Tvorba
Komunita

Články

23

Slnovrat

Miriam Mikulková / 23. Júl 2014 / Báseň
Priesvitné tablo hladí
cinkajúc v tekutej zvonkohre.

Rozvodnená.

Kvapky ju do seba zamykajú,
necíti vône,
bez krídel neodletí s vtákmi na juh.

Vzájomné putá...

Dni trieštia mokré tóny.
Atmosférou stúpa,
premenená,
skupenstvom slnka odomknutá.
 
4
0
0

15. (Ne)známa známa

mrjm     / 23. Júl 2014 / Rôzne
Zo série  Tunely
    Po štyroch hodinách pochodu mi moje nohy dali vedieť o tom, že som zmäkla. Pohyby boli viac-menej mechanické. Kráčali sme zatuchnutou zemitou tmou. Lúče bateriek osvetľovali blato na zemi, blato na stenách a blato na strope, prerušované drevenými trámami. Pohodlie vydláždenej Židovskej štvrte sme nechali za sebou pred viac ako tromi hodinami. Zostupovali sme stále nižšie a nižšie, absolútne som stratila prehľad o tom, ako hlboko pod zemou môžeme byť, a akú vzdialenosť už máme v nohách.
    Obzrela som sa ponad plece na zvyšok skupiny. Čierny, kráčajúci hneď za mnou, už stratil všetko svoje čisté čaro. Tvár mu zdobila blatnatá šmuha, košeľa sa mi lepila na telo. Ale pripúšťala som, že pod chabým svetlom baterky mohol vyzerať špinavšie ako v skutočnosti bol. Phi sa pechoril hneď za ním. Fučal, potil špinu a bol prvý kto otestoval zemskú príťažlivosť. Lúč Zoeinej baterky sa motkal ďaleko za nimi.
    Pustila som čierneho pred seba. Zasvietil mi baterkou rovno do očí. Nahnevane som po ňom zasyčala: „Rovno za nosom!“ a šla som Zoe oproti. Len čo sa moje svetlo dotklo jej tváre, vedela som, že jej je horšie. Pod oranžovým svetlom bola bledá, oči jej temne vystupovali z tváre. Pohyby mala nervózne, trhané ako vtáča, triasla sa.
    Zasvietila som si do tváre a zazubila sa na ňu: „bu-bu-bu, ako?“ „Nerobí mi to dobre,“ zachripela a rukávom si utrela spotené čelo. „Vidím,“ natiahla som k nej ruku a keď sa ma chytila, trochu som ju potiahla dopredu. „Čo presne ti nerobí dobre?“ zaujímala som sa. „Ja ani nev-neviem,“ odkašľala si, „asi tma. A to hnusné ticho. Je mi tu zle. Úzko. Ako keby mal na mňa padnúť strop.“ Pevnejšie mi zovrela dlaň a natočila ma k sebe. V tme som jej výraz nevidela, nevidela som ani jej tvár, ale cítila som jej dych na mojej tvári. Dýchala rýchlo. Prirýchlo. „Nechcem byť pochovaná zaživa,“ šepla. Odtiahla som sa od nej a potiahla ju, aby kráčala. „Prečo by si mala byť pochovaná?“ opýtala som sa jej pokojne, chytila baterku medzi zuby a voľnou rukou som si nadvihla nohavice. Ťažká zbraň mi ich stále sťahovala dole. „Lebo mám pocit, že...“ Zoe sa odmlčala a počula som ako sa prudšie nadýchla. „Mám pocit, že odtiaľ nemôžem vyjsť živá.“ Lúč jej baterky preletel po stenách chodby a osvietil trsy mliečnobielych húb rastúcich pri drevených podperách. „Prečo by si tu mala zomrieť?“ snažila som sa hovoriť s ňou pokojne, aby sa upokojila aj ona. Vedela som, čo ju ťaží. A vedela som aj, že to z nej musí vyliezť samo. „Lebo...“ jej hlas stratil hlasitosť, „lebo sú...je...vec a ja si to zaslúžim.“ Cítila som ako jej prsty schladli. Pozrela som sa pred seba- chlapcom to šlo dobre. Mdlé svetlá ich bateriek sa vynárali a mizli podľa toho, ako sa stáčala chodba. „Je veľa vecí, kvôli ktorým si ani jeden z nás nezaslúži odtiaľ vyjsť,“ začala som rozvážne a hneď som doložila: „Zoe, ty si tá posledná, ktorá by tu mala ostať. Pozri, aj keď toho veľa neuvidíš,“ zasmiala som sa, „budeme zaháňať tmu a úzko. Rozprávaj so mnou! O čom chceš, ale musíš rozprávať.“
    A Zoe rozprávala. O tom, ako chodila na základnú školu, gymnázium kde si uvedomila, že chce byť lekárkou, o štúdiu na medicíne... „A môj prvý prípad hneď po škole, bola havária. Oznámiť dievčaťu, ktoré ju prežilo, že prežila sama. Hodinu predtým som ju skladala dokopy a,“ ťažko si vzdychla, „a hneď potom jej povedať: ‚Si sama.‘“ V mysli sa mi rozjasnilo. Ten deň voňal za mentolom a citrónom, dezinfekciou a čímsi horkým. Chutil po slzách, krvi a plaste. Mysľou mi preplával obraz lekárky- neznámej známej. Zahmlený a nejasný.
    „Ty sa na mňa nepamätáš, že?“ opýtala sa Zoe. Otvorila som ústa, ale skôr ako som sa stihla ozvať, doletel k nám spredu výkrik. Phi! Zabudla som na to, že Zoe držím a rozbehla som sa, ťahajúc ju za sebou. Svetlo mihotavo osvetľovalo steny-zem-steny-zem. Zahli sme za rok a vrazili do čierneho.
    „Čo, do čerta, stvárate? Nepovedala som vám aby ste boli ticho?“ zasyčala som po nich zápasiac s dychom. Vážne som zmäkla!
    Pohľad aj s baterkovým lúčom mi dopadol na Phiho. Rozrušene gestikuloval rukami, keďže som mu pred chvíľou zakázala rozprávať, a ukazoval kamsi dopredu. Pustila som Zoe, obišla čierneho napravujúceho si na chrbte bergen a podišla k mladíkovi. Pozrela som smerom, ktorým ukazoval a padla mi sánka.
    To, čo bolo pred nami som absolútne nečakala.
 
2
0
0

KAM A S KÝM?

Nick / 23. Júl 2014 / Báseň


 

KAM A S KÝM?


Zas běží listí
co marně vrací stín?
Kde strmí klestí
nad sebe
do hlubin?


Kde tančí tráva
pro matný z nebe klín?
Kde pramen vstává
než roztočí
ho mlýn?


