  sa raz všetci vracali z mesta. Ešte si nezvykol  
na to,keď  boli všetci preč. Ich pes ale rovnako zavíjal a nič  mu nepovedal i keď nezáví
jal tenkým hlasom ale hrubím. Že mal prasata a bolo to na dvore u nich samá mucha to
Peter tiež prehliadal. Tak chová, čo už mám robiť povedal  si Peter. Raz sa stretli v záhra
de a povedal mu sused drzo:"Ten slák som ti vytrhal, už sa plazil ku mne."Peter sa zamyslel
 veď žiadnu zelinu netrhal. Sused varieval v kotline zemiaky pre prasce a dym šiel k nim
keďže mal kotlinu nalepenú na spoločnom múre. Bolo to pod prístreškom, ktorý si bývalý
majiteľ zhotovil, keď chcel tu opravovať autá. Múr nebol vystavaný až po plechovú strechu
a tak dym týmto otvorom sa valil k nim. darmo ho žena upozorňovala, že má pod prístreš
kom prádlo, nič nedbal a veselo kúril ďalej. Raz sa Petrova žena nahnevala a poslala Petra
do záhrady, aby niečo susedovi povedal, lebo zase zakúril a dym sa prevaľoval vo dvore, že
sa tu vobec nedalo existovať. Keď mu to Peter povedal tak sused na to:"Daj sy vyžšie múr,
vystavaj ho až po plechovú strechu a nepojde k tebe dym."
     "Tak ja si mám stavať múr a čo keď chcem aby do prístrešku išiel vzduch a nechcem tam
žiadny múr,"pomyslel si Peter.
    "Nebolo by lepšie, keby si si dal aspoň trochu vyžšiu trúbu a potom ku mne nepojde ten
dym, alebo si to daj do zadu ku starenke."
    Nič nepovedal a o dva dni zakúril zase. Dym sa stočil okolo boku garáže a keďže tam bo
li iba plechy a medzi plechovou strechou a plechami bol volný nezastavaný priestor vletel
dym tadiaľ. Dymu by sa nepodarilo zabrániť ani keby sa vystavala stena kde mal opretú
kotlinu ani keby sa vystavala bočná stena, lebo dym niekedy vyletel do výšky ponad strechu
a v tej chvíli dym zrazil vietor z vrchu do dvora.
    Nahnevali sa, zavolali murára a v noci všetci spoločne vystavili v záhrade múr, lebo aj ta
diaľ dym vošiel k nim do dvora. Sused nechce veriť vlastným očiam, keď sa ráno zobudil.
Múr bol ešte čerstvý, kopol doň a celý ho pozhadzoval. Peter s Júliou to pozorovali. Žena
povedala Petrovi:"Zhoď mu tú kotlinu, ale Peter nesúhlasil, povedal jej, že by začal boj a
nikdy by sa neskončil.
    Už dlhšiu dobu zháňali v meste odkial sa sem prisťahovali dom, lebo ich dcére sa tu ne
páčilo, žiadne markety a ani sa tu nedá nikam ísť,vravela. A nikoho tu nepoznám, minule
ma tamten takmer zabil, keď mi vošiel autom do cesty a zabrzdil, strelili nám mačku do 
hlavy, sú tu o dosť pozadu ako v meste u nás, tak o desať rokov najmenej, to čo je u nás
vychytané, tu budú ešte dvadsať rokov najmenej vychytávať. 
    Mysleli si, že tak hneď nenájdu kupca, ale našiel sa. Boli to Cigáni. Divili sa odkial zo
hnali peniaze, najskor ich im niekto dal, alebo niekoho okradli ako nášho suseda Cigáni
obtiahli o veľký rodinný dom. Ale, že sa úrady neboja, že vyrobia veľké problémy, keď ich
sem dajú. Peter to nerobil z pomsty i keď ho to napadlo, že by si to sused zaslúžil, skrátka
ten čo dápeniaze tomu dom predá.
    Sused nechcel veriť vlastným očiam, keď pred domom jeho bývalých susedov zastavil
sťahovák-zaplachtovaná ávia. Z útrob nákladiaku začali vychádzať počierny obyvatelia.
Bolo ich presne desať a dali sa nosiť nábytok do dvora. No nábytok pomyslel si sused, to
je silné slovo, bola to kopa harampádia. O chvíľu prišlo ďaľšie auto, zase zaplachtovaná
ávia. Z útrob vyliezali ľudia. Sused ich napočítal štyridsať. Tohoto sa najviac bál, keď sa
sem mal prisťahovať Peter. Povedal mu vtedy, že sa so ženou veˇmi modlili, aby nedosta
li za susedov Cigánov. Okolo auta a vo dvore pobiehali polonahé deti. Jeden z Cigánov
