Tvorba
Komunita

Články

Aug
22

Búrka

Adal Mielen / 22. August 2014 / Báseň
Smrteľne prázdno
sfarbilo oblohu -
ticho plné bláznov
zviazané o nohu.

Záblesky (zášti) od východu k západu
s popravou lásky prišli už na radu.

Za zábleskom ticho. K človeči strach bezmocných sa plíži.
Čosi v diaľke počuť. Hukot. Boj sokov Nebeských sa blíži...
 
12
0
0

Možnosti vydania knihy nielen na Slovensku

avalon     / 22. August 2014 / Báseň / Zo súťaže  Súťaž: Ako vydať knihu
Ako mnohých autorov, aj mňa kopala múza až dovtedy, kým som nevytvoril dielko podľa mňa hodné vydania. O vydávaní knižiek som nemal ani máčny máčik vedomostí a tak som naslepo obtelefonoval viaceré známe vydavateľstvá.
Odbili ma, že sú preťažení a nemôžu mi pomôcť.
Preto som sa rozhodol vydať si knihu sám.
Vyhliadol som si jedno malé vydavateľstvo, ktorému údajne šéfoval majiteľ, za určitých okolností vraj veľmi ústretový. Pokúšal som sa mu ako prejav priateľstva vnútiť bohatý bakšiš. Nezabralo. Pozval som ho teda na frťana. Jeho pohľad zmäkol, pery zvlhli, niekoľkokrát naprázdno preglgol a v očiach mu preskočili iskričky vyjadrujúce dobroprajnosť. Bolo rozhodnuté.
V blízkom bare sme si dali dve vodky s dobre vychladeným pivom a s bohatou penou. Keďže sme chytili slinu, nasledovalo repete a rundy sme zopakovali ešte niekoľkokrát.
Medzitým sme si potykali.
„Nastal čas, aby si môj nádejný vydávatel určil podmienky. „Knihu si budeš financovať sám. Od tlače, až po predaj,“ zabľabotal ťažkým jazykom.
„Ale keď sa knihy nebudú predávať, padneš hubou rovno do hovna. Poď.“ Zaviedol ma do obrovitánskeho skladu, kde bola na podlahe halda kníh. Rozvoniavali novotou a siahali mi asi tak po pás.
„Vidíš, toto všetko bolo vydané v súčinnosti s autormi týchto diel v tomto roku.
Problém je v tom, že knihy nie sú čítané. Nie je o ne záujem a tak tu iba zbytočne tlačia vzduch. Dúfam, že ty takto nedopadneš. Budeš sa musieť o predaj svojich výtvorov postarať sám. Keď neuspeješ, zariadiš, aby si maximálne do jedného, dvoch rokov, uvoľnil priestory pre druhých nádejných autorov. Rozumieš?“ Rozumel som veľmi dobre. Balík môjho kapitálu sa riadne stenčí, ale ja už budem zapísaný v umeleckej brandži ako nádejný debutant, autor a spisovateľ.
„Neboj, peňazí mám dosť, ja všetko zafinancujem,“ vyhlásil som hrdo.
„A čo honorár?“ vycedil spomedzi privretých zubov. „O honorár sa nestaraj, honorár nepotrebujem, drobných mám dosť,“ vyhlásil som s úsmevom.
„Môj honorár, hovorím o mojom honorári, ty debutantský chmuľo! Vieš čo ma stojí umiestnenie kníh, korektúra tvojej knihy do čitateľnej formy, zalomenie textu, navrhnutie a spracovanie obálky, tlač a väzba, odborné posudky, zabezpečenie pridelenia ISBN a podobne...?“ vyštekol pridusene.
„Tak na toto som vôbec nepomyslel,“ odpovedal som zahanbene.
Pochopil som, že na vydanie vlastnej knihy je potrebné mať niekoľko zásadných vlastností. Odvahu, drzosť, bezohľadnosť a autor ešte musí vlastniť v dostatočnom množstve tri základné prostriedky: a to peniaze, peníze a peňěži.
To, čo môj vydavateľ predpokladal, sa splnilo. Moje knihy sa nepredávali. Vlastne, predali sa tri exempláre. Jeden si kúpil slabo vidiaci starček, ktorého som presvedčil, že v ruke drží výnimočné dielko. Druhý exemplár putoval do rúk môjho podriadeného, ktorý sa mi takýmto spôsobom snažil vylízať riť na ceste za povýšením. A tretiu, tú som som si kúpil na pamiatku ja. Usporiadal som aj autogramiádu, na ktorej som si knihu vlastnoručne podpísal aj s venovaním.
Ostatné knihy som postupne poskupoval a dal zaviezť nákladiakom na svoju chatu v horách s prekrásnym krbom, v ktorom túto zimu kúrim výlučne knihami.
Horia veľmi dobre, veď sú z kvalitného papiera, ktorý som vyberal ja sám...

 
23
2
2

1. Prvá hodina (štvrtok, 2.júl)

skald     / 22. August 2014 / Poviedka
Zo série  Outsajdrovo leto


Už meškal, nič nové. Sem však meškal prvý krát a zhodou okolností na prvú hodinu. Mrzelo ho to, pretože Karol bol taký. Nebol mrzút, skôr si bral všetko k srdcu. Vlastné zlyhania najviac.
Budova, ku ktorej mieril uponáhľaným krokom, nevyzerala dobre asi ani potme. Popraskaná omietka, kde tu poodpadávaná, na smutných oknách pravdepodobne prach niekoľkých posledných desaťročí a pri dverách zopár cedúľ oznamujúcich názvy firiem, ktoré tu sídlia. Na jednej z nich objavil aj Autoškolu Lady. Karol dúfal, že to neznamená, že bude svojím pohlavím pre túto autoškolu nejako znevýhodnený. Nebyť toho, že bola najlacnejšia, bol by si vybral nejakú inú.
Ľutoval teraz, že nemá čas obzrieť si to tu lepšie, pretože v tomto mieste vnímal nezvyčajnú krásu, ktorú nevedel dosť dobre zaradiť. Možno to bolo tou osamelosťou budovy v priemyselnej zóne, možno tou jednotvárnosťou farieb, že pôsobila ako zámotok nejakého veľkého hmyzu, ktorý potichu žil vlastným životom a ktorý možno raz precitne. Áno, tá budova sa mu zdala byť akýmsi zvláštnym prísľubom v niečo nové.
Zase som sa zasníval a pritom nestíham, pokáral sa v duchu. Vybehol po pár schodíkoch k vchodovým dverám, ktoré mu tesne pred nosom roztvoril vrátnik. Upotený ujec s rednúcimi vlasmi, v sivej uniforme, ktorá sa svojou nevýraznosťou hodila k budove, ktorú strážil. Zazrel na mladého muža a vytiahol škatuľku cigariet. Karol ho potichu pozdravil a vošiel do prítmia širokej chodby. Po oboch stranách ju lemovali zavreté dvere, šesť na každej strane a končila sa schodiskom. Karol si spomenul, že miestnosť vyhradená pre Autoškolu má byť na druhom poschodí a s aktovkou pod pazuchou sa nechal viesť schodmi nahor. Dúfal v dobrý začiatok, v žiadnom prípade sa nehodlal strápňovať.