Tam bloudí křídla -
tam zlátne mlžení
Kde z půdy klíčky
v úrodu
se promění?


Kde drezína duní -
kde na posměch
je kostka
cukrová
jak pohádka
                   jalová -
když v tunelu
se sluní
 

 

 

 
4
0
0

zem vo vesmíre raj nad hviezdami

stach78 / 23. Júl 2014 / Báseň
Tisíce hviezd
tisíce sĺnc
vesmír má
milióny planét ukrýva
zem je však jediná
nieje žiadna iná
čo raj má
raj je až nad hviezdami
tam kde láska pramení.
 
41
2
5
22

kvap kvap kvap / pravý dažď pravé slnko

stach78 / 22. Júl 2014 / Rôzne
Kvap kvap kvap.Padá dážď. Ticho zvlažuje zem. Padne tak blahodárne pre prírodu vysušenú pálivými dňami. Len tak sedím vy izbe. Je mi všetko akosi jedno. Nedokážem sa tešiť z užitočného dažďa, ktorého kvapky ticho a nežne spievajú tajomnú a nežnú pieseň lásky pre rastliny a všetko žive. Voda, dážď, kvapky ako by doplnili mechy orgána, na ktorom slnko hrá pieseň života. Z rastlín je zmytý prach. Môžu znova naplno prijímať lúče slnka. No zo mňa akoby dážď nevedel zmyť problémy. Čo je pre človeka dažďom,  aké je slnko pre ľudí? Chvíľu sa pýtam, neviem si z istotou odpovedať.
Boh je pre človeka skutočným slnkom a voda z boku jeho Syna je tým pravým dažďom.
 
15
1
0

ROZDIEL MEDZI POÉZIOU A HUDBOU

Dan / 22. Júl 2014 / Rôzne
. . .  je veľmi zásadný! 

Poéziu musíš písať čistými rukami a svedomím, s čistou mysľou ktorej poéziou zámerne poškvrňuješ myšlienky, ktoré keď dávaš na papier robia z teba nepoškvrneného! Slová, ktorým nikto nerozumie ale zároveň každý cíti že ich prežil.
V hudbe im rozumejú všetci a všetci aj vedia že ich prežili, žijú a žiť budú, a že sa stanú hymnou ich zajtrajška. Zajtrajška rovnako šialeného ako dnes.
V poézií je všetko šialené ale rovnako ustálené ako šialenstvo samo. Je rozporuplná. Ona už dávno pozná, kto sa stane jej prorokom a pritom vie, že nikto sa ako básnik nenarodí. To príde samo. So životom, s nádejou a so samotou, ktorú vypĺňa slovami, ktoré nemá komu hovoriť. 
V hudbe je to práve ona kto si vyberie človeka, ktorý by ju mal nasledovať a presadzovať medzi ľuďmi jej krásu. Dá mu hudobný talent, rozmer a tajomstvo, ktoré odhalia len tí, čo ho nosia spolu s hudbou v srdci. On má komu spievať a hrať, on chce aby jeho proroctvo počul každý a každý ho aj nasledoval. On síce udáva rytmus akým sa všetci hýbu, ale hudba hýbe ním!
Pri poézií sa hlavou hýria obrazce, ktoré zhmotňuje myslenie samo, je to fantázia, ktorá neexistuje. Atmosféra mŕtveho ti dodáva chuť žiť! Pri hudbe je to melódia pri každej činnosti, ktorej oddávaš svoju myseľ a telo. Melódia, ona udáva smer akým pôjdeš!

Vo svete básnika je nutná prezieravosť, skromnosť a schopnosť, opísať veci tak, aké naozaj sú a pritom ich urobiť výnimočnými. Je nutné nezaspať ani počas spánku, je dôležité pochopiť všetko čo nedáva súvis a najdôležitejšie je zachytiť aj ten najnepatrnejší okamih, priradiť mu farbu a vôňu, a vymyslieť mu názov. So srdcom plným lásky písať o veciach ktoré nenávidí, s odhodlaním prekonať aj ten najhlbší strach, uskutočniť všetky jeho túžby.

V tele umelca, ktorý dáva na zrejmosť svoj hudobný talent je potrebná cestovateľská vášeň, nezhýralá a obludná duša, spomienka na minulosť dávno minulú a odhodlanie zmeniť budúcnosť tak blízku či ďalekú. Je dôležité načúvať hlasu svojho vnútra a oddávať sa pohybom tela, ktoré baží po tom, niečo zložiť. Dômyselne dbať nato, aby nevyprchala inšpirácia, hľadať podnety bolesti, lásky, strachu a utrpenia a vypovedať všetkým ľudom o nástrahách tohto sveta v takej forme, aby ich to prinútilo k zmene. A pritom spôsobovať orgazmus ženám, ktoré nechcú počuť konkrétne slová len spôsob, akým ich vypúšťate z úst.

Inakosť každého jednotlivca, ktorý sa venuje už celé stáročia tomu istému ako jeho predchodcovia,- je to on kto rozumie kráse písaného slova a melódií, zatracuje reč umelú a necháva priestor vyniknúť fantázií prostého ducha,- sa neúprosne rovná všetkým umelcom, ktorý chcú nechať odkaz pre lepší zajtrajšok. Každá umelecká práca je jedinečná, je jedno akým spôsobom je podaná a či jej niekto chápe, je to dielo hodné potlesku i nechápavého, ktorý je príliš hlúpy nato aby rozumel neznámemu, ktoré žije každý deň!


