Tvorba
Komunita

Články

Sep
22

3. Surreálnosť okamihu

skald     / 22. September 2014 / Poviedka
Zo série  Outsajdrovo leto

Po odchode mladého Krčiažteka ostalo vo vyučovacej miestnosti ticho. Milena ostala sedieť predklonená nad svojím pracovným stolom, v jednej ruke si šťukala perom a sledovala ako zvírené čiastočky prachu pomaly sadajú na staručký projektor značky Reflecta na opačnej strane miestnosti. Bola to istým spôsobom úľava, sedieť tu v tichu, po hodine strávenej výkladom. Boli časy, keď ju také niečo doslova vyšťavilo, ale roky strávené učením ju naučili šetriť energiu a dych. Okrem toho cítila, že je to tak ako to vyjadril ten Karol - mladých jej spôsob výučby asi baví. Bola mu vďačná za jeho slová, úprimné slová chvály človek spravidla nepočuje. To jej vždy dodávalo silu pokračovať, keď ju potrebovala najviac.
Po chvíli sa zaklonila na stoličke a hryzúc pero rozmýšľala, čo bude robiť. Bol štvrtok, niečo po pol štvrtej a na dnes mala po zvyšok dňa voľno. Papierovačky si môže nechať na víkend, má aj tak pršať. Piatok strávi s ôsmimi najhorlivejšími začiatočníkmi na parkovisku, zvyšných štyroch potom zaučí v pondelok, pred a po teórii. Na chvíľu ju prepadla panika z predstavy momentálneho voľna, nevyplneného prácou a aktivitami. Desila sa samoty a nečinnosti, keď dochádzal zotrvačník a hrozilo, že sa zastaví. Vtedy ju zaplavoval pocit vlastnej zbytočnosti, prepadala depresii a nebola schopná rozumných myšlienok. Bolo to ako na horskej dráhe, keď človek sedí v prednom vozíku, ktorý sa valí závratnou rýchlosťou nadol. Na tom, či sú aj nejaké vozíky s ľuďmi za ňou, či vôbec jestvuje niečo okrem nej nezáleží, pretože počuje len vlastný krik a cíti len vlastný strach z toho, že sa prepadá do niečoho hrozného. Niečoho, čo nedokáže zastaviť. Nedokázala to ovládať a tak sa snažila nemyslieť na to a radšej niečo robiť, nejako sa zamestnať, s niekým byť. Akurát, že nebolo s kým.
Milena pocítila, ako sa k nej načahujú nechcené spomienky a tak sa radšej pozviechala zo stoličky. Zbalila si svoje veci a zamkla miestnosť Autoškoly. Vedela, že ju tak či tak čaká ďalší večer v neodvratnom očistci samoty.

                                                                                              *

Karol zastavil, vystúpil z auta a usmial sa na neznámu známu z Autoškoly. Prehodil: „Ahoj,“ a zastal pred ňou, hľadiac zhora do jej tváre, potom ju nežne uchopil za ruku. „Som Karol, ten čo prišiel takmer neskoro na hodinu. Verím, že na zoznámenie sa tiež ešte nie je neskoro...“ Vnímal zvedavý záujem, priamy pohľad tých očí, ktorých hnedozelenú farbu mal možnosť prezrieť si v pokoji až teraz, jej pery zvlnené pobaveným úsmevom. Avšak skôr ako sa navzájom stratili v pohľadoch, uklonil sa a zdvihol jej rúčku k ústam. Voňala mu vanilkou a nehou a nevypovedanými túžbami a dotyk pier na jej pokožke spôsobil, že...
Ja som taký blbec, pomyslel si len, keď precitol zo svojho zasnívania sa. Cítil, že sa červená, ako vždy, keď to ani v najmenšom nepotreboval. Favoritka stála na kraji cesty, no on ešte stále sedel v aute a cez spustené okienko hľadel na spolužiačku, ktorá si ho obzerala s nechápavým výrazom. Vedel, že by mal niečo povedať, niečo spraviť, ale tá jeho predstava a situácia, v ktorej sa ocitol ho dokonale paralyzovali. Len na chvíľku si ešte predstavil, aké by to bolo fajn, keby dokázal byť tým Karolom, ktorý vždy vie čo má robiť a povedať a vtedy ho milosrdne prerušil jej tichý hlas plný otázok: „Ahoj.“
„Ahoj,“ bolo prvé, na čo sa zmohol. Potom, akoby ho to celého uvoľnilo z nejakej podivuhodnej kliatby, otvoril dvere a vystúpil von. Zastal pred ňou, očividne vyšší o nejakých pätnásť-dvadsať centimetrov a zbieral v sebe ďalšie slová. Zakázal si oprieť sa chrbtom o auto, hoci ho to neznesiteľne lákalo.
Odkašľal si a opäť zdvihol zrak od kamienkov na ceste. „Asi ti pripadá zvláštne, že ma najprv vidíš v autoškole ako žiaka a potom ma vidíš šoférovať auto,“ povedal pomaly. Neodpovedala, len sa na neho ďalej dívala. Karola jej pozornosť privádzala do neuveriteľných rozpakov, no na druhej strane sa cítil jej pozornosťou zvláštne upokojený. Pozerala sa na neho, akoby na tom, čo jej povie, záležalo.
„Vieš, keby sa to dalo nejakým jednoduchým spôsobom vysvetliť, tak to urobím, ale zatiaľ o takom neviem,“ pokrčil plecami s úsmevom. „Som Karol, prepáč, že som sa nepredstavil skôr,“ dodal ešte a potom sa už odmlčal.
„Ja som Alica, teší ma, Karol,“ podala mu ruku a on jej ju s úklonom a pocitom déjá vu potriasol. „Budeš mať dosť času, ďalšia hodina teórie je až v pondelok. Dovtedy to s mojou zvedavosťou snáď vydržím,“ usmiala sa priateľsky. Karola konečne napadlo pustiť jej ruku. Necítil sa na rozprávanie svojho životného príbehu, ale na druhej strane z tohto človeka získaval pocit, že by tým nič nestratil. Potom ho trklo, že na hodiny teórie vlastne chodiť nehodlal. „Vieš, ja...,“ zajachtal sa trošku a potom z neho nečakane vyšlo: „Popremýšľam a na hodinu prirodzene prídem.“
Vtom sa z auta ozval zvonením jeho mobilný telefón, vybral ho teda z aktovky a prijal hovor, otočený Alici bokom. „Ahoj starká, áno, už som na ceste, neboj sa, do štvrťhodinky som tam. Nakúpené už mám, pred chvíľou mi skončila hodina. Sadám do auta a idem, ahoj,“ ukončil svoju časť prerušovaného dialógu, ktorý mohla vnímať aj jeho spolužiačka.
„Prepáč, musím ísť, uvidíme sa teda?“ zakončil proti svojej vôli oznamovaciu vetu otáznikom.
„Áno, uvidíme, Karol,“ odvetila a zdvihla ruku na pozdrav, keďže on už medzičasom sedel za volantom. „Dávaj si pozor.“
Karol poďakoval a zamyslene pokývol hlavou, akoby počul radu do života od samotného Konfucia. Následne už bez slov naštartoval a so zvláštne vyprázdnenou hlavou sa zaradil do premávky, ktorá na neho čakala pred bránami priemyselky.


                                                                                                *


Alica vnímala toto stretnutie ako niečo surreálne. Ešte stále nevedela čo si má o tomto mladíkovi, Karolovi, presne myslieť, ale záhadnosť ľudí jej nikdy nevadila. Získala pocit, že Karol má čo povedať a že je v ňom niečo viac, kým sa dívala za odchádzajúcou nahrdzavenou škodovkou. A vlastne až takou záhadou nebol. Prirodzene, že vnímala jeho slová, ale predovšetkým sa sústredila na reč jeho tela a výraz tváre. Miestami ju miatlo to, že v ňom videla dvoch ľudí. Jedného rozhodného a cieľavedomého človeka a jedného neistého chlapca, zmúteného obyčajným ľudským kontaktom. Najviac jej asi imponovalo to, že sa na nič nehral. Vlastne nie, nieže by neskúšal schovávať svoje myšlienky a pocity, ale že to nedokázal dosť dobre a ona mohla nazrieť pod povrch, často tak klamný pri iných ľuďoch. Nepôsobil na ňu naivne, ale nebol ani prešibaný manipulátor. Jeho pohľad v sebe odkrýval zraniteľnosť a Alica si bola vďačná, že neurobila nič, čím by ju podráždila.
Má v sebe silu o ktorej pravdepodobne nevie, usudzovala. Páčilo sa jej, že sa v jej prítomnosti takmer hanbí a premýšľala ako to zmeniť, keď mu vtedy zazvonil telefón. Z aktovky vytiahol obrovskú tehlu, ktorá bola moderná možno pred pätnástimi rokmi, no on si to asi neuvedomoval. Každého iného človeka v jej veku by asi postihla mozgová príhoda, keby také niečo musel nosiť a ešte zdvihnúť pred iným človekom, ale on to bral ako normálnu vec.
Budúci pondelok bude určite zaujímavý, rozjímala sama pre seba Alica, kým kráčala po prašných chodníkoch mesta, ktoré ju onedlho ľahostajne pohltilo vo svojich rušných útrobách.


