Tvorba
Komunita

Články

Apr
17

Ako otočiť týmto svetom?

Di-Diana / 17. Apríl 2014 / Báseň
Odpoveď je prostá,
ak ju nepochopíš,
tak si sprostá.

činy robia človeka,
vraví sa,
a tak
kde je naša človečina?

Nedokážeme
pohnúť zadkom,
a pritom
to ide tak ľahko.

Život si ničíme vlastnými činmi
a nevidíme,
koľko na tom máme viny.

Sťažujeme sa na všetko,
čo sme pobabrali
robíme hlúposti
a sme za to potrestaný.

Nestačia slová,
treba činy,
pohnime týmto svetom
a bez viny.

Buďme čestný,
múdry, spravodlivý,
veď tieto vlastnosti,
robia divy.

Verím v lepší svet,
ktorý dokážeme zmeniť,
len treba chcieť.
 
4
0
0

Zmysel

Di-Diana / 17. Apríl 2014 / Báseň
Pohľad von oknom ma desí,
kričím na teba, kde si?
No ty si odišiel,
nechal si ma tu,
na po spas osudu.

Čakám, že sa vrátiš raz,
a po mne prejde mráz,
pri pohľade na teba,
som celá bez seba.

Bez teba je život ťažší,
všetko vôkol mňa ma ťaží.
S tebou problému niet,
život je sladký ako med.

No tak, prosím vráť sa späť,
nech svet môj dáva zmysel hneď.
 
4
1
0

Zaspávam

Di-Diana / 17. Apríl 2014 / Báseň
Všetko desí ma,
keď ostanem v tme sama,
nedovidím si pod nohy,
predstavujem si mátohy.

Moja fantázia je zrazu nekonečná,
vôkol mňa sú mračná,
strach sa mi kĺže po tele,
všetko možné sa mi hlavou melie.

Nemám sa čoho báť,
no aj tak mnou prechádza strach,
strach z toho, že to je skutočnosť,
a nado mnou je vyššia mocnosť.

Mocnosť čo desí ma,
nechcem tu ostať sama,
všade vôkol mňa je tma,
znovu pracuje moja fantázia,
keď upadám do spánku.

Strach ma opúšťa,
moje myšlienky fantáziu lúštia,
keď prestávam vnímať tento svet,
zasnívaný to bude let.
 
1
0
0

Veľká noc - všetkým vám, prenádherné sviatky

ludo / 17. Apríl 2014 / Báseň
Prenežné drobučké žlté kuriatka
koľko krásy a mladej jari unesú
a nebývalej zobudenej radosti
čo kráča s korbáčikom hneď za nimi

A mladí, sotva ešte niečo tušia
čas je stále uzamknutý v svetničke
až prekročia Veľkú noc a spolu sa 
zmočia, v potôčiku na konci dediny
už len ten jeden junák, junák jediný
sa obzrie za ňou, práve za ňou
a jazyk zimy zlezie zvoľna z lazov

A kým vonku za obudeným oknom
maliar svoje farby naplno rozihrá
ty budeš ta jedna, navždy len ta jedna
kým krásny maliar svoje farby rozihrá

Prajem Vám všetkým nádherné veľkonočné sviatky
 
66
3
4

Reflexia na génia

Opel / 17. Apríl 2014 / Báseň
Na chodbách je nuda..
nie som slepý
Tak prečo, prečo,
tak prečo, načo,
zbierať po mne črepy
a nenápadne plávať
popri stene?!
Nuda, groteska, celé zle
načo vytriezvenie!?
Hrany sa topia,
krížia, miznú
Prečo? žiaden inotaj...
Uragán, čo stláča
všetky kľučky
života..
Poď so mnou,
dám Ti nevídané,
čo ešte nikdy nikto..
nedymil.
Keď pôjdeš, vtedy mi
nebude všetko
jedno.
Poď so mnou!
..tam, kde sa slnko
viaže o zem
a tma vrkoče rozpletá..
Ako rondo
o fekálnom voze
zázračného človeka.
Poď a nehovor nič,
alebo áno, všetko,
pre tisíce
strún a kláves.
Pod prstami horí.
Prižmúrené oči
vášeň a zvuk,
z ktorého sme chorí.
Poď so mnou,
otvor okno, víchor..
Ja idem,
ostalo tu po mne.....
Koniec.
Nie ticho!!!!!! 
11
0
0

Snežný kvet

mmeister / 17. Apríl 2014 / Poviedka
Snežný kvet

„Pusť maaaa !! “ kričal som, teda skôr sipel ako kričal nakoľko sa mi ruky tej obludy nedarilo dostať z môjho krku už nejakú dobu a začínal ma prepadať nepríjemný pocit, že už nebude dlho trvať kým neskončím ako len ďalší zárez na kyjaku tej ohavnosti na ktorú som musel na mojej dlhej ceste naraziť – Jotun.

Veľký, hnusný, páchnuci obor z Shiverpeak Mountains, kedysi mocní vládcovia vrcholov hôr a večne zimnej krajiny z ktorej vďaka túžbe po akejkoľvek krvi, aj tej vlastnej, ostali len hŕstky klanov, ktoré stratili akúkoľvek svoju moc a veľkosť svojho rodu. Teraz je z nich len chodiaca kopa svalov, sadla a zápachu z tej tlamy ktorá je mi momentálne len na pár centimetrov od mojej tváre. Ak ma ten obor neudusí svojimi rukami, teda skôr lopatami, tak urcite ma zloží ten smrad z jeho vycerenej huby, ktorá vyzerá ako bledé tlamy dobytku v maštali. Proste hnus, môžem dokonca vidieť čo žral minulý týždeň, ale rozoberať to teraz bol môj najmenší problém.

Skúšam sa z toho nejako dostat, ale môj meč je odo mňa ďaleko, nedostanem sa k nemu. Po tom čo mi Jotun plesol kyjom po ruke, odletel meč tak rýchlo, ako sa stráca prach za nohami moa pri dostihoch počas slávnosti v meste Lion‘s Arch. Rukami, nohami sekám kde dočiahnem, ale nedarí sa mi z toho nič vyťažiť. Snažím sa ho kopnúť tam, kde by to mňa najviac rozhodilo, ale nič sa nedeje. Skúšam to znova a znova, ale ta pokrútená tvár čo mal byt zrejme úsmev na tvári Jotuna ma neskutočne dožiera. Teraz by som potreboval silu Norna a obratnosť malej Syslvarijskej zlodejky. No moje ruky pomaly strácajú silu. Úž to trvá dlho... Už nevládzem držať a zmierňovať tlak na môj krk. Je to koniec? Končí sa tu moja púť? Cítim veľký tlak, začínam vidieť rozmazane, čo ma určite aj svoje výhody nakoľko Jotun sa mi nezdá už taký odporný...
Presne ako keď som sa dostal na slávnosť k Nornom zo severu. Najprv alkohol, vsade bolo veľa hluku, potom alkohol, potom bolo všetko rozmazane ako teraz, potom alkohol, potom bolo všetko celkom príjemne, potom alkohol a potom....zobudil som sa o niekoľko dní a do teraz neviem čo sa stalo. Bolo to nakoniec fajn. Možno to bude tak aj teraz, stačí aby som povolil ruky, poddal sa Jotunovy a nechal nech na mňa spočinie ta dlhá, nekonečná tma.
Uz nevládzem odporovať, moje ruky už nič nezvierajú a padajú voľne popri môjmu telu. Nakoniec to nie je také zle, prestávam cítiť tlak jotunovych rúk, už necítim zimu a chlad z hor, uz ma nič netrápi... dlhy z barov, nezaplatene sexuálne služby od šľapiek z Divinity’s Reach ... na nič nemyslím ... áno, je to koniec, môj koniec.