 
33
0
1

Nech si vezme tú listinu a ide s ňou do čerta

Jaro Kizek / 22. Júl 2014 / Poviedka
V sále meštianskeho domu bliká slabé svetlo. Z vyvýšeného ohniska už nestúpa dym, ale vo vzduchu ho stále cítiť. Takmer v strede miestnosti je ťažký drevený stôl, popri dlhších stranách má masívne lavice. Dnes večer na nich sedia traja chlapi a nahlas diskutujú.
„Dobre sme sa dohodli, Literát,“ Zbyslav tresol Jána po chrbte. Tomu zabehlo víno, čo chcel akurát prehltnúť. Rozkašlal sa a prešiel do hlúpeho, hlasného rehotu.
„Máš pravdu, dobre,“ odvetil Ján, aj keď vedel, že z toho bude len nepríjemná povinnosť. Víno však urobilo svoje a tak o ničom nepochyboval.
Zbyslav sa ľavou rukou opieral o masívny drevený stôl a pravačkou zaťatou v päsť do neho mlátil. Popri tom prisahal vernosť svojmu pánovi Stiborovi, slávnostne vyhlasoval, že sa na neho môže vždy spoľahnúť.
„Všetci vedia, kto je pán Zbyslav z Liptovskej Svätej Mary. Tu prisahám, že nikdy nášho svätého kráľa nezradím, vždy sa môže spoľahnúť na moje služby a na...,“ prerušil svoj sľub, asi si nevedel spomenúť, čo by ešte mohol svojej vrchnosti sľúbiť.
„Už si až pri kráľovi Žigmundovi a listinu o lesoch pri hranici Liptovskej stolice chceš vyhotoviť neprávom,“ povedal potichu Ján. Sedel v miernom predklone, oči mal krvavé a mútne od vypitého vína. So Zbyslavom jedli a pili od obeda, práve preto, aby sa dohodli na spomínanej listine.
„Ešte raz to povieš a zmrzačím ti ksicht,“ zakričal Zbyslav, z ohniska vytiahol rozžeravený kutáč a namieril Jánovi do tváre. Opitý Literát sa ani nepohol. Prezývku dostal podľa toho, že ako jediný široko-ďaleko vedel čítať a písať. Teraz by už najradšej spal, hoci aj v rohu na zatuchnutých kožušinách alebo na stole s rukami zloženými pod tvárou.
„Nechaj to, bratku,“ zakročil Krištof, mladý syn Zbyslavovho strýka, ktorý sa k nim pridal až večer. Jeho príbuzný na prekvapenie poslúchol. Aj napriek vypitému vínu vedel, že nikto iný mu listinu na lesy neurobí. Jána nevolajú Literátom zbytočne. Okrem čítania a písania dokáže majstrovsky napodobniť oficiálne dokumenty s právnou hodnotou, od tých pravých sú na nerozoznanie. Z Rozenbergu si vozí pergamen, takmer dokonale vie urobiť aj pečate. Nejeden žoldnier chodí po krajine s falošným šľachtickým titulom, viacero pozemkov má nového pána na základe listiny pripravenej na tomto mieste.
Zbyslav zahodil kutáč na kamennú podlahu, len tak to zarinčalo. Zobral džbán s vínom a takmer celý si ho vylial na hruď, možno aj niečo vypil.
„Viem dobre, prečo tu boli tri dni po svätom Jánovi tí Sasi. Vystavil si im falošné šľachtické listiny. Upália ťa, Literát. Uvidíš, raz ťa upália ako bosorku.“
Jánovi bolo dnes večer už naozaj všetko jedno. Čo vedia títo hlupáci? Nepoznajú ani jedno písmeno, neprečítali jedinú vetu, nič mu nemôžu dokázať. Toto mu prechádzalo hlavou, stále sedel naklonený nad veľkým stolom, pomaly zaspával.
„Si sprostý a sprostým aj zostaneš,“ povedal tlmeným hlasom, „nevieš, o čo tu ide a miešaš sa do toho.“
„Dobre ja viem, o čo tu ide. Chýr o tebe koluje až vo Zvolenskej župe. Načo by sem inak chodili tí Švábi?“ Zbyslav si všimol, že Literát už spí s hlavou na stole, ruky mu voľne visia popri tele, z úst na stôl vyteká dlhá slina.
Krištof a Zbyslav sa v rohu pri ohnisku zabalili do vypĺznutých kožušín a tiež okamžite zaspali.

Ráno si Ján chystal pergamen a vosk na listinu pre Zbyslava. Ruky sa mu triasli skôr od nervozity, ako od včerajšieho vína. Skúšal aj „klin vyraziť klinom“. Niekedy to funguje, ale teraz mu zvetrané víno nezapasovalo a išlo von. Vedel, že dopoludnia nič nenapíše. Listina musí byť dôveryhodná a čistá, s roztrasenou rukou sa to nedá.
Utrel si spotené čelo. Myslel, že si nebude z predchádzajúceho večera nič pamätať, ale stále sa nemohol zbaviť myšlienky, že by ho naozaj mohli upáliť. Jeho, liptovského zemana, to nie je možné. Kto by mu tu mohol niečo dokázať, všetci sú absolútni analfabeti. Stále tu kolujú povery a bludy. Ľudia veria mágii a rôznym nezmyslom. On študoval na univerzite, pochodil kus sveta a kde boli títo ľudkovia? Len doma, alebo s pánom na ťažení v Sliezsku a tam to vyzerá ešte horšie ako u nás.
Napriek tomu sa nemohol zbaviť temných myšlienok. Aj on videl, ako na námestí upálili niekoľko bosoriek, väčšinou ich po priviazaní o kôl uškrtili. Len asi dve kričali tak, že ľudia si zapchávali uši a psi v meste zavýjali ako zmyslov zbavení.
„Neviem povedať nie, preto to robím. Preto sa vždy nechám nahovoriť na vyhotovenie falošnej listiny. Je to vážny zločin, ale napriek tomu si neviem predstaviť, ako by to mohli odhaliť. To by musel niekto priniesť pôvodnú originálnu listinu a porovnať ju s touto. Aj tak by ani premonštráti nevedeli naisto povedať, ktorá je pravá a ktorá nie,“ rozmýšľal nahlas Ján. Na druhej strane, dobre vie, že táto práca mu zabezpečuje celkom slušný príjem. Asi by si ťažko zvykal na oveľa nižší rozpočet svojej domácnosti.
Po sluchách mu stekajú kvapky potu a zas to nie je len včerajším vínom.
„Poobede napíšem listinu, zoberiem peniaze a nech s ňou ide do čerta,“ povedal zas sám pre seba.
Tak to aj bolo. Nepísal popoludní, ale až večer a potom sa so Zbyslavom znova opili, ako je v týchto končinách zvykom.

V spore o majetok zemanov v Leštinách na Orave priniesli obaja rovnaké listiny. To znamenalo, že jedna z nich je falošná. Vtedy sa prišlo na to, že jediný, kto ju tu mohol pripraviť je Ján Literát z Madočian. Napriek tomu, že bol šľachticom, upálili ho v Liptovskej sv. Mare v roku 1390. Jeho majetok pripadol kráľovi.
 
34
3
2

Kam nás hviezdy dovedú . 3 .

Alliena / 22. Júl 2014 / Rôzne

Akonáhle boli už všetci vo vnútri vesmírneho korábu, dostali príkaz na pripútanie. Keď Alan zapol motory, súčasne sa zažali aj bočné pomocné trysky. Vyšľahol mohutný plameň, ktorý nivočil všetko okolo seba. Kupola strediska sa automatický otvorila, aby  mohli vzlietnuť.
„Hádam ešte nie je neskoro,“ poznamenal s obavou a pozrel na Patrika a Jánusa. Obaja s ním sedeli v riadiacej miestnosti a pomáhali mu s ovládaním.
O samotnú loď sa zatiaľ neobával. Bola dostatočne pevná, zložená z hliníka a lítia. Obvod bol hrubý a nesmierne pružný. Celý jej povrch bol obohnaný solárnymi panelmi.
Vnútro lode, sa skladalo zo štyroch oddelených častí. Okrem hlavnej miestnosti, mali vyhradenú jednu časť aj členovia posádky,  kde mali svoje kajuty. Ďalšia časť bola pre zásoby jedla,  ktoré  uskladnili v špeciálnych uzavretých kontajneroch. Stáli tam aj automaty na prípravu pokrmu a jeho spracovanie. Tretia časť slúžila ako oddychová miestnosť posádky a súčasne aj ako jedáleň. V poslednej mali  uložené množstvo pohonných systémov, náhradných solárnych panelov, ako aj systémy na podporu života.