 
4
0
0

Stena

Mikro B / 22. September 2014 / Báseň
Znova sa blížim
k zamurovaným oknám
a rozosielam mŕtve holuby

som sklamaný
keď sa mi vracajú
s prázdnymi rukami

píšem to isté
čo pred rokom
a čas je iba spätný náraz
do steny 
24
2
1

Roľa, omša, Gagarin

kaplanka / 22. September 2014 / Báseň
Rozrobená roľa, omša a Gagarin


Vzduch bol ťažký, presýtený teplom, hustý, aj včely sa kdesi skryli a neotravovali ľalie, ktoré žena nasadila pozdĺž celého chodníka. Starý Jano verný svojím rituálom sedel na drevenej ošúchanej stolici, ktorá pamätala viacej ako on, chrbtom opretý o hrubý brizolit domu, na ktorom slnko vyťahovalo lesk z kamienkov. Brizolit bol ostrý, Janovi však neprekážal. Či leto a či zima, flanelová košeľa chránila chrbát zohnutý šiestimi krížikmi, na nohách celé topánky, nohavice menčestrové, pôvodne hnedej gaštanovej farby, no neustálym nosením pripomínali gázu cez ktorú Gusta – žena pretláčala zvyšok usadený v demižonoch pri zarábaní vína. Na hlave mal neodmysliteľnú šiltovku, okraj ktorej bol pod potu a častého nosenia už skoro voskový, no Jano sa jej nemienil vzdať. Aspoň mu nepraží rovno na hlavu. Mal síce ochranu z viniča, ktorý sa tiahol necelé dva metre od chodníka a šľahúne si hľadali oporu práve na obľúbenej strane Janovho domu, ale čiapku aj tak nezložil.

Slúžil svoju súkromnú omšu. Gusta sa motala kdesi okolo hydiny, aj tej treba častejšie vodu v takej páľave meniť a on viedol svoj rozhovor s Bohom. Nepotreboval farára, ani tie relikcie či ako to baby volajú, stačili mu zatvorené oči, ticho a božský pokoj. Ten mal. Gusta sa totiž za vyše štyridsať rokov spoločného života dokonale prispôsobila jeho rozvrhu. Ale aj on urobil v začiatkoh akési ústupky, ktoré postupom spoločného života ani nevnímal ako ústupky, dokonca sa mu zdalo, že sú jeho vlastnou vôľou, jeho chcením presadeným v ich čudnom, ale zato zaujímavom vzťahu.

Ráno. Štyri hodiny, ale škorce a drozdy už otvorili deň svojím hlasným štebotaním. Gusta v dlhokánskej nočnej košeli – Jano mal takú istú, len o čosi kratšiu, len čo sa vymotala z preriny a pretrela si oči studenou vodou, ktorá bola súčasťou toaletnej súpravy – klasický kovový stojan s lavorikom v hornej časti a kanvicou čerstvej vody na spodnej poličke, vkĺzla do komory,ktorá bola mimoriadne chladná, aj dlážka bola betonová, vyklopila veko na konvici od masti, polievkovou lyžiou načrela a nalačno prehltla bielu hmotu. Potom prešla do kuchyne vytiahla dva štamperlíky a dorovna naliala domáce. Tento Gustin zvyk si Jano osvojil veľmi krátko po sobáši. „Daj si tej masti, na žily, na cievy, aby sa krv šmýkala, srdce nenarobilo“. „Len Ty nemaj strach o moje srdce, tomu stačí domáce, trošku ho postrčí a ono potom bije ako sa patrí. Netreba mne tvojej masti“. Tento ranný dialóg viedli spolu už dlhé roky. Tak pravidelne ako drozdy a škorce otvárali deň, presne tak oni začínali svoj deň manželského života.

Vonku bolo príjemne. Noc síce uvoľnila priestor ránu, ale z ľútosti uronila zopár sĺz rosy, ktoré ovlažili vzduch a Guste i Janovi sa dobre kráčalo na roľu. Nevedeli sa vzdať zeme. Na rodnej Orave bola ťažká, ale nebolo dňa aby si nespomenuli na rodnú hrudu. Táto na dolniakoch bola lepšia, ľahšia, ale len tomu dala, kto dal jej. Keď rolu nerozrobíš, úrodu nezoberieš. Jano si veľmi potrpel na jarnú rozrábku. Od skorého rána do obeda krčili s Gustou chrbty zvierajúc v opálených žilnatých rukách motyky a roztĺkali hrudy, rozhrabávali lány, ktoré neskôr osádzali či už zbožím, zemiakmi a Gusta si sem-tam aj hriadky zeleniny pre radosť posadila. Keď však slnko prehuplo na vrchol obzoru, prehodili motyky cez plecia, aby sme neklamali Jano aj keď prostoduchý chlap,ale predsa gavalier, uložil na zrobené rameno obe – aj svoju aj Gustínkinu – tak jej vravieval, keď prišla na neho slabá chvíľa. Len čo došli z role domov Gusta naložila obed, ktorý varievala ešte predtým ako vyšli na roľu – áno, ráno či vlastne pre všetkých takmer v noci, len Gustínka mala posunutý čas ešte z mladosti na Orave, kde sa všetko riadilo potrebou statku a zeme,teda hneď len čo vyhupla z nočnej košele varila. Čerstvá vara musí byť. Len čo odstavila z platne plný hrniec čerstvej vary pobrali sa na roľu a odtiaľ s vysokým slnkom rovno domov. Po obede vždy Jano odslúžil svoju omšu – Gusta si tú svoju odslúžila s babami z ulice večer o šiestej. Ako vrany hromadne, všetky v čiernom – do kostola divočina – tak vraveli pestrým vzorom nepatrí. Jano veru nechodil viesť dišputy do kostola. Jeho kostolom bola stolica v tieni viniča a rozhovory s Bohom boli veľmi zaujímavé.

Bože či vari možno, aby ti do okien lietali rakety? Ešte dnes má v čerstvej pamäti ako sa zjara, keď na roli najviac roboty, všetci zbehli k Jahnátom – jediní mali televízor. Rozčuľovala ho tá malá vreštiaca krabica, všetci tam pobehovali, sem-tam sa okraje vlnili, ako keď vietor zbožie peháňa, ale to aspoň vonia, ale tento vynález mu veru k srdcu neprirástol. Veru on ho s Gustou nepotrebuje. Išli všetci z ulice, išiel aj on s Gustou. Všetci sa krčili – teda ženy pred vreštiacou krabicou, muži stáli v pozadí, bola ich plná izba, ruky založené, oči vytreštené a bez dychu počúvali, ako akýsi ruský mužíček lieta. Vraj vo vesmíre. Jano,prostoduchý, ale dobrý človek ako jediný položil otázku: „a čo je to, ten vesmír? Nie je to vari predsieň u pána Boha? Kto tam volal toho mužíka?“ „Neznaj Boh a na Božie dvere klope. To veru nie je s kostolným poriadkom.“ Táto poznámka vyvolala medzi chlapmi riadnu hádku. Ty tomu nerozumieš oravák, čo ty vieš čo je to technika, pokrok?! Výčitky nemali konca – kraja. Skoro ho umlátili jazykmi. Také ich mali ako lemeše na pluhu. Jano urazene odišiel. Ale pri odchode nezabudol okríknúť: „a nie je veru v Božej predsieni, sedí kdesi na vysokom kopci a my sa tu preň hádame. Nech ho čert berie aj s raketou. Tam mal roľu rozrábať, omšu slúžiť a nie Bohu do okien hľadieť. Z toho sa nik nenaje ani nespasí.“

Roky plynuli, Janovi sa chrbát čoraz viac zaobľoval, aj Gustínka už starla. Pomalšie ako Jano, to asi vďaka tej rannej lyžici masti, ale predsa už nevládala tak ako kedysi. Už aj na tú omšu nechodila do Božieho chrámu, ale prisadla k Janovi pod vinič a spoločne s privretými očami diškurovali s Bohom. Všetko im šlo pomalšie, ale o to to bolo krajšie, lebo staroba ich prinútila robiť všetko spoločne. Roľu už nerozrábali - odovzdali, omšu si odslúžili, len jedno nemali spoločné. Jano stále rozmýšľal na ktorom kopci sedí Gagarin a Gustínke to veru spánok nerušilo. Veď sa ten chlapec zabil, aspoň tak písali. A možno ak si ich pán Boh povolá, dovolí Janovi aj na ten kopec nazrieť, lebo tak povedal: „vysmievajú sa mi, ale jedného dňa z Božieho okna uvidím aj ten kopec s Gagarinom“ Kopce predsa do neba nechodia, tie len strážia Božiu bránu.