podišiel k susedovi a povedal mu:"Zoznámme sa, ja som Čakállsomzlo a to je moja rodi
na Čakálsomzlovcov. Cigán mu podal ruku a pevne stiskol.
    "Snáď to nebude až také horúce,"pomyslel si sused, veď takto pevne stisne ruku iba in
teligent a usmial sa na mňa, bude to iste rodina slušnýcha budeme v pokoji spolunažívať.
    Na druhý deň ráno zbadal, že mu chýba sliepka a vrece šrotu, ktoré mal opreté o hrant.
    "Sused,"oslovil toho hlavného, bol to asi ich šéf, bol to ten, čo sa s ním včera zvítal.
    "Sused, zmizla mi sliepka a vrece šrotu, prestrihli ste mi v záhrade plot a zaplátali."
    Z čoho nás to obviňuješ, videl si niekoho z nás, to čo si si dovolil. Toto si už počul pre
zumpcia neviny, chceš bitku?"
    "Čo bitku,"ozvala sa tlstá Cigánka s prsiami až na bruchu. "Zabi ho kurvu škodnú. Pod
režieme ťa ako tú sliepku, keď ešte raz nás obviníš." 
    Pred Cigánkou pobehovalo asi tak štvorročné cigánča. Cigánka sa po ňom ohnala a
zahlásila:"Jakú ti jednu dám porát zaletíš do toho potoka."Otočila sa na Cigána a poveda
la mu:"Pamätáš ako sme skopali do riti dagaňu, podlizovala sa nám, lebo sa nás bála,
chcela sa s nami kamarátiť."
    "Hej ty kokot,"ozval sa zase Cigán,"ešte raz budeš dýmiť tak uvidíš, kto to má ňuchat?
Jarina povešala prádlo smrdí to jak zaúdené, musela to znova prať. Všetci sme boli na 
dvore vylezení a dym sa válal po celom dvore. Je to ohraničené zo všetkých strán múrom
a tak to nemá kde ujsť. Keby sa aj dostal, nebudeš nás tu údiť."
    "Ako máte ten múr, vystavte tam ten chýbajúci trojuholník tehlami a dym k vá nepojde."
    "Ty pičmas,"zarehotal sa Cigán nad svojou hláškou a pozeral po svojich, či sa smejú.
    "Ty starý kokot ťa zabijeme, podrežeme, ty kúríš tak to ty postav a čo keď nechcem nič
stavať, daj si to proste do kokota, alebo si to urob tak, aby to k nám nešlo ten dým, daj to
do piče od nášho múru."
    Sused sa nezmohol na slovo. Boli v presile. On, čo sa nikdy nikoho nebál. Kto mu po
može? Nikto, bude to musieť vyroešiť sám, nikto s kamarátov si nebude páliť prsty a úra
dy, zasmial sa, tie ti ešte povedia, že si rasista. Nikto si nebude chcieť začínať s Cigánmi.
On, ktorý si nikdy na zábave nedal brnkať po nose. Ale to bola vždy férovka. Raz kama
rát dobil jedného s ešte tromi a práve Cigáni, ktorí sa kanmarátili s tým dobitým si toho,
čo dobil ich kamaráta počkali na stanici, zavolali ho na zácho a tam ho zbili. Vyliezol
na svetlo božie s poriadnym monoklom. Každý kto robí zle by mal dostať po papuli, jed
no, či je to čierny, alebo biely.
   Sused, keď ráno vstal v prvej chvíli aj zabudol akých má susedov. Popreťahoval sa s ús
mevom na tvári, keď si zrazu sa zhrozil. Kotlina sa válala po zemi a bola celá dotlčaná.
Zdalo sa mu, že v noci počuje nejaké zvuky, ale nechcelo sa mú ísť z postele. Na sklepe
bola vylomená zámka a keď poprezeral sklep zbadal, že mu chýba pekná kopka zemia
kov. Keď prišiel k plotu tu ho pod plotom privítala kopa odpadkov:fĺaše od minerálky,
šupky od banánov, skrátka smetie k nemu vysypali. zabolelo ho pri srdci. Musel sa posa
diť. Nepomože si s nimi. Po obede uňho niekto zvonil, bol to bývalý sused Peter. Prvé čo
mu prišlo na um, keď sa stretli bolo, že si spomenul akozle sa k Petrovi správal. Podali
si ruky a sused ho zavolal dnu.
    "Tým Cigánom si to nemusel predať, priznaj sa, že si mi to urobil naschvál, pomsta, 
že? Že je to tak?"
    "Nie, vobec nie, niekedy si ma štval, ale pomsta to nebola akurát som veĺmi nebral na 
teba ohľad, chcel som to predať čo najskor, sám vieš ako ťažko sa dnes predávajú domy.
Pomsta to nebola ani najmenej. Veď kto mi pomohol, keď som sa prisťahoval a na jar