                                                                                        *

Alica už chvíľu sedela v miestnosti patriacej Autoškole Lady. Našla si miesto v rade pri dverách, v ošúchanej lavici, očividne vyradenej z nejakej základnej školy. Pri pozornejšom rozhliadnutí sa usúdila, že sa to dá povedať o takmer celom zariadení, okrem nejakých tých svokriných jazykov umiestnených nevhodne v tienistom rohu a LCD značky Samsung, ktorý sa sem hodil asi ako rýchlovarná kanvica do skanzenovej chalúpky.
Uškrnula sa a po očku si začala prezerať ostatných účastníkov kurzu. V ´triede´ bolo okrem nej roztrúsených desať ľudí, všetci asi v jej veku, čiže okolo osemnástky. Všetci nedočkaví mávať vodičákom pred svojimi kamošmi a opačným pohlavím. Štyria chalani v laviciach najbližšie k tabuli boli očividne kamarátmi zo školy, súdiac podľa ich nenútenosti a hlučnej spoločnej zábave. Nič na nich ju zvlášť nepriťahovalo, boli to priemerní, obyčajní chalani, akých môže stretnúť hocikde. 
Dve lavice za nimi sedelo dievča malého vzrastu, taká skoro trpaslíčka. Čítala si nejakú tenkú knihu a duchom neprítomne si šúchala stehná. Na chvíľu vzhliadla a pozrela nabok, jej pohľad sa dotkol aj Alice, no hneď sklopila oči a vrátila sa ku knihe. Alici jej bolo trochu ľúto, ten nedostatok sebadôvery z toho nízkeho stvorenia bol cítiť viac než nervózny pach potu.
Priamo za trpaslíčkou sedela modelka. Od topánok, cez šaty, nechty, účes, make-up a držanie tela. Očividne závisláčka na mobile. Alica bola zvedavá, či si učiteľ alebo učiteľka dokážu získať jej pozornosť , ak sa bude kráska s veľkými očami naďalej venovať tomu fialovému kúsku elektronickej bižu. Určite bude zaujímavé sledovať ten nerovný súboj.
Alica začala akurát rozmýšľať, kedy sa už dovalí ich vyučujúci, keď sa roztvorili dvere. Všetko v triede sa na okamih zastavilo, tváre sa obrátili k obdĺžnikovej diere v stene. Stál tam mladý muž v modrých rifliach a vyťahanej zelenej károvanej košeli, pod pazuchou nesúci čiernu koženú aktovku.
Prvý dojem z nášho budúceho vyučujúceho je pozitívny, má taký nenútený šarm, hodnotila Alica sama pre seba zo svojej pozície pozorovateľky. Pomaly vošiel dnu a rozhliadal sa po triede. Zdalo sa, že ho zarazila pozornosť, ktorú mu všetci venujú. Zastal, akoby chcel niečo povedať, potom mu pohľad padol na ňu. Chvíľu ho podržal, ale nedokázala ho prečítať. Z prejavu nakoniec nebolo nič, pretože náhle sklonil hlavu a prešiel do zadného radu, kde sa s hrmotom usadil.
Alica chvíľu počkala, kým sa ostatní upokoja a až potom sa otočila na svojej stoličke, aby si nového príchodzieho obzrela. Mal hnedé vlasy, ktoré by si zaslúžili trochu pristrihnúť a neurčito svetlú farbu očí. Tvár mu trochu hyzdili jazvičky od akné a obrys brady zakrývali riedke chlpy. Teraz, keď sedel, tak netušila, ako si mohla myslieť, že tento mladík by mohol byť ich učiteľom. Zdal sa jej úplne iný, než pred chvíľou, jeho sebaistota sa akoby vyparila a ten zvyšok pôsobil, že by dokázal zutekať. Ten chalan má sotva pár rokov viac než ona sama a aj to možno prehnala. Teraz si niečo vyťahoval z aktovky a očividne sa sústredil na to, aby o nikoho nezavadil pohľadom.
„Pekný deň vám prajem a pardon, že meškám. Všetci pripravení zistiť, ako sa správne točí volantom?“ ozvalo sa od dverí. Alica sa zamyslene otočila a uvidela rozložitú ženu v strednom veku, ako mieri k učiteľskému stolu.

                                                                                             *

„Tak tu máme ďalších šesť týždňov, ktoré ma oberú o ďalšie nervy, čo mi ešte zostali,“ mrmlala si popod nos inštruktorka a majiteľka autoškoly v jednej osobe, kým stúpala po schodoch. „Našťastie ich teraz má byť len dvanásť. Ako apoštolov. Tým pádom by ma vlastne mali volať Ježiška, ha,“ zasmiala sa vlastnému vtipu, keď zastala na prvom poschodí, aby sa vydýchala.
Hneď potom ju myklo od ľaku, pretože mladíka, ktorý sa predral po schodoch okolo nej, kvôli vlastnému dychčaniu nepočula. Zazdalo sa jej, že sa o ňu obtrel nejaký duch. Duch v zelenej košeli.
„Takí neexistujú,“ zašepkala a dívala sa na jeho stúpajúci chrbát. Pokrútila hlavou nad dnešnou mládežou a opäť sklonila hlavu, aby sa jej ľahšie dralo nahor. 
Už po dvestosedemdesiaty raz si sľubovala, že sa porozpráva s Holoďákom, ktorému patrí rozľahlá kancelária na prízemí a ktorý vyzeral, že by sa dal spracovať na výmenu obchodných priestorov. Starší človek, postavou atlét, snáď bude gentlemanom, akým sa zdá. Na druhej strane, schody jej budú tak trochu chýbať, nikde inde nemá možnosť robiť niečo so svojou kondičkou. Dospela k názoru, že si to celé ešte premyslí.
Medzičasom sa dopracovala k svojim dverám, za nimi čulý šum ľudí, ktorí čakajú a vypĺňajú si čas debatou. Začiatky sa jej páčili najviac. To, keď si človek buduje vzťahy a ľudia sa otvárajú a to, akými spôsobmi sa otvárajú. Aj konce, kedy vídala, že sa jej zverencom podarilo uspieť a cítila z nich sebadôveru a radosť. Aj keď ich potom už - napriek tomu, že počas kurzu vychádzali ako priatelia - v deväťdesiatichdeviatich percentách prípadov viac nevidela.
Nadýchla sa s pôvabom rodenej trémistky a vošla dovnútra.
 
12
0
0

Míňať či nemíňať? Vyvarovať sa či nevyvarovať?