Jano sa už dve desiatky rokov z Božieho okna pozerá na tento svet. Gustínka sa za ním pobrala po roku.

Dnes večer si v dokumente britskej televízie priblížime krásu himalájských končiarov. Po tomto avíze som neodolal a sadol si k vreštiacej krabici a stále rozmýšľajúc nad Janovým presvedčením o Gagarinovi sledoval a počúval. Biela nádhera vysokánských vrchov podfarbená relaxačnou hudbou ma dostávala do príjemného stavu beztiaže v ktorom som videl Gagarina sediaceho na vysokom kopci. Jano mal pravdu.
 
7
0
0

Dievča

kaplanka / 22. September 2014 / Poviedka
Letné prázdninové rána mala najradšej. Bolo teplo, ale nie horúco, vzduch bol čerstvý, všade bolo ticho. Tí čo pracujú od šiestej už stáli na svojich miestach vo fabrike, študenti a žiaci majú prázdniny a hŕstka tých ku ktorým patrila aj ona má zväčša pohyblivý pracovný čas, len málokomu sa chce vstávať zavčasu, ale ona patrila k tej malej skupinke, ktorá bez ohľadu na ročné obdobie vždy vstávala tak aby dorazila do práce na pol siedmu. Vstúpila do podchodu. Niektorí nemali z neho dobrý pocit, jej však neprekážal. Bol svetlý, chladný, od kamenných dlaždíc sa odrážal ostrý zvuk podpätkov, počmárané steny ho trochu tlmili , neonky na strope jemne blikali – každá druhá, ticho. Okrem bubnovania jej podpätkov nič. Podchod pripomínal chobotnicu, jednotlivé chápadlá vyúsťovali do rôznych smerov, jedno do železničnej stanice – konkrétne ku hlavnému vchodu, druhé k bočnému, ďalšie chápadlo do centra autobusovej stanice, a ďalšie chápadlá k jednotlivým nástupištiam. Preľakla sa. Z útrob jedného chápadla rezko vykročil muž stredných rokov akrobaticky prehadzujúc v prstoch ľavej ruky krabičku cigariet. Pri pohľade na jej preľahknutý výraz prehodil s úsmevom: my dvaja ten socializmus nevybudujeme, a pretáčajúc si LM krabičku rezko kráčal ďalej, aby mal už za chrbtom ten odpdorný nápis „ZAKAZ FAJČIŤ“ a mohol si konečne potiahnúť zo svojho životabudiča. Úsmev mu opätovala. Odklopkala zopár krokov a chápadlo ju vyvrhlo na denné svetlo. Rovno oproti vchodu do autobusovej stanice, pred sebou mala ako na dlani priamu ulicu do centra námestia. Chápadlo akoby vyvrhlo spolu s ňou aj asolútne ticho. Vychutnávajúc si svieži vzduch v kombinácii s absolútnym tichom kráčala pomaly z nohy na nohu smerom k centru námestia. Pri starej nemocnici – všetci ju tak volali – vraj ju dal postaviť ešte barón,okrem nej školu, lekáreň, a čo ja viem čo všetko a potom vraj bezcitní kapitalista, akosi jej to nešlo dohromady, oprela svoj zrak na mohutné lavičky, ktoré ešte nestihli zničiť vandali.. Na jednej z nich v toto tiché, osamelé ráno sedeli dve ženy. Lepšie a presnejšie by bolo označiťich ako pár staršej ženy a mladučkého dievčaťa. Žena napriek zafarbeným vlasom, kostýmu, veľkým prsteňom najmenej na troch prstoch každej ruky pôsobila hrubým, priam chlapským dojmom. Nehovorila nič len labužnícky dlho poťahovala z cigarety. Dievča bolo fascinujúce. Priam ako by odskočilo z poviedky Maupassanta – veľké nebesky modré oči, blonďavé kadere padajúce na plecia a alabastrova pleť. V jej očiach postrehla absolútnu pokoru. Jej nozdry sa nepriečili nikotínovému dymu, ktorý staršia ženy vyfukovala priamo do tváre dievčaťa, akoby chcela poškodiť alabastrovú pleť svojej spolusediacej. Len tak zo žiarlivosti, zo žiarlivosti na mladosť, na krásu, taká typicky ženská vlastnosť. Tento viac ako zaujímavý pár dávno minula, už prešla i popred cukráreň, no stále mala pocit akoby sa jej do chrbta vpichovali nebesky modré oči dievčaťa. Nie, neotočí sa. Bolo by to okaté, a pre obe zúčastnené strany nepríjemné. Pár na lavičke nevyzeral, že by túžil po akejkoľvek forme komunikácie a ona nechcela byť za zvedavú. Možno je to len matka s dcérou a čakajú kým otvoria nemocnicu. Docestovali z niektorej z blízkých obcí prvým spojom a čakajú. Ktorá z nich je asi chorá? Myšlienky na tie dve ženy, ak do tejto kategorie možno zaradiť aj dievča, ktoré sa ešte len prebojovávalodo tejto kategorie ju akosi nevedeli opustiť.

Šesť hodín podvečer. Sparno. Ulice mestá opúšťajú zmorení, upotení, vyšťavení ľudia. Nevidela medzi nimi svojho muža s krabičkou cigariet – to bol jediný ranný spoločník. Zopár metrov pred starou nemocnicou spozornela. Boli tam. Obe. Staršia fajčila tak ako ráno, labužnícky, šľukovala a dívala sa nezúčastnene pred seba. Dievča z Maupassantovej poviedky malo na alabastrovej pleti zvláštny rumenec – taký jahodový, kdesi tmavší, kdesi bledší, aj krk jej zdobili červené fliačky. Na útlych pleciach držala ťažkú mužskú ruku. Patrila chlapovi, ktorý mohol byť jej otcom. Nad hornou perou sa mu perlili kvapôčky potu, oči mal zvláštne zatiahnuté, druhou rukou hladil Maupassantovej kráske koleno.

Prišlo jej ťažko, z tepla, z únavy, zo všetkého. Už nerozmýšľala kto je tu chorý. Pridala do kroku a chcela len jedno – čo najskôr sa dať vtiahnúť chápadlom do studeného podchodu. Nevedela čo sa to s ňou deje. Hlava sa jej krútila, žalúdok sťahoval, pred očami mala kruhy a v nich alabastrovú tvár posiatu červenými fľakmi. Keď príde domov všetky Maupassantove knihy strčí do zadného regálu – sú smutné, a nepamätá si, že by ktorási skončila dobre. A jedno vie isto, zajtra pôjde do práce cez most. Nestretne muža s krabičkou cigariet, nebude čítať Maupassanta..
 
5
0
0

zvliekanie kože

kaplanka / 22. September 2014 / Rôzne
Zvliekanie kože

Nedávno ma v ponuke našich TV staníc zaujal dokument o živote hadov. Tento zástupca živočíšnej ríše je sympatický určite menšej skupinke homosapiens ako milované psy a mačky. Tiež patrím k tým, ktorí privierajú oči pri pohľade na hypnotizujúci pohľad lenivého tvora, akosi v kútiku duše si priznávajúc, že z neho sála akási magická sila, a mám strach i keď sme ľudia moderní, nevedno z čoho, ale už len z princípu. A aby sme v hanbe nezostali premenujeme si strach na rešpekt. Aj tak sa dá.

Po asi desiatich nevinných minútach, ktoré som zvládla s otvorenými očami začal dej naberať na obrátkach. Hlavný hrdina – pytón pocítil hlad. A autori dokumentu poznajúc chute dnešných americkými seriálmi odchovaných divákov pritvrdili. Zožerie krásnu dlhonohú gazelu v priamom prenose? Začala som prižmurovať oči. Ozval sa vo mne gén solidarity a empatie, cítila som sa ako tá gazela, vťahovaná do tlamy odporného agresora, podvedome som prikrčila nohy, pritiahla kolená až k brade, keď ma bude žrať nech to ma ťažšie a.... a..... prižmúrila oči. Ani môj obranný reflex nezachránil úbohú štíhlu krásku pred jej nezvratným osudom. S husou kožou na chrbte nápadne pripomínajúcou strúhadlo na zemiaky som pokračovala v sledovaní dokumentu.