som zbadal, že mám až po okraj plný sklep vody? Požičal si čerpadlo a vyčerpal mi vo
du."
    "Tak sme sa zoznámili,"zaspomínal sused.
    "A keď som nadával, hneval sa v záhrade, vykrikoval nadávky, to ty si ma zastavil,
keď si sa ma opýta či je Julka v robote, hneď som prestal nadávať a zahanbil som sa."
    "Koľko krát som začal dymiť len preto, že som vám závidel ako sa na dvore rozpráva
te. Najprv som bol proti vám obom, potom som bol proti tebe, keď si mojej sestre ako si
u nej maľoval povedal, že si nebol na svoju ženu dobrý , nasral si si do vlastného hniez
da, tvoja žena nám potom všeličo vybavila a tak sme ťa chvíľu nemali radi. Máš to ťaž
ké, viem, nebolo čo závidieť. Najviac sa mi páčilo, keď ste sa hádali, vtedy som svoje
žene mal silu povedať zdobnelinou:Reny, len preto, že si svoju nemal rád. Vtedy som si
vravel, keď som raz počul ako ty zdrobňuješ, vošla do mňa taká zlosť a kričalo to vo m
ne:"Len ja možem zdrobňovať. Keď ma potom tvoja žena obvinila, že som vám postre
lil mačku prestal som ju mať rád a začal som mať rád viac teba. Keby si viac rozprával
a niečo mi vžy povedal, keď sme sa stretli v záhrade."
    "Nemal som silu rozprávať. Keď sa mi niečo podarí, vtedy som na ňu dobrý. Musím
byť so sebou spokojný v dávaní alebo musím byť spokojný v dostávaní. Jedno z toho mu
sím mať inak som zlý. Som nespokojný so svojou debatou, nahrádza mi to písanie.
Z ničoho nemám radosť, iba z písania."
    "Pamätáš ako si mi požičal videorekordér, to už je takých tridsaťtri rokov, čo syn bol
na jednej súťaži a dali mu odtiaľ videokazetu s jeho a vystúpením všetkých, ktorí tam 
učinkovali, nevidel ju celých tridsať rokov pokým si neprišiel ty. Kazeta sa nám zasekla
a nešla von, ostala vnútri a ja som ti povedal, že sa to muselo stať už aj tebe a ty si po
vedal, že nie. Odchádzal som od teba s videorekordérom tvojím, že ti to dám v Bratisla
ve opraviť a v tebe sa zrazu ozvalo svedomie a zavolal si za mnou ako som odchádzal:
"Stalo sa mi to,"zavolal si za mnou a ja som ti povedal, že si charakter."
    "Na to video som si zarobil, keď bola moja sestra v lágri v Rakúsku a švagor sa tam
spoznal s jedným, ktorý potreboval pomocníkov. Najprv nám dal zbierať iba kamene
a neskor, keď videl, že sme celkom šikovní opýtal sa, či nepoznáme nejakého murára
a tak ote doviedol kamaráta murára z práce. Odborník dobrý, ale pri stole, keď sme jed
li sme sa zaňho hanbili, stále sa smial na sestre toho, čo nám dal prácu, po slovensky
sa zhnusova, že je škaredá, trenky na hlavu a ďaľšie stupidnosti."
    "Čo mám s tými Cigánmi robiť Je to samá dilema na tomto svete, ani jedno nie je dob
ré z dvoch rozhodnutí sú oboje zlé. Tolerovať je zlé ale aj dobiť nie je riešenie."
    "každú pravdu si človek bráni. I keď to nie je pravda, jemu sa zdá, že je. Keď je niekto
rozhodnutý byť hysterický, tak dovod považuje za pravdu. Niekedy máme silu tolerovať,
keď si s ním nevieme poradiť a niekedy to už nejde. Jedine vychované decko nevráti zlo
bu, facky a nadávky. Cigáni sú zvyknutí, že to stále niekto kazí, keď s nimi niekto robí
poriadky. Je to ako v rodine, kde nie sú manželia jednotní pri výchove svojho dieťaťa.
Tu nejde o to, že bude zle, keď sa rozmnožia, ide o to, že teraz už je zle. Ja som svojho
syna pokazil, že som netrval na tom, aby niečo robil, netrval som na posluchu, priveĺa
som sa vyhrážal namiesto dobre mierenej facky. Nebral ma ako autoritu. Bral moju fac
ku ako výzvu k boju. Bol som proti všetkému, čo povedala moja žena, ona mu dávala 
prácu, rozkazovala mu a ja som ani nekomunikoval. Potom, keď toto všetko na mne
