Tvorba
Komunita

Články

Dec
22

Hodil som sa sám do sračiek

septickdept / 22. December 2014 / Báseň


Či už som to mal zvládnuť

a nezvládol som to

Alebo sa to nedalo zvládnuť?

Raz oceníš Bože že som si dokatoval orgány

Hodil som sa ešte do vačších sračiek

Jasné že to bude vyzerať ako pomoc

keď sa z nich nebudem vedieť vytiahnuť sám

Uzdravíš mi orgány čo ako budú dokatované

Dostal som sa do tých sračiek sám?

Búchaš silno vo vypnutom televízore že dostal

tak ako keď nie som rozhodnutý a premýšľam

nad určitými ľuďmi aké sú to charakteri

Buchneš silno  že zlé




 
11
0
0

Pomsta

septickdept / 22. December 2014 / Miniatúra


Jazykom plieskala vražedne

Slová bodali jeho dušu

To isté urobil on

Jazykom plieskal vražedne

Slová bodali jej dušu

A ona povedala:Čo opakuješ?

 
15
2
0

V koncentráku

septickdept / 22. December 2014 / Miniatúra


Hysterčili

vazni v koncentráku

Na Vianoce robiť zle!

To snáď nie!

 
32
0
5

Chcenie

kaplanka / 22. December 2014 / Báseň
Ch c e n i e

Chcenie je ako snehová guľa
Keď veľmi chceš rýchlo sa kotúľa
keď však prestaneš chcieť
guľa sa začne stápať, tiecť
a zo sna o krásnom snehuliaku
zostane len mláčka podobná mraku.

Len čo pritvrdíš ako prízemný mráz
guľa sa zľakne a rastie zas

Staviať či nestaviať snehuliaky?
Odháňať či strpieť mraky?

Nerozmýšľaj, život je už taký
k zime patria snehuliaky

 
7
0
0

Nemusí trvať dlho

Azel / 22. December 2014 / Báseň
Nemusí už trvať dlho.

Nemusí už viac pokračovať.

Môže sa skončiť.

Koniec jestvovania.



Trvá istý čas, ale potom už nie.

Potom už len čierna tma.

Uvažoval niekto z vás?

Už len čierna tma.



Vlastne ani to nie.

Zmizneš. Stratíš sa. Už ťa nebude.

Nebudeš vidieť ani tú tmu.

Nebudeš vidieť ani truhlu.

Ani sviečky.

Ani nikoho, kto by za tebou smútil.



Nebudeš vidieť.

Ani počuť.

Žiadny nárek.

Nebudeš plakať.

Nebude ti smutno.

Nebudeš žialiť.

Nebudeš dúfať v nič lepšie.



Nebudeš apatický.

Nebude ti všetko jedno.

Neskončí sa tvoj pocit.

Nijaký mať nebudeš.

Nebudeš počuť svoj dych.

Nebudeš vnímať veci, čo máš na sebe.

Nebudeš cítiť ani seba.



Nebudeš cítiť teplotu.

Nebudeš cítiť chlad.

Nebudeš padať od žiaľu.

Neomdlieš od svojich pocitov.

Nebudeš cítiť beznádej.

Nebudeš cítiť zúfalstvo.

Nezmení sa tvoj pocit.

Proste... nebudeš.

Už vôbec... nebudeš.
 
25
0
1

Ráno

kaplanka / 22. December 2014 / Báseň
R á n o


Milujem ráno
ticho prázdnych ulíc, vlahu zo slzy noci
zrodenie dňa bez pupočnej šnúry
len tak je na svete, bez pomoci
svetlom sa prebije dostane k moci
milujem ráno – krásny pocit

nesiem si vôňu Tvojho bozku na šiji
odetá v pavučine teplej náruče
hriech s vtáčaťom odskáče
vo viečkach záchvev nočných milovaní
na perách slaná chuť rozkoše
milujem ráno –