Pavol z východu kraj / 22. August 2014 / Rôzne
Poslucháč sa pýta v jazykovej poradni známeho slovenského rádia, ktoré prináša všetko, čo je dobré vedieť: Prosím, ktorý tvar slovného spojenia je správny? Vyvarovať sa míňania peňazí alebo vyvarovať sa míňaniu peňazí?
Medzitým sa ozýva aj iný poslucháč a nechápavo krútiac hlavou nahlas zauvažuje svojou logikou: Keby si mal peňazí ako pliev, nezaujímalo by ťa ako sa správne vyvarovať  ich míňania. Jednoducho míňanie by si považoval za svoj životný štýl, ktorého by si sa nechcel zriecť ani v čase najťažšej hospodárskej krízy vo svete. Ja míňam svoje peniaze rád a často. Ja sa nikdy nechcem vyvarovať míňania svojich peňazí. Počujete, nikdy!
Jazyková poradkyňa: Áno, poslucháč z druhej linky povedal správny tvar. Áno, so slovom vyvarovať sa spája jedine a výlučne genitívna väzba. Ten ďalší rozvitý komentár druhého poslucháča však patrí do inej relácie, povedzme do filozofickej Nočnej pagody. Zavolám jej tvorcovi, aby tému nekontrolovateľného míňania peňazí aj v čase veľkých úsporných opatrení mnohých svetových vlád zakomponoval do svojho harmonogramu. Ale, náš čas dnešnej jazykovej poradne sme nielenže vyčerpali, ale aj poriadne prečerpali, takže, zajtra sa vám neozveme. Našu zvučku však opäť budete počuť o dva dni. Už teraz sa tešíme na vaše slovíčka či slovné spojenia, s ktorých spisovnou podobou si sami neviete poradiť.
 
24
2
1

Je tam ticho a účinne

Pavol z východu kraj / 22. August 2014 / Miniatúra
Je tam ani neviem odkedy. Existuje ticho  /len občas, keď zaduje dáky predstupeň orkánu, sa tiež nechá unášať  jeho živelnou energiou.  "A čo je ona vyznavačkou naturálneho spôsobu života a predstupeň orkánu jej vôbec nevadí alebo sa ním nabíja pre ďalšie účinné bytie?" pozn. pozorovateľa jej tichého a účinného bytia/ , nikoho svojím zjavom neirituje. Veď ani inak nemôže. Alebo žeby sa ktosi našiel, čo sa s jej existenciou nevie zmieriť ani po rokoch? Nuž, neviem.V čase nepriazne bola však  istým zdrojom, v čase priazne rovnako tak. Dalo a dá sa na ňu vždy spoľahnúť, ona nesklame. Ona nie! Ona môže byť nadčasovým príkladom toho ako byť ticho, no zároveň ako byť účinne. Prežila viac režimov, tých totalitných i tých demokratických. To značí, že má za sebou riadnu kôpku nažitého. Mnohí už pomreli, zanechali domy, statky i svojich najbližších a pobrali sa z tohto sveta. Ona nie! Ešte stále je tu. Ako živý pomník, no zároveň ako tá, čo žije naplno a vie, čo sa od nej očakáva. Vždy koncom leta je viac než inokedy obletovaná. Mnohí s netrpezlivosťou očakávajú jej každoročnú dobrotu, ukrytú v nej samej. Nie, už viac než minútu nehovorím o svokre svokier ani o susede susied, ani o starej mame storočia, ktorá síce tiež v lete najviac rozdáva svoje dobré srdce, ani o takmer poslednej žijúcej vdove po hrdinskom partizánovi z čias pred sedemdesiatimi rokmi, ktorá možno práve koncom leta 1944 zásobovala štedrosťou svojho srdca a priehrštím svojich takmer nekonečných zásob domácich potravín istú partizánsku jednotku, keď vypuklo SNP - vzdor proti fašizmu. A predsa nemám na mysli ani túto. Avšak aj vtedy tu už bola práve ona  a mohla mať za sebou už niekoľko liet.  Áno, uhádli ste, celý čas hovorím o istej veľmi plodnej odrode slivky, ktorá je ticho a zároveň tak účinne. Zasadil ju môj nebohý dedko a krášli našu záhradu už niekoľko režimov. Stála hrdo za Masaryka, stála hrdo i za boľševika a stojí hrdo i dnes v dobe, ktorej však akosi neviem prísť na meno. No ona vie, čo sa od nej čaká  aj v tejto dobe. Ach, ako jej ticho závidím tú jej jednoznačnosť v poslaní.
 