Členovia posádky so strachom a úzkosťou vnímali, ako sa loď podozrivo kolíše.  Nato sa silne zatriasla a motory naskočili. Liana sedela so zavretými očami. Veľmi sa bála a radšej nechcela nič vidieť. Poniektorí sa dívali na bočné podlhovasté okná, ako zhypnotizovaní. V nich sa práve ukázalo obrovské piesočné tornádo, ktoré ich doslova objalo. Kapitán s pilotmi sa snažili  vymaniť z jeho zovretia.  Bola to však márna snaha.
 Gravitačná sila ich jednoducho vťahovala spolu aj s tornádom, do obrej čiernej diery priamo nad ich hlavami. Kapitán zapol aj vonkajšie senzory a obrazovku. Spolu s tornádom sa približovali rovno k diere, ale zospodu. Takže vôbec neprechádzali cez okraj horizontu udalosti, ale  vpadli do jej stredu, ako do oka hurikánu.
„To je náš koniec,“ stihol si ešte pomyslieť Alan. Ako na jeho potvrdenie v tom okamihu zhasli všetky kontrolky a vypadol chod motorov.
Nastala tma, ale po chvíli  pomocou záložných generátorov, sa obnovila podpora života. Liana otvorila oči. Bolo veľmi horúco a ťažko sa im dýchalo.
„To neprežijeme,“ pomyslela si a začala sa v duchu modliť. Tak veľmi  v tej chvíli by potrebovala mať pri sebe niekoho blízkeho. Bála sa umrieť.  Spomenula si na kapitána. Vážila si ho ako otca, ktorého nikdy nepoznala. Bola sirotou a vychovávali ju v detských zariadeniach vo Francúzku. Keď vyrástla odišla študovať medicínu a psychológiu až do spojených európskych štátov. Prvá pracovná ponuka jej prišla, keď mala tridsať.  Na Floride ju zaradili do spoločného týmu vedcov. Pracovala s doktorom Dasonom. Tam našla zázemie a svoj životný cieľ.
V mysli sa jej objavila aj tvár Patrika. Všimla si ho od okamihu ako prišla. Páčil sa jej.  Bol milý a láskavý.  Ale vzhľadom na množstvo práce ostali iba kolegovia.  Jej myšlienky preťal krik posádky. S nemierne ťažkou námahou otočila hlavou nabok. To gravitačná sila ich doslova pritlačila k sedadlám.
  Cez podlhovasté okná videla prenikať žiarivo modré lúče, ktoré ich obklopovali. Súčasne jej skresľovali pohľad zvonku. Tam sa všetko chvelo a vlnilo, ako pri veľkej horúčave. Vytvárali sa fantastické obrazce, ktoré im vyrážali dych. Každú chvíľu sa objavovali elektrické výboje, ktoré akoby vychádzali z nekonečného priestoru. Čierna diera okolo nich rotovala a oni ňou leteli  cez jej  stred rovno ako šíp.
Prišlo jej zle a ani už nevnímala hluk a  rev kovu. Bola to nekonečná nočná mora. 
Takto leteli všetci priestorom a časom.  Pritom si  to vôbec ani neuvedomili.
Prebralo ju prudké zachvenie lode a keby nebola pripútaná, tak určite niekde leží dochrámaná.  Zdalo sa, že zaspala. Aj ostatní tak pôsobili. Tiež nechápavo pozerali okolo seba, akoby sa práve prebudili.
A z vonku sa tmavý vesmír na nich cez okno usmieval, akoby sa nikdy nič nestalo. Dvere do miestnosti sa otvorili a v nich sa objavil bledý Alan s oboma pilotmi.


„Priatelia, máme to za sebou. To čo vám teraz oznámim, vás bude šokovať tak isto ako mňa. Práve sme preleteli čiernou dierou. Je to neuveriteľné, ale žijeme. Podľa počítača ktorému sa obnovili zabudované programy sme leteli tridsať dva hodín, kým nás to nevyhodilo z druhej strany von. Táto tlaková sila ktorá taktiež pôsobila aj vo vnútri lode, nás všetkých utlmila. Takže nikto z nás proste nevnímal ten čas.  
Keď to dopovedal,  unavene sa posadil do najbližšieho kresla. Ani on  tomu nemohol veriť, že mali také šťastie. Bol  skúsený vesmírny pilot a keby mu niekto podobné niečo hovoril určite by ho vysmial, ale teraz to bola skutočnosť. V miestnosti zašumelo. Všetci začali rozprávať jeden cez druhého.
„Počúvajte,“ ozval sa nakoniec  Patrik.
 „Navrhujem aby sme išli všetci do svojich kajút a poriadne si oddýchli. Teraz sme vyčerpaní a nemyslí nám to. Nateraz sme v bezpečí. Keď si oddýchneme, skúsime zistiť niečo viac, aj to,  kde sa asi nachádzame.
 
39
2
4

Prosba k Pánu Bohu

Scarlett79 / 22. Júl 2014 / Báseň
Milý Pane,
zopínam znova 
svoje dlane, 
s prosbou o pomoc.

Viem, 
že ťa prosím  
už asi po stí krát 
veď som len človek biedny. 
No ty každého úprimne
máš  rád. 