 
13
0
0

MAGOR ČERVENÝ

JA / 22. December 2014 / Poviedka

MAGOR ČERVENÝ


Jeden vták, volá sa magor červený, robí pred samičkou čosi ako striptíz duše. Len sa z kríkov vykotí tá šedá, nudná a hlúpa samička, on úplne zblbne a začne predvádzať módnu prehliadku svojho peria. Ale akčnú ako hrom! Ako vtáčí karatista švihá striedavo krídlami, ukrýva sa za ne a len tak vykukuje, že kuk! kuk! Každú sekundu, a ako sa vyvolená približuje, on ešte zrýchľuje tempo tých kukáčov a švihaní, že jedného by švihlo o zem a ona čo? No tvári sa, že ide okolo celkom náhodou, asi do obchodu, či čo, a sem-tam zobne po nejakom chrobákovi. Musí to mať v hlave pomotané ten vták, robiť zo seba opicu, pričom to nie je prvá samička, možno už desiata v ten deň, a každá mu dala košom. Teda mu vlastne nedala.
Však ale my robíme to isté. Akurát že pekné perie nosia baby, a my sme tí šedí, nudní a hlúpi. Sme. Áno, hlúpi. Ideme sa zodrať, aby nám samička zosadla do hniezda a my do nej zapustíme svoje gény. Kvôli génom sme takí hlúpi. Ja neviem, čo toto je za planéta?
"Prosím vás!" zakričal som do chaosu. "Vy moji milí silvestri! Môže mi niekto povedať, v tomto delíriu a tesne pred ďalším ohňostrojom, čo takého slávneho si sľubujete, že vykonáte, a zase nevykonáte? Totiž!" zadržal som ich, moja autorita má k dispozícii už len sekundu. "Aby to nebolo nič v spojitosti s génmi, chápete?"
"Nie."
"Ani ja to celkom nechápem. Skúste si sľúbiť niečo také, čo nesúvisí s vaším partnerom, poťažne s rodinou a tak ďalej, až po gény."
Viac to nešlo, už ma odprdli do zabudnutia. Však aj ja ich mám na háku, len chcem využiť tú trochu etanolu v krvi na nejaký hrdinský čin.
Niečo sa ale stalo, však preto o tom hovorím. Jedna samička... totiž jedna žena neznámeho pôvodu ma odchytila na chodbe a že sa jej páčilo, aký som originálny.
"Vážne?" hovorím jej. "Ale ja tu mám manželku."
"Nie, nie, ja ťa nechcem zbaliť. Len mi povedz, ako si to myslel."
Povedal som jej o vtákovi. O tom s červeným perím.
"Chápem. Uráža ťa, aká je ľudská dôstojnosť nedôstojná, keď sa tvári múdro a koná rovnako inteligentne ako ten vták. Akože sa volá?"
"Neviem. Hovorím mu magor."
"Takže podľa teba by sme si mali dať predsavzatie do ďalšieho roka našej beznádejnej existencie zbavené pohlavných pudov."
Povedala to, akoby s tým pohlavím prichádzala do kontaktu verejne.
"Smiem sa spýtať, kto si?"
"Nesmieš," povedala.
Už som vedel - je šialená.
"Dobre," hovorím, "tak ja tu celý večer dumám, čo takého si sľúbiť, čo nesúvisí s mojím opičím pôvodom."
"A?"
Vysmievala sa mi. Vôbec sa neusmievala.
"A nič. Všetko je kvôli žene, rodine, deťom."
"Chápem. Samé genetické otroctvo."
Potľapkal som ju po pleci.
"Také fajčenie. Kvôli čomu mám nefajčiť? Aby som dlhšie a výkonnejšie žil, a teda viac zarobil, de facto, aby som priniesol viac červíkov do hniezda. Alebo nechľastať. To aby ostalo viac peňazí na tie červíky."
Pozerala na mňa ako na normálneho. Veď hovorím - je šialená.
"A čo takto: Byť úprimný?"
Zavrtel som niečím. Tuším celým telom.
"Úprimnosť sa nehodí. Teda nefunguje ako prenášač génov. Ešte som nepočul, že by niekto chcel byť úprimný."
Ucucla si z nejakého pohára. Ani som si nevšimol, že nejaký má.
"Takže podľa teba treba zatĺkať. Tak sa génom viac darí."
"Jednoznačne," povedal som, ale nebolo mi jasné, ako to myslím.
"Pozri sa," chytil som ju zase za to plece. "Je na mraky odhodlaní. Budem športovať, schudnem, dám si viac stŕhať na deti, budem lepšie umývať umývadlo po holení, kúpim televízor... no čo? Nechápeš? Aby bol pokoj, aby si zavrela klapačku a moje gény tak majú väčšiu šancu na prežitie."
Pozrela na mňa ako na pacienta. Čudná žena. Keby som bol triezvy, asi by som sa jej bál.
"A čo? Zavre si ju?"
"Ako žena, myslíš? Ale kde! To sú zase jej gény - vŕtať, vŕtať, všetko rozvŕtať, aj po smrti jej bude málo, z hrobu ma bude nasierať, ale ja chápem - je tak nastavená."
"Ty sa mi páčiš," povedala.
A ja som zabudol na svoje nasratie.
"Čo? Prečo..."
"Mňa to tiež irituje, že človek akosi sám nemôže urobiť to, čo chce."
Preložila si nohy. Mala dosť krátku sukňu na také dlhé nohy.
"Chcem podniknúť do Nového roku niečo originálne, čo som ešte neurobila."
"Začneš fajčiť?" vybafol som.
Zaťukala si pohárom o zuby.
"A chcel by si?"
Konečne mi to došlo. Až s tým fajčením.
Chytil som ju za tie stehná. Boli fajnové, dobre som ich stlačil, aj pomasíroval. Potom som sa vztýčil.
"Nie."
A odprášil som s hlúpim pocitom hlbokého nepochopenia.
 
12
0
0

Falošné Vianoce

Zberaťeľ duší / 22. December 2014 / Báseň
Falošné vianoce 

Zas sa blíži koniec roka,
zas sa blížia prázdne slová,
gratulácie, SMSky,
rodina okolo Vianočného stola.

Aspoň jeden deň v roku,
buďme všetci bratia,
chyťme sa za ruky, zahoďme intrigy,
nech problémy sa stratia.

Dávame si dary,
je tu zhon a stres,
predvianočné sváry,
také Vianoce je*al pes.

Zabudli sme podstatu,
ktorá niekde visí,
tak postavte sa do radu,
kto si iné myslí.

Podstatou ma byť pokoj,
pekná láska,
však nie to,
že obchod pod náporom praská.

Sebectvo a závisť,
kto má väčší dar,
k susedom nenávisť,
za prskaviek pár.

Silvestrovské bitky,
rozbite autá,
pravidelné výčitky,
strata.

Kto o také stojí,
stratil úplne rozum,
a možno že sa bojí,
že nezachová si pózu!

 
21
1
0

Opäť spolu

Pavol z východu kraj     / 22. December 2014 / Cvičný článok / Pre zadanie  Cvičenie: Vianočný zázrak (doplnené ceny)
Strecha napoly posiata vymenenými červenými eternitovými tabuľami svieti naďaleko. Eternit je odolný voči silnému vetru, ale na krúpy veľkosti pinpongových loptičiek je prikrátky. Zatiaľ sa na strechu manželov dôchodcov Murárikových takáto hrôza nezosypala. Eternit drží pokope, sem - tam vidieť nejakú tú prasklinu. V celku však odoláva nepriaznivým klimatickým podmienkam. Má viac ako sto rokov. Ukladal ho ešte otec pána Alojza Murárika. Alojz mu nemohol pomáhať, keďže vtedy ešte počítal hviezdičky na nebi. Spomína si iba na to, ako mu otec často prizvukoval: "Tá strecha nás všetkých prežije." A mal pravdu, minimálne v tom, že prežila jeho samého a jeho ženu.

Roky sa však podpisujú aj na technickom stave tejto nezničiteľnej strechy. Alojz už niekoľkokrát vymieňal popraskané eternitové tabule za novšie. Manželka Etela mu ich s radosťou podávala a počas vymieňania mu rozprávala vtipy o stavbároch, klampiaroch a manželoch. Alojz sa šiel popukať od smiechu. Nevedel rozkázať bránici, aby sa toľko netriasla. A tak sa s ňou triaslo celé jeho telo. Zvlášť ruky, z ktorých mu postupne vypadávali novšie červené eternity. Manželka Etela ich samozrejme nezachytila, pretože sama mala čo robiť s krotením svojej bránice. Vtipy už dávno predtým poznala, no aj tak sa pri nich nezdržala rehotu, ktorý znel do ticha vymierajúcej dedinky. Alojz ju musel dôrazne upozorňovať: " Etelka, prosím už prestaň s tými vtipmi, lebo tie eternity nevymeníme ani do Vianoc." Etela neprestala. Aj preto nevymenili manželia Murárikovi všetky poškodené eternitové tabule.