Áááááááááá vrchol sa blíži. Filmári si dali záležať na komplexnom obraze magického tvora a vrcholom dokumentu bol detailný pohľad na proces zvliekania kože. Had začal pomaličky akoby strácať farby, akosi zmatnel, zostal rozmazaný, vyzeral unavene,(pripomínal mi niektoré indivíduá v opičom stave) obtieral sa o blízky spadlý konár ..... stačí. Očí som zavrela úplne, rozhojdal sa mi žalúdok.

Asi trpím morskou nemocou. Žalúdok sa akosi nechce upokojiť. Nie a nie stráviť neustále zvliekanie straníckych koží. Taký pytón môže len závidieť. Veď on zhodí tú obnosenú a vlezie do toho istého vzoru, ale takí poslaneci! Skončila móda červenej a strmhlav skočili hlavičku do modrej. Je predsa dobrá, tak prečo nie. Časom však vybledla a žiada sa niečo sviežejšie, čo tu ešte nebolo – liberálnejšie – predvedieme sa na móle SaS-ky, a ak by nás prepadli výčitky preskočíme si po odpustky do KDH. A keď sa nám z toho skákania už zakrúti hlava treba nabrať správny smer a jelení skok do SMER-u. A najlepší skokani doskáču najvyššie. Tak skáču a skáču až sa zamotajú do siete.

PS:
Po posledných voľbách som si darovala terárium. Pohľad doň ma ukľudňuje.
 
8
0
0

V informačnom chaose

Pavol z východu kraj / 22. September 2014 / Rôzne
Rozprávač: Dnes ráno došlo k masívnemu a celoplošnému výpadku komplexného informačného systému na známom európskom letisku. Tým činom bolo zrušených všetkých dvestodvadsať leteckých liniek. Cestujúci, ktorých sa masívny výpadok dotkol, dostanú od letiska štedré odškodné vo forme chutných národných špecialít. Každý cestujúci si môže už od tejto chvíle vyzdvihnúť balíček plný fajnových pochutín. Okrem toho má možnosť zotrvať v priestoroch letiska a prezrieť si výstavu umeleckých výtvarných diel generálneho riaditeľa, ktorý v nich vystihol okrem iného aj realitu zmeškaných či úplne vyradených leteckých spojov z dôvodu masívneho a celoplošného výpadku komplexného informačného systému na letisku a ich dopady na centrálny nervový systém a celkovú pohodu cestujúcich. Vyzdvihol v nich najmä nezlomnosť ľudskej vôle a načrtol aj koncepciu ako riešiť akékoľvek výpadky. Generálny riaditeľ letiska je k dispozícii všetkým záujemcom, aby im ochotne venoval svoj podpis, ale aj jedno zo svojich diel za prijateľnú cenu. Doteraz ešte nič nepredal, no veríme, že práve vy, cestujúci trpiaci masívnym a celoplošným výpadkom komplexného informačného systému, rozšírite zbierku svojich obývačkových obrazov minimálne o jeden nový kúsok. Generálny riaditeľ vystavuje cez tisícku diel, takže sa určite ujde na každého po kultúre bažiaceho cestujúceho, ktorý tak aspoň zčasti zaženie nepríjemný pocit z masívneho a celoplošného výpadku komplexného informačného systému na letisku. Pozor, nasleduje hlásenie letiskového rozhlasu.

Hlásička: Dobrý deň všetkým, volám sa Manuela. Nepracujem na tomto letisku. Nikdy by som nevzala džob ako tento. Je to pod moju úroveň. Hlásiť časy odletov, príletov, povinné kontroly pred vstupom na leteckú palubu - to nie je premňa. No dnes hlásim, hoci s veľkým sebazáporom. Vážení cestujúci, viete, prečo vaše spoje meškajú alebo boli medzičasom zrušené? Áno, je za tým onen masívny a celoplošný výpadok komplexného informačného systému na celom letisku. Áno, celé letisko je už od rána v informačnom chaose smerujúcom k totálnej informačnej tme. Pýtate sa, kedy to skončí a informačný systém opäť nabehne? Nuž, to nezáleží odo mňa. To záleží od toho nepolepšiteľného záletníka, ktorý nevie odolať šarmu novoprijatých letušiek a zavše im podľahne. Áno, o tebe hovorím, celkom verejne a bez okolkov. Ty máš v rukách ďalší osud celého letiska, všetkých jeho cestujúcich. Ty budeš mať na svedomí neblahé následky zmeškaných alebo úplne zrušených leteckých spojov v Európe i vo svete. Ty budeš znášať ťarchu výčitiek za to množstvo cestujúcich, ktorí sa včas a v zdraví nedostanú do cieľa svojej cesty. Takže Ťa pred celým letiskom posledný krát vyzývam, aby si sa počas každého nového letu plne venoval iba svojej práci, teda riadeniu lietadla. Na letušky a ich neodolateľný šarm, prosím, nadobro zabudni. Manuela, vám všetkým praje príjemný deň.

Heker volá Manuele: Pani Manuela, bol som dobrý, nie? Ešte nikdy som nedokázal vyradiť také veľké letisko z prevádzky. Takže, dúfam, že to oceníte aj primeranou finančnou čiastkou.
Manuela, teda hlásička: A tá včerajšia spoločne strávená noc nestačila, či ako?
Heker: Jasné, to bolo super. Najmä ten vrchol.
Manuela: No tak, čo ešte chcete?
Heker: Jasné, ten nočný výstup na letiskovú vežu bol fascinujúci a očarujúci. Vidieť celé letisko z tejto perspektívy, to sa hneď tak nezopakuje.
Manuela: Viete, čo ma to stálo námahy? Na letiskovú vežu sa nechodí ako na klavír.
Heker: No, tak dobre. Aspoň, že mám tie fotky v mobile.
Manuela: Aké fotky?
Heker: No tie, na ktorých si užívame vrchol.

R: Medzitým ktosi vchádza do miestnosti hlásičov a Manuelu odvádza na neznáme miesto. Manuela nič nevidí, má zaviazané oči hrubou šatkou. Masívny výpadok zrazu ustáva, ale o Manuele už nikto nič nepočul. A čo jej manžel, nepolepšiteľný záletník? Ten si lieta ponad celý svet, samozrejme v príjemnej spoločnosti mladých letušiek, ktorých šarmu predsa nemožno odolať.
 