Prosím,
pomôž mi nájsť  
človeka,
ktorý ma bude  mať 
z celého srdca rád, 
skôr než príde 
ďalšia noc...
pretože už dlho 
smútok v sebe nosím.

amen
  
 
37
3
2

Záhrady pre Semiramis

avalon     / 22. Júl 2014 / Poviedka / Zo súťaže  Súťaž: Historické prostredie
„Nabí, je mi tu smutno, cnie sa mi za domovom...“
„Semira, nehovor mi tak, oslovuj ma vaše veličenstvo ako sa sluší a patrí! Čo si o mne pomyslia moji sluhovia a stráže, keď ma tak znevažuješ?!“ ohradzoval sa panovník.
„Ja že Ťa znevažujem, ja?... ale Nabi...“ bránila sa jeho manželka.
„Teda dobre, muž môj, keď niečo nepodnikneš, vrátim sa domov, uvidíš! Ja si na tú páľavu a horúci piesok neviem zvyknúť. Chýba mi šelest stromov, trávnaté lúky s kvetmi, zelené pahorky... túžim po sviežom vánku a chládku... chcem aspoň malú záhradku... Nabííí... urob niečóóó...“ žobronila Semiramis.
Nabi, Nabi, baba jedna otravná, naozaj ma nemôže oslovovať úctivejšie? Zúfalo sa hneval na manželku kráľ Nabukadnesar.
Keďže okrem všetkých predností krásnej ženy oplývala aj rozumom a vtipom, dokonale svojho muža ovládala. Napriek tomu ju zbožňoval a nechcel ju stratiť.
„No samozrejme, ty môj púčik plný nerestí, že ti vyhoviem. Hneď zajtra zvolám majstrov zo všetkých končín zeme, aby ti aspoň trocha priblížili tvoj milovaný domov,“ namrzene zahrkútal.
Vykukol z okna paláca a zavolal ju k sebe: „Semira, poď, niečo ti ukážem!“ pomkol sa nabok, aby jej urobil miesto a začal zo seba súkať plány, ktoré mal už dlhšie na pamäti, pretože jeho milostivá pani manželka ho trvalým otravným domŕzaním a vyhrážkami neustále podnecovala k činorodému premýšľaniu.
„Vidíš? Tam v diaľke sa tiahne Eufrat. Z neho privediem vodu. Vytvorím zurčiace potôčiky, ktoré budú vtekať do rybníkov plných rýb. Doveziem vtáky, aby si sa mohla kochať v ich speve. A dám sem doviezť aj zopár paliem, aby si tu mala stromy a tieň. Súhlasíš, láska moja?“
„Nabi!... zopár paliem... povedal si, zopár paliem?!“ zhrozila sa Semiramis.
„Tak teda dobre, viac paliem a aj iné stromy,“ vzdával sa Nabukadnesar.
U všetkých bohov ktorých poznám, čo tá bosorka chce, celý sad a či čo?! Zanariekal v duchu panovník.
A veruže, nakoniec jej nepostavil jeden sad, ale sedem. Sedem záhrad na siedmich terasách, všetky pekne jednu nad druhou. Na okraji záhrad rástlo množstvo popínavých rastlín, ktoré prevísali na dolné terasy s tisícorakými druhmi kvetov rozvoniavajúcimi doďaleka.
V záhradách rástli datľovníky, figovníky, granátové jablká a rôzne iné druhy ovocných stromov so sladkými šťavnatými plodmi, ktoré pri jedení rozmaznávali chuťové poháriky maškrtných jazýčkov.

Keď Semiramis videla všetku tú nádheru, nežne sa privinula k manželovi, zľahka mu prstami prešla po zátylku, na pery vtlačila mäkký bozk a so šibalským úsmevom tíško zašepkala:
„Zbožňujem ťa, môj milovaný vládca... vaše veličenstvo.“
 
70
2
4

Ako princeznička Eliška prestala byť hluchá

Ada / 22. Júl 2014 / Rôzne / Zo súťaže  Spisovateľská súťaž: Tvorba pre deti
Stalo sa to veľmi dávno, keď ešte princezné nosili krásne korunky, princovia sa šermovali, všetci boli šťastný.
Vtedy však, priletel k nim veľký drak.
,,Rýchlo, rýchlo, utekajte, a zjesť sa nedajte!" kričali princezné a princovia.
Jedna malá princezná ale zostala na strome a jedla jabĺčka. Mľaskala, darmo jej vždy hovorili, že je to neslušné pre princezničku. Darmo teraz kričali, aby utekala. Ona ich totiž nepočula. Bola hluchá.
Drak začal chrliť obrovský oheň a vyskakoval do vzduchu, až sa celá zem triasla.
Princeznička sa zľakla a rýchlo skočila na zem. Poobzerala sa na všetky strany a vtedy uvidela toho draka. Aj drak ju uvidel. Vyplazil jazyk a niečo povedal. Princeznička začala plakať. Nevedela totiž, čo povedal.
Drak sklonil hlavu a oňuchal malú princezničku. Srdiečko jej strašne rýchlo bilo. Potom ten drak k nej vystrel veľkú labu. Bola v nej korunka. Princeznička ju opatrne zobrala a dala si ju na hlavu. Vtom sa stalo niečo neuveriteľné. Počula všetko okolo seba. Šušťanie listov na stromoch, svoje a drakove dýchanie, škriekanie vyplašených vtákov a mnoho iných zvukov. Všetky však boli také hlasné, až si musela zakryť uši.
,,Ahoj," prihovoril sa jej drak. ,,Ja som dráčik Máčik. Ako sa voláš ty?"
Princeznička sa naľakala. Draky predsa nevedia hovoriť. Ale, možno bol tento kúzelný.
,,Eliška," povedala princeznička. Vedela, ako sa volá, učili ju to písať.
,,Rád ťa spoznávam, princeznička Eliška. Budeme sa spolu hrať?" opýtal sa dráčik Máčik.
,,Dobre," súhlasila princeznička Eliška.
Hrali sa rôzne hry. Naháňačku, skrývačku, slepú babu, hovorili si vtipy a rozprávky. Bolo im príjemne.
Ale potom dráčik Máčik povedal: ,,Už je skoro tma, musím sa vrátiť do hniezda, lebo sa mamička nahnevá."
Tak sa rozlúčili a dráčik Máčik odletel.

Ráno, keď sa Eliška zobudila, rýchlo vstala z postele a bežala za mamičkou do kuchyne.
,,Mamička, neuveríš, čo sa mi snívalo..." a začala jej rozprávať o svojom sne.
 
