Tvorba
Komunita

Články

22

Dcéra Mesiaca 11-15

Dorota Dositova / 22. Máj 2015 / Báseň
Zo série  Dcéra Mesiaca
11.
Raz mi ho stará vedma dala
Do farby bielej odetá
Pritom mi iba povedala
Chráň si ho na púť do sveta

Kedysi som jej vypomohol
Ťažký keď údel starkú zmohol
Bola nevládna, mimo síl
Vodu dal som jej, ošetril

A amulet ten z tvojho krku
Nevediac, čo som spraviť mal
Keďže som sa už ponáhľal
Som schoval kdesi na dne vaku
V truhlici čakal doteraz
Prišiel už, zdá sa, jeho čas

12.
Viola šaty odieva si
Parádu načo na cestu
Podbité čižmy radšej dá si
Na pochod od vsi ku mestu

Najstarších tých sa pýtať bude
Vo svete hľadať odpovede
Ako mohlo sa vlastne stať
Zmizla pri splne že jej mať

A mesiac mlčí sťa zakliaty
Stalo čo sa v tú jasnú noc
Neprišiel prečo na pomoc
Keď stratila sa preč z komnaty
Vánok sťa jemný mamka jej
V letnej tej noci ľúbeznej

13.
Putuje dievča desiaty deň
Únavou už je zmorená
Pomaly na kraj sadá jeseň
Okrová, hnedá, červená

Pestrými ťahmi vyfarbuje
Prírodu na chlad pripravuje
Avšak Viola nevidí
Krásy jesennej prírody

Hľa, k hore veľkej, tam sa zberá
Povedľa rieky divokej
Po ceste ťažkej, ďalekej
Vraj hrad tam, vraví stará viera
Stavaný bielym kameňom
Veštkyňa múdra býva v ňom

14.
Môže sa to zdať veľmi ľahkým
Bielučký hrad ten navštíviť
Ukrytý však je očiam ľudským
Možno ho vôbec objaviť?

Na vrchu v napenenom mraku
Zjaví sa jediný krát v roku
V dobe, kúzlam keď rastie moc
V podivnú svätojánsku noc

A kto sa tam v tú noc dostane
S úmyslom čistým idúci
Nikomu škodiť nesúci
Vraj vtedy sa ten zázrak stane
Brána sa sama otvorí
Pútnik stane na nádvorí

15.
Pokrýva sneh už všetky stromy
Hrejivý ako kožúšok
K sebe sa chúlia skrehlé domy
Žmurkajú radom svetielok

Viola mrznúc v zime tuhej
Zdá sa, že iné nezvýši jej
V stave takomto zúfalom
Biednom trápení nemalom

O láskavosti žobrať s prosbou
S nádejou hľadať ľudský cit
Hrdosť už bokom odložiť
A priznať sama si pred sebou
Splniť že cieľ svoj nemôže
Krutá ju zima premôže

(pokračovanie)
 
9
0
0
21

Rituál

MarkOs / 21. Máj 2015 / Rôzne
Zo série  V sieti.
Tara sedel trochu obďaleč. Ako mladší člen kmeňa nemal právo sedieť veľmi blízko ohňa. Na veci nič nemenilo ani to, že bol sinom náčelníka. Miesto pri ohni mesačnej ceremónie si bolo treba rokmi zaslúžiť.

 Ako pri každom splne, boli aj teraz všetci členovia kmeňa zhromaždení okolo veľkého ohňa. ktorý blkotal uprostred dediny. Sedeli tam v štyroch sústredených kruhoch. Najbližšie k ohni bola rada starších. Medzi nimi aj jeho rodičia. V druhom starší lovci a zberači. Skupina starších mužov a žien. V treťom mladší lovci a zberači. Medzi nimi aj Tara a jeho rovesníci. A napokon vonkajší kruh ktorý tvorili všetky deti dediny. Tento poriadok mohli narušiť len tie najmenšie detičky. Tie sa väčšinou držali pri svojich rodičoch.

Najstarší člen dediny mal právo viesť ceremóniu. Bol to staručký Efezel, muž s tvárou posiatou vráskami a dlhými takmer bielymi vlasmi, ktorý prežil svoje deti a teraz sa oň starali jeho vnúčatá.