10
0
0

Perník mi nejedzte

JA / 22. September 2014 / Poviedka
PERNÍK MI NEJEDZTE


Janko chcel ukázať Marienke, kde rastú dubáky. Bolo to na samom vrchu kopca. Marienka mala ako vždy nevhodnú obuv – vysoké opätky a hladký dezén. To bude padať na nos každé dva metre.
Dobre, on nadávať nebude. Nech nadáva ona, keď je taká sprostá. Ťahal ju za ruku a nepočúval, aký je zločinec, keď ju zámerne vodí tam, kde nič nerastie. No áno, na vrchu kopca nebol po dubákoch ani smrad.
„Niekto ich vyzbieral, pozri, tu je z hríba odkrojené,“ bránil sa Janko.
„Daj sa vypchať, pozri, aké mám kolená!“ vrieskala na neho Marienka, lebo kolená mala od blata. „Nové rifle, kruci! Môžem ich zahodiť!“
Hučala do neho ako sova do hodín a on sa veru cítil bohvie prečo vinný, tak ju ťahal stále ďalej do lesa, na ďalší kopec a na ďalší a na ďalší. Sľúbil jej tie dubáky a ona sa chce pochváliť v škole kamoškám, len ako jej vysvetliť, že les nie je supermarket, v lese neležia hríby v regáloch v plastových obaloch a so zárukou kvality...
„Vieš vôbec, kde sme?“
„No jasne,“ povedal Janko.
Blížila sa noc a z kopca mali výhľad na ďalší kopec a na ďalší a na ďalší. V koši mali jednu bedľu a Marienka bola biela od jedu.
„Ideme skratkou,“ oznámil jej. Už sa spolu nebavili. Nechcela, aby ju držal. Keď spadne, tak spadne, rifle mala od blata aj na zadku, aj všade. Zistil, že sú asi v inom údolí, musí sa rozhliadnuť, ale ako jej vysvetliť, že zablúdili, veď bude vrieskať ako zmyslov zbavená!
„Počkaj tu. Vyleziem na tento kopec, aby som videl svetlá z dediny...“
„Čo?? Ty nevieš, kde sme?!“
„Viem. Ale chcem si byť istý. Počkaj tu, za desať minút sa vrátim.“
Ešte ju asi hodinu prehováral, aby sa nepohla z miesta, keď bude na kopci, medzitým sa takmer zotmelo. Vybehol hore, sucho v krku, pot až za ušami a tam na kopci zistil, že nič nevidí. Len mesiac. Ba nie, tam dole, asi kilometer, je svetielko. Zrejme nejaká horská chata. Ide sa tam!
Zbehol dole, Marienky nikde.
„Maja!“
A nič. Ona fakt zmizla.
„Maja, kde si!“ zakričal, čo mu sily stačili.
„Tu som, ty blbec...“ sotva ju počul, tak bola ďaleko. Bola na tom kopci, ona išla za ním.
„To je krava, neskutočná krava!“ nadával Janko a trepal sa znovu na ten istý kopec.
Odtiaľ už išli rovno za svetlom. Stále dole, aspoň to bola výhoda. To svetielko akoby poletovalo vo vzduchu, stále ho videli.
Prišli k domčeku. Zabúchali. Vôbec to nebolo počuť. Dvere boli z čohosi mäkkého. Otvorili.
Dnu bolo teplo, v krbe horel oheň. Kdesi bokom hučal televízor.
„Haló, je tu niekto?“ zakričal Janko.
Ostalo ticho, len reklamy na jogurty vrieskali na celý les.
„Zavri. Sadneme si, však niekto príde.“
„Všimol si si?“ pípla už značne skrotená Marienka, mala poriadne nahnané. „Pri chate nestojí žiadne auto. Ako sa dostaneme domov?“
„Prespíme, čo sa ondieš...“
„Čo? Si sprostý! Však ani nevieš, kto tu býva...“
Janko pozrel na mobil. Signál nula.
Zrazu sa otvorili akési bočné dvere. Dnu vošla starena s mačkou na pleci. Zbadala ich a mačka jej so strachom kamsi ubzikla.
„Čo tu chcete!“
„Ja... my... Dobrý večer!“ povedal Janko. „My sme zablúdili. Boli sme na hríboch. Ja som Jano a toto je moja ségra Maja.“
„Viem, kto ste,“ povedala starena. Zhodila ku krbu nošku s drevom. Oprášila sa.
„Ako môžete vedieť, kto sme?“ spýtala sa Marienka.
„Ja som ježibaba,“ povedala starena a uprela na nich veľké modré oči.
Dostali strach. Marienka už aj chcela zutekať, Janko ju však zadržal. Bol mladší, ale keď išlo do tuhého, správal sa ako chlap.
„Neutekajte,“ povedala starena. „Dvere sú aj tak zablokované.“
Janko musel niečo povedať, aby nevidela, ako sa boja.
„No určite! Ak ste ježibaba, potom sú dvere z perníka a my sa prehryzieme.“
„Ale nie... Ony sa blokujú automaticky, neviem tú blbosť vypnúť. O chvíľu sa zase odblokujú. Nehryzte mi perník, ja nemám na nový.“
Ponúkla ich, nech si sadnú. Dala im teplý čaj a makové koláče. Prepla na šláger TV, v izbe sa rozhostila dychovka.
„Však pustite si, čo chcete,“ ponúkla im diaľkáč.
Marienka siahla po koláči. Janko jej bacol po ruke. Dal si prst na ústa a zavrtel hlavou. Nechápala ani ň.
„Čo ste boli na hríboch?“ spýtala sa ježibaba a nazrela im do košíka. Uvidela bedľu.
„Dám vám pár bedlí, ja to už nemôžem a mne rastú hen za hnojiskom.“
A Marienka zase po koláčoch.
„Nežer to, čo ak sú otrávené?“ rozčuľoval sa Janko.
„Si blbý? Ja som hladná!“ A uchmatla najbližší a vopchala si ho do úst. Prežúvala, až mala líca ako dva balóny.
„Dajte si, deti. Sú zo starého maku, ale dala som viac cukru, nech neni cítiť horkosť.“
Ježibaba sa natiahla do koženého kresla, z hrdla jej vyšiel tiahly ston a kosti zaprašťali. Mačka jej skočila na hrb a ona namierila svoj dlhý špicatý nos na deti.
„Dávno vás čakám. Už som myslela, že sa nedožijem.“
Janko tiež siahol po koláči.
„Akože... vy nás poznáte?“
„Áno. Podaj mi, prosím ťa, tú škatuľku.“
Ježibaba z nej vybrala akési lieky, dala si dve tabletky.
„To je na srdce. Ukážem vám niečo, len chvíľu počkajte. Zatiaľ jedzte.“
Keď dojedli, misa bola prázdna. Ježibaba vstala z kresla, bola zrazu ako obliata živou vodou.
„Tie tabletky ma vždy nakopnú. Tak poďte...“
Zadné dvierka viedli do dvora. Zažala svetlo. Opodial boli chlievy. Viedla ich k nim.
„Teta, vy tu máte normálne elektrinu alebo máte agregát?“
„Som ježibaba, žiadna teta!“ rozčúlila sa starena. Tie očiská mala hrozné. „A žiadny agregát, ani elektrina, ani drôty, ani veterný generátor, nič!“
„Tak,“ bol zmätený Janko, „ako svietite?“
Chytila ho okolo pliec. Páchla mačacinou.
„To by si nepochopil.“
V chlievoch mala tiež lampu. Ale žiadne chovné zvieratá. Len samé prázdne klietky.
„Tu som vás chcela zavrieť,“ tresla krivou palicou na mreže. „Ešte keď som bola mladá. Ojoj, ja som vystrájala za mladi! Lietala som na metle, mladým chlapcom som počarila, jedného som aj chytila a tu bol zavretý.“
Janko a Marienka boli úplne paf! Veriť jej, či neveriť? Čo tá bláznivá starena trepe?
„A kde je ten chlapec teraz?“ spýtala sa Marienka.
Ježibabe zhasli oči. Zosmutnela. Zapotácala sa. Vyvrátila hlavu hore a tak ostala, otočená tvárou do hnilého stropu.
„Čo ste s ním spravili?“ spýtal sa Janko a čakal najhoršie. Zatriasol starenou. Nechcela sa otočiť.
„Odpovedzte!“ naliehal Janko.
Ježibaba odpovedala. Hlas mala plný plaču.
„Odišiel.“
Janko si vydýchol.
„Opustil ma,“ pokračovala ježibaba. „Oženil sa so mnou a potom ma opustil. A mali sme syna. Aj toho si zobral.“
A horko sa rozplakala nedbajúc, že ju deti vidia. Tak tam boli v chlieve – ona rumázgajúca a deti čakajúce, než ju to prejde.
„Ježibabka, počujte,“ ťahal ju Janko za chudú ruku, „čo ste s nami chceli spraviť?“
Prestala plakať a utrela si oči. Aj v slabom svetle videli, aká je bledá a ako sa trasie.
„Nič,“ odvetila chladne. Vykročila von. „Poďte. Prespíte hore v podkroví. Už máte ustlané.“
Vrátili sa do chalupy. Naspäť k televízoru. Na stole bola opäť plná misa koláčov. Tentoraz tvarohových. Ježibaba bola celý čas s nimi, tak kto ich tam dal?
„Je tu ešte niekto?“ spýtal sa Janko ježibaby.
„Nie. Ani živej duše.“
„Tak... ako to robíte?“ spýtala sa Marienka.
„Čo?“
„No to, s tými koláčmi.“
„To je moja vec.“
Sadla si a zavolala mačku. Pohladila ju po čiernom kožúšku a mačka jej spokojne priadla v náručí. Prepla na markízu, boli tam nejaké blbosti.
„Nebojte sa,“ povedala po chvíli. „Nič vám nespravím.“
Janko jej začínal nevdojak veriť. A začínalo mu byť ježibaby ľúto. Akoby im čosi nedopovedala, a možno by aj chcela. Už mal otázku na jazyku, keď vtom Mariena... no tej bolo všetko fuk, hlavne, že mala koláče.
„Nenapchávaj sa tak, budeš tlstá!“
Bacol ju zas po ruke.
„Len sa ponúknite, mám ešte koláčov, čo hrdlo ráči.“
„Babka,“ otočil sa na ňu Janko, „teda, pani ježibaba, a čo sa stalo s vaším mužom a so synom, kde sú? Teda ak to nie je tajomstvo.“
Ježibaba pokojne odvetila.
„Syn chodí na strednú. Muž... ten si našiel druhú ženu. Krajšiu.“
Čosi zasýklo. Ježibaba si otvorila pivo.
„A... ako to viete, keď ste stále tu?“
„Nie som. Občas lietam za nimi na metle. Teda za synom, muž je mi ľahostajný. Dívam sa z výšky, aby ma nevideli. Je pekný, urastený, aj dobre sa učí.“
„Aj vy ste pekná,“ pohladil ju Janko.
Ježibaba sa strhla.
„Ako to myslíš?“
„Úprimne,“ odvetil Janko.
Pohladila aj ona jeho, tou kostenou vyziabnutou rukou po tvári.
V noci, keď spali sami v podkrovnej izbe, Marienka zbuntošila Janka.
„Vstávaj, niečo mi je.“
Janko nechápavo civel do tmy.
„Čo?“
„Tie koláče. Už to začína účinkovať.“
Janko sa zamyslel nad svojím telom, ale nič neobjavil.
„Mne nič nie je.“
„Ale je, aj ty to cítiš. Mne sa úplne točí hlava, utečme, Jano, utečme, prosím ťa!“
Bola poriadne vydesená, určite to nehrala.
„Zmiznime, zakiaľ spí, lebo ráno sa zobudíme v tých klietkach. Je to ježibaba, veď si uvedom! Určite nás chce zjesť!“
Janko jej povedal, že je sprostá ako tágo, ale ona sa nedala a len ho ťahala z postele. Urobil teda kompromis: Že ich chce zjesť, za to Marienku vysmial, ale že ak chce, tak utečú. Dobre.
„Ale kam chceš ísť? Veď neviem, kde sme.“
„Poď,“ ťahala ho a našľapovala na špičky. „Mám nápad.“
Vyšli na dvor. Marienka mala v ruke metlu.
„Kde si to vzala?“
„Mala ju za dverami. Nasadaj.“
„No nie... to nie, veď ona na nej lieta...“
„Nech si lieta, kam chce. Určite má druhú. Pohni sa, nech sa nezobudí.“
Sadol si aj Janko, ale neveril, že sa niečo stane. Metla držala pevne, nohy mali spustené. Naraz sa pohla a nabrala s nimi výšku.
Pod veľkým mesiacom leteli na metle z temného lesa. Akási sova ich sprevádzala. Bola skrotená, mali ju stále nad hlavou. V lese pod nimi zavýjali vlci. Začuli aj akési škreky, úplne neznáme a tajomné.
Preleteli kopec, potom druhý, potom tretí. Za tým tretím uvideli ožiarenú oblohu. Určite od svetla nejakej dediny. Metla sama letela za tým svetlom. Bola to ich dedina.
Pristáli doma na dvore. Na ulici stálo policajné auto. Všade vysvietené. Len čo otvorili dvere, vovalili sa na nich rodičia, policajti, susedia... no skrátka bolo to buchnátovanie a plakanie, že sa predsa stratili a hľadá ich celý svet. Našli sa len bicykle kdesi pod lesom a les je plný psovodov. Všetko odvolali.
„Nevedeli ste aspoň zavolať?“ prísne zaútočil otec.
„Nebol tam signál.“
„A kde ste vlastne boli?“
„U jež...“ začala Marienka, ale Janko jej zapchal ústa.
„V takej doline. Úplne bez signálu a prišli sme pešo.“
„Hento čo je za metla? To nie je naša.“
„Nie,“ priznal Janko. „Je požičaná.“
Chytro ju vytrhol mame z ruky a letel s ňou do svojej izby, tam ju schoval do skrine.
Na druhý deň bol na bicykli v lese, odkiaľ podľa neho doleteli. Ale po údolí s perníkovou chalúpkou ani stopy. Tie doliny predsa poznal, kde sa tam vopchala ešte jedna, neznáma, začarovaná? Ako teraz vráti metlu?
Keď si spomenul, že nechal mobil v oblečení, v ktorom prišiel, bežal do kúpeľne, aby ho mama neoprala. Mobil našiel, a potom na svetri, ktorý vtedy mal na sebe, našiel dlhý čierny vlas. V ich rodine nemal nikto dlhé čierne vlasy.
Skúsil to. Vybral večer metlu zo skrine a šiel na dvor. Postavil metlu vodorovne, akoby na nej chcel odletieť. Vlas omotal okolo rukoväte. A metlu pustil.
Chvíľu stála bezradne vo vzduchu. Potom sa pomaličky pohla. Nad hlavou mu preletela sova. Metla zrýchlila. Janko jej zamával na pozdrav.
 