Stracam vedomie, Jotun začína prepletať nohami a odnáša ma niekam preč, hlbšie do tých zmrznutých hôr... no náhoda je blbec, Jotun si nevšimne nános ľadu po svahu po ktorom kráča, prekĺzne mu noha a ako tak padá, tou dutou hlavou narazí na vyčnievajúcu skalu spopod tej snehovej prikrývky. Aký je dlhy, taký je široký sa rozplacne na tom ľade. Z jeho tlamy počuť nejaký zvuk, ale nedá sa povedať čo to je, ale s veľkou pravdepodobnosťou sa nesnažil modliť. Moje telo s mojim omdletým ja sa dostalo z rúk tej beštie, no nebola to až taká výhra.

Moje telo sa kĺže po svahu, kopec je vysoký a ostrý, ani nánosy snehu ktoré sem nahnala nedávna snehová búrka môj pád nezastavia. Hora je zľadovatená a ja padam stále nižšie. Vďaka bohu Balthazarovy že nič nevnímam, lebo všetky tie modriny, rany a mozno aj zlomeniny pribúdajú na mne ako huby po daždi.

Svah sa začína vyrovnávať a ja padám pomalšie až sa moje telo zabodne do záveja snehu, ktorý sem navialo počas posledných pár dní na tomto ľudskými bohmi opustenom mieste. Telo chladne a mňa pomaly opúšťajú aj posledne známky života, tu na mieste zvanom Shiverpeak Mountains v kope snehu ako nejakého Nornského starého ožrana čo netrafil po pijatike do správneho údolia.

Možno to bol nejaký starý duch mojich predkov, alebo ta strašná zima čo sa mi už dostala do celého tela, alebo bolesť z tých dolámaných kostí po tom páde z útesu.....to či ono už nie je dôležité, ale čo je dôležité, že som sa prebral.
Aaaarrrghhh, zastonal som keď sa mi do hlavy dostala tá bolesť, ktorá poznačila moje telo. Chcem ešte niečo povedať, chcem nadávať na všetko, na starého mŕtveho suseda, ktorého postretla čiste náhodná smrť, na šľapky, psov, mačky ... chcem kričať z plných pľúc aby som uvoľnil tú bolesť čo ma zvíjala, no nemôžem, nedá sa. Moje ruky, nohy sú sama rana. Tvár mám ako nevydarený žabí pľuvanec a moje rebrá ... musia byt na kašu. Ešte však žijem, takže pravdepodobne to nie je také zlé, aby nemohlo byt horšie.

Ale čo Balthazarove rohy nechceli, neďaleko môjho odpočívadla vedie malá cestička. Nie je ju skoro vidno a vďaka posledným nánosom snehu by jeden nepovedal, že sa tade môže čokoľvek či ktokoľvek prechádzať. Ale stalo sa. Náhoda? Nie. Šťastie? Myslím, že tiež nie, to sa mi minulo pri tom tupom Jotunovy, keď sa jeho hlava pozdravila so skalami hore na útese... tak čo je to. Osud !
Osud a ešte niekto malý drzí a ušatý ma tu dohnal na pokraj mojich síl ... A to všetko pre tu malú kvetinku, ktorá je dúfam stále v mojom malom vrecku pre ktorú ma ten šialený samozvaný génius z mojej guildy poslal na toto miesto.
„Je to dôležité“ povedala. „Úloha, ktorá potrebuje aby bola splnená. Nie je to nič ťažké, pôjdeš tam, zoberieš a donesieš.“ Nachvíľu zmĺkla, no potom ešte musela dodať „To by mal zvládnuť aj taký bookah ako si ty a tebe rovné nižšie stvorenia. Tak už chod a nemrhaj časom génia!“ Áno, bola to malá Asuranka.

Rasa z útrob zeme, ktorá uzrela svetlo sveta po prebudení starodávneho draka a teraz si myslia že sú pupok sveta. Sú malý, ušatý a niekedy až roztomilo škaredý s veľkými očami a často krát sa sami nazývajú géniami. No hotové zlatíčka. Ale len do času než prehovoria. Myslia si totiž, že všetko čo je väčšie ako oni sa hodí iba na podradnú prácu roboša a to dávajú aj pekne najavo. Nás ľudí zvú ‚bookah‘ v ich jazyku je to niečo ako podradnejšia, tupejšia rasa. Sám mám často nutkanie ich opäť zakopať do zeme, tak hlboko, že ich ani draci nikdy nenájdu. No jedno im treba uznať, inteligencia a technológia ktorej vládnu ma nechávajú niekedy žasnúť.

Po starej opustenej cestičke medzi útesmi týchto hor sa niečo začína vynárať. Je to zrejme nejaká postava, pomaly prepletá nohami, nie je jasne vidieť čo alebo kto je to. Je bližšie a bližšie, no ide pomaly, tak ako to len dovolí tento neprechodný terén. Snažím sa niečo opäť povedať, kývnuť rukou, no nejde to, bolesť každý môj pokus ukončí veľmi rýchlo. Už je blízko. Zbadal ma našťastie, teda vďaka osudu samozrejme. Podišiel bližšie, naklonil sa ku mne a povedal.
„Žiješ bookah?“
A ja na to „Aaaaarrghhh“ no mal som na mysli niečo v zmysle: do riti aj s takým osudom! Som na konci sveta v krajine večného ladu a mňa nájde Asura. Nie žeby som nebol rád, že ma tu niekto našiel, ale sú dve možnosti čo sa môže stať. Za prvé. Využije moju bezbrannosť a použije ma ako nejaký pokusný objekt na svoje hračky. Za druhé. Nechá ma tu, aj tak zo mňa nič nebude mat. No stala sa nečakaná tretia možnosť.


Malý genius na niekoho máva a cítim ako ma pomaly vyťahujú zo snehu a nesú pozdĺž tej úzkej cestičky,. Kým opäť neomdliem zbadám, že je to mala kolóna ktorá sa presúva cez tieto hory. Pár urastených Nornov, zrejme ako ochranka, nejakí ľudia a Asura. Nakladajú ma do saní a mňa opäť zahalí tma.