Sedel v kruhu starších a ako každý mesiac pri splne najprv zodvihol ruky dlaňami nahor a pozerajúc sa na strieborný kotúč na oblohe zvolal svojím prekvapivo prenikavým hlasom, „vitaj otec.“ Potom sklonil ruky na zem a dlaňami na dol ich zaryl do kyprej lesnej pôdy a znova zvolal „vitaj matka.“ Nato ruky vytiahol a položil si ich na nohy, bez toho, aby sa snažil si ich nejako očistiť.

„Prišiel som vám dnes rozpovedať príbeh nášho ľudu, nech nezapadne do zabudnutia. Príbeh nášho pôvodu.“ Na chvíľu sa dramaticky odmlčal a premeral si okolo sediacich vážnym pohľadom.

„Na začiatku bolo nič," pokračoval rovnako vážnym hlasom. "To nič bolo ako tichá hladina jazierka za bezvetria. Náhle zavial vietor a nič sa zvlnilo. Takto vznikol vesmír a všetko čo je, to sú len vlnky na nekonečnej hladine ničoho.

Najprv zarodil vesmír hviezdy, ako jabloň na jeseň rodí jablká a vo svite hviezd sa potom zrodilo všetko ostatné. Tak sa v úsvitu slnka zrodili mesiac a zem. Tu sa mesiac spáril zo zemou a stvorili spolu prvého človeka, Arnaka, nášho praotca.

 V jeho pokolení bolo mnoho dcér, ale len dvaja synovia. Efel a Ariel. Efel bol zdatný lovec, Ariel staviteľ. Keď Arnak zomrel, žili títo bratia spolu dlho v harmónii, až kým Ariel jedného dňa pri večeri nepovedal, že kameň je omnoho lepší ako drevo. To Efela rozhnevalo, lebo s bratom vôbec nesúhlasil. Tak medzi nimi vznikol spor. Ariel tvrdil, že ak postaví obydlie z kameňa vydrží oveľa dlhšie ako obydlie z dreva. Efel mu nato povedal, že ak súčasne postaví dom z kameňa a zasadí strom, ten strom tu bude stáť ešte dlho po tom, ako sa dom rozpadne. Sporili sa dlho a rozkol medzi nimi narastal," povedal starec a na chvíľu sa dramaticky odmlčal.

"Až nakoniec si už navzájom nemali čo povedať. Vtedy sa rozhodli, že každý pôjde svojou cestou. Jeden sa vybral na východ a druhý na západ. Efel, náš praotec, už svojho brata Ariela nikdy nevidel. 

Splodil štyroch synov. Asara Buriena Gemara a Doriena. Títo sa rozišli na štyri svetové strany a založili štyri kmene Efelu. Tieto sa volajú podľa ich zakladateľov a preto sa náš kmeň a naša dedina volajú Dorien. A pretože sa náš praotec Efel rozhodol pre drevo, staviame svoje obydlia na stromoch.“

Nasledovalo krátke ticho a potom sa začali spievať prastaré piesne, ospevujúce celé veky existencie štyroch kmeňov Efelu. Všetci spievali tieto pradávne, tiahle melódie, ktoré sa nedelili na jednotlivé piesne, ale plynulo sa mohli tiahnuť celé hodiny. 

Pomaly, postupne sa potom hlasy začali vytrácať až sa obyvatelia Dorienu úplne odmlčali. Piesne pri tom neustali, ale pokračovali v ich mysliach o to hlasnejšie. Všetci členovia tohto spoločenstva sa takto zosúladili takmer ako jedna myseľ, v spojení medzi sebou vďaka svojmu daru. V spojení mimo zmyslovo. Takto aj ako jedna myseľ pomaly zaspávali, posadaní a poľahaní okolo vyhasínajúceho ohniska.

Ráno Taru zobudil slnečný svit a spev vtákov. Teplé ráno dávalo prísľub horúceho dňa. Posadil sa na kyprej zemi a obzrel sa okolo. Mnohí z ostatných už boli tiež hore a opatrne sa vytrácali do svojich domovov, tak aby nerušili tých, ktorí ešte potrebovali trochu dospať. Aj Tara sa pomaly zodvihol a vytratil. Ticho prekľučkoval pomedzi telá spiacich a pobral sa k potoku. Pristúpil k zurčiacej priezračnej bystrine, nabral si do dlaní studenú vodu a omyl si ňou tvár. 