Pred Vianocami im nasnežilo. Niektoré staré tabule nezvládli nápor toľkej snehovej nádielky a ešte viac popukali. Alojz s Etelou museli počas vianočných sviatkov zhadzovať sneh z pôjdu. Zapotili sa až natoľko, že zaľahli po sviatkoch do postele. Škoda, že nemali deti, ktoré by ich vystriedali v zhadzovaní snehu.

Po zime sa Etela rozhodla, že pôjde zarobiť na novú strešnú krytinu. Alojz bol už nespôsobilý dodržiavať pravidelnú pracovnú dobu. Variť však vedel perfektne. Pred odchodom mu nakázala: "Obed z nedele pekne dojedaj až do stredy. Nie že ho predčasne vyhodíš! A kosti z králika radšej psovi nedávaj, vieš, že sa mu zvyknú zaseknúť v krku. Kuchyňu a kúpeľňu upratuj aj dvakrát do týždňa. Čistiace prostriedky máš roztriedené podľa stupňa nebezpečnosti a kvality. Ak sa náhodou poleptáš alebo ti čosi z nich frskne do očí, nerob paniku. Na každom prostriedku máš v slovenčine návod na použitie aj rady ako postupovať v prípade nehody. A keď budeš prať, tak len na štyridsiatke" A bolo tých dobre mienených rád oveľa viac. Alojz sľúbil, že bude kuchyňu i kúpeľňu udržiavať v prijateľnom stave. Aj všetko ostatné. Pri lúčení im obom vyhŕkli slzy, ktoré si poutierali do voňavých látkových vreckoviek.

Po dlhých mesiacoch sa vrátila a celá natešená už pri dverách zvestovala Alojzovi: "Bude nová strecha." Manžela nikde. Už sa aj začala obávať, že ho medzičasom vzala zubatá. Nemohla mu ani raz za ten dlhý čas zavolať, keďže pracovala ako nákupná poradkyňa v historicky prvom hypermarkete postavenom pre potreby jedného pomaly vymierajúceho kmeňa v krajine večného ľadu a snehu. Sama kedysi bola vedúcou obchodnej prevádzky.

Viackrát volala na manžela. Použila všetky možné tvary mena Alojz. Aj tak sa jej neozýval. Vybehla aj na strechu. Ani tam ho nebolo. Začala si vyčítať, že ho opustila a odišla radiť  príslušníkom vymierajúceho kmeňa ako správne nakupovať. Alojz sa v tej chvíli objavil ako prízrak. Nemohla ho ani spoznať. Tvár mal celú poleptanú pravdepodobne žieravinou. Ruky celé červené. Etela sa hneď po pozdrave a vzájomnom neúplnom objatí nezdržala opodstatnenej kritiky: " Prečo si dôsledne nedodržiaval moje pokyny? Ako môžem teraz s tebou chodiť medzi ľudí?" Alojz nič neodpovedal. Sklonil hlavu a odišiel nevedno kam. Kufor mal už pravdepodobne zbalený v predstihu.

Etela mu dala čas na zamyslenie sa nad sebou samým. Neotáľala a hneď vytáčala číslo klampiarskej firmy. Zarobila nielen na jednu, ale možno aj na dve nové strechy. Do Vianoc už žiarila na ďaleko nová strecha manželov Murárikových. So zárukou na päťdesiat rokov. Alojz sa bohužiaľ neobjavil ani na Štedrý deň. Etela sedela pri štedrovečernom stole sama. Sneh sa spúšťal novou strechou ako na sánkach. Jeho šuchotanie znelo na počutie veľmi príjemne. Etela smútila za Alojzom, akoby už nežil. Vtom sa rozleteli dvere na obývačke. Alojz vkročil s tvárou bez jedinej známky poleptania. Manželke radostne zahlásil svoj príchod: "Etelka, pozri, moja tvár je ako nová. Vyliečil mi ju jeden samozvaný doktor vymierajúceho kmeňa kdesi pri Severnom póle." Etela ho vybozkávala, pričom dôkladne preverila pružnosť jeho tváre. Spoločne zasadli za stôl a pustili sa do vianočného hodovania. Sneh sa naďalej poľahky spúšťal ich novou plechovou strechou. V ten večer zažili zázrak nad zázraky. Opäť si mohli hovoriť vtipy, smiať sa do popuku a brániciam všetko dovoliť. Byť spolu a vzájomne si rozumieť - to je ovocie, aké pretrvá.
 
25
1
0

HVĚZDIČKA

Nick / 22. December 2014 / Báseň

 

 

HVĚZDIČKA

 


Hvězdička vánoční
proplouvá
si dolinou
Pod domy
pod lesy
pod mlžením
vodních toků -
že by skryta
pod bublinek
moku?


Bloudí
něžně podskalím
coby
sladce zmámená -
čas vlní se
když loudá se
tou snůškou
bloků


Ta hvězdná star
krášlí skráně
chlácholí nám
osud
(s úšklebky?)
jak dosud


Tak sbalme čas
a rozbalme si
štěstí!