Neviem, ako dlho som bol v bezvedomí, no prebral som sa. Som v saniach medzi tovarom a rôznymi serepetičkami ,ktorý sa pomaly kĺže po snehu. Už sa môžem pohnúť, aj keď stále každý pohyb nesmierne bolí. Vyzerám ako lazarus, asi nie je kúsok na mojom tele, ktorý by nebol obviazaný bližšie neidentifikovateľnou látkou. Spevnene dlahy na jednej nohe a ruke mi dávajú vedieť, že sú zrejme zlomené. Radšej nechcem vedieť čo všetko sa mi ešte stalo.
V tom na sane vyskočí Asura a prediera sa cez zaves dnu ku mne.
„Tak už si naspäť bookach, vitaj na mojej výprave“
Bol to ten malý chlapík čo ma zachránil, ale ten kľudný a vľúdny ton, ktorým ma oslovil ma znepokojoval, na asuru moc neobvyklé.
Než som niečo stihol povedať, hneď začal. „Poviem ti kde si, a kto som aby si mi nemusel klásť zbytočné otázky, ktoré ma budú zbytočne okrádať o čas.“ Áno, už je to lepšie to je Asura aké poznám.
„Moje meno je Raz, nie je to moje skutočné meno, ale to ti vedieť netreba. Prevážam nejaký materiál cez hory do údolia kde mam nejakú prácu, do ktorej ti nič nie je.“ Prikyvujem hlavou, aby som dal najavo, že je mi to jasné. „Takže sa nesnaž ma na čokoľvek pýtať, ohľadne toho čo oko seba vidíš, lebo ta zabodnem opäť do snehu kde som ta našiel bookah.“ Opäť kývnem hlavou, ale v hlave mi prebieha krásna predstava ako toho drzého asurského Raza zapichujem do snehu ja a tlačím svojimi šľapami tak dlho kým v tom snehu nezmizne a nestíchne ten jeho hlas. „Rozumieme si?!“ Dodá Asura. Posledný krát dávam znamenie na znak súhlasu a Raz vyskakuje zo saní a stráca sa mi z dohľadu, našťastie.

Na ceste sme boli ešte nejaké tri dni kým sme nezišli z hor do nižších oblastí. V saniach som bol stále sám, Raz za mnou celý ten čas nebol, čo mi celkom vyhovovalo, lebo viest nejakú rozumnú reč s Asurou je pre mňa ako poprava. Sem-tam mi niekto z výpravy dal nejaké jedlo a zvláštne bylinky. Chutili ako jašteričie výkaly, ale bolo mi po nich prijemne a teplo ... takže som si na tu lahôdku rýchlo navykol.
Len čo som skončil s tou myšlienkou Raz bol pri mne, díval sa mňa tými veľkými očami a ja som nevedel čo čakať.

„Mozes sa hýbať?“ pýta sa a díva na mňa tak, že mi to začína byt nepríjemné.
„Ano, je mi už lepšie.“
Raz sa zaškerí „Ano, po tých bilinkách komu by nebolo. Ale vďaka nim sa ti tvoje rany hoja rýchlejšie. Kde by ste bez nás boli keby nás nebolo.“ Opäť sa zaškerí a mne sa samovoľne zovierajú päste. Ovládam sa však, lebo aj napriek tomu aký je nepríjemný, zachránil mi život a tak len ďalej načúvam. „Počúvaj, bookah ... stál si ma kopec, čašu, jedla a biliniek, čo nie je lacná záležitosť, máš mi to ako oplatiť?“ Načahujem sa na môj bok, kde mam kapsičku s nejakými mincami, ale žiadna tam už nie je. Musela sa utrhnúť ako som padal dole útesom.
„Nie“ odpovedám a čakám ako zareaguje. Dodal by som aspoň nejaké poďakovanie, ale pre Asuru sú to zbytočné slová.
„Myslel som si to samozrejme. Všimol som si tvojho šperku na krku. Je z Lion‘s Arch, si odtiaľ?“
„Momentálne áno.“
„Dobre. Nemá zmyslel niečo zatĺkať, ako ste vy ľudia na to zvykli, nakoľko si nám toho dosť narozprával, keď si bol v bezvedomí, takže viem o tebe toho dosť.“ Náhle sa ma sa zmocnila úzkosť a radšej by som bol, keby som ostal v tom snehu a mal už od všetkých večný kľud.
„O chvíľu sme na križovatke ciest, stretávajú sa tam rôzne výpravy, ktoré smerujú k nornskemu mestu Hoelbrak. Moja cesta vedie inam, ale ako som už povedal, do toho ta nič nie je. Tvoj dlh mi splatíš až príde čas, nájdem si ta. A teraz už mi chod z očí, aj tak som s tebou stratil príliš veľa času.“

Naše cesty sa teda rozišli, dostal som par drobných, aby som mal čím zaplatiť za moju cestu do Hoelbraku, no spomienka na Raza a jeho slova o splatení dlhu mi vŕtala v hlave ako snežné červy sa vŕtajú na svahoch Shiverpeak a ja som si celkom prial, aby som už nebol medzi živými až k tomu príde.
Konečne sme dorazili do toho ľadového mesta v ktorom vládli Norni. Veľkí tvrdí muži a ženy, ktorí sa hnali za vlastnou slávou a razili si cestu k hrdinstvu o ktorych tak radi rozprávali na každom rohu. Čo príbeh, to väčšia legenda, človek ma pocit, že je to mesto hrdinov, no ktovie nakoľko sú tie príbehy pravdivé. Mne sa to rozhodne skúmať nechcelo, hlavne keď sa na teba pozerá ta kopa svalov s kladivom v ruke.
Našiel som asuransku bránu, ktorá slúži ako portál, zaplatil z posledných peňazí mýtne a prešiel priamo do levieho mesta.

Lion‘s Arch bolo kedysi hlavne mesto Kryty, ktoré bolo zničené povstaním ďalšieho zo starodávnych drakov Zhaitanom a bolo znovuzrodene, pirátmi, priekupníkmi a inou chamraďou, ktorí svoje lode schovávali v troškách starého mesta. Dnes je Lion‘s Arch slobodné mesto, ktoré nepatrí pod žiadnu z vlád sveta Tyrie. Všetky rasy pekne na hromádke, ktoré vládnu svojmu malému svetu stvorili neskutočne nádherné miesto, ktoré nikde inde nie je možné nájsť.

Od brány sa predieram stovkami osadníkov, obchodníkov, šarlatánov a inej hávedi a mierim do starej štvrte, kde má momentálne sídlo náš cech Crazy Krewe do ktorého som sa dostal len nedávno. Toto bola moja prvá vypráva pre slávu a česť jej mena. Na opasku otváram vrecko a kontrolujem tu malú kvetinku, pre ktorú som takmer prišiel o život keď som ju vyrval z toho ľadového pekla. Musí to byt zázračný kvet a ja som sa začínal cítiť ako hrdina, ktorý spasil svet.
Kráčam dole schodmi do podzemných miestnosti guildy. Po bokoch je par členov cechu, ale ja sa ani na jedného nepozriem. Nevnímam ich, kráčam priamo za ‚génius masterom‘, aby som mu odovzdal plod mojej výpravy.
Ennla je jej meno a je to malá Asura. Mam proste na nich šťastie, no napriek všetkému tejto dôverujem, neviem prečo. Pýtal som sa na to sám seba niekoľko krát, no nemám odpoveď. Je to proste tak. Je to Osud! Môj osud je Crazy Krew.
Ennla je zaneprázdnená nejakým blbnutím na stole kde ma svoje asuranske hračky, ktorým možno rozumie len ona sama. No hneď ako zbadá, že sa niekto k nej blíži, preruší svoju umeleckú činnosť, otočí sa, pozrie priamo na mňa, pokrčí čelo a povie:
„Konečne mladý, más po čo som ta poslala?“
Vyťahujem vrecko, otváram ho ... dávam si záležať na tom aby som všetko robil pomaly, aby to bolo epické zakončenie môjho snaženia. Načiahnem sa do vrecka, vyťahujem ten kvet. Je trocha pokrčený a zoschnutý, no aj napriek tomu nestratil veľa zo svojej pôvodnej krásy.
Ennla sa natiahne po kvet, pozrie na neho letmo pohľadom. Otočí sa k ďalšiemu členovi cechu a ukáže na kvet.
„Vidíš, hovorila som, je modrý. Nabudúce nespochybňuj moju genialitu.“ zahodí kvet medzi odpadky a vráti sa k vojim hračkám ako by sa nič nestalo.