Hneť sa cítil sviežejšie, viacej sám sebou.
 
17
1
0

Ja už som si odžil svoje

septickdept / 21. Máj 2015 / Báseň

Ja už som si odžil svoje
Nezávidím mladým
Aj keď niekedy nie je čo
Niekto možno žije ešte horšie
ako som žil a žijem ja
Ja už som si odžil svoje
Nezávidím mladým
aj keď žijú lepšie ako som žil a žijem ja
Ja už som si odžil svoje
Myslel som si že už nemože byť horšie
A zrazu bolo iba hnusne odporne ako kedysi
Stačilo keby mi bolo ako mojmu otcovi
Keď mal šesťdesiatpäť povedal vtedy:keby
som mal päťdesiat tak idem do Ameriky
On bol plný života v každom veku
Nie nezavinil to kriminál
Možno sa tam naučil väčšej samostatnosti
ale on proste rád žil nebol chorý na hlavu ako ja
Dovtedy než neostal na vozíku
Už ho nebavilo čítať noviny lebo nemohol
ísť do vinohradu
Už nemohol sadiť stromy
Bol len závislý na druhých
Ja tiež čítam noviny ale nič necítim
Keď som ich čítal uňho tak som cítil radosť
Takú istú ako keď som prišiel na návštevu a on 
čítal noviny a o chvíľu sa niekam chystal

Len dva razy za rok zrazu cítim ako krásne vonia tráva
Idem od novín k stromu
Od stromu k škole a žiadny pocit zo stromu ani  zo školy
Vždy si spomeniem na jeho vetu keď som sa ho opýtal
prečo neostal v rodnej dedine
Povedal:čo by som tam robil veď tam majú iba družstvo
 
15
0
0

Znalec

Dorota Dositova / 21. Máj 2015 / Aforizmus
Pozná všetky varianty. Hlavne tie, kde varia lacno. 
9
0
0

Spisovateľská súťaž: Životopis

danuna     / 21. Máj 2015 / Súťaže
Čochvíľa skončí školský rok a prázdniny už striehnu za dverami. Lenže pre niektorých končí aj mámivý čas študentských liet a začína pracovná realita. 
Témou tejto súťaže bude napísať životopis vábivý pre zamestnávateľa s vysokou dávkou obrazotvornosti, ktorý si vyberie uchádzača s najzábavneším a najkreatívnejším životopisom. Pokojne v ňom spomeňte najtrápnejšie okamihy mladosti  či detských dní, či už s reálnymi alebo vymyslenými historkami a všetko, čo by mohlo vášho budúceho zamestnávateľ presvedčiť, že práve vy ste ten najjedinečnejší jedinec, ktorého on potrebuje.

Rozsah: klasických 400 slov, ale tým nespratným sa povoľuje do 600.
Termín: 7.6.2015 nedeľa do 12:00
 Odmena: Hlavná cena pre výhercu bude zaradenie do knihy Slavonica leto 2015 a kniha, ktorú si bude môcť vybrať z viacerých ponúknutých titulov.
Veľa zdaru! 
 
19
1
0

V podkroví

skald     / 21. Máj 2015 / Cvičný článok / Pre zadanie  Cvičenie: Najlepší pangram
Za doškriabaným dreveným stolom sedeli traja. V podkrovnej miestnosti s výhľadom na rieku sa stretli kvôli potrebe nájsť víťaza pangramovej súťaže.
Zachmúrený s rozstrapkanou bradou, Zamyslená s piatimi farebnými gumičkami v spletených vlasoch a Nervózny s ohryzenými nechtami.
Už tam sedeli tri hodiny. Bez výsledku. Teda vlastne, výsledky by aj mali, ale len každý sám za seba. Nedokázali sa zhodnúť na jednom spoločnom. Ani len na jednom.
To čo sa páčilo jednému, zhodil druhý. Stručnosť vyjadrovania jedného účastníka súťaže, ktorú vyzdvihol pán Zachmúrená Briadka bola tŕňom v zadku pani Zamyslenej Gumičke, ktorá uprednostňovala rýdzosť pôvodných i keď už dávno nepoužívaných slovenských slov. A pri dielku, v ktorom sa náhodou placho stretol záujem ich oboch, podráždene protestoval proti nelogickosti vety pán Obhryzený Necht.