Hvězdička vánoční
ta nakmotřená vidina
to dozelena
návěstí
vršící nás -
spěchejme!
Vždyť volá zas
lásky hlas


Jen v hodinách
z písku
se mění
tiše pás




 


 

 
13
0
0
Dec
21

Holokaust

Di-Diana / 21. December 2014 / Úvaha
Holokaust. Slovo, ktoré všetci tak dobre poznáme. Slovo, ktoré ak si dáte vyhľadať na internete, nájde vám - vyvražďovanie Židov nacistami; zničenie, skaza. Slovo holokaust pochádza z gréckeho slova holo, čo znamená celý a kaustos – spáliť. Toto je “holokaust“.
Milióny ľudí, ktorí museli zomrieť kvôli svojej rase. Čestní, múdri ľudia, presne takí ako sme my, boli vyvražďovaní. Smutné, čo? To je jediné nám teraz ostalo povedať: „smutné“, pretože už to nemôžeme vrátiť a všetkých zachrániť. Aj keby sme mohli, pravdepodobne by sme to neurobili. Strach zo smrti a z Hitlera samotného by nás zastavil. A tak môžeme už len pozerať filmy o tom, aké hrozné to bolo a ľutovať všetkých tých, čo tam boli.
A síce nie je isté, že nič podobné sa už nikdy nestane, že nepríde niekto ešte horší, ktorý bude chcieť vyhubiť oveľa viac ako kedysi Hitler za horších podmienok, s väčšou krutosťou a zlobou. No verím, že ľudia v tomto storočí majú rozum na správnom mieste a nepokúsia sa o nič podobné. Predsa len všetci sme iba ľudia. Rovnako múdri a rovnako pekní. My sme jedna veľká rasa, ktorá by mala držať pokope bez ohľadu na vieru, výzor či názor. Bohužiaľ to tak nie je stále a vlastne toto je názorný príklad. Nemyslím si, že je človek , ktorý je menejcennejší ako tí ostatní, že je taká rasa. Môj názor je, že všetci sme si rovní, stačí si to iba uvedomiť.
„Všetko zlé je na niečo dobré,“ ako sa vraví a platí to aj pre túto udalosť. Bolo to zlé, hrozné, kruté a tak by sme si z toho mali vziať ponaučenie, že už sa to nikdy nesmie zopakovať. Tí ľudia sú presne takí istí ako my všetci a nezaslúžia si zomrieť takou krutou smrťou. Ty azda áno?


 
71
3
3

Phondrasôn

Miro / 21. December 2014 / Báseň
Vstup do Phondrasônu
je nenávratne ukrytý
pred zrakmi smrteľníkov.
Nik ho už nehľadá,
každý sa mu vyhýba,
nikto už nepátra,
po rozsiahlej ríši temna.

Pod zemou sa však
stále nachádzajú
mŕtve veže vyhnancov,
polorozpadnuté ruiny vyvrhnutých,
planiny ohlodaných kostier,
rozsiahle pustiny tieňov,
domov príšer a beštií,
vzduch vypĺňa tma a prázdno.

Zívajúce priepasti mrazu,
čerňou svietiace strže tmy,
večný labyrint zatratenia
a zahubenia.
Do útrob sa ťahajú
jaskyne znivočenia.
Do hlbín sa vnárajú
smolné jazerá utrpenia.

Phondrasôn ako cesta iniciácie,
prerod cez bolesť,
putovanie bezfarebnou krajinou,
zocelenie čelením démonom.
Dosiahnutie dospelosti
skrze mŕtve lesy a lúky strastí.
Až prekonaním všetkých prekážok
človek dôjde k východu
z tohto podsvetia
a v nových farbách uvidí celý svet.

V krutých a trpkých farbách.
 
50
3
2

Horácio

kaplanka / 21. December 2014 / Poviedka
Horácio

Stál pri kuchynskej linke, ruky mäkké od saponátovej vody, nechty akosi zvláštne biele, nezvyčajne biele, také chlapi nemávajú, prstami naháňal bielu penu vo výlevke a hlavou mu vírili spomienky, ťahali sa mysľou ako pena na mastnej vode.

„Horációóóóóóó domov, učiť sa , zajtra máš písomku“ – ostrý hlas sa rozliehal sídliskom, natupírovaná hlava sa vykláňala z okna na treťom poschodí a výzvu v pravidelných intervaloch opakovala, pridávajúc na intenzite hlasu. Pri treťom výkriku do ktorého bol už vložený aj akýsi tón vydierania –„veď počkaj“ vedel, že už nemá zmysel skúšať trpezlivosť vlastnej mamy učiteľky a radšej znechutene kopol do lopty na rozlúčku, sem-tam špicou kopačky do škvároviska a znechutene odkráčal domov. No skúste nahnevať mamu učiteľku, mamu, ktorá je mamou i otcom, veď žili stále len samy, mužský element v ich domácnosti chýbal – najmä jemu, to sa rovnalo zarachu najmenej na týždeň a teraz keď mali rozohranú sídliskovú ligu si to dovoliť nemohol. Len znechutene otočil hlavu a posledný krát pozrel na tých, ktorí nemali mamu učiteľku a mali otca, ktorý mal pochopenie pre futbal. Závidel im. Tak ozajstne, chlapsky.

Žiť život s takým menom – katastrofa. Dlho za to hnusné meno trpel ako kôň. Veď nikto sa tak nevolal na celom sídlisku. Keby len sídlisku. V celom meste nebolo iného Horácia – len on, on................ To mame nikdy nezabudne. Prečo mu to len urobila??????????? Odpoveď na túto otázku mu dala puberta, keď najväčšou záľubou bolo špicľovanie po všetkých a všade. A tak sa dozvedel, že ten chýbajúci mužský element v ich domácnosti bol profesor histórie, už prešedivelý, ale stále sympatický pán – jemu bol sympatický, ale s mamou to bolo asi iné, veď predsa inak by býval s nimi, ale ona bola taká zvláštna, keď ich videl prvýkrát spolu. Ešte aj ten učiteľský drdol mala stiahnutý akosi tuhšie, celá bola akási stiahnutá, sedela akoby zviazaná neviditeľným lanom, hľadiaca kamsi do neznáma prázdnym pohľadom. Postavička bez chuti i bez vône. Ešte dnes cíti tú páľavu na zadku, trstenica len tak svišťala a do toho ten ostrý učiteľský hlas: „tak ty špehuješ, nemáš sa čo učiť, ................. a potom večer, zatvorená spálňa a ráno špinavý vankúš od maminých čiernych čiarok pod očami. Po tomto zážitku, ho už nezaujímalo kvôli komu to mama nenávidí všetkých „nímandov“ – to boli tí bez zodpovednosti, tí, ktorí kazia život iným a tým svojím plávajú s oveľa väčšou dávkou šťastia, ako tí zodpovední. Toto bola celoživotná teória jeho matky. Vedel len jedno – nímand s profesúrou z histórie bol jeho otcom, aj keď to mama zapierala. Zbytočne. Ešte aj hánky na prstoch mal po ňom – vystupené najmä na prostredníkoch a oveľa hrubšie. Vtedy pochopil, že meno mu dala asi z trucu – nech si profesor histórie nerobí nádeje, že nikto sa o jeho otcovstve nedozvie. On bol jeho výkričníkom svedomia, nikdy za ním síce neprišiel, ale zloženky chodili pravidelne.

