Tvorba
Komunita

Články

Nov
25

kominár

LV / 25. November 2014 / Aforizmus
Nie je rasista, ani moralista - chodí s čiernou štetkou.



Všetci o ňom iba dobre - je zbytočné ho očierňovať.



Každý ho rád vidí, a nikto mu nezávidí.



Nebýva načisto vymetený.



Na rozdiel od somára, šťastie nenosí - vraj ho somár rozdáva.



Napohľad je ťažké zistiť, či robí len naoko, či načierno.



Občas sa spúšťa i v práci - vtedy to s ním ide dole komínom.

 
19
2
1

Známa story

raven / 25. November 2014 / Báseň / Zo súťaže  Spisovateľská súťaž: Vzbura
Známa story

Zrezal by som kusy neba
a všetky rieky napustil liehom
v mojich snoch je nemá
tapeta na strope svetov

Vypil som všetky známe jedy
spálil každý dôkaz jej bytia
aj čierne noci bez nej zbledli
a predsa
bolesť ešte nieje sýta

Došli mi lieky, atrament aj viera
nieže by som vôbec niekedy veril
to si len vravím keď lámem perá
a krčím básne
z lásky som proste debil

Chcem byť slepý a závidím vtákom
ako malé decko kokcem slová
neviem sa zmieriť s holým faktom
že niektoré spomienky
proste bolia

Vraj je to ako keď si malý rozbije koleno
uteká k mame po trase viac-menej priamej
za chvíľu zabudne, že ho niečo bolelo
už neplače
a pretĺka sa životom bezhlavo ďalej

Pretĺka, no nie vždy sa vyhne útesom
vraví si: "len zbabelec to neskúsi znova
teraz to pôjde, veď dieťa už nie som
ledaže by sa mi na päty lepila smola..."

Ako to býva, raz sa zrúti zo skál
Má síce odvahu ale priveľké nohy
Ten príbeh však každý dobre pozná
a navyše
toľko smoly nenarvem do žiadnej slohy 
10
0
0

bolesť život

stach78 / 25. November 2014 / Úvaha

Raz dávno bol jeden chlapec ktorý miloval Boha. Ale On mu zmenil život tým, že mu dal mnoho rán do duši. Od rodičov, od súrodencov od spolužiakov. S nikým ale nedokázal o tom rozprávať. Vlastne ani zhovárať sa v rodine nedalo. Cítil sa menejcenný ako ostatní.
Jeho srdce i duša neustále plakali. Túžil Pánovi slúžiť celým svojím životom. Jeho sny sa ale rozplynuli ako obláčiky dymu. Modlil sa preto, ale nič sa nestalo tak, ako dúfal. Čas plynul rýchlo ako voda v rieke. Už sám ani nevedel po čom má vlastne túžiť. Sny z jeho mladosti akosi ustupovali.
A predsa keď raz počul, že sa ľudia modlia za kňazské a rehoľné povolania v duchu sa opýtal: "Nemal by som tebe Pane dať seba samého?"
Miloval Ježiša, aj keď on ho neuzdravil z jeho rán a pochybností. Dokázal mu byť verný aj napriek tomu čo prežíval.
Veď  láska bolí občas viac, ako si človek myslí. Niekto by mohol povedať, že najlepšie Kristovi slúži ten, kto s ním nesie jeho kríž.
 
50
2
4

slabosť mnohých II.