Mam skrat, pozerám pred seba len tak do blba a snažím sa rozmýšľať čo sa to práve stalo.
„Ten kvet ...“ konečne zo mňa vypadli nejaké slová „prešiel som si hotovým peklom aby som ho získal.“
Ennla sa otočí opäť pokrčí celo. „Keby som vedela, že ti to bude trvať tak dlho bookah, tak si počkám ešte nejaký týždeň-dva než to začne rásť všade v okolí mesta. Každé dieťa ich bude mat vo vlasoch.“
Mam ďalší skrat. Chvíľu som ticho, hľadám slova, čo povedať, ako mam pokračovať.
„Povedala si, že je to dôležité, že ten kvet nájdem iba tam a ja som tam skoro nechal dušu na tých nekonečných skalách.“
„Pravda“ začala Ennla „ bolo to dôležité, lebo tu náš milý kolega Awdrev naľavo mi tvrdil, že je červený, čím sa pokúsil nahlodať moju genialitu svojou nezmyselnou poznámkou. A teraz rastie iba tam, takže tvoja výprava bola nevyhnutná, nemohla som tušiť že tam skysneš dva týždne.“ Opäť sa otočí k svojim hračkám a niečo si mumle ale nie je tomu rozumieť.

Mam skrat, no teraz sa mi premietajú cele dva týždne môjho putovania pred ocami. Opäť cítim tie veľké Jotunske lopaty na mojom krku, cítim ten chlad ako som ležal dlhé hodiny v tom záveji snehu, opäť počujem Raza ako mi piskľavým hlasom pripomína, že si ma nájde ... a tu sa vo mne niečo zlomilo. Môj skrat sa mení na hnev, neopísateľný hnev, moje oči sa zalievajú krvou hnevu a nenávisti voči celému svetu, no hlavne voči tej malej asurke, ktorú mam pred sebou iba na dosah meča. Ak sa k niečomu takému odhodlám ostatní členovia ma určíte v sekunde zabijú, ale mne je to teraz jedno. Už nie je cesty spať. Udriem rýchlo a tvrdo. Čo bude potom nie je dôležité.
Ustúpim nohou na ktorej nemám dlahu o trocha do zadu, aby som získal lepšiu stabilitu pri seknutí. Moju myslel ovládol inštinkt vraha. Moja ruka sa v sekunde načahuje na miesto kde mám meč, ale moja dlaň zovrela iba vzduch. Miesto kde mávam meč je prázdne, celkom som zabudol v navale hnevu na to, že môj meč ostal na tej hore ďaleko od Lion‘s Arch . Čo teraz? Chvíľu bezradne rozmýšľam, nič ma nenapadá. Skočím na ňu? S tými dlahami na ruke a nohe asi ťažko. Pomaly si začínam uvedomovať, že nič nezmôžem a môj hnev sa stráca v beznádeji.
„Si šialená“ skríkol som na ňu, na nič iné som sa už v tuto chvíľu nezmohol.
Ennla sa na mňa otočí a jej slova sa mi vrývajú do duše „To sme tu tak trocha všetci. Aj ty, keď si pre jeden kvet prešiel pol sveta o ktorom si nič nevedel. Preto sa k nám hodíš, ber to ako skúšku a teraz sa môžeš pridať nadobro k nám bláznom.“ A zase vidím ten široký úsmev, ktorý zdobí tvar asuranky. „Sme predsa Crazy Krewe.“

Môj hnev už je preč, moje ruky už nezviera kŕč, ktorý mi nedovolil povoliť dlane. Cítim, že to takto malo byt, bola to cesta, ktorou som musel prejsť, aby som cítil v duši opäť mier, tu medzi tými bláznami v podzemí slobodného mesta.

„Mam pre teba ďalšiu úlohu.“ Po chvíli pokračovala Ennla. „Je naozaj veľmi dôležitá. Osvedčil si sa, preto to zverujem tebe.“ Zabodla podhľadom priamo do mojich očí.

„V srdci Maguuma džungle rastie kvet ... “

 
91
1
8
Apr
16

Poklad (obr. č. 2)

Leia     / 16. Apríl 2014 / Poviedka / Zo súťaže  Súťaž: Inšpirácia obrázkom
„Rýchlo, nesmú nás chytiť!“ utekala zadychčane po tržnici a ťahala za sebou malého chlapca.
„Mami, už nevládzem, spomaľ,“ roztriasla sa mu bradička a začal spomaľovať. Zastala, vzala si ho na ruky a vmiesila sa do davu. Nik ich neprenasledoval, pár čerešní a marhúľ im za to nestálo. Zahli do uličky, ktorú volali „doma“ a zložili sa na svojom ležovisku aj s dnešnou korisťou.
„Nejedz to aj s kôstkami,“ napomenula chlapčeka keď uvidela, ako sa hltavo pustil do čerešní.
„Som strašne hladný,“ vysvetlil jej s plnými ústami, na kôstky kašľal.
„Papaj, ešte ti niečo donesiem,“ doložila ticho a uprela pohľad na múr budovy oproti. Zabúda na okolie, na to, že sedí v špinavých handrách na zemi, zabúda aj na syna. V hlave jej prebehne celý život. Šťastné detstvo. Zvonenie telefónu večer, keď ho vystrašená a uplakaná zdvihla a oznámili jej, že rodičia mali autonehodu. Láska starých rodičov, ktorí sa o ňu postarali. Infarkt starého otca a neskôr odchod babky, milovanej babky s večným úsmevom a tanierom pocukrovaných lekvárových buchiet. Prvá láska, strata nevinnosti a sladké opojenie. Tehotenstvo, zhrozený výraz milovaného muža a jeho náhle zmiznutie. Bez práce, bez peňazí, s dieťaťom. Žiadna pomoc, exekúcia. Ulica.
„Mami, môžem ešte marhuľku?“ ozval sa chlapec.
„Jasné,“ usmiala sa a pohladkala ho po hlave. Z vaku vybrala čiernobiely obraz elegantného muža na koni, ktorý jej pred smrťou daroval starký. Raz ti ten obraz pomôže.
„Nepomohol!“ skríkla zúfalo a tresla ho o zem, až sa rozbil. Syn na ňu vyľakane pozrel a odskočil.
„Prepáč, to som nechcela,“ začala zbierať črepy. Zo zadnej strany obrazu vypadol malý zamatový mešec. Prekvapene ho rozviazala a na dlaň vysypala množstvo ligotavých, drobných kamienkov.
„Našli sme poklad?!“ skríkol nadšene chlapec. Mamine oči sa leskli viac ako tie drahokamy, na tvári sa rozlial úsmev.
„Už bude dobre, miláčik. Už bude dobre.“
 
51
4
5

Mohol si byť....