Voda vo výlevke vychladla, musí dopustiť horúcej a pokračovať v ženskej zmysluplnej práci - umývaní riadu. Najradšej by vyhodil ten hnusný vecheť a vymenil ho za hubku. „Niet nad bavlnený vechtík, tie drsné, neohrabané špongie sú k ničomu – koľkokrát počul z úst matky učiteľky tieto slová. Ako si tak robil revíziu myšlienok – pri umývaní riadu jedna z najlepších činností – stále viac si uvedomoval,
že je vlastne celá mama. Vyzerá síce ako ten profesor histórie – biologický otec, ktorý je už tiež súčasťou histórie, veď odišiel bez návratu keď som ešte nemal ani výšku ukončenú. A dnes prehadzujem listy v kalendári, uvažujem nad kúpou metra – veď idem strihať na dôchodok.

Cŕŕŕŕŕŕŕŕn, zvonec mu prerušil myšlienky, donútil ho vytiahnuť zabelené ruky z výlevky, len tak ich vyfŕkať a bežať ku dverám.

„Dobrý večer, polícia“. Už mu zbelela aj tvár. Otvoriť o jedenástej večer policajtom to človeku riadne zdvihne adrenalín. Ten vyšší a mladší mu strčil pred oči služobný preukaz, ten starší a usadlejší len mlčal a akosi zvláštne mäkko hľadel na jeho rozmočené ruky. „Prepáčte, trochu som robil poriadok,“ ticho poznamenal a preložil si ruky za chrbát. „Máte doma matku, pán Havrila? Vytreštil oči, pootvoril ústa a cez suché pery takmer šeptom odpovedal: „už týždeň je v nemocnici – viete už je staršia, k Vianociam budeme oslavovať 85-tku, spadla....... starší usadlý ho nenechal ani dohovoriť, len podotkol: „dnes pri vizite ju už sestra nenašla, vraj šla na záchod, už sme prešli celú nemocnicu, niet jej. A tak ako ste poznamenali – je už staršia, dúfali sme, že sa vybrala domov – to tak zvyknú.

Zvyknú – sloveso, áno je to tuším sloveso. Ten šok zo zmiznutia mamy mu úplne poprehadzoval závity v mozgovej kôre. Mal strach, ale nebol schopný uvažovať nad niečím iným ako nad vetným rozborom slov usadlého policajta –„ to tak zvyknú.“ Tak je určite príslovka to mu mama vtĺkala do hlavy. Vytiahol bledé rozmočené ruky spoza chrbta, načiahol sa na vešiak za ošumelou vetrovkou:“ môžeme ísť“ prehodil ticho a vykročili v trojici do tmavých ulíc stíchnutého mesta.

Už spoza rohu uvidel na múriku pod vejárom svetla pouličnej lampy sedieť drobnú schúlenú postavu. Bola to ona. Zovrelo mu hrdlo a zostalo mu tak divne, akoby mal nohy z vaty, hlavu ako balón z cirkusovej strelnice, ľahkú, prázdnu hompáľajúcu sa na krku. Zastal. Je to ona vyšlo mu ticho zo stiahnutého hrdla.

„Dobrý večer, pozdravil sa usadlejší. Nebojíte sa? Sama, večer, nepotrebujete niečo?“ Príval otázok schúlenej žene nezobral z tváre výraz totálnej odovzdanosti a pokoja. „Nebojím, venčím psíka, nič sa mi nestane. Za chvíľu bude zvoniť, musím na hodinu“. Mladší z policajtov sa začal otáčať na všetky strany, nakláňať pod kríky pri ceste – „nehľadaj, nenájdeš“ zastavil ho usadlejší kolega – „ten psík sa volá Alzheimer „. Mladšiemu v momente stuhli svaly, zostal bez pohybu stáť v strede chodníka, len oči mu akosi zvláštne zmäkli, opreli sa o schúlenú ženskú postavu: poďte, zoberieme aj psíka, mohli by ste nachladnúť“

Vtom sa mu vatové nohy dali do pohybu, nasmeroval si to priamo k mame čakajúcej na zvonenie – Horácio – ostré Horácio z učiteľských úst mu zrýchlilo krok, objal ju. Prvýkrát mu to meno znelo krásne, nežne.

 
19
1
0

čakanie

kaplanka / 21. December 2014 / Poviedka
Čakanie


       Odzvonilo. Trikrát – to bude trištvrte. Tak zvony bijú. Štvrť, pol, trištvrte a štyrikrát na celú. Nechodievala do kostola, aj keď veľakrát hovorila s Bohom, sama, súkromne, tak akosi potmehútsky, tajnostkársky bez dozoru muža v sutane, ale tieto zvonenia to poznala ešte od babičiek. Keď kohosi zhadzovali z kostola- keď zomrela žena koľkokrát ju zvony vystrojili na cestu, muž - zase iné zvonenie, tieto rituály starých materí ju sprevádzali životom, neuvedomovala si ich význam, ale vždy rozoznala zvonenie a vedela čo sa za hlbokým hlasom zvonu skrýva. Zodvihla oči ku kostolnej veži, zatienila rukou, prižmúrila a utvrdzovala sa, že už dávno mal byť doma. Veď cesta domov trvá pätnásť minút. Už polhodinu mala cítiť jeho vôňu, počuť jeho dych, a neskôr ticho, ktoré kričalo medzi nimi už dosť dlho.

     Bledou, vymočenou rukou si pohladila zásteru a vykročila k bráničke. Samej sa jej šlo ťažko. Z prázdnej ulice do ešte prázdnejšej samoty domu. Ešte aj pes na jeseň zdochol. Ani včiel tento rok nevidno. Aj tie stromy sú tiché, kvety čakajú na včely ako ona na Ivana.