videl odmietal poslúchať aj ju. Nechcelo sa mi počúvať, keď na niečom trvala. Keby 
som bol s ňou ona ho dá naspäť do normy. Pomaly by naskočil na režim a bolo by to
ešte skor, keby som bol ako ona. Človek, ktorému sa nechce naskočiť do normy je ako
alkoholik, alebo fetujúci človek, možeš mu rozprávať koľko chceš, ale časom zožneš
úrodu. Keď je všetko pokazené ostáva iba tolerovať, lebo náuku nevníma. Rozlial kávu
a ja som to zaňho utrel, lebo keby som na tom trval neposlúchol by začal by som mu
nadávať a on by mi to vrátil a mne by sa to nepáčilo a udrel by som ho a on by mi to vrá
til. Vypil slivovicu. Pri nej by si to nedovolil, pri mne áno. Zacítila pach slivovice v je
ho izbe a ja som ho zakryl, že nič nepil, lebo by si chcela vybojovať pravdu a mne by sa
to nepáčilo preto, že neznesiem, keď sa na niečom trvá a j by som neveril, že pri mne
to vybojuje. Keď fetoval , zberal po dvore železo a dával si ho do izby do postele. Pove
dal som mu, že je to moje železo a on mi ho nechcel dať. Dal som mu zopár rán do
brucha do hrude a v tej chvíli som sa veľmi preľakol, že som mu možno ublížil. On mi
uštedril zopár rán do hlavy a ja som sa bál ho uderiť do tváre, lebo potom by som ho
asi musel tak dobiť, že by nevstal, bál som sa, že by mi niečo urobil. A možno som sa 
bál zbytočne, možno by mu to prospelo. Sedel som na botníku a obaja sme fučali vyčer
paní bojom.
    "To železo je moje, nikam ho nevezmeš."
    "Ty blbečku nič tu nie je tvoje,"povedal. "Nebudeš mať posledné slovo."
    Prišlo mi na um, že nechce priznať porážku, nechcel ukázať, že kapituloval a tak
som sa vzdal ja, odišiel som k bráne a odtiaľ naňho zavolal:"Možeš preskočiť cez ok
no aj so železom, čakám ťa pri bráne."
    "Ja nikam nejdem,"ozval sa od botníka. Možno ešte pred chvíĺou, keby som neodi
šiel, by si bránil železo, ale, keď som sa vzdal ustúpil aj on. Zrazu mu asi bolo blbé
to čo robí, možno ten boj bral ako prejavený záujem."
    "Včera urobili tesne pri mojom plote vatru a spalili mi celý vinohrad, moj milova
ný vinohrad, tak som ho chcel uchrániť pred chorobami z tvojho stromu. A zbili ma,
hádžu po mne kamene a kričia:Gádžo polícia ti nepomože." Peter si vzdychol.
    Podali si so susedom ruky a Peter odišiel na autobus. Asi o týždeň šiel dohodnúť
s jedným majstrom, čo im prerábal kedysi izby, že mu príde robiť sprchový kút. Išiel
okolo susedovho domu a pred domom boli na zemi akúsi šedé trubky, železá. Keď
prišiel za ženou do obchodu, povedal jej čo videl a tá mu povedala:"Vieš čo som sa 
práve pred chvíľou dozvedela, sused zomrel." Do Petra akoby vošlo tisíc čertov. Sa
dol na autobus a šiel naspäť. V autobuse premýšľal:"Nie je to neznášanlivosť, ani 
pomsta iba ich idem zastaviť, potrestať, trocha napraviť. Ja som sa bál niečo pove
dať susedovi, on sa bál svojich susedov a ja by som sa ich nebál ako sa nebáli oni
jeho. Možno keby neboli útoční ich úbohosť vo všetkom by ma povzbudzovala. Ale
teraz to nebola ich úbohosť ale ich útočnosť. Konečne si Peter mohol užívať, že sa
nebojí. Bral to iba ako adrenalín, tešil sa a cítil sa ako v lese, keď na vás može od
všadial zaútočiť nejaká príšera. Chodil dva roky na karate a vytlačil na lavičke sto
šesťdesiat kilo. Keby on bol čierny a neplechu by robili biely zachoval by sa rovnako
ako teraz. Preskočil cez bránu a ako stáli všetci na dvore všetkým vykopal rypáky.
každému sa ušlo, nikto neostal ochudobnený, iba volali:"jáj jáj degeš čo robíš."
Peter vedel, že nabudúce to bude chcieť  vyriešiť diplomaticky ale keď si nebudú 
chcieť dať povedať zase ich vypráši. A možno sa bude správať rovnako ako k svoj
mu synovi.