„Pozrite, nebudem sa tu s vami dvoma naťahovať,“ vyskočil nakoniec Briadkatý. „Mám aj inú robotu. Buď sa dohodneme, že víťazný pangram bude ten Peťov alebo Herkulov, alebo ma z porotcov vyškrtnite a rozhodujte si sami. Mám už toho fakt dosť! Ešte som nezažil, že by súťaž nemala jasné kritériá na výhru.“
Gumička na neho len zazrela a snažila sa nepozerať na ohavne dohryzené prsty Nechtoša. „To nemyslíš vážne! Ani jeden z tých dvoch nemá na to, aby sme mu mohli pripnúť vavrín víťaza. To už potom radšej priraďme víťazstvo tej Nitke Niesúvislej, či ako sa volá ten nick. Tá aspoň doteraz nevyhrala súťaž, tak nech sa to aj obmení.“
Nechtík sa pritom pousmial a uhladil si vlasy. „Ja by som možno mal návrh, ktorý by to mohol rozhodnúť. Máte chuť ma počúvať?“
Odpoveďou mu boli mĺkve pohľady. Briadkoš sa dokonca posadil späť na svoju rozkývanú stoličku.
Obhryzený si opatrne odkašľal a ešte pár sekúnd sa tešil z pozornosti ostatných dvoch porotcov. Nebývalý zážitok.
„V súťaži máme trinásť príspevkov, je tak? Každý z nás určí svoje poradie pangramov, podľa toho ako sa mu páčia, resp. ako napĺňajú jeho predstavy. Najlepší dostane jeden bod a najneuspokoko.....hm..najneuspokojivejší dostane bodov trinásť.“ Po krátkom zakoktaní sa Nechtík odmlčal. Jeho spokojný výraz mu roztiahol tvár. Ostatní dvaja sa na neho naďalej mlčky pozerali.
„No? Dobrý nápad?“ Pôvodne si myslel, že sú jeho spolu-porotcovia chápavejší, nerád niečo vysvetľoval, keď podľa neho nebolo treba.
„Tak fajn. Keď si každý rozdelí svoje poradie a body, dáme výsledky dokopy a vyhrá príspevok s najmenším počtom bodov. A môžeme ísť na víno.“
Jeho poznámku okomentovalo len nesúhlasne zdvihnuté obočie Gumičkatej a súhlasný záblesk v očiach Zachmúrenej Briadky.
„Myslím, že by to mohlo fungovať, páni,“ poznamenala Copaňa. „Ale s tou kombináciou mňa a vína nerátajte.“
„Tak bodujte chytro, dofrasa, nech sme už preč!“ ozval sa už s perom v ruke nad papierom sklonený Briadkoš.

Behom pár minút bolo obodované a vzájomne spočítané. Nik neveril vlastným očiam, keď sa na prvom mieste objavilo päť pangramov so zhodným počtom siedmych bodov.
„To bol zase raz idiotský nápad,“ poznamenal zachmúrene Bradatý.
„Čo tým myslíš zase raz? Bol môj prvý!!!“ vykríkol podráždene Ohrýzač a vyskočil spoza stola.
„Prestaňte!“ rozzúrila sa aj Gumičkatá. „Končíme! Toto nemá význam. Zamiešajte to a vytiahneme víťaza naslepo. Ako keby to niekto poznal,“ dodala ironicky.
„Tak to zase nie! Prečo by si mala vylosovať víťaza akurát ty?“ vybuchol Bradovič.
„Pretože som to navrhla a už miešaj!“ nedala sa s hnevom v očiach.

Vo vzduchu bolo cítiť napätie hodné priemerného elektrického stĺpu. Mohlo to skončiť i tragicky. Z okna by to boli štyri poschodia až na zem, ale našťastie tú myšlienku zavrhli vo svojich hlavách nezávisle od seba všetci traja.
Dlhodobá dobrá spolupráca nakoniec prevážila momentálnu párhodinovú podráždenosť a egá vychladli radosťou, že konečne môžu zdupkať po schodoch každý za tým svojím...