      Zmráka sa. Gazanie sa zatvárajú, lúčia sa so slnkom, krásu schovávajú pred tmou noci. Aj ona sa musí schovať. Schovať do ulity svojej samoty. Krásu neschováva. Už dávno sa schovala sama za múry trápenia. Akej že krásy má žena, ktorej náruč je prázdna? I jej krása odišla spolu s vierou, že raz bude matkou. Odišla nádej v materstvo, krása a posledný odišiel Ivan. Bez slova. Nevrátil sa pred dvomi mesiacmi z práce. Každý deň ho chodí vyčkávať. Zbytočne. Už aj z vankúša pomaly vyprcháva nikotínová aróma mužskej pokožky. Posteľ je priširoká pre jedného. Nepohodlná, tlačí ako zlé svedomie.
 
     Už tri týždne chodí do práce. Samej sa doma nedalo vydržať. Točí kábliky, aspoň nemusí rozmýšľať nad samotou. Nesmie sa pomýliť, červený k žltému.... Len nohy ju bolia akosi viac, aj chrbát večer ťažko zohýba, veď štyridsaťpäť rokov to už nie je žiadna mladica.

     Svieti sa. Som si viac ako istá, že ráno som všetko dvakrát odskúšala, vodu, plyn, svetlo ...tá pedantnosť, to mám po otcovi.

     Nepýtam sa na nič. Len tíško tlačím tvár do vankúša a vychutnávam si masáž zo známych rúk. Poznajú môj chrbát dokonale. Nielen ten, ale aj dušu. Tak tichúčko ako odišiel sa vrátil. Hladením akoby chcel zotrieť svoj podiel viny na bezdetnom manželstve.

     Kto si bez viny hoď kameňom. Aj to vravievala babička veľmi často. Nie sme tu na to, aby sme kameňovali. Radšej počkám do leta. Možno prídu i včely.
 
56
4
1

Vidím hviezdu

Azel / 21. December 2014 / Báseň
Vidím hviezdu, vidím
v diaľke žiariť jasne
život všade nosiť
svoje lúče krásne

Vidím i tvoju tvár
v diaľave sa smeje
a zo dna zúfalstva
nádejou ma hreje

Spomienky sú jasné
pália moje srdce
obzory sú temné
cesty zlé a vrúce

Každá noc je muka
každý deň je smútok
keď nevidím smiech tvoj
najhroznejšia ľútosť

Že ťa už nikdy viac
vskutku neuvidím
zahyniem od túžby
nenávidím ľudí

Nech by len sekunda
tvojej prítomnosti
hneď je všetko krása
a hneď koniec zlosti

V smútku sa prepadám
To nikdy nebude!
Ja to nedokážem!
Smrť víťaziť bude!
 
31
2
0

Diera v obklade

Pavol z východu kraj     / 21. December 2014 / Cvičný článok / Pre zadanie  Cvičenie: Domáci maznáčikovia
Ďatľov som až do toho osudného rána považoval za svojich priateľov a prejavoval som im vo svojej záhrade dostatok záujmu. Vždy keď nejaký priletel a krúžil nad mojimi stromami, tak som vedel, čo mám urobiť. V žiadnom prípade som ho neodháňal ani naňho nepokrikoval "heš" či nejaké neslušné slová. Čo - to som mu nasypal do kŕmidla a dlho predlho som mu mával, keď sa zdvihol a odletel preč. Takže ďatľov som si naozaj obľúbil. Prichádzali síce iba občas, no o to vzácnejší mi boli.

Všetko sa zmenilo pred niekoľkými mesiacmi. Môj vľúdny prístup k ďatľom sa vtedy úplne zmenil. Za všetko môže jeden jediný z nich. Ďateľ, ktorý namiesto preventívneho ďobania do stromov v záhrade sa s chuťou pustil do dreveného obkladu pod strechou môjho domu. Zo začiatku som ani nevedel, kto robí taký neznesiteľný rámus. Klop, klop. klop sa rozliehalo celým domom. Rýchlo som vybehol na priedomie a začal som hľadať pôvodcu rámusu. Nikde nikoho. Ani mi len nenapadlo, že by za ten hluk bol zodpovedný jeden z mojich najobľúbenejších tvorov. Pozeral som na všetky strany, hore i dole, napravo i naľavo, ale nikde nič. Od zúfalstva som vykrikoval: "Kto si, kde si a čo si to dovoľuješ? Ukáž sa, lebo si ma neželaj!" Ani po troch či štyroch zúfalých výkrikoch do neznáma sa mi nikto neohlásil ani neukázal. A klopkanie sa s postupom času stále znásobovalo. Zrazu som prišiel na prevratný nápad. Utekal som za hlukom. Neviem, prečo mi to napadlo až tak neskoro. Hluk v tej chvíli ustal a ja som nemal šancu vystopovať záškodníka. Akoby tušil, že som konečne prišiel na to, ako postupovať pri jeho úspešnom odhalení. Klopkanie sa už ani raz nezopakovalo.

Pri kompletnej prehliadke domu som našiel obrovskú dieru v drevenom obklade pod strechou. Otvor bol riadne veľký. Tu som si s istotou povedal: "Toto mohol urobiť iba jeden vták." Chvíľu som díval na dieru ako na zjavenie. Zmohol som sa iba na jednu menej vulgárnu nadávku:  "Ďatlisko sprosté!" Koľko lásky a úcty som dovtedy prechovával práve k ďatľom, ktorí sporadicky prelietavali nad mojím pozemkom a niektorí z nich si u mňa spravili aj prestávku. Nikdy sa nemohli sťažovať na nedostatok jedla, ktorým som ich zahŕňal. Ja som ich považoval za svojich miláčikov. Rozveseľovali ma svojím jemným klopkaním do stromov. Všetky prešli ich starostlivou opaterou. A teraz mám v sebe tonu zlosti. Uznávam, že nemôžem všetkých ďatľov viniť zo škody spôsobenej na mojom majetku. Idú Vianoce, a tak by som ani ja nemal byť na nikoho mrzutý. Ale po ich skončení sa pustím do novej ofenzívy. Kúpim si pušku a budem strážiť majetok, ktorý mi zanechali moji láskaví rodičia. Budem strieľať samozrejme iba do vzduchu, aby som nebezpečných vtákov dostatočne vyplašil. No ak ma niektorý naštve svojou svojhlavosťou, tak sa nezdržím presného zásahu. To by som však využil iba ako poslednú možnosť.