 
72
2
4
04

Letná

MarkOs / 04. Júl 2015 / Báseň
Trávnatý vietor

Štipľavé slnko

Bzučivý vzduch

Spevavé perie

Listnaté drevo

Zelené teplo

Šteklivé steblá

Voňavé vlasy
 
26
2
0

Ty vole

septickdept / 04. Júl 2015 / Miniatúra


Stáli ste pod mrakodrapom
diabol a ty a diabol ti vraví:tento
mrakodrap bude tvoj
veď si už dosť trpel
Ako si to vravel keď si veľa trpel:ty vole ty vole
zdalo sa ti to neskutočne hrozné
keď si sa bál že sa si takmer zapríčinil 
niekomu v tvojej rodine smrť
Chcem iba dušu za tvoju neslušnosť
No je to trochu horšie ako neslušnosť
Je to tak hrozné že je to hodné takých
slov ako sú:ty vole ty vole... čas nejde vzít spátky
ako povedal David Koler
Nenútim ťa do ničoho
 
25
0
0

Čo by bolo, keby bol Moliére slepcom ?

Marek Lucián Švec / 04. Júl 2015 / Báseň / Zo súťaže  Spisovateľská súťaž: Bez zmyslu
Čo by bolo,
keby Moliére 
nebol herec ?
To by nestretol
Madeleine Béjartovú
a to by bol koniec !


Čo by bolo,
keby nezaložil 
Slávne divadlo ?
No, tak by to 
divadlo slávne
nezbankrotovalo.


Čo by bolo,
keby Moliére nehral  
tak dobre ?
To by, však 
nezískal titul
Troupe de Monsieur !