Posledná myšlienka každého porotcu bola: „Aj tak bol ten môj najlepší!“
 
43
1
3

Návšteva z druhého brehu

Monika Kusendová / 21. Máj 2015 / Úvaha
Zo série  Úvahy
Dnes v noci bol u nás jeden pán. Neohlásil sa, nevedeli sme, že príde. Nevedeli sme ani, kto to je. Prišiel spolu s tmou a tichom. Keď všetci zaľahli, nastala jeho chvíľa. Cez deň by prísť nemohol. Nevideli by sme ho, nevnímali by sme ho, bol by neviditeľný.
Najprv počuť len buchnutie hlavných dverí. Tiché cup, cup. Potom z postele možno vidieť, ako sa pomaly hýbe kľučka na izbových dverách. Chytro sa skryť pod perinu! Je nebezpečné ukázať duchom, že bdieme. Mohli by sa rozplynúť ako páperie z púpavy, keď zafúka vetrík a my by sme ich navždy odohnali.
Izbou zašuchocú jemné kroky, pokračujú až do stredu izby. Tam pán zastane a ponúkne možnosť opatrne si ho obhliadnuť spod periny. Zdá sa akoby sa vrátili tridsiate roky. Klobúk ako z filmu pre pamätníkov, čierny oblek, staromódne mokasíny. Do tváre mu nevidno, lebo sa otočil chrbtom.
Čo tak môže chcieť? Hľadá niečo?
Pán si zrazu niečo premyslel a podišiel k ďalším dverám, kde spali rodičia. Potichu ich otvoril a chvíľu ho nebolo.
Strach bráni spánku, aby prebral svoju moc. Ručičky na hodinách ukazujú pol jednej. Zrazu sa zdá, akoby tlkot ustráchaného srdca chcel prehlušiť ich monotónny tikot. Započúvaním sa do zvuku hodín však nastáva akási psycho hladina, kedy sa začne vytrácať realita a do popredia vystupujú veci, ktoré sú inak skryté.
Viečka prikryjú oči a snažia sa pomôcť unavenému telu zaspať. V súboji so strachom je to však ťažké. Preto nastane iba akási fáza driemania, niečo medzi spánkom a bdením.
Pán sa zrazu vrátil zo susednej izby, blíži sa celkom blízko k posteli a jeho tvár je možné vidieť napriek tomu, že viečka zakryli oči. Odniekiaľ ho poznám... Neviem... Pán mi ale nemôže povedať viac a zrazu ho v izbe niet. Musel odísť. Nedalo sa mu inak...
 
13
1
0

Pangramy mu asi nešli

Pavol z východu kraj     / 21. Máj 2015 / Rôzne
Svet bez meteorologických výstrah? Dnes už nemysliteľné! S výstrahou predsa počíta každý. Výstraha patrí ku koloritu života v 21. storočí. Počítame s ňou, samozrejme, aj my. Strechári z montážnej partie od Ďura zvaného Rozpálený Plecháč.
Naše strechy prežijú každú divokú výstrahu. Tak ako my prežijeme každú divokú šichtu, pražiac sa v neznesiteľných horúčavách.

Nám výstrahy neprekážajú. My z nich žijeme a prosperujeme, teda najmä Ďuro - Rozpálený plecháč. Ale platobná neschopnosť nám vraj nikdy hroziť nebude. Ďuro tak často opakuje a pritom na nás priam otcovsky dozerá, keď montujeme plechové strechy zväčša počas tých najhorúcejších dní. Predvčerom sme zmontovali tisícu strechu. Mali sme výnimočne malú oslavu. Ďuro nám priniesol pivo navyše. Ale aby som zbytočne netliachal.