Scarlett79 / 16. Apríl 2014 / Báseň
Mohol si byť plamienkom v jej v oku 
občas aj kamienkom 
čo v topánke ju tlačí ,
hrdo kráčať  po jej boku ,
ostať tým najlepším na koláči .

No vybral si si druhú voľbu ,
keďže zostal po tebe len prach 
a prázdno v srdci ,
pre tak citlivú ženu .
Nedúfaj ,že pustí kôli tebe slzy .
Keď si ju oklamal ,ponížil 
hoc"s videl už viac sťa poníženú .  

Mohol si byť plamienkom v jej oku 
občas aj kamienkom 
čo v topánke ju tlačí ,
byť s ňou všade v Novom roku . 
No vybral si si život osamote ,
taký aký sa ti páčil a stále páči .     
  

 
30
3
2

01 spravme si malú intímnu čajovňu

Arnold Layne / 16. Apríl 2014 / Báseň

mám rád sny v ktorých sa mi zdá o tebe

v ktorých ťa milujem keď na mňa padá súmrak

sny v ktorých som bosý a paralýza už oblizuje moje členky a keď
               sa dotkne mojej hrude vystrelí ma do
                                       neskutočného tanca

mám rád sny v ktorých mi okolo hlavy krúžia handrové
                                                                                                           havrany a ja sa
                            im smejem a nahováram si aké sú neskutočné
ale v skutočnosti sú práve
      tak skutočné ako napríklad...
                ...handrové havrany? a ty to začuješ a smeješ sa tiež a paralýza už
         oblizuje členky aj tebe a tak
         zostávame nehybne ležať vedľa seba
         a tento kúsok vzduchu medzi nami
                                                                              je vesmír
                              pretože sa nemôžeme dotknúť

maľuj mi strom
milujem sny v ktorých sa maľujú stromy

milujem sny v ktorých každú noc
navštevujem svoju malú intímnu čajovňu

svoj malý fiktívny arles ktorým prechádzame
úzkymi uličkami a kým vystúpime hore ku koloseu
zastavíme sa a
dáme si olmecu

rád sa prehrabujem v kvetoch poviem a V. sa smeje a hovorí samé hlúposti
                       maľuj mi slnečnicu
             milujem sny v ktorých sa maľujú slnečnice

milujem sny v ktorých maľujem teba
keď umývaš okná

sfúknem prach

rozbehnem sa k sebe

z okna znejú concerti da chiesi
a ja opäť dokonale cítim že život sa scvrkol
                                                                                   na dotyky

nikdy nikdy nikdy nikdy nikdy to nebude lepšie a V. sa smeje

maľuj mi komín
milujem sny v ktorých sa maľujú komíny

           a ja som po kolená vo vode a chýba mi ruka
                              a okolo plávajú mŕtve zajace a všetky tie veci

             viem nikdy to nebude lepšie

          mám rád sny v ktorých už nemožem ďalej snívať
                                 so zavretými očami pretože keď ich znova
              otvorím všetko
              je tak nápadne
                podobné a -

- mám rád sny v ktorých zomieram túžbou

... a mám

rád sny v ktorých sa už nikdy nevrátim

sny v ktorých sa rúca moja malá intímna čajovňa pretože
             už nie je čo dodať
a sny v ktorých
                           bolo povedané priveľa

moje telo musí byť blázon keď sníva vo svete ktorému to
bolo vyoperované už pri narodení

viem viem viem viem viem NIKDY to nebude lepšie

a V. sa smeje

maľuj mi most
milujem sny v ktorých sa maľujú mosty






 
19
0
0

raj

julliette / 16. Apríl 2014 / Báseň
Už nemám silu bojovať s temnotou v mojej hlave,
myslím že som práve stratila nádej, že sa ešte niekedy nájdem,
stojím na kraji priepasti,
napúšťam si bazén,
je plný mojej krvi,
mal by si doň skočiť prvý,
mňa opustili sily,
na stole pytel,
biely prášok,
nikdy neprebádaná zem,
počula som chýry o čiernej krajine a spálených mostoch,
no už vážne nevládzem,
tak ma kurva pochop,
musím to skúsiť,
ihla, ktorou si my kedysi prepichol ucho,
začínam blúzniť?
alebo tiene vystupujú zo stien?
čo je reálne a čo s tohto je len skurvený sen?
dívam sa na seba v zrkadle,
iskra z očí dávno zmizla,
odišla tam,
kam zmizla aj moje schíza,
stratila sa tam aj moja duša 
a vzala so sebou aj to dobré zo mňa... 
ostala som už len ja.. 
jediná..
tá zlá..

 
16
2
0

Z humorného súdka

pebog / 16. Apríl 2014 / Rôzne
Nevypitvali ho, len z neho vybrali drobky.


"Kura bez drobkov je lacnejšie ako kura s drobkami," povedal človek, ktorý drobky mal.


Gastrológia je veda zaoberajúca sa drobkom zvaným žalúdok.


Plešine by sa v rámci politickej korektnosti malo hovoriť znížený počet vlasov na minimum.


Kto chce sílu míti, musí Kolaloku píti.
Kto chce silu mať, musí Kolaloku sať.


Múdrosť: Čo ťa neminie, to ťa neminie.


V predajni áut: "Prosím vás, predávate tu aj taxíky?"


Humor patrí medzi hlavné dôvody, prečo sa ľudia smejú.


Ďalším dôvodom, prečo sa niektorí ľudia smejú, je psychiatrické ochorenie.


Ak je niekto v depke, skúste ho štekliť. Pravdepodobne sa začne smiať, a kto sa smeje, zrejme nie je v depke.


Je obor na rozdiel od zlobra vlastne dobror?


- Aké meno ste dali svojmu dieťaťu?
- Asterix.


Vyšetrovateľ sa pýta podozrivého:
- Viete povedať, kde ste boli alebo čo ste robili 12. 3. 1987 medzi šestnástou a sedemnástou hodinou?
- Vtedy som ešte nebol na svete.
- Nepýtam sa, kde ste neboli, ale kde ste boli!


Chuck Noris vykúsal krk Banánovi z Mafstory.