Až neskôr po Novom roku som si uvedomil, že môj obklad pod strechou potrebuje nevyhnutný odborný zásah. Vtedy sa mi vyjasnilo v hlave. Ďateľ záškodník ma svojím klopkaním chcel upozorniť na chabú kvalitu dreveného obkladu, ktorý sa už roky nevymenil. Všetky doterajšie antipatie voči ďatľom som zatratil. A do ďaleka volám: " Vráťte sa, prosím!"


 
30
2
0

Hnevať sa neodpúšťať povedať pravdu sa neoplatí

septickdept / 21. December 2014 / Báseň


Hnevať sa neodpúšťať

povedať pravdu sa neoplatí

Robíš uňho a potrebuješ požičať

bicykel lebo to je ďaleko

a ty potrebuješ lanko do vyžínača

Odmietne ti dať klúč od garáže


Stoly plné dobrot po práci 

už nie sú pre teba

Hnevať sa neodpúšťať

povedať pravdu sa neoplatí


 
25
0
0
Dec
20

11. Enemy at the gates

mrjm     / 20. December 2014 / Rôzne
Zo série  A a D = (ne)kamarátky
Sedela som na radiátore a sledovala dážď padajúci za oknom. Ráno som videla Danu zabalenú v igelite ako roznáša poštu. Keď odchádzala povedala: tu seď a keď prídem, pozrieme si film. A tak som sedela.
Zahmlené okno som otrela rukou. Svet sa skladal z drobných svetielok uväznených v kvapkách vody. Jedna svietiaca lampa sa zmenila na desiatky lámp a v každom mini svete sa zrazu prechádzal muž v červenej mikine, žena s modrým dáždnikom, v každej preletelo biele auto s nesvietiacim ľavým svetlom. Priložila som prst k jednému malému svetu. Vyzeral tak krehko. Bezbranne. Stačilo jemné ťuknutie a celý jeho systém by sa zrútil a vzal so sebou aj mnoho ďalších svetov. V kvapkách sa mihla Danina postava. Aj keď bola veľmi maličká, vedela som, že je to ona, pre jej žltý dáždnik. V igelite sa jej ľudia asi báli.
Klopla som po okne a niekoľko kvapiek aj s ich svetmi sa skĺzlo dole sklom. Také ľahké by to bolo. Všetko zničiť. Vzala by som si iba Danu. Iba ona a ja by sme prežili a bolo by nám dobre. A žiaden krásny, múdry, s nákazlivým smiechom, jamkami na lícach by v ňom nebol. Aby mi Danu nevzal! Nahnevane som buchla po okne a všetky kvapky sa nervózne roztancovali.
Po chvíli som začula Danine kroky na chodbe. Dnes bol rad na mne v zametaní. Asi nebude rada, keď uvidí, že som nič neurobila. To nič, poviem jej, že beriem veci doslova a ona mi nakázala „tu seď,“ tak tu sedím. V poslednom čase to vychádzalo.
No po pätnástich minútach som bola odhalená a zametala som ako vrtuľa. Dana zatiaľ čosi mlela. Nepočúvala som ju, ale čosi ma predsa len prinútilo venovať jej pozornosť:
„...a tak príde dnes sem.“
„Čo?“ zavetrila som zlo vo vzduchu.
„Že príde dnes sem k nám,“ rozžiarila sa Dana. Už týždne takto žiarila.
„Ten... ten...?“ nevedela som ako ho pomenovať.
„Áno, on! Nie je to super?“ zapišťala.
Otrávene som sa na ňu pozrela spoza stoličky. Ten kretén príde sem! Cítila som ako do mňa vchádza zlosť a zúrivo som sa vrátila k metle.
„Povedala som mu, že som čosi ako... slobodná matka. A on povedal, že mu to vôbec nevadí. On je taký super! Bude sa ti páčiť, uvidíš,“ cinkol opasok jej nohavíc.
„Nevyzliekaj sa tu!“ podráždene som odvrkla, „je to kuchyňa a nie tvoj šatník. Máš izbu!“
Až do večera som sa jej vyhýbala. Zavrela som sa v dielni a tvárila, že mám prácu. Chcela som tu byť zavretá aj keď sem príde kretén. Až kým nebude po všetkom. No Dana mi to nedovolila. Nahnevane som na ňu cez dvere kričala, že ho vidieť nechcem, nechcem, aby sem chodil, nechcem, aby tu bol, nechcem, aby bol s ňou lebo je moja. To posledné som si stále iba pomyslela. A ona stále trvala na svojom. „Budeš tu, chce ťa vidieť.“ Čo ma potom, že ma chce vidieť? On nechce vidieť mňa. Je to kretén. Chce byť s ňou. A chce mi ju vziať.
Spoza dverí sa opäť ozval Danin hlas. Vzala som vŕtačku a zapla ju, aby som mala dôvod ju nepočuť. Účinok bol tak perfektný, že som nepočula ani to, ako Dana vkĺzla do dielne. A keď mi položila ruku na plece, skoro som odpadla. Vzala mi vŕtačku z rúk, vypla ju a kľakla si vedľa mojej stoličky. Nechcela som sa na ňu pozerať. Ani ju vnímať. Zahľadela som sa do úzkeho okna plného malých svetov. Len tak do nich ťuknúť. Aby zanikli. Malé a bezbranné. Iné ako tento, skutočný svet, ktorý stále chce realitu. Tá je ťažká, komplikovaná.
Danina ruka našla moju. Opatrne som jej ju stisla.
„Miláčik, hneváš sa?“
Prikývla som.
„Na mňa?“
Pokrútila som hlavou.
„Prečo sa hneváš?“ pohladila ma po ruke.
Mykla som plecami. V podstate som to nevedela.
„Musíš byť s ním?“ ticho som sa opýtala po chvíli.
„Nemusím byť. Chcem,“ riekla jemne.
„Prečo musíš chcieť?“
„Ada, som žena. A som zdravá žena a u zdravých žien to tak je.“
Zamyslela som sa. Ja som potom čo? To?
„Prosím, miláčik, bude to dobré. Všetko bude dobré. On sa ti bude páčiť, nie je zlý, hm? Skúsime to spolu vydržať?“
Neodpovedala som. Dana sa zdvihla, chytila mi tvár do dlaní a natočila k sebe. To som nemala rada. Robila mi to mama. Nervózne som mykla hlavou. Celé moje ja sa naplo proti tomuto...tomuto činu. Držala ma takto až kým mi nejakým zázrakom nedošlo, že odo mňa čaká odpoveď.
„Skúsime,“ odvetila som neochotne.
No dosť som sa preriekla. Pretože keď po polhodine kretén prešiel vchodovými dverami do nášho bytu, vedela som, že boj o Danu sa začal. 
 