58
3
6

temný hlas II

stach78 / 22. Júl 2014 / Rôzne
Zo série  temný hlas / F20
-Čo si o sebe myslíš?- Nevedel som.  Asi ani nikdy nebudem vedieť na túto otázku dať takú odpoveď. Stále bolí.
-Si nanič!- A naozaj som nevedel nájsť nič v čom v čom by som bol na úžitok. Všetko všetko čo som robil sa mi pod silou tej vety zdalo malicherné a ničotné.
- Myslíš si že vieš písať! Každý druhý je lepší ako ty! Človek by mal robiť to v čom vyniká! A ty si podpriemerný nech ti vraví kto chce čo chce!- V čom vlastne vynikám ja? V hĺbke je len mlčanie ktoré ako keby potvrdzovalo že v ničom.
-Zdá sa ti že nakupovaním si vaším prínosom!? Blbosť! Sami by si iste nakúpili lepšie a lacnejšie-. Chce sa mi plakať a cítim sa menej potrebný ako prach na ceste.
-Azda sa ti zdá že si potrebný na záhrade? Čo tam vlastne spravíš? Nič! Lepšie by bolo keby si tam nechodil. A k tomu je ti tam aj zle. Prečo ? Lebo nie si tam potrebný-! A ako rád chodím na záhradu hoci je pravda že mi tam býva zle.A o to viac ma nie vety trápia.
-Čo si myslíš že tým že sa modlíš si niekomu osožný!? Svojimi modlitbami len privolávaš na seba a druhých Boží hnev! Bol o by lepšie keby si sa nemodlil! vieš sa vôbec modliť-? Veľmi to bolí ako keby nemalo zmysel milovať. Nebol dôvod stáť pred Láskou. Ako keby som nemal právo stáť pred Bohom. Bol zlom ktoré nepatrí pred Božiu svätú tvár. A naozaj berie to silu a chuť a sústredenosť k modlitbe.
-Azda si myslíš že by si mohol hrať na flaute? Veď keď si na nej hrával bol si celému sídlisku len príťažou! Hral by si len preto aby si sa mal dobre a druhým robil zle! Si zlom ktoré treba odstrániť pochop to konečne a niečo z tým rob!-.Tak rád som hrávalo na flaute ako keby jej toni dávali mi silu. Ale teraz nemám odvahu ju vziať do rúk aby som niekomu neublížil.
-Nazdávaš sa že si prínosom pre druhých? Nedaj sa oklamať druhý sú z tebou len preto lebo veria v Boha. Keby neverili tak by sa z tebou nerozprávali takou si im príťažou.- Nevedel som a ani neviem čo mám z tým robiť. Snažím si to nevšímať a konať tak ak keby to nebolo. Ale dá sa to? Asi áno ale ťažko a je len otázkou času kedy to človeka zničí. Alebo posilni? Nikomu nevravím čo mi je je pravda že som už skúšal toho dosť a nič na sto percent nezabralo. Neviem kam ísť a netuším čo robiť.Kto poradí?
Niekto by povedal ísť za psychiatrom a poctivo brať lieky ktoré predpíše a zúčastňovať sa terapii ktoré odporučí. Iný by hovoril ísť za kňazom a povedať mu čo ti je a poprosiť ho o modlitbu. Ďalší zase by kázal nájsť si kresťanov ktorí budú Boha za teba prosiť. Druhý by vravel povedať ľuďom z ktorými žiješ čo ti je. A jeden  by povedal nájsť si dievča oženiť sa a netrápiť sa drobnosťami. No ja...  ale to je na dlhšie rozprávanie.

 
114
4
9

triky matriky

LV / 22. Júl 2014 / Aforizmus
1. ohrdnutý kanibal
Býval u nej varený - pečený, až kým sa jej neprejedol.

2. črep
I vytvoril Boh človeka z hliny, a zle to vypálilo.

3. matriarchát v úli
V monarchii včiel, kvôli zachovaniu rodu, neprechádza že-zlo z matky na syna.

4. zmier sa s mierom
Mier je pre ľud, nie je prelud, tak naň nemier !

5. na mliečnej drahej
S mliekom na brade, rád sa zvezie Hviezdou.

6. viac rúk
Ak nevládzeš obrať višňu, obráť sa na Višnu - ten sa neoŠiva.

7. smejú sa na černo
Podľa starej Viery, diery do vesmíru smú sa robiť načierno.

8. zmena mena
Z matriky sa vrátil ako Vymenený.

9. o mŕtvych ani v zlom
Nespomínajte ich, počkajú si vás.

10. najhorší zákazník
Ateistu nepresvedčíš, že máš obchodného ducha - vie, že nemáš Boha pri sebe.
 
25
2
2
21

Dáma s lampou

Leia     / 21. Júl 2014 / Poviedka / Zo súťaže  Súťaž: Historické prostredie
„Och môj bože, Richard! To je strašné,“ zhrozene vykríkla mladá žena a obzerala sa po nemocnici v chudobnej štvrti Londýna. Pacienti ležali na prehnitých posteliach, z ktorých sa šíril silný zápach, až si musela prikrývať nos. Prikrytí boli tenučkými dekami, ktoré boli špinavé a vydraté. Po miestnosti sa ozývali stony a tichý plač.
„Viem, aj mňa to trápi, ale nič s tým neurobíme,“ stisol jej ruku a ťahal ju preč.
„Mali by sme sa aspoň o niečo pokúsiť,“ povedala naliehavo a začala premýšľať, ako by pomohla tým úbohým ľuďom. Bolo to pre ňu ťažké rozhodnutie, ale nakoniec sa odhodlala: Richarda opustí a naplní svoj osud, bude zdravotnou sestrou.

„Čo si povedala?“ vytreštila oči na dcéru a zabehla jej sladká bobuľka hrozna, ktorú si ešte pred chvíľou vychutnávala.
„Chcem byť zdravotnou sestrou, mama. Musím pomáhať tým chudákom, ktorí to potrebujú...ani si nevieš predstaviť, v akých podmienkach žijú. Cítim, že je to moje poslanie!“ dopovedala zápalisto.
„To nemôžeš! Ošetrovateľky robia len tie najhoršie...,“ nedopovedala, len na ňu uprela zúfalý pohľad, ktorým prosila o ušetrenie ich dobrej povesti. Nepomohlo, jej dcéra sa pevne rozhodla a hoci svoju rodinu spoločensky znemožnila, išla za svojím snom pomáhať chorým. Prešla stážou v Paríži a založila inštitúciu zdravotných sestier.
Jej chvíľa nastala, keď prišla krymská vojna, v ktorej britskí vojaci umierali jeden po druhom. Na základe reportáží o podmienkach, v ktorých sa vojaci liečili, bola požiadaná ministrom obrany o pomoc pri náprave.

„Doktor Menzies, dorazil váš intendant,“ začal vojak rozpačito.
„Tak ho vpustite,“ vyštekol lekár. Vôbec sa mu nepáčilo, že mu niekto bude snoriť za chrbtom.
„Ale viete, on...“ koktal vojak.
„Čo je?“ zmraštil Menzies obočie.
„Je to žena, pane.“

„Čo mi to strkáte?!“ skríkol podráždene na svoju nadriadenú. Odkedy sem prišla, spôsobovala len problémy. Nielenže sa prehrabala vo všetkých hláseniach a dokumentoch, ale dovolila si aj s tými svojimi milosrdnými sestrami behať po izbách s kefami, aby všetko čistili a drhli.
„Peniaze zo zbierky, pane. Kúpime postele, operačné stoly, chirurgické nástroje...“ vyčkávala na reakciu.
„Nikdy! Od civilov peniaze neberieme,“ rozkríkol sa Menzies. Po chvíľke ale kapituloval a do nemocnice pribudli všetky nevyhnutné veci. Jej pomocníčky sa starali nielen o čistotu, ale aj o vojakov, s ktorými sa zhovárali a pohladili ich v útrapách. Ona sama v noci s lampášom v ruke obchádzala každú izbu a kontrolovala ranených, ktorí si šepkali: „To je ona, dáma s lampou.“
„Kto to vlastne je?“ spýtal sa jeden zvedavo.
„Florence Nightingale.“ 
42
2
2