Deviant     / 25. November 2014 / Rôzne
     Sára chcela protestovať, ujsť niekde ďaleko, ale od hanby radšej iba zavrela oči a nechala sa niesť. Ťarcha všetkých tých pohŕdavých pohľadov ju však dlávila aj tak. Nepokrikovali po nej len preto, že medzi nimi stál jej muž. Autoritatívny vodca, vykonávateľ silnej, niekedy až surovej spravodlivosti, ktorej obeťou sa práve teraz stala ona sama.
     Čo som to len vykonala, ja hlupaňa?
     Úplne rezignovala. Položili ju na lôžko v stane, zavolali k nej slúžku a po jednom odchádzali preč. Keď konečne všetci odišli, odvážila sa otvoriť oči. Pri jej lôžku ticho sedela slúžka a v mise vody namáčala utierku. Keď zistila, že sa na ňu Sára pozerá, usmiala sa a poprosila:
     „Zavrite oči, umyjem vám tvár.“
     Bez slova poslúchla. Cítila, ako sa jej chvejú viečka, no slúžkine ruky voňajúce olejom ju upokojovali. Jemne jej vyčesala vlasy a potom opatrne vymývala piesok z rany na tvári. Do príjemného ticha občas zaprskal malý oheň, do ktorého odkvapkávalo pečené mäso. Zvonku doliehali tlmené hlasy. Mimovoľne sa započúvala, či spozná hlas svojho muža, no tvár jej skrivil plač.
     „Poplačte si,“ povedala láskavo slúžka, „aspoň sa vám uľaví.“
     „Teraz sa mi budú smiať ešte viac,“ plakala Sára.
     „Aj o mne si také veci myslíte?“ ticho sa spýtala slúžka.
     Sára si utrela slzy a zahľadela sa do jej škoricových očí. Až teraz, v ich bezprostrednej blízkosti si uvedomila, že to tieto oči vždy na ňu pôsobili tak odzbrojujúco. Práve tá ich podmanivá mäkkosť už toľkokrát hravo utíšila jej hnev a teraz premáha i smútok.
     Ako musia pôsobiť na neho?
     V mysli sa jej vynárali spomienky. Snažila sa rýchlo nájsť medzi nimi nejakú súvislosť, nejaký podozrivý pohľad alebo nenápadný úsmev, ale márne. Takmer sa znova zahanbila.
     „Si krásna,“ povedala, akoby sa jej ospravedlňovala.
     „Mrzí ma, že si to o mne myslíte,“ slúžka smutne sklopila zrak. „Nikdy by som...“
     „Tak som to nemyslela!“ zastavila ju Sára a dodala: „Viem, že nie si toho schopná.“
     „Pani moja,“ vydýchla si slúžka, „vždy ste mi boli vzorom, vy aj váš muž. V celom Egypte som nevidela takú oddanosť.“
     „Oddanosť?“ Sáre sa zlomil hlas. „Keby som bola oddaná ako vravíš, nesprávala by som sa ako hlupaňa.“
     „Čo je hlúpe na tom,“ obhajovala ju slúžka, „že tak veľmi túžite mať deti?“
     Sáru znova premáhal plač. Už nebojovala, iba zavrela oči, schúlila sa na lôžku a plakala. A krásna slúžka si voňavou rukou nenápadne hladila brucho, spievajúc akúsi pieseň v neznámom jazyku.
 
84
3
7

Na dne šálky čierneho čaja

raven / 25. November 2014 / Báseň
Si všade okolo
si parfumom jari
cigaretovým popolom
ktorý ma páli
keď ležím vedľa teba nahý

Si ako chrípka
je to márny boj
pomaly do mňa vnikáš
ty moja a ja tvoj
kašleš a ja som bez liekov

Už zase si preč
ako posledný výkrik módy
herečka, ty vieš
ako sa dvorí
ako sa tváriť, že to bolí

Si ako jesenná inoväť
nečakane ma zmrazíš
poznáš ma naspamäť
smeješ sa a durdíš
imituješ, že niečo cítiš

Som ako zmrazený puk
skôr než rozkvitnem, skonám
prečo ja, blbý tĺk
nechám sa oklamať
znova a znova a znova

Si ako čierny čaj
bez cukru, bez medu
len sa so mnou hraj
pomalý prísun jedu
imitácia sladidla osudového stretu

Dlho sa budem potiť
nachladol som a celý horím
nemienim však smútiť
bola si moja a ja tvojím
no sám sa topím a sám hojím...
 