Čo by bolo,
keby nespoznal
dell' Arte commediu ?
No, to by 
nezačal písať
žiadnu komédiu.


A čo by bolo, 
keby neobľuboval 
tragédie ?
Aj tak by 
písal frašky 
a komédie !


Keby bol Moliére
tvrdohlavý,
to by bol malér.
Snáď väčší ako
raide comme
la statue du Commandeur.


Ale keby herec 
Moliére 
bol slepec !
Tak by nebol možno 
ani len ten herec,
a bol by len obyčajný tartuffe - pokrytec.


Nielenže by nemal 
tento vzácny zmysel,
no nemal by ani jeho 
najcennejší zmysel !
Tento z jeho najcennejších -
pre humor zmysel.
Tým pádom nepísal by 
ani frašky 
ani komédie
a to by bol vrchol
jeho tragédie ! 
33
0
1

Najškaredšia žena

Di-Diana / 04. Júl 2015 / Báseň
neupravená
nemá na to čas
oblečená v starom
bez vkusu
s postihnutým
deckom
za ruku
si vykračuje
zmorená
nikto sa neotočí
bez škodoradostného úsmevu
na perách



záviď
jej silu
hlúpi
 
55
1
5
03

Veľasľubný

Milan Hajaš / 03. Júl 2015 / Báseň
Zo série  Ako sa rodil deň
V čo dúfať?
V sklamanie
či výkrik radosti?


V deň?
Vzplanutý z tvojho hriechu
Či noc?
Masku, čo vrtkavo dohorieva


Ja dúfam v úsvit
čo rodí nové rána
pretože ako hrom
vystraší dokonalosť


A tiež súmrak
čo rodí temnotu
pretože ako nádych
v lúčoch stmavne


Nepozorovateľne
Neviditeľne


Ako sa rodí život
v matke.
 
20
0
0

ANALÝZA

jabojka / 03. Júl 2015 / Báseň
Odrátaj si ma
chvíľu nedočkavú
pretože hlavou
múr nikdy neprerazíš
Obaja sme si 
maľovali steny
a dnes nám chýba
iba holá skrýš

Odmysli si ma
zatni zuby času
už teda nie som
a ak som aj bola
stratila som sa
zoči-voči slovám
ktoré mi ťa tak
slepo odnímali

Vyzuj sa zo mňa
tvrdohlavý pútnik 
zabúdanie nájdi
v prekročených slzách
Únavou klesnem
hrdo ako prvá
svietiac ti navždy
za pätami

 
25
1
0

(t)varovanie

LV / 03. Júl 2015 / Aforizmus
svieti Mesiah v sieti
Každú noc si zmení profil, ukrývajúc druhú tvár.

úzky profil
Málokto  rád ukazuje čo len z časti pravú tvár .

šťastný pár
On si zachová tvár, ona tvar.

odkaz tváre z Marsu
Kedysi ani tu nebola jednotvárna krajina.

chlieb a karneval
Masy tvárnia masky.

druhá tvár
Operácia sa podarila, neznámy pacient zmizol bez platenia.

nudné manželstvo
Jednotvárnosť dvoch tvárí.