34
1
0
Aug
21

Zošit po Jozefovi

jazz / 21. August 2014 / Poviedka
Všetci mali radosť. Zvon vyzváňal, striedali sa pri ňom obaja kostolníci, teda kostolník aj cerkovnik, ľudia sa objímali, bolo to ako v tých filmoch o oslobodení. Lebo to bolo oslobodenie.
Vojna nás stála 11 chlapov. Zostali po nich osirotení rodičia, deti, mladé ženy, gazdovstvá, o ktoré sa bolo treba starať. Ale nejako len bude, hovorili sme si pri stretnutiach. Každý v sebe cítil nával energie. Po šesťročnom ničení znovu niečo vytvoriť.
Kapitán Fokin prišiel do dediny nenápadne. Nikto ho nečakal, nikto nevedel, kto to môže byť. Hovoril po rusky, čo nebolo nič nezvyčajné, veď v tých časoch krátko po vojne sa aj cez Šumné premleli stovky vojakov. Vliekli so sebou teraz už nepotrebné avtomaty, boli hladní a zjedli vďačne všetko, čo im dedinčania ponúkli. Každý mal na oboch predlaktiach časy. Mnoho časov. Hodinky. Vojnovú korisť. Nič ich tak nelákalo ako ten malý ciferník s pohybujúcimi sa ručičkami. Možno nedokázali pochopiť, ako taký strojček vôbec funguje. Musel to byť pre nich zázrak.
Štefko Hubaľ si myslel, že na tom zbohatne. Zastavovali sa u neho, aby im opravil čižmy. Za dobrú robotu dostal časy. Potom prišiel nejaký dôstojník, nakričal na neho a všetky časy mu skonfiškoval. Asi to bola vojnová korisť a Štefko mal nakoniec šťastie, že ho neobvinili z okrádania vojakov a nezastrelili ho.
Ale aby som sa vrátil k tomu Fokinovi. Aha, tu je jeho fotka. Je to ten, čo stojí vedľa farára.
Fokin sa zháňal po Zolotovcoch. Lenže tých v dedine je. Štyri fajty. Nemal bližšie indície, tak sme skúsili pátrať spolu. Sedeli sme pred krčmou pod lipou, ja oproti Fokinovi, ktorý mal nohu vyloženú na drevenej debni. Nevedel som, čo v nej mal, ale smrdelo to ako zdochnutá koza poliata konvalinkovou voňavkou. Neviem, čo prerážalo viac. Mal som pred sebou pohár vína, Fokin sto gramov vodky. To vieš, že Rusi pijú na váhu, nie na objem?
Nevedeli sme sa pohnúť z miesta. Stále opakoval len Šumné, Šumné.
To hej, hovorím mu, tu si v Šumnom, je to najkrajšia dedina na svete, ale prečo si tu, čo tu hľadáš?
Zolotovci.
Tak sme začali. Vyrátal som mu Zolotovcov z Majera. Ignác, Viktor, jeho syn, Milan, Viktorov syn. Ženy netreba, myslel som si.
A ženščiny net?
Čo by net, odvetil som. Marča, Ignácova žena, Marta, jeho dcéra, Bernada, Viktorova žena. A ešte majú tri deti, ale to sú ešte len také štinky, tie ťa predsa nemôžu zaujímať.
Iných net?
Na Majeri nie. Chvalabohu, všetci vojnu prežili.
A kde živut daľši?
Na dolnom konci. Môj kamarát Cyril, s otcom, so svojou rodinou. Jeho brat tam žil tiež, ale vraj padol kdesi vo vojne, zostala po ňom žena.
A kak on zavut?
Čo? Nerozumel som, čo sa pýta.
Vraj, ako sa volá, pripojil sa Štefko šuster. Pri tom podkúvaní ruských čižiem sa čosi podučil.
Hovorím, že Cyril.
Ale nie, on myslí na Jozefa.
Da, da, Josif! Kak Vissarionovič!
Aký Vissarionovič, napadlo mi zase. Ten chlap je z vojny celý zmätený.
Josif zdes! Poklopal po debni hánkou.
Kde?
Zdes! Zopakoval a ukázal na debnu.
Jozef padol niekde v Rusku. Povolali ho v štyridsiatom prvom, vysvetľoval som Fokinovi, Sergejovi. Ktovie, kde je mu koniec. Tá jeho Zuzka zostala sama s dvomi malými deťmi. Ak bude mať šťastie, niekto sa jej ujme, lenže teraz je o chlapov núdza.
Na! Fokin vytiahol z takej tej brašne, čo všetci ruskí dôstojníci nosia na boku, hrubý zošit a položil ho predo mňa. Smatri!
Otvoril som ten zošit.
„Ja Jozef Zolota zo Šumného, začal som tento denník písať v mesiaci júl 1941 roku Pána. Aby som mal po skončení tejto vojny na ľudí, s ktorými sa stretnem, spomienky a aby som vedel svojim deťom povedať, kade som putoval a čo som tam videl.“
Pod tým kresba vojaka na koni, čo asi mal byť on.
„Narodil som sa 23. marca 1918, keď ešte bola svetová vojna. Na prvé prijímanie som bol ako desaťročný, birmovali ma, keď som mal 16. So svojou ženou Zuzkou Širákovou sa poznám celý život, ale sľub sme si dali až v roku 1938, na moje dvadsiate narodeniny. Brali sme sa po ohláškach ešte pred žatvou. O rok sa narodil Miško a po ňom Julka. Keď sa vrátim z vojny, určite ma nebudú poznať.“
Pozrel som na Fokina. To bol zošit nášho Jozefa.
Od Josifa, hovoril.
Kde si sa s ním stretol?
Na Sibíri.
A čo tam robil?
Bol zaňat. I ja tože.
Zajatý?
Da, prikyvoval Fokin.
A čo sa s ním stalo.
Umar.
Priložil si k lícu ruku, akoby držal zbraň a urobil „ťuf!“
Eto bylo... tisjačdevjatsotsorokčetvertyj...
Vlani?
No.
Napíš mi, ako sa to tam volá, aby sme vedeli do matriky zapísať. A Zuzke povedať. Bude sa trápiť, chudera, ale bude vedieť.
On zdes, odsunul Fokin zošit.
Kde?
Zdes, v kufre!
Oblial ma studený pot.
V kufri?
Da, prikývol. Ja prines jevo domoj.
Nechcelo sa mi veriť, že by to, čo Fokin hovoril, bola pravda. Myslel som si, že som mu zle rozumel, že sú tam trebárs Jozefove veci, nejaký mundúr, fotky, možno ruženec.
To všetko tam bolo. Ale k tomu aj Jozefove ostatky.
O pár hodín sme stále v márnici na cinteri pri otvorenej truhle. Jozefov otec a brat, doktor, po ktorého sme poslali z mesta a ktorý chcel ujsť, len čo sa dozvedel, čo sa chystá, farár, ktorý nesúhlasil s tým, čo ideme robiť a odmietol pri tom asistovať, ja a Štefko. A samozrejme Fokin.
„Je to on,“ vzdychol starý Miron, len čo Fokin kufor otvoril.
„Nu, ja skazal uže.“
Márnicou sa šíril neuveriteľný puch. Mŕtvy človek nevonia, ale toto, to sa nedalo ani prirovnať.
Prekladali sme do truhly celého Jozefa, tak ako nám ho po kúskoch podával Fokin... Stalo sa síce, že sme občas pri kopaní hrobu natrafili na nedotleté kosti, ale s tým sme všetci počítali, vždy sme ich zviazali do plachietky a pochovali hlbšie pod novú truhlu, kázala tak úcta k zosnulému.
Fokin nám zatiaľ rukami nohami vysvetľoval, ako sa po skončení vojny odhodlal splniť Jozefovo posledné želanie, že by chcel byť pochovaný doma. Zajatecký tábor čiastočne rozpustili, čiastočne presunuli do iných, odľahlejších končín a pri tom zmätku sa zopár ľuďom podarilo ujsť. Fokin bol medzi nimi. Skrýval sa chvíľu v nepriechodných lesoch, objavil dedinu odrezanú od sveta a v nej bárišňu, ktorá akoby čakala na neho. Mal sa pri nej dobre, aj masielka, aj vodky aj horúcich objatí mal, čo hrdlo ráčilo. A pretože o chlapov bola po vojne núdza, nemusel sa nijako namáhať. Možno z nudy, možno z pocitu povinnosti, vybral sa raz na miesta, kde stál tábor. Vedel, kde pochovali Jozefa, s ktorým sa delil o prikrývku a poslednú kôrku plesnivého chleba, veď sám musel ten hrob kopať. Keby Jozefa nebol pochytil amok, možno by prišiel domov sám. Ale on sa rozhodol, že zo zajatia ujde. Nestihol sa dostať ani k plotu a skosila ho dávka z automatu. Fokin bil do zmrznutej zeme krompáčom, aby sa mu napokon podarilo vykopať akú takú jamku. Jozefa vyzuli a zakrútili do plachty. Nebolo jej dosť, tak ju museli aj zašiť, aby z nej nevykĺzol. Žiadna truhla, drevo bolo vzácne. A možno práve ten ľad spôsobil, že telo zostalo akotak pokope.
Nemohol ho dať do truhly, napratal ho najprv do vreca a dovliekol ku svojej bárišni. Tá sa najskôr zľakla, zhíkla, začala sa prežehnávať, až robila prievan, ale predsa len súhlasila s tým, že s telom čosi treba urobiť. Vyhrabala starý vojenský drevený kufor a tak sa Fokin dozvedel, že aj ona mala svojho vojaka, lenže padol a jediné, čo jej po ňom zostalo, bol tento kufor. Prišiel prázdny, musela poň ísť kilometre k trati a potom ho vliecť domov. Fokin si uvedomil, že aj on bude musieť ísť s kufrom k vlaku.
Pred cestou sa pomodlil za dušu svojho kamaráta.
Keď obsah kufra začal zapáchať, urobil Fokin jediné, čo mohol – ukradol päťlitorvý demižón s konvalinkovou voňavkou. Kde k nemu prišiel a ako sa mu to podarilo bolo jedno, dôležité bolo, že mu trvalo iba pár dní, kým prešiel tisíce kilometrov. Problém nastal na Ukrajine, vlaky začali kontrolovať, aby zabránili útekom. Fokin vymenil svoju uniformu za sedliacke šaty a toľko obsmŕdal pri lokomotívach, až sa mu podarilo, že ho najali ako kuriča. Kufor s Jozefovými ostatkami zahrabal v tendri pod uhlie a keď sa mu zdalo, že cíti zápach, jednoducho prilial z demižóna voňavky.
A tak sme Jozefa Zolotu pochovali. Nie je o tom zápis v matrike, hocoi farár nakoniec súhlasil, vysvätil hrob a odslúžil za jeho dušu aj omšu. Doktor sa tváril, že o Šumnom jakživ nepočul. A na cmiteri pribudol nový hrob. Je tam meno aj dáta narodenia a smrti. Zuzka s Miškom a Julkou tam chodia každý rok na výročie smrti a aj na Všechsvätých je miesto pekne upravené. Len na obelisk sme mohli napísať iba to, že Jozef Zolota padol v boji a miesto jeho posledného odpočinku nie je známe. Kto by čo komu vysvetľoval a čo by vysvetlil... A Fokin sem chodí na oslavy SNP. Stále sa dovrávame rukami nohami, ale pálenka nám rozviaže jazyky. Aj my máme svojho hrdinu.
A po Jožkovi je tu tento zošit. Keď sa raz bude dať, treba ho uložiť do múzea.