19
1
0

Počítání

mylady / 25. November 2014 / Báseň
Sečti dnes hvězdy
zítra zase písek
malinkatá světla,
milióny svíček,
co svítí a nehasnou

Doteky rukou, doteky dlaní
jak vzít sebou hvězdu
není v knížkách k mání
ani jak míti rád

Nu, ono je to dobře snad,
že nebesa ohýnkama svítí,
že milování patří jenom žití,
že knížky patří žitým příběhúm
 
16
1
0
Nov
24

Naozajstné šťastie

Miro / 24. November 2014 / Báseň
Som rád, že si.
To najkrajšie na svete je,
že si stále v ňom.

Som rád, že
to jediné, čo sa stalo, len
náš rozchod bol.

Som rád, že sa
nestalo nič horšie. Lebo to
by som nezniesol.
 
39
2
0

Neurotik

raven / 24. November 2014 / Báseň
Zo série  catharsis conscientiae
Svetu nechýba žiadna z farieb na plátne
v daždi šteklí štetcom hanblivú dúhu
mňa však pichá do oka a dráždi vábne
jeho tienistá tvár v začarovanom kruhu
prebúdza vo mne túžbu

Stratený v bludisku splývam s jeho tmou
čas robí z viet dlhé slohy a z dní holé noci
tak bodám do plátna poslednou cigaretou
túžim uhasiť smäd po jej chuti a ten pocit
neustále ťa prosím

„Tieň, si dobrý parťák, čo pozýva na panáka
vráť mi moje farby, čo vsiakli do plátna
hlboko pod kožu do žíl bezfarebného feťáka
do kútov duše čo uviazla v hrdle prázdna
tá chvíľa je vzácna...“

Trvá len okamih, než triezvosť zlomí jej moc
v objatí melanchólie utápam svoje staré pero
perverzný portrét doby bez zbytočných póz
ponúkam na predaj svoje nahé a zjazvené telo
píšem potichu, no smelo

Vyliaty atrament v prázdnej mysli človeka
je ako bezodný močiar z ktorého niet úniku
nevieš v tom plávať, leješ kávu do mlieka
aj po teba si raz prídu a dajú ti bielu tuniku
vymažú ťa, ako slovo zo slovníku

Tak mi svet podáva miesto ruky zlatisté lúče
a vieru, ktorá je náhrobkom bez mena a dátumu
za to že vidím čierno-bielo platím vysoký účet
závidím ružové pohľady a priemernosť rozumu
ľuďom, čo nestoja ani za korunu
 
29
1
0

A JE TO VP

Nick / 24. November 2014 / Báseň

 


A JE TO VP



Jen jedním očkem pohlédnu
a vidím mrákoty
Bože, můj -
buď o tý dobroty!


Jen druhým očkem pohlédnu
a je to VP
Světlo je nade mnou
přízrak
je kolem


Krabička s napětím
život mně vrací
přidá pár záchvěvů
těch od proudu divů
ať mám
do příštích dnů
něco na skývu


A jedu
dál a dál
zeleným hájem

 
23
2
0

Řeč

mylady / 24. November 2014 / Báseň

Řeč


Kdo se moc ptá, moc se doví,
tak se prý moudře povídá...
ten, kdo se neptá, nedoví se,
zato mu srdce zazpívá

Vždyť nasloucháním se taky doví
možná, že víc než ptaním se...
copak ti oči nenapoví
i beze slúvek tisíce ?

Dvě dlaně umí krásně mluvit
jak tiše tak i hlasitě
je večer, polibky nelze umýt
Jen  ty ruce stále hladí tě ...

 
27
4
0

Jeden den

mylady / 24. November 2014 / Báseň
Byl den jako každý jiný.
Tisíce lidí tísnili se v síni
čekajíce tam na krále.

Snad chtěli slyšet ortel,
ne li slúvko osudu...
Nevím, to dávno je
já nikdy tam s nimi nebudu.

Je den jako každý jiný.
Tisíce lidí netísní se v síni
A přeci někdo promlová.