 
30
2
1

Amadeus

Deviant / 16. Apríl 2014 / Rôzne / Zo súťaže  Súťaž: Inšpirácia obrázkom
     „Nesťažuj sa, že stále prší!“ pohrozil mi ukazovákom.
      Znudene som pokrčil plecami.
      Otočil sa a jednou rukou otváral dvere starej skrine. Druhou kŕčovito stískal rúčku palice, ktorou sa podopieral. Skriňa neochotne zavŕzgala a malý obchodík naplnil pach starých kníh. Po chvíli z nej namáhavo vytiahol ťažký zväzok, ktorý mu takmer vypadol na pult medzi nami.
      „Ešte si nezažil poriadne sucho, však?“
      „Nie,“ pritakal som.
      „Myslel som si to,“ usmial sa.
      Kniha mala popraskaný kožený obal. Bez názvu. Tváril sa, že z nej stiera prach. Opatrne ju otvoril. Hneď na prvej strane bol obrázok. Zachvel sa a ukazovákom hladil hlavu koňa. Bol nádherný a spolu s jazdcom na chrbte tvorili elegantnú dvojicu. Nespúšťajúc oči z obrázku povedal:
      „Volal sa Amadeus.“
      Nehovoril som nič. Pochopil som, že tým jazdcom je on sám a nostalgia sa zmocňovala aj mňa. Čelo mu prehĺbila vráska:
      „Vidíš tú pustatinu za nami?“
      „Vidím,“ odpovedal som.
      „Dva dlhé roky vtedy nepršalo. V nádržiach ostávala voda na tri mesiace. Strieľali sme zvieratá na svojich statkoch, pretože sme ich už nemali čím kŕmiť.“
      Vysušený obrázok vpil do seba slzu starca.
      „Toto bola naša posledná jazda. Netušil to, hoci som si dal slávnostný oblek. Keď sme sa vrátili do stajne, zastrelil som ho.“
 
82
2
4

TEO

JA / 16. Apríl 2014 / Poviedka


TEO




Zavreli ho.
Ústav mal bránu, čo vyzerala ako vstup do raja. Vchádzalo sa do húštia, medzi palmy a liány, odhrnulo sa banánové lístie a na pozdrav im zaškriekala opica. Ozajstná, živá.
"Tak to je váš nový domov," povedal doktor.
Teo neveril vlastným očiam. Len zízal.
"Nejaká moderná terapia, či čo?"
Doktor neodpovedal. Zarastená brada sa mu trocha rozšírila donútená úsmevom. Teo teda vstúpil.
Brána zarachotila. Má sa báť? Pre istotu si ten zvuk zapamätal. V najhoršom - dá sa preliezť. Vykročil za doktorom.
Prales končil hneď pri ďalších dverách. Za nimi bola chodba. Úplne klasická, aké v ústavoch bývajú. Ticho ťažké ako olovo. Pamätal si toto ticho. Kaď ho mama vodila do škôlky. Tiež chodba, len to bola budova kaštieľa a brána vždy rovnako buchla. Takto: buch! A ticho za ňou ho desilo na smrť. Obrovsky sa bál, mama ho ide dať do úschovy učiteľom. Celý deň im bude na povel, aj hrať sa musí povinne, žiadne úlety.
"Nebojte sa," povzbudil ho doktor. "Toto nie je tá vaša škôlka."
Teo uznal, že nie je. Veď je bezpečne päťdesiat rokov v nedohľadne.
"Ticho je vaša chyba, zabudli ste si pustiť zvuk."
Á... áno, veď má tú krabičku. Rýchlo otočil gombíkom, takmer ho zlomil.
Šušotanie zo všetkých strán, vzdychanie, nadávky, rehoty.
"To čo je?" spýtal sa doktora. "Nič nevidím."
"No lebo máte zavreté dvere."
Hnusné biele dvere, ako u lekára. Keď ich otvorili, ovanul ich smrad. Vstúpili do obrovskej miestnosti.
Bolo tam veľa ľudí. Muži, ženy, mladí, starí, hluk a bordel. Pravý opak toho pred tým. Postele, stoly, lavičky v parku, rozhádzané oblečenie, televízory, porno. Všetci sa venovali súloženiu. Teo a doktor kľučkovali medzi nimi. Niektorí odpočívali. Potom sa vymenili. Jedna žena sa zadívala na Tea.
"Ahoj, Teo!"
Zastavil. Chcel niečo urobiť, nevedel si spomenúť. Prišla k nemu a chytila ho za ruku. Priložila mu ju sebe medzi nohy. Teo pocítil niečo v dlani. Nevedel čo.
Zaostal za doktorom, tak pridal do kroku. Už boli na dohľad ďalšie dvere. Chcel sa ešte otočiť, či si nespomenie, ale zabudol, že sa chce otočiť. Prešli dverami a Teo mal na čele otázku. Doktor mu ju zmazal špongiou.
Ďalšia miestnosť bola naopak malá. Zadymená, hlučná. Kamaráti...
"Sévas!"
Plácol si s jedným. Posadil sa na drevenú lavicu. Bola to tá lavica z pivárne, čo už neexistuje. Aj pivo bolo odtiaľ. Aj kamaráti. Všetci už neexistujú.
Štrngli si a pili. Fajčili a rehotali sa. Somariny, pohoda, každý niečo trepal, aj Teo. Ničomu nerozumel, ani jediné slovíčko. Tiež im niečo hovoril a rehotal sa, ale ani tomu nerozumel. Ústa mu niečo bľabotali, až mu sliny lietali, hovoril však neznámym jazykom.
"Pôjdeme?" zachytil zrozumiteľné doktorovo slovo.
"Čo už je záverečná?"
"Veru áno," usmial sa bradatec.
Za dverami ich čakalo vonkajško. Leto, teplo, muchy. Pľac blízko lesa, na ňom plno dreva, motorové píly. Chlapi tam búšili do klátov. Na šnúrke medzi hlohmi mali povešané prepotené vreckovky. Jeden rezal hraby na metre, druhý do nich mlátil kalačom, tretí mu sekundoval a štvrtý ukladal. Tea rozboleli kríže. Aj ruky, prsty, všetko. V lakťoch a ramenách mu hrkotalo ako v hrkálke. Všimol si, že ten, čo reže, nabral kmeň zospodu. Skočil k nemu.
"Tak ti praskne a privrie pilu. Prerež ho v polovici, nech povolí tlak."
Chlap sa na neho vyjavene díval. Teo mal pocit...
"To som nechcel," ustupoval od neho, "radiť vám."
Chlap zružovel. Líca mal guľaté, hlas ostrý.
"Ty vieš hovno, prečo to tak režem! Ja viem, čo mám robiť! Sopliaci nám tu budú radiť!"
Ale i tak šiel a prerezal hraba v polovici. Ostatní prerušili. Ten, čo búšil do klátov, dvihol tvár a spoznal Tea.
"Ty čo tu robíš?"
Teovi sa podlomili nohy. Až vtedy si všimol, že vedľa je ten strom a na ňom vyrytý dátum. Štvrtého siedmi, tisíc deväťsto sedemdesiat sedem.
"Otec..." Teovi sa spustila dlhá slza cez celé líce.
On sa prestavil, aby mal klát v rane.
"Však máš byť v škole, nie?"
Chcel povedať, že má prázdniny, ale nemal hlas. Doktor skočil k nemu. Stlačil mu gombík na krabičke, ťahal ho nasilu preč.
"Poďme!"
Za ďalšími dverami bolo pusto. Boli na kopčeku, vetrík od mora pofukoval. Zelená pažiť, občas kríky, olivy... Keď chce, tam v diaľke sú aj skaly. Vysoké, ostré, pichľavé. More má zas jemnú pláž. Potreba zvuku vyplnená šumom vĺn. Doktor ho postrčil.
"No tak... už ste doma."
Skutočne. Poznával to tu.
"Vidíte, tu je váš kameň."
Teo si ho odskúšal.
"Áno, je to on."
Niečo ešte do ruky.
"Myslíte kávu? Tá je v tom výklenku, len pár metrov."
Teo uznal, že je to po ruke.
"Slnko?" spýtal sa.
"Á, zapadajúce slnko, prepáčte."
Doktor umiestnil na oblohu zapadajúce slnko.
"V poriadku?"
Teo prikývol. Mal ešte niečo. Vyplašene sa obzeral. Preletel pláž i skaly, pred seba, za seba, na oblohu, potom do diaľky na horizont.
"Nie je tu nikto?" spýtal sa bojazlivo.
Doktor zase ten spokojný úsmev.
"Ani noha."
Nechal Tea samého. Zabuchol.