Otočil som stránku v dedovom zápisníku a našiel tam tenký zošitok. Niektoré strany boli vytrhané, ale nevedno, či to urobil Zolota, či niekto iný. Taký obyčajný zošit. Vojenské pesničky a neumelé rýmy o tom, ako sa mu cnie za domovom, ženou a deťmi a ako verí, že ho Boh bude ochraňovať.
 
36
4
1

FLASH

Dan / 21. August 2014 / Poviedka
- ,,Výborne. Ďakujeme ti, že si sa nám zdôveril, môžeš si sadnúť späť na svoje miesto. Hlási sa niekto ďalší? “

Šero a usadlý pach. Dym z cigariet mámil zmysly. Bol čas. Biele steny zmenili farbu na hnedú. Po čele mi stekali kvapky horúceho potu a môj dych sa zvyšoval každou sekundou stonásobne. Pamätám si to veľmi dobre. Roztrasené ruky sa snažili robiť to, čo som im prikazoval. Snažil som sa pritom pred ňou vyzerať čo najlepšie, aj keď kruhy pod očami a sivá koža naznačovali opak. Pokvapkal som lyžicu citrónovou šťavou, otvoril sak a opatrne nasypal jeho obsah na ňu. Malíčkom som namočil aj zvyšok bieleho prášku a lyžicu podržal chvíľu nad ohňom, kým zmes nezačala bublať. Odfiltroval som ju. Potom som vzal do rúk striekačku, napustil ju a napojil ihlu.
Pozrel som sa na teba očami, ktoré už nenaznačovali nič a ty si mi povedala, že to chceš.

Ó! Tvoj dych sa zvyšoval každou sekundou milión násobne! Už som takmer ani nemal čo dýchať. Kútiky úst sa postupne dostávali do blaženého úsmevu. Snažil som sa pripraviť dávku aj mne a pritom som pozoroval ako sa ti bradavky stavajú do pozoru cez to čierne dotrhané tričko. Jeden vpich a mozog prestal rozmýšľať, srdce prestalo búšiť a na penise mi začali rásť kvety. Dýchať, cítiť, nepočuť a nevidieť je v tú chvíľu hlavné. V ten deň to bolo inak! Pomaly si klesala k zemi a z posledných síl stláčala dlane z dozvukov sladkej rozkoše. Chrbtom si spadla na dlážku a zvíjala sa v kŕčoch. S úsmevom na tvári. Tma. Pokojne som kľačal na kolenách a kolísal sa v rytme posledných úderov tvojho srdca. Oči si mala otvorené, riasy nehybné a ja som ťa tam takto pozoroval umierať, zatiaľ čo som prežíval najlepší orgazmus svojho života. Pätnásť sekúnd. Všetko sa stalo tak rýchlo. Potom som osem hodín pozoroval vlasy na tvojom krku...

- ,,A čo napríklad Vy, pane! O Vás ešte nič nevieme, “ prerušila tok mojich myšlienok sympatická bruneta v bielom plášti.
Neochotne som sa na jej naliehanie postavil zo stoličky. Ruky sa mi triasli a mal som husiu kožu - nie preto, že by som sa bál, to nie - to sú len abstinenčné príznaky. Porozhliadal som sa okolo seba na tých dvanásť tvárí, dvadsaťštyri očí a milión zlomených duší. Nikoho z nich nezaujímalo ako sa volám ani ako sa cítim. Nikoho z nich nezaujímal ani príbeh, ktorý zmenil môj život. Polovica z nich túžila po ďalšej dávke svojej obvyklej drogy a zvyšok chcel prestať myslieť nato, že po nej ich telo tak veľmi túži.
- ,,Zdravím! “ vyšlo zo mňa po hlasom zakašlaní, ,,volám sa Mark a som drogovo závislý, “ slza mi stekala po líci a dodal som, ,,na heroíne. “ Bolo tak ponižujúce konečne si to priznať sám pred sebou!  
39
4
2

Čo je autorský blok

ludo     / 21. August 2014 / Rôzne
Zo série  Tvorivé písanie
Len zopakujem. Spisovateľ musí byť vždy v pohode, nemôže byť rozhodený, nespokojný a nesvoj. Ináč nič nenapíše. Na písanie sa vždy musíme pripraviť. Odložiť šaty a ponoriť sa do kúpeľa. Zmyť zo seba všetko ťaživé a zlé. V minulosti som už o aspekte dobra, spojeným s písaním, niečo písal. Viem, že mnohí máme starosti a nie je čas na zamýšľanie. Dobrota a pohoda. Písanie je duchovná hodnota. Som o tom presvedčený. Je treba rozjímať o ňom, uvažovať a stíšiť sa. V zásade, boh však nemusí byť prítomný. Odstup a múdrosť však áno. Siahnuť si dovnútra seba. Písanie je kontenplatívny prvok. Veľmi citlivý na podnety. Ak ho vystrašíte, umiera. 

Hovoril som s niektorými literátmi. Sú to múdri ľudia, keď však zastanú pred autorským blokom, nevedia si tento stav racionálne vysvetliť. Včera to šlo ako divé. A dnes ani ťuk! V našich rozhovoroch, niekedy s kusiskom vína, vždy nakoniec dôjde aj na autorskú krízu. Na autorský blok. Každý ho rieši ináč. Ale väčšina ho nerieši nijako. Je to ako smrť. So všetkými drviacimi následkami autorskej neschopnosti a nevedomia. 