20
2
1

Pomsta

jacqomo / 22. September 2014 / Báseň
Nahý v duši dážď ma chladí,
kráčam si nocou opantaný.
S nebom čiernym hviezdy zradím,
jeden z mnohých stopou prianí.

Prízrakom tieňov synom pomsty,
po cieľoch snových nenažraný.
Zlodejom túžob darcom prostým,
viac mi to chutí len ak zraním.

Sladká mení trpkú v jedlú,
pomsta slepá prosba nemá.
Predsa klamstvo príde k svetlu,
kvet ruže tŕň však škrie ma...
 
17
1
0

Kam nás hviezdy dovedú . 8 .

Alliena     / 22. September 2014 / Rôzne
Bežal akoby mu išlo o život. Už nerozmýšľal, to len jeho zlosť ho poháňala ďalej. Napriek tomu sa stromom ako tak vyhýbal, ale hustým krovinám už nedokázal. A tak nečudo, že po chvíli bol celý   doškriabaný. Ani to ho ale nezastavilo. Pokračoval ďalej až za skalnatú vyvýšeninu, ktorá sa postupne rozširovala do nekonečných diaľav, aby sa nakoniec stratila v opare modrého pohoria. Celý rozhorčený si neustále opakoval:
 „ Toto mi nemali urobiť. Ja som im dôveroval a oni ma takto sklamali!“
 Zadýchaný sa nevládne zvalil k čudnému modrému kríku. Ten bol pokrytý nejakou priesvitnou trblietajúcou tkaninou. Ani sa nad tým nepozastavil.  Cítil sa  nesmierne ukonaný a na konci so svojimi silami. Schúlil sa do klbka a snažil nabrať dych. Oči sa mu od únavy zatvárali a on nemal silu tomu odporovať. Nakoniec zadriemal.

Po trávnatom úbočí kráčal Patrik s oboma priateľmi a snažili sa nestratiť jeho stopy,  ktoré ostali  otlačené v mäkkom poraste. Ale keď prešli na kamenné podlažie bol koniec. Nevedeli kam ďalej. Napokon sa vyštverali na vysokú skalu, aby sa porozhliadli po okolí a dúfali tak,  že ho niekde zazrú.  

Jánus sa prebudil na čudný pocit. Otvoril oči a zistil, že celé telo má pokryté jemnou tkaninou. Zľakol sa a chcel okamžite vyskočiť. To sa mu ale nepodarilo pretože bol doslova prilepený k zemi. Okamžite  pochopil, že sadol do pasce nejakého neznámeho tvora. Napriek tomu so sebou neustále mykal a snažil sa oslobodiť. Nepomohlo,  iba čo sa  vysilil.  Odrazu za chrbtom počul čudný pukaný lomoz a prerušované pišťanie. Keď sa ako tak otočil, vykríkol od hrôzy.
 Pomaly sa k nemu približoval mohutný asi metrový hnedý chrobák, ktorý mal pod sebou zvláštne zvlnené krídlo na ktorom sa pomaly pohyboval vpred.
To neznáme zviera nohy vôbec nemalo. Po celom obvode mu vyčnievali malé ostré tŕnie. Veľké telo mu končilo tesne pod štyrmi čiernymi očami z ktorých neustále vytekala smradľavá tekutina. Približoval sa pomaly, ale neúprosné ako jeho smrť.
„Tak toto je môj koniec,“ prebehlo mu mysľou.
Začal z celého hrdla jačať. Dúfal, že ho tak odoženie.  Ale čím bol ku nemu bližšie, tým jeho krik prechádzal až  do zúfalstva. Žiadny zázrak sa nekonal a on vedel, že je to neodvrátiteľné. Príšera sa tesne pred ním zastavila. Prišlo mu zle zo smradu,  ktorý zo seba vydávala. V tej chvíli mu bolo veľmi ľúto, že tak neuvážene ušiel. Veď mohol ešte žiť.  Aj keď na neznámej planéte a nakoniec by sa s tým zmieril tak, ako ostatní. Teraz je ale neskoro a musí zomrieť vlastnou hlúposťou.
 Zavrel oči a odovzdane čakal. V jeho predstavách sa pred ním náhle objavila vidina dievčiny s nádherným úsmevom na perách.  A on v týchto posledných sekundách svojho života pochopil, že ju miluje.  Srdce sa mu rozžalilo neskutočným smútkom, že jej to už nebude môcť nikdy povedať.
„Prááásk!“
Vzduch sa zachvel a Jánus prekvapene otvoril oči. Okolo neho sa povaľovali kúsky roztrhaného tela,  jeho zvieracieho väzniteľa.
„Hurááá!“ zvrieskol ako šialený.
Potom sa začal smiať a všetka tá hrôza z neho pomaly niekam odplávala. Pochopil, že dostal nečakanú šancu na život.
Zmĺkol keď uvidel ako sa spoza neďalekej skaly vynorili ľudia a utekajú ku nemu. V rukách ešte stále držali nabité plazmové zbrane.
„ Ako rád vás vidím!“
„Aj mi teba Jánus,“ povedal dobrosrdečne Patrik. „Málo nechýbalo a si mŕtvy. Len tak tak sme to stihli.“
„Už sa to viac nestane, sľubujem vám. Toto bola naozaj dostatočná skúsenosť to mi môžete veriť.“ 