 
37
3
3

Cez tunel na...

Scarlett79 / 16. Apríl 2014 / Báseň
Zastala doba 
prestal ísť  čas ,
ostalo len prázdno
a prelomený hlas . 

Cez temno 
na druhú stranu sveta 
rozpráva sa s tým 
čo počúva ju 
a je krásny sťa kométa .

Zastala doba 
prestal ísť  čas ,
bolo jej s nim
 tak krásne ,
no vrátil ju naspäť zas .  

 
15
1
0

A JE PO ZÁHADĚ

Nick / 16. Apríl 2014 / Báseň

 

A JE PO ZÁHADĚ


Vesmír
okem všeobjemným
se tichem pýří


Mléčná dráha -
bludů klukot
štěbet ptáčků
či od delfínů
                  bzukot


A klíče život
je rázem
v zámku jiný
Snad vitamíny
z temné
medicíny?


Nic se neutají -
tak melou
Boží mlýny
      ...a je to ťarcha!


Že by Země byla
ta Noemova
archa?


 

 
22
2
1
Apr
15

Noc

living girl / 15. Apríl 2014 / Rôzne
Noc je jasnejšia, keď vyhasnú pouličné lampy.  Zmáčaná vôňou  prázdnych ulíc, ukrytá pred slnkom. Sladká a omamná, divoká a nespútaná, trýznivá a humánna, oveľa krajšia ako na Van Goghovom obraze, nežnejšia ako umenie, ako slovo, ako báseň, ako deň. Je vánkom duše, pavučinou, v ktorej snívaš, kabátom tvojho tela, poslucháčom modlitieb, vreckovkou plačúcich, tanečnicou vášne. Milovaná mesiacom, obdivovaná hviezdami a vesmírom. A človek? Ten si jej krásu ani nevšimol...
 
23
2
0

4. Boj v duši

Deviant / 15. Apríl 2014 / Poviedka / Zo súťaže  IV. Spisovateľská súťaž na pokračovanie
Zo série  Boj v duši
      Edo sa prebral a otvoril oči. V úplnej tme ležal pripútaný k lôžku. S úľavou si vydýchol aj napriek tomu, že na zápästiach a členkoch cítil chladné kovové putá. Veď prežil útok starostu, dokonca nie je ani zranený. Začul, že napravo od neho niekto ťažko dýcha. Nadvihol hlavu, no od prudkej bolesti až zastonal a ostal ležať ďalej. Niečo cvaklo a rozsvietilo sa modré svetlo. Senzory. Žmúril na miesto, odkiaľ počul dýchanie. Spoznal toho človeka a zaplavila ho úprimná radosť. Ležal tam holohlavec z parku a žil! Vylomená spodná čeľusť neprirodzene krivila jeho ústa a na roztrhnutom nose videl ešte stopy po dierke od kovového krúžku. Trochu ho zarazilo, že tu nie sú žiadne prístroje, ale nič to. Hlavne, že holohlavec dýcha.
      Otvorili sa dvere a do neveľkej miestnosti vošiel starec s dlhými sivými vlasmi v sprievode troch ozbrojených chlapov. Starcovi strážci boli v maskáčoch, výzorom sa podobali na toho raneného a ich ustarostené pohľady svedčili o tom, že sú to jeho priatelia. Edo pozrel opäť na starca, ktorý sa pokojne postavil nad neho. Pôsobil dojmom mudrca, v zvráskavenej tvári jeho jasné modré oči takmer svietili.
      „Vitaj!“ povedal. Edo mlčal a starec prívetivo pokračoval:
      „Nemusíš sa ničoho obávať Edo. Všetci sme tu naozaj radi, že si sa dostal práve k nám a nie k tým druhým.“
      „A kde vlastne som?“ opýtal sa Edo, aby si overil svoje nové zistenia. Bolesť hlavy sa strácala.
      „V dobrých rukách. Dalo by sa povedať, že si doma.“
      „Tak prečo som v reťaziach?“
      Starec sa nakrátko zamyslel a pozrel sa cez plece. Kývol hlavou a dvaja ozbrojenci pristúpili k lôžku a skôr ako začali Edovi odomykať putá, pozreli pre istotu na starca. On ich však upokojoval:
      „Nebojte sa, viem čo robím.“
      Edo sa opatrne posadil. Hlava ho už nebolela, regeneroval sa naozaj rýchlo. Ozbrojenci pomaly ustupovali so zdvihnutými hlavňami zbraní. Starec sa ani nepohol a zblízka sa mu pozeral do očí. Zavládlo ticho. Edo počul, že holohlavý už dýcha ľahšie. Starec bol vnímavý a vysvetľoval:
      „On sa regeneruje pomalšie, ale onedlho aj on vstane. Tak ako mnohí pred ním, aj on mal problém vysporiadať sa so silou, no ty si ho zachránil.“
      „Skoro som ho zabil.“
      „Áno,“ obzrel sa starec na holohlavého, „a tým si ho zachránil. Zlomil si jeho pýchu, sám sa jej nevedel zbaviť.“
      „Preto je bez reťazí?“ zisťoval Edo.
      „Môže spanikáriť, keď sa preberie. No jeho zvládneme, nepotrebujeme ho spútať,“ povedal starec pomaly a skúmavo hľadel Edovi do očí.
      Edo mal overený ďalší kúsok skladačky. Naozaj bol výnimočný, silnejší a rýchlejší ako ostatní. Ozbrojenci sa ho ešte stále báli.
      „Kto si?“ opýtal sa starca. 
     „Som kazateľ, a teraz aj dočasný vodca bojujúcich proti tým druhým,“ odpovedal starec. „Na obrade všetko pochopíš.“
      Edo sa už nevypytoval, vstal a nasledoval starca v sprievode ozbrojencov. Prešli úzkou chodbou ku kamennému schodišťu a vyšli hore. Ocitli sa v časti jaskyne, pripomínajúcej akúsi veľkú podzemnú križovatku, z ktorej viedlo množstvo chodieb, niektorých tmavých a niektorých osvetlených slabým svetlom. Vošli do jednej z tých osvetlených a kráčali ďalej. Chodba sa rozširovala a objavovali sa prvé skupinky ľudí, mužov i žien, ktoré si zvedavo obzerali Eda a takmer nebadane sa ukláňali starcovi. Nakoniec vošli do priestrannej komory. Vládlo tam ticho. Všetci stáli pri stenách so sviečkami v rukách a starca tu už zdravili len pohľadom. V strede bol veľký kamenný oltár, na ktorom ležal mŕtvy Alex. Bol prikrytý modrým súknom, ktoré žiarilo v kuželi svetla prenikajúceho cez otvor v strope. Edo pri pohľade na Alexa znervóznel. Starec ho potľapkal po chrbte a vystúpil ku kamennému oltáru. Prezeral si prítomných a hovoril:
      „Náš drahý priateľ položil život, aby zachránil cennú dušu. Táto svätá obeta je vrcholom majstrovstva používania sily v prospech dobra, o čo sa snažíme všetci, ktorí tu stojíme,“ starec sa zvláštne zahľadel na Eda a pokračoval: „Alex sa obetoval, aby zmiatol nepriateľa, aby ho pomýlil, a aby zase dokázal starú pravdu, že zlo sa zničí samo!“ starec ukázal rukou na Eda: „Hľa, tu stojí ten, ktorého Alex spôsobom sebe vlastným odklonil od zla. Ten, ktorý už začína chápať čím je, a na ktorého sme čakali. Ten, ktorý je oveľa mocnejší ako my, a ktorý je dokonca oveľa mocnejší ako tí druhí!“
      Všetci hľadeli na Eda. Cítil, že ním prúdia ich myšlienky a ten pocit rýchlo naberal na intenzite. Náhle sa lúč svetla, ktorý svietil na Alexove mŕtve telo premiestnil na Eda a on, už v akomsi tranze sklonil hlavu, zatvoril oči a nechal sebou pretekať tú silu, ktorá z neho vyplavovala posledné zbytky zla. Zdalo sa mu, že celá jeho bytosť ľútostivo plače a cez slzy prebleskuje divá, nespútaná radosť. Všetko okolo neho sa krútilo, no on v tom víre aj naďalej neohrozene stál. Objavili sa pred ním špičky bosých nôh. Zdvihol hlavu a utrel si zaslzené oči. V modrastom svetle sa na neho usmieval Alex. Hovoril, že sa mu splnil stále sa opakujúci sen, v ktorom videl sedieť v parku na lavičke veľkého vodcu. Hľadali ho spolu s veľkým holohlavým niekoľko dní, aj keď holohlavý tomu odporoval, chytala ho zúrivosť, len nasilu poslúchal, dokonca začal piť. Bol totiž najsilnejší a spyšnel, myslel si, že on sám bude veľký vodca. Jeho pýchu už naozaj nemal kto zlomiť a zlo ho premáhalo čoraz viac. A keď Alex videl, ako s ním naložil budúci vodca, až ho opantal strach. Vzýval sily na pomoc, stískajúc svoj krúžok vo vrecku. Ale ani krúžok ho nevedel upokojiť, cítil sa nesvoj, nevedel, čo má od neho očakávať a bál sa ho. On mu však neublížil, zlo sa mu predsa len bridilo. A tak sa Alex neskôr už len radoval, že sa jeho sen naplnil. Odhodlal sa aj život položiť za neho a poslúchol ho na slovo, okrem jedného. Šoféra síce omráčil, no nechal ho v budove v bezpečí, lebo videl, že budúci vodca je ešte zatienený zlom. Alex dohovoril a s úsmevom sa rozplynul v modrastom svetle.
      Edo precitol z tranzu a obzrel sa na okolostojacich. Mali v tvárach radosť. Otočil sa k starcovi a nahlas, aby to všetci počuli, povedal:
      „Alex zachránil viac, ako len moju dušu. Rád budem pokračovať v jeho diele.“
      Jaskyňu naplnili výkriky radosti. Starec nebránil jasajúcemu davu, práve naopak, smial sa a bol priam vo vytržení. Edo sa zdržanlivo usmieval a hľadel na telo priateľa na kamennom oltári. Pred očami sa mu opakovane premietal ten výjav z auta, keď starosta holou rukou prerazil pevné nepriestrelné bezpečnostné sklo a rozdriapal Alexovi hrdlo. Zrazu všetci stíchli. Vstúpil veľký holohlavý, pomaly prešiel až k starcovi a mlčky mu pozrel do očí, akoby sa chcel ospravedlniť. Potom sa pozrel na Eda a kľakol si pred ním. Edo mu však hneď pomohol vstať, siahol do vrecka na bunde a vrátil mu krúžok so slovami:
      „Toto ešte budeš potrebovať, priateľu!“
 