Viete v čom je strelec dobrý? Čo robí vynikajúceho strelca úspešným? Nie je to žiadne mierenie. Zrak, či niečo podobné. Je to schopnosť vedieť sa utíšiť, upokojiť a sústrediť sa. Pripadá mi, že hodne podobné je to aj s písaním. 

Autorský blok. Niečo sa vo vás zasekne a tráva prestane byť zelená a láska presvietená. Zhasne totálne všetko. Sedíte za stolom a nič z vás nejde. Nech robíte čo chcete. A môže to trvať i niekoľko dní. A ako na potvoru, práve keď potrebujete odovzdať rukopis. Môžete sa aj pretrhnúť, ...ani kvapka. Ide o rozhodené vnútorné prostredie. Možno nejaká vnútorná trauma. Či len dáka nespokojnosť, rovnajúca sa drobnému nachladnutiu. Môj dobrý kamarát, ktorý býva neďaleko Nového Mesta n/V vraví o tom, že má autorskú zápchu. Nie a nie to dostať von. Spýtal som sa ho, čo vtedy robí. Všetko, odpovie mi. Len nepíšem. Musím vyčkať až to prejde.
 
130
6
14

Strážca dažďa

jacqomo / 21. August 2014 / Báseň
Strážca dažďa zlatú kvapku chráni,
oblečený v priezračnej čistote.
...kvap kvap hrá mi do ucha,
šepká mi sladko- zmätený isto ste,
...kvapky šťastia padajú dážď prianí.

Zamyslene vzhliadam k nebu,
mysľou plávam kdesi v inom svete.
Ústa otváram vyslovujem želanie...
...oblaky čarovné teraz to už viete,
strážca dažďa mágiu prebuď.
 
25
3
0

dialogy

mylady / 21. August 2014 / Báseň
Všechno tu má svá tajná místa
své skrýše, kde utíká potají....
smutek i radost nezmění se
když se tam spolu potkají....

Povídají si každý večer
ráno pak znaveni jdou spát
před jejich moudrostí čas neuteče,
nemúžeš radosti smutek krást.

Bez smutku byla by nepoznaná,
a stála by tam bez touhy....
Kdo by z nás chtěl kdy chytati rybu
když pluje kolem bez strouhy ?


 
14
1
0

toliko napsané

mylady / 21. August 2014 / Báseň
Dnes ještě napsati
několika řádky
někomu, kdo ví,
že se zadnými vrátky
láska žít nemúže,
i kdyby tolik chtěla.
Dnes ještě napsati,
že milovati, to nejsou
jenom těla...
že milovati jest
velmi prostinké:
dotknout se každé
vrásky malinké,
dotknout se bělostného čela,
dotknout se srdce i myšlenek.
Nic není tak, jak běží navenek...
Jen tolik málo, milovaný,
Napsati dnes jsem chtěla.

 
13
1
0
Aug
20

Som

Miriam Mikulková / 20. August 2014 / Báseň
Svetlo, teplo
a energia v nás,
tak nami prúdi život
ako plynie čas
a veriť v samých seba
je poznanie,
je cesta.
Ponoriť sa do hlbín
duše tajomna
láska je studňa
priezračná, čistá, bezodná.
Ona je zmysel,
podstata bytia,
poznanie, cesta.
Iba ego nás trestá.
Tam na dne sa hľadať
byť sebou samým
s vedomím,
že nedokonalosť
nie je vada,
že iba SOM
s chybami človekom.
 
80
5
3

Poznám ťa večnosť

Miriam Mikulková / 20. August 2014 / Báseň


Slnečnou dúhou
kropíš mi pery
váhaš či smieš.
Očami
sa mi upíšeš
a ja ti to verím


Nocou
ťa pobozkám
hviezdami zrosím.
Už si sa upísal
v srdci Ťa mám
poznám Ťa večnosť
dávno viem Kto si...
 
56
3
2

Hygiena nadovšetko alebo ako som chcel písať o deo/dezo/dorantoch

Pavol z východu kraj / 20. August 2014 / Úvaha
Rád by som písal o neznesiteľných horúčavách, ktoré hrdinsky a pomerne znesiteľne berieme na vedomie a znášame ich aj s pomocou nepostrádateľnej širokej ponuky voňavej drogérie zvučných, menej zvučných i tých nezvučných značiek. No tohto roku sa leto ukazuje v akejsi menej typickej polohe, na akú sme mnohí nezvyknutí, no okrem meteorológov, lebo tí dokážu z fleku vysúkať prinajmenšom päť podobných liet s daždivou a chladnou tvárou. A ja som mal takú chuť písať o deodorantoch, dezodorantoch a iných prípravkoch, ktoré modernému človeku aspoň zčasti uľahčujú život a prinášajú mu aký taký hygienicky znesiteľný štandard. A producentom týchto výrobkov zasa prináša obchod s týmito „zázrakmi doby“ nemalé zisky. Lenže pri pohľade spiatky vidím iba jeden jediný deň, kedy nepršalo nikde na Slovensku. Na leto veľmi chabá teplotná vizitka, aj keď meteorológovia takmer svorne tvrdia, že toto leto sa priveľmi nevymyká svojej doterajšej povesti. Myslím, že moje odborno – neodborno- historické bláboly o lete, hygiene kedysi a dnes budú prinajmenšom také netypické ako toto samotné leto. Meteorológovia nech si vravia, čo chcú, ale môj pozorovateľský „meteočuch“ mi vraví čosi diametrálne odlišné. Kúpaliská síce pripomínajú skôr pohrebiská bez nálady a života, kde-tu plavčík s výrazom totálneho znechutenia, vediac že jeho sezóna je mizerná, no napriek chladnému letu verím v jeho extrémne horúce finále. Z kúpalísk budú nakoniec miesta šantenia, prvých nesmelých i tých tuctových rutinných plaveckých výkonov a aj plavčíkom „čosi zvýši“ za ich zodpovedné hliadkovanie na spôsob známeho Bejvoču. Verím a žiadna krátkodobá ani strednodobá meteorologická prognóza moju vieru nenaštrbí. A nakoniec budem písať aj o tých deodorantoch, dezodorantoch / pozn. aký je medzi nimi vlastne rozdiel? / a hygiene kedysi a dnes. A ja mám písať o niečom, čo je všetkým jasné, len nie mne? Koľkokrát do týždňa používam ten dezodorant či deodorant? Nakoniec sa všetka moja snaha o napísanie článku o hygiene preklopí na obyčajnú autovýpoveď . Tak radšej sa svojich literárnych zámerov na tému hygiena vzdávam. Prenechávam miesto niekomu inému.
 