Promlouvá vně mně i Tobě .
A je to jako vše
co nelze vypovědet,
co dá se jenom tiše vědět
tam kdesi hodně hluboko

Bude pak den jak každý jiný
A my znáti budem ,
že světla mají stíny
A všechno je tak, jak mělo být.
I ortel se musí /někdy/ naplnit...



 
21
1
0
Nov
23

Cintorín odcudzených

Jana Raven     / 23. November 2014 / Báseň
Mútne sú vody odcudzenia
kalné ako oči senilnej staroby
Vidíš v nich svoje šťastie
niekdajších nádejí?

Zmarených
ba čo viac – menej než to
Nič z toho akoby sa nikdy nestalo

Pomíjavá je taká chvíľa
hoci večná sa zdala
Pevná viac než skala
a predsa obrátená v prach

Ako starobylá freska
pretretá na zeleno
Gýčová módna ikona!
A vysoké cédre
sťaté až ku koreňom
a na ich mieste
Holé beztvaré nič

Nič iba banálne bolo
A my
Ako tie cédre
a milenci z fresky neznámeho umelca


Daromne držiac sa za ruky
pochovaní v zabudnutí
na cintoríne odcudzených.

 
116
5
3

Žeby domov

Jovran Bird / 23. November 2014 / Báseň


Sklo zmatnelo
Láska praskla vo švíkoch
Bezostyšne klopkajúce
Opätky zívajúcej ženy
Smilne doznievajú
Prašným chodníkom

Sýkorky pažravo ďobú
Krmítkovú slnečnicu
Slnko babrácky svieti
Číhajúcemu kocúrovi
Do zasnených očí

Krajina vonia ornicou
Na medziach hŕby repy
Pod stromamy
Lúskajú veverice bukvice
Dym rómskej osady
Sadá na cintorín

Neplecha sova
Húka mi do ucha
Plazím sa únavne
Životom kamsi preč
Od jesene na konečnú

Žeby domov?



 
65
5
5

Duša

Monika Kusendová / 23. November 2014 / Úvaha
Zo série  Úvahy
Duša

Duša. Existuje niečo abstraktnejšie, ale súčasne konkrétnejšie? Niektorí ľudia stále odmietajú existenciu substancií, ktoré nie sú ľahko rozoznateľné, viditeľné, hmotné... Jednoducho fyzické. Je to absurdné. Keby sme sa na svet všetci pozerali takto, boli by sme na úrovni stromov. Prázdne kmene, ktoré stoja na rovnakom mieste aj stovky rokov, bez toho, aby si uvedomovali ZMYSEL.
Vedci sa oddávna snažili dokázať či vyvrátiť existenciu duše. Prvú pitvu v 17. storočí vykonal doktor Ján Jesenius. Otvoril mŕtve ľudské telo a duša tam (ne)bola...
Dan Brown v jednej zo svojich kníh rozobral veľmi zaujímavú hypotézu, ako zistiť prítomnosť, respektíve neprítomnosť duše. Pravda za predpokladu, že duša nepozná žiadne bariéry. Človek, ktorý umieral na rakovinu sa dobrovoľne podujal na pokus. Lekárka ho uzavrela ho absolútne vzduchotesnej sklenej rakvy. Pomocou prístroja zabudovaného vo vnútri zistila hmotnosť ešte živého človeka s presnosťou na desaťtisíciny. Ubehli zo dve minúty, človek znehybnel a údaje na monitore sa náhle zmenili. Presnejšie, zmenili sa čísla za desatinnou čiarkou...
Autor tu nastolil kontrastnú otázku: „Je duša predsa len hmotná?“
Zaujímavá je aj skúsenosť, že napriek jej zdanlivej fyzickej neexistencii, ju občas môžeme cítiť. Určite ste už vo svojom živote zažili ten pocit, keď vás niekto sklamal a vy ste vo svojom vnútri v tej chvíli celkom zreteľne zaregistrovali bolesť... Zvláštne...Ako môže bolieť niečo, čo nemáme?
Iste, psychológia sa tieto javy snaží vysvetliť na základe prepojenia vyšších nervových systémov. Je to však príliš všeobecné, aby sa s tým všetci uspokojili.
Čo je teda vlastne tá záhadná žiarovka, ktorá v nás svieti životom?
Kam po smrti mizne všetok ten vnútorný svet, ktorý sme si za tie roky vytvorili?
Dodnes, i napriek tomu, že veda robí míľové pokroky, na túto otázku odpoveď ešte nikto nenašiel.
No mohlo by sa povedať, že duša je akousi abstraktnou formou DNA, na základe ktorého by sme sa spoznali. Je to jednoducho len naše JA, naša vlastná individualita, skrytá tak, aby ju nenašiel nik nepovolaný...
 