úvaha u dennika/o psych. chor. & o ľuď. ....

stach78 / 21. Júl 2014 / Úvaha
Ono je to ťažké z človekom ktorý má chorú psychiku . Ak človek má pocit že všetko čo koná je zlé. Všetko čo mu povieme, ako keby to len potvrdzovalo. Je ťažké od takého človeka niečo chcieť, lebo to všetko v ňom len potvrdzuje že je zlom . Niekto by povedal v prvom rade mu musíte dať pocítiť že ho milujete. Ba čo viac že milujete, ak mu chcete pomôcť vo vašom živote nemá mať mať miesto nenávisť, posudzovanie a ohováranie, lebo sa vás bude báť. bude sa báť kedy aj jeho začnete odsudzovať a nebude vám dôverovať. Pomôcť psychicky chorému chce veľkú trpezlivosť, človek mu musí dokázať že to čo prežíva nieje reálne.
Mnoho ľudí to však nevie ba myslia si, že treba kritizovať ukazovať na pravdu a neuvedomujú si, že Láska je pravdou. Láska robí človeka potrebným, veď urobiť niekoho potrebným je ako mu dať život. Poslaním lekárov by nemalo byť len vyliečiť telo, ale urobiť človeka potrebným. Niekto by povedal viac, ako lekári. viac ako učitelia, viac ako kňazi, viac ako politici urobí ten kto robí druhých potrebnými, skutočne potrebnými. Myslím si že ľudia potrebujú ľudí. ktorí vidia každého ako potrebného. Psychicky chorí sa väčšinou cíti zbytočný. Áno sú psychopati, ktorí vnímajú druhých ako zbytočných, ale myslím si, že ľudstvo potrebuje ľudí ktorí vidia druhých ako
potrebných niekto by povedal:“ mnoho vojen bolo preto lebo sa ľudia navzájom vnímali ako zbytočný“.
Kto vie? Asi fakt až keď človek bude hľadieť na človeka, ako na toho koho potrebuje, celého aký je, nie len pre to, či ono budeme šťastnejší. Koľko ľudí dáva druhým pocítiť si zbytočný, lebo ničíš môj život si zbytočný, lebo nie si podľa mojich predstáv, si zbytočný, lebo to čo potrebuješ je príliš si zbytočný, lebo neplníš moje sny si zbytočný, lebo máš bláznivé sny si zbytočný lebo …. a neuvedomujeme si, že sa tak často stávame vrahmi, hoci vez krvi, bez smrti predsa zabíjame.
Aké krásne je dávať život, aké nádherné dávať život. Nauč nás chrániť sny, nauč nás brániť túžby, nauč náš Láska láske. Kto vie možno, že máme svet bez vojen a predsa vedieme vojny medzi sebou a tieto vojny produkujú mnoho mrzákov duše. My ich nechceme liečiť, sme ako vojaci, čo na bojovom poli nechali svojich raneným. Z myšlienkou:- nech sa o seba postará, nech sa o neho postarajú iný, nech sa o neho postarajú psychiatrii a psychológovia-. Možno že by sme mali byť práve my tím ktorí mu/im pomôžu. Nechceme sa však zmeniť ,veď treba mať prehľad o situácii treba vedieť každého posúdiť, treba vedieť povedať musíš, treba byť pevný, nieje dobré byť citlivý, veď potom je človek zraniteľný. A tak mnoho ľudí na duši umiera a ak sa aj ako tak uzdraví, ochorie znova, lebo sa nechceme zmeniť, aby sme neskončili ako oni a prečo sa aj meniť? Veď mi sme tými správnymi. Koľko sa stará o vojakov zranených v boji, ako si ich mnohý vážia, ale ľudí zranených v boji života sa nik nestará, nik  si ich neváži, považujeme ich za slabochov, ktorý sa musia zmeniť, ak chcú prežiť. Je to však správne? Čo je správane? Kto je správny? Ktosi by povedal: „ neraz sú psychicky chorí ľudia, tí lepši len sa narodili v zlom svete“. Áno väčšinou by myslel asi na tých čo majú depresie, ale kto vie? Veď každý človek je obohatením spoločnosti, aj ten kto má zničenú psychiku, ba možno že viac ako obyčajný ľudia.
 
46
4
3

VIII. Osem

david / 21. Júl 2014 / Rôzne
Zo série  18+

18+

,,To je..." nadšene sa obzrie Henrieta okolo seba.
,,Zdedil som to tu už dávno, plánoval som ťa sem zaviesť na tvoje narodeniny, ako prekvapenie," vysvetlím a sadnem si na luxusnú pohovku. Na moju luxusnú pohovku. Starý otec musel byť veľmi bohatý, keď si mohol dovoliť kúpiť vilu na útese.
Henrieta si sadne a pritúli sa ku mne. Spoločne sa dívame cez sklenenú stenu na bazén. Obloha je krásne modrá, bez oblakov.
,,Koľko izbová je táto vila?" opýta sa Henrieta.
,,Osem," odpoviem, akoby nič.
,,Fíha," vzdychne.
,,Vieš, čo je za tými dverami, ktoré som naschvál obchádzal?"
Pokrúti hlavou a spýtavo sa mi zahľadí do očí.
,,Hlavná spálňa," zaškerím sa.
,,Síce som zvedavá, ale aspoň na jeden deň si dajme pohov, dobre?"
Zatvárim sa veľmi nešťastne.
,,Teoreticky," začne rýchlo, ,,sme v našom novom dome. Papierovačky už sú za nami, je to len naše. Tak prečo ho ,nepokrstiť´?"
,,Čítaš mi myšlienky."
Sadne si na mňa a objíme ma nohami okolo pása. Vždy mi číta myšlienky. Pritisnem si ju k sebe, ale predtým si rozopnem gombík na rifliach a...
,,Počkaj," odtiahla svoje ústa Henrieta od mojich.
,,Čo sa deje?"
,,Koľkého je?"
,,Šestnásteho septembra," poviem automaticky.
,,Prepánajána, veď máme byť na sone!" zhíkne Henrieta a bleskovo si oblieka podprsenku.