27
1
0

Fázy života

Minesa / 20. August 2014 / Báseň
V ktorej si fáze života?
zložité ako čakať na Godotta.
Žijeme svoj život, v ktorom je veľa príhod.
Spomienky v mysli ako mihot,
slnko zapadá na východ.
Úsmev si dopriať každý deň,
nezatni sa životu ako peň.
Nech tvoja cesta životom nie je tieň,
ale nech bude ako skutočný sen.
Netreba sa trápiť minulosťou a rozmýšľať o budúcnosti,
čo sa má stať sa stane,
či zajtra ,alebo v prítomnosti.
Každý rok sme straršími , prechádzame fázy,
v každej sekunde života, sme blízkym vzácny. 
39
1
2

Cena

Minesa / 20. August 2014 / Báseň
Je veľa hmotných vecí,
ľudia sa ocitajú bez pomoci.
Kto pomôže a kto sa obráti chrbtom,
si skromný ,alebo si v srdci zmrzol?
Čo je to pre teba tá cena,
hmotná vec a k tomu scenár?
Maj pochopenie pre skromné veci,
Pán Boh ti je na pomoci.
To nevidia , tie smutné tváre?
v akej situácii sa ocitáme?
Závidime si všetko ,
už rešpektu niet to.
Hodiny plynú a my strácame čas vecami,
ktoré sú nepodstatné , vzťahy sa ničia slovami.
Naša cena je náš život,
ľudský srdca tlkot. 
22
0
0

Z listu mojej babke po istom čase

Pavol z východu kraj / 20. August 2014 / Miniatúra
Ahoj, babi! Už prešlo zopár mesiacov od mojich nezabudnuteľných prázdnin u Teba v tom malom, ale útulne rozkošnom domčeku. Inak ako nezabudnuteľné ich fakt ani nemôžem opísať. Manuál, ktorý som Ti v dostatočnom predstihu poslal, našiel u Teba opodstatnenie. Až po uplynutí nejakého času si začínam uvedomovať, koľko obety, enormného úsilia a snáď aj vynaložených finančných prostriedkov Ťa stálo  jeho takmer stopercentné vyplnenie. Si naozaj mojou superbabkou, a preto Ti chcem týmto listom vzdať hold a vďaku. Babi,všetko bolo perfektné, až na pár pomerne nepodstatných detailov, o ktorých sa tu nechcem zmieňovať. Túžim teraz vyzdvihnúť všetky kladné stránky môjho strednodobého pobytu u Teba. Takže, po prvé, príjemne ma prekvapila prítomnosť internetového pripojenia v Tvojom skromnom, ale o to útulnejšom príbytku. Dokonca wi - fi bolo aj tam, kde by som to nečakal. Aj na sedle Tvojej stodoly, kde som  tak často a rád četoval s kamoškou do rána bieleho. Až dovtedy, veď vieš. Našťastie si to odniesol iba môj tablet a smartfón. A tak som do zvyšku prázdnin ostal virtuálne neaktívny, keďže Tvoj čerstvo zakúpený počítač postihla akási neznáma vírusová pliaga. Po druhé, moja izba voňala tými najkvalitnejšími dezinfekčnými prípravkami, aké možno dostať iba v tých najkvalitnejších drogériách. Musím sa Ti priznať, že moja alergická databáza sa po pobyte u Teba značne zredukovala. Len doteraz netuším, akou dezinfekciou som bol po celý čas u Teba obklopený, hádam, že mi to raz prezradíš. Po tretie, kúpeľňa splnila všetky moje aj tie najnáročnejšie kritéria. Úplne ma dorazilo hlasom ovládané vypínanie a zapínanie sprchy, taktiež vysokointeligentné riešenia bezporuchového splachovania WC, o ktorých sa obšírnejšie zmienim svojim spolužiakom v triede, tí teda budú čumieť, akú to mám pokrokovú babku. Po štvrté, strava z Tvojej kuchyne, či skôr z kuchyne rýchlostravovacích jednotiek Tvojho okolia, do puntíku splnila to, čo som od nej neočakával. A ako pekne si ma navádzala na stravu pripravenú z overených surovín Tvojej záhradky! Prečo som len neposlúchol? No ja len hypermarkety a rýchlostravovacie jednotky som zavše velebil!  Ich pestrou každodennou ponukou som sa nechal opantať! Štýl hltača polotovarových zázrakov mi zavoňal až priveľmi!  Hambáče sa usadili  v mojom žalúdku a ja som ich vítal ako vzácneho hosťa a to aj v čase môjho strednodobého pobytu uTeba. A pritom som len pár dní pred príchodom do Tvojho útulného domčeka čítal skutočné svedectvo o tom, ako moderná rýchla strava dokáže pomaly ale isto zabíjať. Tak mi treba! Už ma zabíja, pomaly a isto! Už štyri týždne okupujem so železnou pravidelnosťou niekoľko špecializovaných ambulancií. Menovite gastroenterologickú, kardiologickú, cievnu a iné, ktorých názvy ma šokujú svojou takmer neprekonateľnou zložitosťou vo vyjadrovaní. Včera som čítal o nebezpečných instantných polotovaroch, takže už viem, kde som ja sám "psa zakopal" svojou tvrdohlavosťou v stravovacích návykoch tohto prudko sa rozvíjajúceho storočia. A Ty si zakaždým zopakovala: " Niet nad stravu starých mám." Veru niet! Od včera mám na stene v detskej izbe nápis s jasným poučením tohto znenia: Kto chce dlho a zdravo žiť, musí éčka zo seba zmyť ." Poslušne hlásim, že už niekoľko týždňov zmývam a zmývam, no tie éčka sa mi riadne zažrali do mojich stravovacích návykov aj do jednotlivých sústav môjho tela. Dúfam, že som na dobrej ceste. A to aj vďaka Tebe, babi, chcem v sebe všetko cudzorodé zabiť. Jem poctivo doma varené, pizzi som dal prázdniny na bližšie neurčený čas, polotovarom sa v hypermarketoch bojím pozrieť čo i len do očí a nadovšetko si vážim jedlá Tvojej kuchyne, ktorú som kedysi tak rýchlo a bez rozmýšľania odhodil na smetisko histórie. Po piate, som Ti neskonale vďačný za to, že si nestihla do môjho príchodu zavolať satelitného technika. Tie priezračne čisté hviezdnaté noci sú oproti bezduchým telenovelám založeným na primitívnej zápletke niečím neporovnateľným. Inak, tie hviezdy som nesledoval sám. Ale o tom v niektorom z ďalších listov.

S pozdravom Tvoj najposlušnejší vnúčik
 
32
0
0

NÁVRATY

Nick / 20. August 2014 / Báseň


NÁVRATY



Prostála jsem uličkou
tou nebetyčnou
dálničkou
a prošla kolem
dívčích snů
až do příkrovu
příštích dnů


Já odkasala šalvěj klání
já zapomněla na hřivny
strání
pak našla jsem si údolí
a letadélko
vzlétlo


Krásné moře
pláže svěží
když bez otěží
odfouknutá
jsou hoře
- jsem sama zase
coby růžička
při kráse
v rozevláté chase


Tu tam
a tam tu
Co naplat
Chci už domů
- nasednu na mantu
Do krajkoví
závodnice
před stínem
pružné
chobotnice


Prostála jsem uličkou
tou nebetyčnou
dálničkou
a prošla kolem
estakády
do hradby města
před mými zády









 
35
1
0
Aug
19

stratený/ spomalenie času

stach78 / 19. August 2014 / Báseň / Zo súťaže  Súťaž: Spomalenie času

Keď hviezd na oblohe stratené sú
ty hľadáš cieľ
blúdiš sám
pustatinou
hľadáš krásu karaván
jak loď bez kapitána
deň bez rána
šiel si za láskou
no blúdiš púšťou
všetko je stratené
v hĺbkach času
hľadal krásu
si chcel.
 