Zverte nám svoju starú strechu, ktorá premoká a špatí celkový vzhľad Vašej ulice, obce či mesta a kvôli ktorej Vás azda susedia prestávajú zdraviť a obchádzajú Vás naďaleko a možno aj naširoko či navysoko. Partia okolo Ďura - Rozpáleného Plecháča Vás nikdy nesklame. My montujeme kvalitný plech naozaj profesionálne. Ďuro nás vyškolil tak,  ako to nedokázal nikto pred ním a asi ani po ňom. On, niekdajší tvorca širokospektrálnych, obsahovo ťažko stráviteľných pangramov a iných gramov a častý rozhodca v súťažných porotách, dnes patrí k najšpičkovejším predajcom cenovo dostupných a proti akýmkoľvek výstraham vyzbrojených striech. Medzi nami, Ďuro, tú pivovú dennú kvótu si hádam nemyslel vážne, či? A pangramy už konečne hoď za hlavu. Ten predvčerajší, do ktorého si zahrnul celú našu montážnu partiu, si hádam nikam nevypustil?
 
35
2
2

U Driečnej Panny

skald     / 21. Máj 2015 / Báseň a poézia / Zo súťaže  Spisovateľská súťaž: Eposík
Poďte ľudia, sadnite si, pomknite sa, susedia,
opäť raz vám poviem príbeh, aké sa už nevidia.
O láske a statočnosti, o nádeji, zúfalstve
o hrdinoch, čo sú ľuďmi, keď pozlátko odpadne.


V hostinci U Driečnej Panny kypieva to veselím,
sukne víria, bubny dunia, z husieľ strún snáď stúpa dym.
Víno z čiaš do hrdiel prýšti, dolievať sa stále dá,
nikto hladný neodíde, pokiaľ zlatky v mešci má


Krčmárka, hľa: statná žena, brava krúti na ražni,
dcéru svoju durí slovom, pokoj nemá žiadna z nich.
Otec jednej, muž tej druhej, pred polrokom skonal im,
odvtedy sú sťaby v kliatbe, hostinec je väzením.


Milly, dcéra jediná je, na vydaj by pristala
kyprým telom dúfa v ľúbosť, cestovať chce od mala.
Nech len matka ďalej slúži, nech sa celá zoderie,
dievča len na seba myslí, svedomie jej cudzie je.


Večer tento ako každý, hostí vždy je záplava,
gurmáni i ochlastovia, každý sa rád zabáva.
Polnoc zdá sa v nedohľadne, ustatá je dievčina,
vtedy dvere hlasno tresnú, smiech a vrava ustáva.


Vo dverách je chlapák riadny, stojí hrdo na mieste,
pohľady sa k nemu nesú, ako k rúčej neveste.
Kabátec má skvostný, nový, na čižmách však ľpie prach ciest,
Oči tmavé pod klobúkom, strach sa do nich zahľadieť.


V rukách, čo za chrbtom skrýval, odhalí včuľ pištole,
ich kaliber jasne vraví – „všetci ruky na stole!“
Ľudia ako zamrznutí, nenájde sa hrdina,
rabovačka tohto pána práve teraz začína.


Hoci sám je, strach ver´ nemá - nikto slovka nerečie,
každý s hlavou dole čuší, vlastný život cenný je.
A tak mince menia pána, menia ho aj prstene,
Nakoniec si nechá ženy, len sa drsne zasmeje...


Milly po ňom pokukuje, pozdáva sa dievčine,
pekný je i urastený, čo na tom, že zločinec.
Usmeje sa naňho zvodne, sama vyjde v ústrety,
keď sa im však oči stretnú, hneď ju prejdú zálety.


V jeho očiach Smrť len zbadá, prázdno, hnus a hnilobu,
koniec ciest, pach beznádeje; vidí vlastnú záhubu.
Zdesením tu deva skríkne, na mieste sa pomätie,
všetci hľadia znehybnení, ako Milly padá v zem.


Cudzinec, ten zmrazí všetkých, keď sa náhle zasmeje,
zaklonenou hlavou trasie, odporný to pazvuk je.
Neľútostne odpľuje si, tam kde slina padne - dym,
S všetkým zlatom vyparí sa, hostinec mrie zdesením.


To bol koniec mladej devy, ktorá lásku neznala,
márnosťou sa zlákať dala a z dobrých ciest zblúdila.
Preto nech je varovaním, tým, čo mamon láka ich,
Zlo je v každej zlatej minci, stráž sa ďasov bohatých!
 