61
5
3

Píš

kaplanka / 20. December 2014 / Báseň
Píš

Stretol som básnika.
Bol bez práce.
Niet o čom písať, zahodil pero plniace
Láska sa nenosí, city sú pasé
nik nehľadá potešenie v kráse.
Zobuď sa, zodvihni pero, píš
Napíš, napíš báseň o dobe
o dobe kde každý každému oko vyďobe
oko vyďobe, rukáv oddrapí
v záujme ničoho a čohosi kabát prevráti
Napíš čo ťažko sa číta a ešte ťažšie žije
napíš, že zomreli ilúzie.
 
56
7
4

V seniorskom kútiku

Pavol z východu kraj     / 20. December 2014 / Poviedka
Reportér s nezvyčajne objemným mikrofónom sa prediera pomedzi davy nakupujúcich v jednom známom obchodnom reťazci. Spolu s ním sa prediera aj kameraman s taktiež objemnou kamerou na pleci. Obaja vyvíjajú enormnú snahu pri odchyte aspoň jedného či dvoch. Reportér má prichystanú iba jednu otázku. Kupujúci však nereagujú na jeho prosbu ohľadom zodpovedania danej otázky. Majú iný cieľ. Nakúpiť čo najviac darčekov, často nehľadiac pritom na ich reálnu využiteľnosť a praktickosť.

Reportér je už poriadne zúfalý a spolu s ním aj kameraman, ktorého navyše začali bolieť kríže. Kamera je ťažká a plecia štrajkujú. "Načo som sa dal na túto prácu? Aj tak ma platia na prd." len tak pre seba si ponadáva nespokojný kameraman. Reportér sa nesťažuje. Svoju prácu berie ako poslanie na celý aktívny život. Objemný mikrofón sa v jeho rukách už udomácnil. Za tie roky vytvorili nerozlučnú dvojicu. Reportér mal už viacero ponúk na lepší modernejší a najmä ľahší mikrofón, no on si ten svoj nedá. Aj dnes, keď má vytvoriť príspevok o novootvorenom seniorskom kútiku v tomto hypermarkete, nemôže oslovovať  ľudí bez svojho objemného priateľa.

Reportér s kameramanom upadajú do čoraz väčšieho zúfalstva. Myseľ im zaplavuje pesimizmus. "To naozaj nikto nevidí ďalej než k najbližšiemu regálu?" povie so smútkom v hlase reportér. Obaja sa pohýnajú ďalej. Prichádzajú až k novootvorenému seniorskému kútiku, ktorý susedí s tým detským. V oboch pracujú dobrovoľníci zväčša z radov dlhodobejšie nezamestnaných, no patrične vyškolených. Seniorský kútik je zaplnený do posledného miesta. Jeho osadenstvo je rôzne. Od tých plne mobilných až po tých úplne imobilných, ktorí sedia v invalidných vozíkoch a hľadia do neznáma, pričom im sem-tam steká slina dolu bradou. Reportér s kameramanom pri pohľade na osadenstvo tohto kútika neskrýva slzu. "Raz by som takto nechcel dopadnúť, aby ma moje deti odložili do takéhoto kútika a oni šli na časovo neurčitú dobu za nákupmi a zábavou, ktorú im ponúkajú útroby hypermarketu." citlivo podotkne reportér na adresu odložených seniorov. "Ani ja si neviem predstaviť, žeby som tu mal trčať niekedy aj celý deň, kým si ma niekto vyzdvihne." dopĺňa načatú tému kameraman. Obaja majú deti a hoci sú ešte pri plnej sile, vedia, že raz príde ten čas, keď budú potrebovať pomoc.

V novootvorenom seniorskom kútiku už od rána prebieha akcia pod názvom - Chcete nakupovať bez časového obmedzenia, ale nemáte kam odložiť vášho seniora? My Vám pomôžeme radi a bez nároku na odmenu. V rámci tejto skvelej akcie dostane každý senior jedno teplé jedlo zadarmo a k tomu nápoj podľa vlastného výberu alebo podľa výberu opatrovníka. Počas pobytu v kútiku je pripravených mnoho sprievodných aktivít, ako napr. spoločenské hry, omaľovanky, menšie ručné práce bez použitia ostrých predmetov. To všetko sa pridelí seniorom podľa vstupného testu, ktorým sa vyhodnotí stupeň ich rozumových schopností.

Reportér s kameramanom nakoniec zakotvia v seniorskom kútiku, kde im na otázky nemá kto odpovedať. Dobrovoľníci nevedia, kde im hlava stojí, takže nemajú ani sekundu navyše. A čo sa týka seniorov, ani jeden z nich nebol vyhodnotený ako rozumovo zdatný, takže uspokojivej odpovede by sa nedočkali ani do súdneho dňa. Napokon sa zapoja spolu so seniormi do vyfarbovania omaľovaniek. Dobrovoľníci im do toho púšťajú pekné vianočné koledy. Všetci sa postupne nabíjajú bezstarostnosťou a radosťou malých detí. S každou úspešne vyfarbenou omaľovankou sa ich radosť znásobuje. Tlieskajú, podchvíľou si zajedajú z jedla zadarmo a popíjajú nápoj podľa výberu svojho opatrovníka. Reportér a kameraman nejedia ani nepijú, pretože nie sú považovaní za klientov kútika. Ale ich radosť je naozaj úprimná. Po neúspechu z neuskutočnenej reportáže o novootvorenom seniorskom kútiku už nieto ani stopy.
 
30
1
0
Literatúra Básne a poézia Poviedky Pravidlá pre používateľov
Angličtina online Ako sa naučiť plynule anglicky v rekordne krátkom čase
Literárny portál Slavonica @ 2006 - 2014