50
3
1

Zloba tvorí verš

raven / 23. November 2014 / Báseň / Zo súťaže  Spisovateľská súťaž: Vzbura
Zo série  catharsis conscientiae
FACID INDIGNATIO VERSUM

Zloba tvorí verš

Pot a pulzujúca žila na spánkoch,
spenená krv vo vriacej tvári
sme zakonzervovaný v tankoch
plníme rozkazy, pumpujeme svaly

ľavá, pravá, ľavá, pravá
bojovníci za ľudské práva?
ľavá, pravá, ľavá, pravá
ktorá strana je tá správna?

Vidíš tie šíre pusté pláne ?
tu žili sme, tu ležali v tráve
Dnes počuť tu len ticho,
hlásajúce vojny príchod

Ona príde, nečaká na tušenie
Cítiš pach síry a toxické jedy?
tu vzdychali sme vzrušene
tu vydýchneme dnes naposledy

Lebo srdcia tlčú v rytme tympanov
nohy šľapú pod bičom slepých ideí
Sme deti s vlajkami nad hlavou
lež ihrisko je bojiskom dospelých... 
53
2
3

Tri zimy

raven / 23. November 2014 / Báseň
Zavraždil som myseľ, kruto a načisto
Išla mi po krku, v uniforme fašistov
Dychtila po mojej krvi, duši, vôli
Hold, tak to chodí
Láska horí
Bolí

Prvú zimu v kráteri tryskala láva
Padali kométy s chvostami páva
Tak sa nasýtila lačná hladina
Skôr než jar vnadila
Sopku schladila
Zranila

Druhej zimy našli ma nahého v snehu
Prievan v mysli prejavil uhlíkom nehu
Tak som sa upísal Diablu
Orgány vypojil z káblu
Časom chradnú
Slabnú

V kozube zhoreli tri fúzy zimy
Oči vzbĺkli a sny dymili s nimi
Zrodilo sa monštrum
Cogito ergo sum
Viac rum
Než rozum

Zavraždil som myseľ a znásilnil srdce
Z žíl závodná dráha, jazdci tŕpnu v boxe
Prvý je krásny, čistý stav
Druhý je ako hojič rán
Posledný zabíja
Viem to sám


 
37
1
0
Nov
22

Autre Temps

Miro / 22. November 2014 / Báseň
Bezstarostná náruč
sa rozplynula,
ostalo iba nič,
spoločné cesty sú
zdemolované,
niet návratu do raja.
Pohľady z diaľky,
z dna priepastí,
neprivedú nás viac
naspäť.
Tak ako vyhodené prstene,
či spomienky,
stratené je šťastie.
Život s polovičkou
srdca
nie je život.
Tento čas sme
premrhali.
Vyhodili ho z okna.
Kiež by
ešte bola šanca.
Stretneme sa opäť?
Múdrejší, zrelší,
pokojnejší?
Snáď.
Inokedy.
V inej forme, v inom čase,
na inom mieste,
pod iným menom.
Ale to podstatné
sa nezmení -
ak áno, niet
už nádeje.
 