Opäť sedím na nepohodlnej stoličke a dívam sa na mierne nervóznu Henrietu. Doktorka prechádza transducerom po jej bruchu. Oči má zabodnuté do obrazovky počítača.
,,Nuž," začne zrazu a ja aj Henrieta spozornieme, ,, musím vám povedať niečo, čo vás asi poteší."
Otočí k nám počítač. Na obrazovke je čosi divné, šedo-čierne.
,,Ste tehotná, Henrieta," oznámi.
,,Čože?!" opýtame sa obaja naraz.
,,A čakáte dvojčatá," dodá. To už ani jeden z nás nič nedokáže povedať.
Doktorka prstom ukáže na dve maličké biele bodky, ktoré som si doteraz ani nevšimol.
,,Ste v druhom stave síce iba osem dní, ale nedalo sa to prehliadnuť."
S Henrietou sa na seba prekvapene pozrieme.
,,S týmto som nepočítala," zašepká Henrieta.
,,Veď ani ja nie," odpoviem, tiež šeptom.



 
65
3
6

PŘED SEZÓNOU

Nick / 21. Júl 2014 / Báseň

 

PŘED SEZÓNOU

 

"Raz, dva a tři
dáme si čtyřikrát -
ať jsme v rytmu
na kvadrát.
Ať nám ztěžknou
chodidla
a z mozku máme
povidla!"


"Nemel bludy
zítřků tchyně -
už slívek dosti mám
já zamířila k vám
bych vkloubila
se do rodiny
pro vaše zlato
starožitné vitamíny
milou přízeň
či misku
rázné zeleniny."


"Stop!
Takhle ne!
Blýská kolem
zahrada
a vytrácí se
pomáda.
Prsknem
na to vlažná světla -
chce to trošku
méně
tepla."


"Rejžo
nebuď jak
šavle zaťatá -
pak
neuzrají nám
rajčata!"

 

 

 
20
1
0
20

obsah Rozprávky o chlapcovi znásilnenej a zakliatej cudnej kňažnej

stach78 / 20. Júl 2014 / Poviedka
ach ja sa na viacej ako na obsah nezmôžem
Kedysi žili dva národy, ktoré zápasili o vodu v údolí boli k sebe navzájom krutý a zlý .
Raz šiel zaľúbený pár po vodu, vtedy chytil ich nepriateľsky kmeň.  Ju znásilňovali pred jeho očami,  jemu pred jej očami odrezali pohlavie. Iné dievča so potom oňho staralo. Keď sa naskytla vhodná príležitosť ,tak spolu ušli .
Dlho blúdili. Zistili sa že je tehotná. Vtedy sa stretli z starcom pustovníkom, ktorý sa ich ujal, ubytoval ich v svoje jaskyni pustovni. Tam zažili čo je láska odpustenie. Narodil sa chlapec .
Keď bol dospelý stratil sa v lese. Po dlhom hľadaní cesty domov prišiel k jednému zámku. Bol plný krásnych veci a na stole bolo mnoho jedla, ale on sa ničoho nedotkol.  Nakoniec prišiel do jednej spálne. kde bola krásna nahá krásna dievčina a túžobne ho volala do svojho náručia.  On  vzal plachtu , zahalil ju  a odišiel.
V noc zaspal pre hradom. Kde ho napadli démoni.  Chceli ho zničiť. On sa vtedy začal modliť démoni na neho ešte prudšie doliehali. Až ráno ho opustili vtedy vychádzala z hradu dievčina princezná teraz už oblečená do šiat a pri nej jej dvorné dámy.
Povedala mu že ju chcel jeden chlipný šľachtic, keď mu povedala, že ono chce muža ktorý nebude túžiť po bohatstve a kráse. On jej povedal :" taký muž neexistuje"!  Jeho čarodejník ju tu zaklial a mala byť odkliata iba vtedy keď sa taký muž nájde a nedá sa ani zlomiť démonmi. Tým mužom je on a ďakovala mu za oslobodenie.  Túžil sa dostať domov a ono ho spolu z rodičmi doviedla domov ono to chvíľu trvalo ale po čase sa nakoniec zobrali
Láska je silnejšia než chlipnosť.

 
52
0
1

herec? komediant? psychológ?

stach78 / 20. Júl 2014 / Báseň
Nemal radosť,
dával radosť.
Cítil sa byť zbytočný,
 iných robil potrebnými.
Často plakal,
aby dal smiech.


V továrni na sny
smutný,
aby boli šťastní
hľadal,
aby si našiel
to po čom túžiš.


Keď všetko skončilo,
mlčky stál,
ako otrok,
hoci bol kráľ.
 
54
1
2

You&Me

Rosie / 20. Júl 2014 / Báseň
Mesačný svit svieti nad nami,
my sedíme pod oblohou posiatou hviezdami,
ty sa na mňa pozrieš žiarivo- modrými očami,
pohladíš mi vlasy tvojimi rukami.

Tvoj úsmev ma jemne očarí,
vždy si bol taký priamočiary,
moje oči tvoj úsmev rozžiari,
tvoj jahodový dych pocítim na mojej tvári.

Pri pohľade do tvojich očí,
sa mi hlava točí,
tvoj úsmev krásny,
tvoje hnedé kučeravé vlasy.

My dvaja stojíme pod imelom,
pozrieš sa mi do očí a povieš:´Milujem ťa,´
potom nežne pobozkáš ma, 
tvoj ľahký dych,
na perách mojich,
tvoje ruky sa mi  zaboria do vlaso,
stojíme pod rozkvitnutou jabloňou.

V tvojich očiach nachádzam odpovede,
po chvíli ma odvedieš,
na zem, pokrytú trávou si sadneš,
znížia na mňa pozrieš,
potom sa usmeješ a povieš:´Sadni si, ak chceš,´
no ja som ostala stáť,
a ty si sa prestal usmievať.

Z mojich očí začala slza padať,
a ty si ma začal utešovať.
"Ja viem, že ma máš rád,"
na tvári mihol sa ti úsmev skleslý,
zahľadel si sa mi do očí,
z ktorých sa mi neraz hlava točí, 
a povedal si:"To bude dobré,"
ja dúfala som, že pravda to bude,
pozrel si sa na mňa súcitne,
podišiel si bližšie a objal ma nežne.

Tvoja kučera mi padá do mojej tváre,
Tvoje utešovanie je márne,
ja nevládne padnem,
na trávou pokrytú zem.

Mysliac si, že ma zachytíš,
dúfajúc, že na mňa myslíš,
zatváram oči a idem neviem kam,
zatváram oči a idem ku hviezdam.
Tvoje oči plačú, no márne,
ja na zemi ležím nehybne,
ja myslím na teba stále,
na tvoje slová krásne,
na tvoj úsmev žiarivý,
tvoje oči tak nežne žiarili.


 
30
0
1
Literatúra Básne a poézia Poviedky Pravidlá pre používateľov
Angličtina online Ako sa naučiť plynule anglicky v rekordne krátkom čase
Literárny portál Slavonica @ 2006 - 2014