Napriek úsiliu ho dostať z objatia pasce zistili, že to nebude také ľahké. Táto lepkavá tkanina im doslova zalepovala nože a mali čo robiť, aby nimi vôbec pohli. Napokon pomocou tepelného výboja zo zbrane ju roztavili.  Po hodine bol von a mohli sa spoločne vrátiť  k lodi.
Kým tam došli už bola tma. Vonku postával  len kapitán spolu s Lianou. Čakali na nich. Ostatní členovia už boli v upravených kajutách, kde sa snažili zaspať. Keď ich zbadali bežali im v ústrety.
„Všetko je v poriadku Alan, neboj sa,“ povedal Patrik, keď pochopil  výrečný pohľad, ktorý na neho vrhol kapitán.
Liana bez slov objala Jánusa.
„Aká som rada, že si späť a celý,“ nežne  poznamenala, pretože sa ešte bála ako zareaguje. 
„Už sa nemusíš obávať, poučil som sa. To čo sa mi stalo bolo dostatočnou príučkou.“
Netušila síce o čom v tej chvíli rozpráva, ale jeho pokojný ton ju uistil, že je naozaj v poriadku. Spoločne sa vrátili do bezpečia korábu, aby tam prežili prvú noc v ich novej domovine.

A nikto z nich nemal ani potuchy, že ich  po celý čas  tam pozorovala bytosť,  ukrytá v korunách stromov, priamo nad ich hlavami.
 
33
1
2

Už navždy?

Pavol z východu kraj / 22. September 2014 / Báseň
Séria hriešnych túžob sa premenila vo všedné činy.
Svet prijíma, preciedza, ponúka.
Zázraky čistých dotykov už nik nevtláča do modlitby.
Púpavy už navždy ktosi rozfúkal.

Podvody na vlastnom tele i duši,
konané pod rúškom slobody.
Zázrak svetla podľahol tme z húštin.
Nik nepreveruje skutočné dôvody.


 
15
0
0

sms

JA / 22. September 2014 / Báseň
sms

Včera v tej tme som ťa videl
ako také krásne dievčatko
tvár bledá od mesačného svitu
mladá rusalka
čo zajal som ju na lúke

bola si var bosá
šliapeš kade rosa
i do duše lúč luny padá
buď naveky mladá
 
23
1
0

AŽ MODRÉ SLUNEČNICE...

Nick / 22. September 2014 / Báseň

 

AŽ MODRÉ SLUNEČNICE...

 

 

 

 



Až modré slunečnice vzkvetou
já povím ti to
jenom jednou větou


Pak posadím
se mezím kraje
a vykřičím
si misku ráje


Až slíznu
tu plástev
poupěti
pak nadosmrti
budu
jen mlčeti

 
14
1
0

Zdanie

boris janto / 22. September 2014 / Báseň
znakom živej bytosti
je skúsiť nepoznané
honba za pocitom sýtosti
a otázka čo sa stane

no znak je aj smrť
a strach z jej poznania
čas všetko roztriešti na padrť
a žité posunie iba do zdania
 
18
1
0
Sep
21

zvliekanie kože

kaplanka / 21. September 2014 / Rôzne
Zvliekanie kože

Nedávno ma v ponuke našich TV staníc zaujal dokument o živote hadov. Tento zástupca živočíšnej ríše je sympatický určite menšej skupinke homosapiens ako milované psy a mačky. Tiež patrím k tým, ktorí privierajú oči pri pohľade na hypnotizujúci pohľad lenivého tvora, akosi v kútiku duše si priznávajúc, že z neho sála akási magická sila, a mám strach i keď sme ľudia moderní, nevedno z čoho, ale už len z princípu. A aby sme v hanbe nezostali premenujeme si strach na rešpekt. Aj tak sa dá.

Po asi desiatich nevinných minútach, ktoré som zvládla s otvorenými očami začal dej naberať na obrátkach. Hlavný hrdina – pytón pocítil hlad. A autori dokumentu poznajúc chute dnešných americkými seriálmi odchovaných divákov pritvrdili. Zožerie krásnu dlhonohú gazelu v priamom prenose? Začala som prižmurovať oči. Ozval sa vo mne gén solidarity a empatie, cítila som sa ako tá gazela, vťahovaná do tlamy odporného agresora, podvedome som prikrčila nohy, pritiahla kolená až k brade, keď ma bude žrať nech to ma ťažšie a.... a..... prižmúrila oči. Ani môj obranný reflex nezachránil úbohú štíhlu krásku pred jej nezvratným osudom. S husou kožou na chrbte nápadne pripomínajúcou strúhadlo na zemiaky som pokračovala v sledovaní dokumentu.

Áááááááááá vrchol sa blíži. Filmári si dali záležať na komplexnom obraze magického tvora a vrcholom dokumentu bol detailný pohľad na proces zvliekania kože. Had začal pomaličky akoby strácať farby, akosi zmatnel, zostal rozmazaný, vyzeral unavene,(pripomínal mi niektoré indivíduá v opičom stave) obtieral sa o blízky spadlý konár ..... stačí. Očí som zavrela úplne, rozhojdal sa mi žalúdok.

Asi trpím morskou nemocou. Žalúdok sa akosi nechce upokojiť. Nie a nie stráviť neustále zvliekanie straníckych koží. Taký pytón môže len závidieť. Veď on zhodí tú obnosenú a vlezie do toho istého vzoru, ale takí poslaneci! Skončila móda červenej a strmhlav skočili hlavičku do modrej. Je predsa dobrá, tak prečo nie. Časom však vybledla a žiada sa niečo sviežejšie, čo tu ešte nebolo – liberálnejšie – predvedieme sa na móle SaS-ky, a ak by nás prepadli výčitky preskočíme si po odpustky do KDH. A keď sa nám z toho skákania už zakrúti hlava treba nabrať správny smer a jelení skok do SMER-u. A najlepší skokani doskáču najvyššie. Tak skáču a skáču až sa zamotajú do siete.

PS:
Po posledných voľbách som si darovala terárium. Pohľad doň ma ukľudňuje.
 
19
0
0

Proti gustu ...

kaplanka / 21. September 2014 / Rôzne
Proti gustu ........

Z obrazovky sa na mňa usmieva dokonale upravená tvár mladej ženy. Je cool, in, a čo ja viem čo ešte, v slovníku dnešnej mládeže mám značné medzery. Vtom sa žieňa zvrtne na maxi ihličkovom opätku a pohľad na ploché – fitness centrami trápené bruško nahradí pohľad na chrbátik. Ten lajblík ako vraveli staré matere je veru krátky. Hrôza! V miestach kde sa chrbátik snaží skĺznúť medzi vytrénované pologule sa vyníma pavúk – čo pavúk, pavúčisko. Až ma striaslo. Ale žieňa sa usmieva ďalej, vyvalí do kamery tipujem 60 tisícové zuby (ešte myslím v korunách) a naďalej napĺňa povestné americké keep smiling.
Mne veru do smiechu nie je. Ďalšia obeť straty zdravého rozumu. Ako inak možno nazvať to odporné pavúčisko vyvalené na krížoch krásky?

V horúcich prázdninových dňoch som sa rozhodla ochladiť na seneckých jazerách. Klasika, ktorej som verná už desiatky rokov. Na deke vedľa mňa sa prevaľuje mačička s riadnymi pazúrikmi hádžúc pohľady po Adamoch premeriavajúc si ich priam harpúnovým pohľadom. A čuduj sa svete. Vo výstrihu, ak tak možno nazvať mini trojuholníčky vrchného dielu – motýľ. Taký veľký, s čudnými okami na krídlach. Na opálenej pokožke motýlia tetovačka. Dúfam len, že majiteľka zatiaľ prirodzených trojok sa nerozhodne pre zmenu imidžu a nezdvihne si nielen sebavedomie ale aj poprsie o nejaké to čísielko. Ak by sa tak rozhodla, hrozí, že motýlikovi sa krídla rozpleštia ako prizabitej mole. Nuž čo, proti gustu žiaden dišputát.