75
6
4

LANDAUOVA C.X

JA / 19. August 2014 / Poviedka
LANDAUOVA Č. X




Landau bol ruský fyzik. Býval som na jeho ulici. Pekná ulica, taká na vŕšku. Schádzal som po nej do jednoty. Do tej prvej alebo tej druhej. Ráno pekne o siedmej, žiadne naháňačky, žiadna práca. Až poobede! Práca na dve smeny, úžasný vynález.
Slnko, jar a Dúbravka. Mal som more času. Pol dňa nič iné na starosti, len sa hrabať v myšlienkach. Zapisovať si ich alebo čítať Dostojevského a Hellera. Moja obľúbená kombinácia. Potom ísť do toho obchodu.
Po káve a voľných nápadoch schádzal som schodíkmi pomedzi paneláky a predstavoval si, ako ma sledujú kočky. Mladé Dúbravčanky, čo lezú z perín, nakúkajú z okien, kedy pôjdem a túžia sa so mnou zoznámiť. Tak som si dal biele tričko – krátky rukáv – zima ako šľak, len nech vidia, frajera! Ich teplé pipinky v pyžame, roztúžené a sladké, isto čakajú, že raz k nim vkĺznem.
To boli predstavy. Reálne mi záležalo na šaláte z hlivy a kapusty, po ňom mi vonia Landauova ulica, za ním som triasol dolu schodmi hneď po ráne do toho obchodu. Hlivy boli istota, teplé pipinky len chiméra. Slobodný ako vták – až priveľmi! Vedel som kľučkovať medzi klietkami. Nevedno, či úmyselne. Asi aby mi ostalo viac času na tie myšlienky. A tam – veru že boli! Dúbravka je ako mestečko nad morom. Znovu ten pocit ma uchvátil až o veľa rokov neskôr pri zjazde z Álp smerom do Talianska. Tam na konci je more. Na konci Dúbravky... Po ňom pláva loďka snov a priestor nekonečnosti pozýva na výlet do života.
Prvý týždeň v Dúbravke som čakal na zálohu. Ostalo mi pár drobných. Ísť na víkend domov? Vyjde mi to na jazdu tam a späť. Alebo ostať a minúť ich? Vrazil som to do rohlíkov a mlieka – najlacnejšie jedlo. Za posledné som kúpil zory. Cigarety bez filtra, štipľavé a smradľavé. Električenku už som mal. Tak hurá na Devín! A kde sa mi len zachce! Prežil som najkrajší víkend v živote.
Späť do paneláku. Pocit výhľadu z brala na more som si nosil počas pobytu v Dúbravke. Až do trinásť nula nula. Potom rýchlo na sto päťku, smer Rača, na plné pecky! Lebo začína smena. V meopte.
Hala v galvanovni bola presným opakom sviatočnej Dúbravky. Ale mne to nevadilo. Ten kontrast bol užitočný. A boli tam fajn baby, vtedy ešte ženy chodili normálne do roboty. Chlapi boli tiež fajn, nikto nič nezávidel, pohoda a vtipy o Záhorákoch. Aj o mne, no čo, veď boli špičkové! Ten, ako Záhorák príde do električky, a tam samý černoch. „Co tu horauo?“ Vlado ich poznal milión. Podozrievam ho, že si ich sám vymýšľal. Katka ma furt volala do kúta pofajčiť. Mala sexuálne príťažlivé vlasy, balila nimi každého, aj mňa. Jej muž ju chodil pravidelne kontrolovať. Zo suterénu najprv vykukla jeho fúzatá hlava, potom jeho malé telo. Katy hneď prehodila tému.
Po robote zase naspäť do Dúbravky. Ak bola ranná smena, pocit vtáčej voľnosti sa presúval na hodiny od štrnástej až do tmy. Nebolo to už také, ako ráno, veď vtáci najmä ráno spievajú, ale ani poobede nespia a ten môj sa usalašil na bidle v bare prioru. Jedna predavačka mala o neho záujem, zoznámila nás kamoška. Mrkla na mňa: „Má o teba záujem!“ Veď vidím, dokelu, ale prečo práve ona?
Bola z Východu. Či ten geografický odstup, alebo čo... Prišla až ku mne do bytu. Pod akou zámienkou, to ani boh nevie. Blondína z Londýna, už bola tma, tak vari prenocuje. Ja že dobre. Sadli sme na tú druhú posteľ, odstránil som jej ľahký svetrík. Pod ním veľká biela podprsenka. Ohmatal som ju. Bola čipkovaná. Posunul som ju do stredu a zatlačil. Ľahla si. Nohavice neviem príliš dávať dole, tak mi to trvalo. Tuším modré. Potom už len gaťky. Určite biele.
Ale tie už nie! Chytila ma za ruky. Tak čo teda? Podprsenku už mala dole, ale nohavičky ani za ten svet! Čo to znamená?
Šiel som spať. Jar v Dúbravke mala jediný tieň, bol to tento. Ráno o piatej na autobus, ona na električku. Ešte ale nezmizla. Večer som mal lístok vo dverách: „Prídi o tretej za mnou na prior“. Takže nie kopačky, ale presne naopak. Zamilovala sa. Blondína ako obrázok, maľovaná štetcom umelca. Odkazy po kamoške. Júlia sťa by od Shakespearea! Čo mi na nej vadilo? „Na prior“. Nie do prioru, ale na. Ten výraz.
V robote ma majster odchytil na chodbe. „Nemáš záujem o byt?“
Trocha ma vykoľajil, chcú ma navždy medzi seba, tú Východniarku do postele, odmeny a prémie. A byt.
„Koľko by som čakal?“
„Normálne sa čaká tri roky. U teba... by to bolo isto skôr.“
„Ó, nie, to je veľa!“
Majster mi fandil. Až do tej chvíle.
Dúbravka mala ešte knižnicu. A mala veľký hranatý obchod – zelenina, mäso, produkty dediny. A kino v kulturáku. Bola tam veľká vstupná hala, kožené sedadlá a symbol vytvorený kvalitným sochárom. Pod ním sediac a čakajúc na kino som vytiahol pero a napísal svoj životný program. Volá sa „Obrazy“. Teda vízie.
Sú plné anarchie, zloby, odmietania. V Dúbravke som bol priveľmi šťastný. Nedalo sa to uniesť.
 
37
4
1
Literatúra Básne a poézia Poviedky Pravidlá pre používateľov
Angličtina online Ako sa naučiť plynule anglicky v rekordne krátkom čase
Literárny portál Slavonica @ 2006 - 2014