93
2
6

Premýšľam

Barbora / 15. Apríl 2014 / Rôzne
Bolo to krásne
To najkrajšie čo ma doteraz stretlo
Ale ty si musel ísť
A ja tu viac nemôžem zostať
Utekám
No nie za tebou.
Ak sa ešte stretneme
Pozdravím ťa tým istým hlasom
Starý známy
No spomienky na teba utopím
Vo vodke, v slzách, v mori
Nevstúpim ti viac do hlavy
Sľubujem.
 
40
4
0

zlá voľba

julliette / 15. Apríl 2014 / Báseň
trinásť ročné dievča,
na tvári make-up,
tvári sa ako žena,
krv tečie po stehnách,

chlapec v tom istom veku,
učí sa ako čeliť svetu,
chcel by šíriť strach,
tiene sa plazia po stenách,

povedz mi,
koho je to vina,
deti poznajú pachuť vína,
chcú žiť inak!

nemá ich kto viesť,
chýba im pevná ruka,
ktorá ich nebude týrať,
no bude prísna,
ukáže im ako rešpekt získať,
ako čeliť výzvam,

ukáže im to, 
čo nechcú vidieť, 
že majú na výber, 
slušňák alebo grázel
hádaj kto z nich bude mať pri dome bazén

Musíš si zvoliť sám, no vedz, že každá z možností je zlá!
 
25
2
1

Temet nosce

Kyrilov / 15. Apríl 2014 / Rôzne

Spomínam si na tie bezmenné večery. Spiť sa do hlbokej nemoty vlastnou žlčou a potom s roztrasenými rukami vytrhať vlasy jedinej milenky, insomnie.

 

Ak by tvár, na ktorú sa dívam v zrkadle, bola mojou tvárou, vyčítal by som si z očí tieto slová. Zvratky noci sú mi milšie, tisíckrát drahšie, než žiarivé klasy dní. Zvratky noci. Zvratky noci. Zvratky noci.

 

Nemožno obesiť vlastných démonov. Ako ich chceš dostať do oprátky? Je to ako naberať živú vodu mŕtvymi rukami. Nemožno priklincovať tieň. Túlavý pes nikdy nemá pána.


 

Prebudil som sa ako niekto,

Z koho strhali všetko mäso.

Už sa nemusím báť, nikto mi nepostaví sochu.

Preč sú blesky, ktoré preťali temné nebo

I hromy, ktoré zjazvili mrazivé ticho.

Už si nespomínam na pach vecí tohto sveta.

 
29
2
0
Literatúra Básne a poézia Poviedky Pravidlá pre používateľov
Angličtina online Ako sa naučiť plynule anglicky v rekordne krátkom čase
Literárny portál Slavonica @ 2006 - 2014