32
1
0

Bol raz jeden snob

Monika Kusendová / 22. November 2014 / Rôzne
Zo série  Fejtóny
„Bol raz jeden snob“

Poznáte to: Doma má v garáži novučký mercedes, do bývania vrazil viac než si dokážete predstaviť. Nahodený chodí tak, že by ho každá túžila uloviť, jeho správanie je nenútené a popritom akoby vystrihnuté zo spoločenskej etikety. Vyzerá to byť super partia! Všetky za ním „slintajú“. Potom však príde realita. Po prvých romantických stretnutiach v tých najvychytenejších podnikoch a kaviarňach a po pár drahších darčekoch ho to zrazu prejde. Zaumieni si, že len do istých vecí sa oplatí investovať. Do seba, do seba a ešte, zabudla som, do seba. A do iných zase nie. Nasleduje niekoľko ukážok, ako zistíte, že vy už patríte do tej druhej skupiny: Má síce mercedes, ale vy aj tak stále chodíte len pešo. V jeho dome sa radšej s vami nezdržuje, ešte by sa tam niečo poničilo. Nedokáže sa s vami len tak zabaviť bez toho, aby sa stále nesledoval. V najhoršom prípade to môže dopadnúť až tak, že ak mu po namáhavom dni poviete: „som hladná,“ kúpi vám horalku a ešte sa tvári, aký je džentlmen.
Vtedy už máte sto chutí zatnúť mu sekeru do chrbta a zničiť tak tú jeho super drahú košeľu od Delona. Há, to by bola celkom sranda! Len ktovie, či by bolo viac škoda chlapa alebo košele...
Ale nie, bude lepšie, ak sa na neho „vykašlete“ a necháte ho, nech si ten svoj snobský zadok naďalej ohrieva doma na pozlátenom záchode Dolce Gabana. Jemu to už tuším ku šťastiu postačí a vy budete šťastnejšia bez neho. Veď pozlátka postupne opadáva a čo by vám z toho všetkého po rokoch zostalo? Prázdne nič.
Aká je potom vaša radosť, keď ho o pár rokov stretnete! Vy už ako sebestačná a úspešná žena, ktorá už dávno nenosí ružové okuliare. A on? Svoju krásu a uhladenosť už dávno utopil v množstve ega, ktoré teraz už akosi ku nemu nejde. Majetok preflákal a teraz vykladá kamióny. Áno, môj, pokora bolí!

 
32
1
0

...v koži človeka

mrjm     / 22. November 2014 / Miniatúra
Ráno otvorí oči, trikrát odkašle a so stonaním sa posadí. Pružiny pod ním bolestne zastonajú, ale na to nedbá. Drobnými očkami sa rozhliada naokolo škrabkajúc sa po ružovom balóne, často nazývanom brucho. Zazíva, prdne, odgrgne, odveje smrad, postaví sa, poškriabe na zadku, znovu na bruchu a podíde k zrkadlu, kde na neho čaká známa tvár. Tlstá a ružová ako lopta. Ústa sa mu roztiahnu do blaženého úsmevu a izbou sa chvíľu rozlieha spokojné chrochtanie. Kým bude dnes? Predavačkou? Advokátom? Dôverným priateľom? Manželkou? Voľba je iba na ňom a tí ostatní ho musia strpieť. Otočí sa od zrkadla a na neistých krátkych tlstých nôžkach cupitá ku skrini. Nech je kýmkoľvek chce, podstata sa nemení. Siaha na úchyt a otvára dvierka. A tá podstata je stále tlstá, páchnuca kopa plahočiaca sa hnojom a robiaca zo seba anjela. Zachrochtá a siahne na vešiak.
Je iba sviňa...
 
60
4
1

Prepíš ten román

Miriam Mikulková / 22. November 2014 / Báseň

Načo mi vkladáš do dlaní kapitoly?
V bezvetrí utícham a  čítať ma bolí.
 
Cez premeny bez viny
tkáš nové slovné klišé,
kým dni sú mramorové schody.
 
Vedúce stále vyššie,
k okraju ticha,
do prázdnoty.
 
152
7
10
Literatúra Básne a poézia Poviedky Pravidlá pre používateľov
Angličtina online Ako sa naučiť plynule anglicky v rekordne krátkom čase
Literárny portál Slavonica @ 2006 - 2014