Nech sa páči, najskôr ženy, môžete po piatich – vyzvala nás sestrička u obvodného lekára. Ja len na krv, ja injekciu a ja len pre záznam – znejú požiadavky pacientok. Tá s krvou vyhrnie rukáv a na predlaktí ruža, či bodliak alebo čo to má byť za botanický zázrak ?, tá s injekciou to s adrenalínom trochu prehnala, nad zadkom jej tróni had, ako živý, a tá čo chce len záznam má miesto náramku – kerku – áno tak sa to volá.

Nebudem ďalej pokračovať, každá generácia má svoje za i proti. To čo kedysi bolo poznávacím znamením osôb tráviacich svoj čas za spáchané „hrdinské činy“ za múrmi väzníc sa stalo celosvetovým módnym trendom. Muž, žena, obyčajný človiečik či celebrita – kerka je kerka. A tak krásne mladé telá, ale i tie trochu staršie „zdobí“ výtvor tatoo salonu.

Ale všetko raz pominie. I mladosť. A stretnúť sa v ambulancii so sedemdesiatročnou babičkou zlomenou išiasom vo dvoje s hadom na krížoch, alebo nájsť vo výstrihu šesťdesiatničky motýľa, ktorého vrásky stiahli ako starý vejár do tvaru prizabitej muchy – to je už out a riadny. Odpískané. Zdravému rozumu.
 
28
1
1

Voľte istotu

Pavol z východu kraj / 21. September 2014 / Rôzne
Budúci možný víťaz volieb starostu obce Veľký Hlob:
Vážení voliči, som jedinou reálnou istotou pre vás a vaše deti. Zabezpečím vám aj vašim blízkym komfort, aký si už roky zaslúžite a akého sa vám z rôznych známych i menej známych príčin nedostáva. Budem doslova vaším otcom, budem nad vami bdieť nonstop. Okrem dvoch týždňov v júli, kedy tradične cestujem s rodinou  do Chorvátska, aby som tam zažil ďalšiu nezabudnuteľnú dovolenku. Nie, nemusíte sa o mňa obávať, že by ma tam mali súdiť podľa miestnych prísnych zákonov za nelegálny predaj varenej kukurice, ako v istom veľmi obľúbenom románe, ktorý si čítam po večeroch. Ja vám dokážem garantovať aj to, že sa z každej letnej dovolenky vrátim, či už živý alebo mŕtvy. Ja nemám pred vami žiadne tajomstvá. Koniec koncov v takej dedine, ako je Veľký Hlob, ani nejde mať akékoľvek tajomstvá.
Hovorím a budem vždy hovoriť jedine pravdu.Ak prídu povodne a iné mimoriadne situácie spojené s pokračujúcim globálnym otepľovaním, a tie zaručene prídu, tak vám budem vždy nablízku. Odopriem si aj svoj najobľúbenejší seriál, ktorý sledujem už niekoľko rokov, len aby som mohol s vami čo najintenzívnejšie zdieľať váš bôľ a smútok vyrastajúci z narušenia integrity vášho súkromia. Zabezpečím  v dostatočnom predstihu väčšie množstvo špeciálnych nafukovacích vriec zabraňujúcich presakovaniu vody vo vašich záhradách a príbytkoch. Nie, už nebude ani jeden aktivačný pracovník napĺňať vrece pieskom, teda, ak mi dáte svoj hlas vo voľbách. Som si totiž vedomý toho, že aktivačný pracovník s platničkami v keli je mne aj vám nanič.
Milí seniori nad osemdesiat, aj na vás budem myslieť. Okrem každoročných darčekov k mesiacu október, ktoré samozrejme obohatím okrem každoročne sa opakujúcich froté uterákov aj niečím výnimočným, čo vám zatiaľ neprezradím, sa  s vervou a elánom vyhrávajúceho miestneho futbalového, tak trochu finančne i personálne podvýživeného, klubu v tretej B lige zasadím aj za projekt vašej urýchlenej informatizácie, lebo čas beží a internet ponúka množstvo informácií aj pre vás. Budete mať možnosť raz týždenne navštevovať kurz " ako zvládnuť internet po osemdesiatke" a na záver v rámci úspešného absolvovania dostanete namiesto diplomu a upomienkového nepraktického darčeku niečo veľmi praktické - tablet. Čo s ním urobíte, tak to nemôžem ovplyvniť, no verím, že natrvalo nezakotví v rukách vašich vnúčikov, ale že si ho ešte poriadne užijete, lebo ako sa hovorí - čas cvála a cvála jak kone splašené.
Milí rodičia, ak mi dáte svoj hlas, tak určite nezabudnem ani na plynulý a užitočný rozvoj osobnostnej stránky vašich ratolestí. Nechajte sa prekvapiť, čo sa pod týmto bodom môjho programu skrýva. Milí mladí voliči, už v prvý deň svojho zvolenia totálne prestaviam hudobný charakter obecného rozhlasu. Takže sa tešte už teraz na mená svetovej hudobnej scény, ktoré síce neviem poriadne vysloviť, no to nie je podstatné. Hlavne, že zasýtim váš neutíchajúci hlad po aktuálnych hudobných novinkách. Žiadne evergreeny vašich mám a starých mám už nenájdu svoje miesto vo vysielaní obecného rozhlasu. Okrem štvrtka, ktorý bude patriť retroštýlu.
Z ďalších svojich zámerov vyberám aspoň niektoré:
Výkup farebných kovov, nebezpečného odpadu a iného bližšie nešpecifikovaného odpadu sa bude konať v pravidelných intervaloch, a nie iba tak živelne, ako je tomu v súčasnosti.
Stretnutie s jubilantmi a najstaršími občanmi sa presunie z januára na jún, keďže v ostatných rokoch sa nám zvýšil u mnohých občanov s úctyhodným vekom počet úrazov dolných a horných končatín z dôvodu poľadovice.
A možno príde aj kúzelník, ktorý nám vyčaruje novú bytovku s nižším sociálnym štandardom pre začínajúce mladé rodiny.
Teda, voľte istotu a stabilitu. Teda mňa.

O deň
Dvaja kandidáti sa vzdali. Šance možného víťaza starostovských volieb sa značne zvýšili.



 
18
0
0

Holub a človek

pebog / 21. September 2014 / Báseň
Holub zamestnaný hľadaním omrviniek
obyčajný holub tak nepodobný
obyčajnému človeku ktorý
nedokáže žasnúť

Taký holub je formou života
taký človek smrti
Holub vo vás dokáže zažať
ako zvláštny anjel
človek zhasnúť

Keď si človek nevšíma holuba
je to ešte znesiteľné
no keď ignoruje aj hrdličku
naozaj čosi nie je s kostolným poriadkom

Choď bezbožný človeče
a uč sa od holuba žiť
Až keď sa to naučíš
budeš skutočne človekom


 
26
0
0

Chodníkom zabudnutia

Pavol z východu kraj / 21. September 2014 / Báseň
Po lete stúpam chodníkom zabudnutia.
Plody mi v ústach zhorkli na nepoznanie.
Kvety mi prídu ako zbytočnosť.
Vône som zatratil hneď na úvod.
Lásku v pavučinách prenechávam dravcom.
Leto sa končí, kolobeh však pokračuje.
No nie podľa mojej réžie.
Stúpam, dýchajúc zvláštny vzduch.

Chodník sa kľukatí, a s ním aj moje spomienky.
Na čo chcem zabudnúť, keď triedim dojmy leta?
Čo túžim navždy vylúčiť, keď rozplýva sa tvár leta?

Ty vieš, ...

 
26
1
0
Sep
20

Vlčí mak

Miriam Mikulková / 20. September 2014 / Báseň
Ešte ma bolia rozleptané vlasy
a spočinutia na jazyku.
Červené jedy čo sa sejú samé.

Aj mňa si vysial celú,
nič ti neostane.

A neuverím v perovitosť listov,
ani prestúpenie mliečnicami.
Len v čierne škvrny na perách.

Tvoj divý lúčny prach
na ohnivom plátne akvarelu.
 
161
7
12

Bozkom

Adal Mielen / 20. September 2014 / Báseň / Zo súťaže  Súťaž: Denné snívanie
Strácať dotyk Reality
a predsa žiť.
Vedomie skryté do ulity
pod hrozbou byť

odhalené. Pomedzi plynúce čiastočky času
si tajne spí. Spí a uteká fantázií trasu,

čo vedúca do nekonečna je stále len - konečná.
Vytrhnúť z tranzu smieš ho len ty. Ty, jedinečná.






 
44
5
0
Literatúra Básne a poézia Poviedky Pravidlá pre používateľov
Angličtina online Ako sa naučiť plynule anglicky v rekordne krátkom čase
Literárny portál Slavonica @ 2006 - 2014