 
31
0
0

MALÝ ŽIVOTOPIS

JA / 03. Júl 2015 / Poviedka
MALÝ ŽIVOTOPIS


Narodil som sa v stredu, krátko po obedňajšej prestávke. Mamu nechali rozrobenú na sále a odišli sa naládovať. Potom ju dorobili. Vraj bolo pekne v ten deň. Babie leto, októbrová jeseň.
Krátko predtým stiahla Amerika rakety z Turecka a Sovieti z Kuby. Kto by nechcel žiť v takej priaznivej dobe, však? Bývali sme v družstevnej bytovke a otec jazdil na pásaku v družstve, oral niekedy aj celú noc. Bral ma do mašiny, nemala volant, ale páky. Bolo to nádherné, ten hukot a železné zviera! Otec nosil rádionku a fajčil štartky. Raz ten pásak utopil v močovke. Bol ožralý, sotva stihol vybehnúť. Život je dosť nebezpečný.
V škôlke ma prvý raz zavreli do base. Nechápal som, prečo tam musím byť. Rozkazovali tam cudzie mamy, musel som piť sladené mlieko /a potom som vracal/ a musel som poobede spať. Ja cez deň zásadne nespím, je to také moje hobby. Aj vtedy som iba ležal a rozmýšľal: Prečo nemôžem ísť ku starenke? Už vtedy som mal averziu voči kolektívu a voči zavretým dverám.
V škole sa to príliš nezlepšilo. V sobotu útek do divočiny a tých zopár kamarátov, ktorých som pobláznil láskou k samotárstvu a anarchiou voči inštitúcii. Stavali sme bunkre a žili podľa vzoru detí z románu Dva roky prázdnin. Veru, v škole samé jednotky, ale v skutočnosti som nechal srdce tam, v divočine. Bol som falošný káder, aj školu som reprezentoval nerád a veľmi zriedkavo. V septembri som s nadšením písal sloh o príhodách z prázdnin /samé jednotky/ a maľoval prvý obrázok /výstava/, hoci inak maľovať absolútne neviem /potom už samé trojky/. Keď som základnú školu opúšťal s vyznamenaním, zdalo sa mi, že ma prepustili z base. Hlboko som sa mýlil.
Teror na strednej škole prerušil moje detstvo náhle, ako odseknutie ruky. Nikdy som sa z toho nespamätal. Profesiu som si vybral slobodne – les. Pestovali sa tam však predovšetkým vzťahy, nie stromčeky. Šikanu od starších spolužiakov som tak nenávidel, že som ako starší neskôr nikdy nikoho nešikanoval. Od učiteľov podobne – nikdy nikomu by som nevyhrážal vyhodením zo školy, keby som mal povolenie vyhrážať sa. Profesia sa mi sprotivila, zámerne som sa učil zle, ale sľúbil som sebe aj všetkým, že dokončím. A takého ma po škole prijali do zamestnania: Čo nemyslí na nič iné, len ako zmeniť zamestnanie. Medzitým ma postihla aj základná vojenská služba – tam som odmietol povýšenie. Takže je jasné, že mojím krédom je absolútna neloajálnosť k profesii. Celý život som potom pracoval ako robotník, aby som zdiskreditoval toto zamestnanie. Aspoň mi bolo ľahšie správať sa ku stromčekom priateľsky a podporovať nádejné jedince, nie ako oni – nech tam rastie, čo chce, len nech je to zelené. Takže ja fakt neviem, prečo ma chcete prijať naspäť do cechu a zneužívate situáciu, keď chlapa po päťdesiatke už nikde neprijmú. Je to od vás nepekné a už odo mňa nikdy nežiadajte životopis kvôli prijatiu do zamestnania! Pamätajte: som nekolektívny, neloajálny, anarchista, nasraný a mám rád les. Keď už, tak urobte zo mňa lesného prezidenta, a ja okamžite zakážem ťažby. Zruším tetrapaky, zakážem výrobu nábytkov aspoň na dvadsať rokov a zavediem povinnú asanáciu súkromných lesov na náklady vlastníkov. To chcete? Tak vidíte. Dajte mi pokoj a neotravujte s ponukou zamestnania.
Česť práci!
 
30
1
0

Bez názvu (bez zmysluplného názvu)

Marek Lucián Švec / 03. Júl 2015 / Miniatúra
Osamotený v predstavách neurčitej, avšak neskromnej budúcnosti snílka oplývajúc závanom whiskey a silným odérom cigary tlejúcej od začiatku až po samý koniec. Čo je zajtrajšok, len chabý opar už započanej prítomnosti, ktorá vedome brázdi naším životom a dotvára obrazy, možno iba výstupy deja môjho života končiac sebaľútostou a kritikou, ktorá predčí pád velikána, no kto je ten velikán, tvorca samotného dejstva, pán vlastného času, nevedno kto prevezme žezlo nad vládou seba samého. 
20
0
0
Literatúra Básne a poézia Poviedky Pravidlá pre používateľov
Angličtina online Ako sa naučiť plynule anglicky v rekordne krátkom čase
Literárny portál Slavonica @ 2006 - 2015