82
5
9

Cvičenie: Najlepší pangram

danuna     / 21. Máj 2015 / Cvičenia
Toto cvičenie bude vychádzať zo súťaže Pangram. Cvičnou úlohou je napísať príbeh o tom, ako traja rozhodcovia  vyberajú, ktorý z pangramov v súťaži zvíťazí a prečo. Môžu sa aj pohádať a vymyslite aspoň jednu zápletku. A nezabudnite, čo nás učil Ľudo: v literatúre treba preháňať.

V teórii sa hovorí, že tri postavy na jednu scénu stačí, viac už nemusí byť na úžitok. Skúste každú z postáv výrazne charakterizovať, či už spôsobom reči, pohybmi, výzorom a pod. Môžete použiť aj osoby, ktoré sa tu na Slavonice poznáme, ale nesmú byť ich mená spomenuté priamo. Súčasťou tohto cvičenia bude aj stotožňovanie postáv s autormi na Slavonice v komentároch.
Skúste sa zmestiť do 400 slov, ale ide o cvičenie a rozsah môžete prekročiť, avšak 600 slov je horná hranica. Tešíme sa na aspoň tak kreatívne príbehy, ako bolo kreatívne tvorenie pangramov.

Najlepšie cvičenia po súhlase autorov uverejníme v knižke Slavonica leto 2015.
Termín: 31. máj 2015 nedeľa do 12:00

 
39
2
1

Ber ju takú aká je

septickdept / 21. Máj 2015 / Miniatúra

Vraví že by za ich matkou rada prišla
ale keď za ňou príde
stále rozpráva iba o krivdách
ktoré jej uštedrila jej matka ich stará mama
A stále rozpráva iba o Bezákovi
Vraj je z takej debaty unavená
Vraví sestra sestre
Chcela by som sa iba tak normálne porozprávať
Povedal som jej že ju musí brať
takú aká je že ona bude najskor
taká do konca života
To človek nemože naisto povedať
Zo dňa na deň sa človek može zmeniť
ale je to nepravdepodobné
Aj moj otec sa trápil so svojou
povahou až do konca svojho života
 
29
1
2

Ci pána

juliciz / 21. Máj 2015 / Rôzne / Zo súťaže  Spisovateľská súťaž: Pangram
Priehršť žŕďok dzigá do frndžalice a drmľuje s pôjdom, kde x púpät hňupí v pýche z béžovej tógy, čo pĺzne.


Uf, dúfam, že som na žiadne písmenko nezabudla, to bola drina! 
 
119
6
12

Talent byť nikým

Maxima Gali / 21. Máj 2015 / Rôzne
„Samaba, čo keby som išla navštíviť tvoju rodinu?“
Zarazila sa, skoro jej vypadli veci z ruky, hoci nič nedržala.
„Teraz neviem, to si sa preľakla od radosti, či od starostí? Nechceš, aby som poznala tvoju rodinu?“
„Pani moja, moja rodina nevie kde som zamestnaná.“
Jak nevie? To sa dá byť komornou budúcej šetovej ženy tak, aby o tom rodina nevedela? Dany zavŕtalo v hlave, čosi tu nehrá. Samaba pochopila ticho, ktoré nastalo akosi inak, tvári sa, že rozhovor doznel, nechala ho stratiť sa v diaľke ako hodený uvitý venček z kvetov do potoka. Dúfa, že trafí do mora a tam ho pohltia vody. Lenže on narazil na breh Daninej zvedavosti.
„Nevedia? Možno by som ich mala informovať. Ale tvoj zamestnávateľ tvoju rodinu pozná?“
„Nepozná. Viete, bezpečie rodiny je...“
Stála uprostred izby, kôpka nešťastia, smutne, akoby počula ortieľ. Všetci budú vedieť, čo robí.
„A odkiaľ ťa vlastne dosadili na také miesto? Konal sa nábor na miesto komornej? Nepotrebovali tvoje identifikačné papiere?“
„Nie, nábor nie. Pracujem pre tajné bezpečnostné. To len teraz mi nariadili pracovať pre vás. Na cudzie doklady. Je to bezpečnejšie pre rodinu.“
„A ako to, že nevieš zliezať balkón?“
„Ja mám byť nenápadná. Nemám vedieť zliezať balkón. Musím byť tak nenápadná, že skutočnosť nesmiem hrať. Šikovní ľudia sú pre tajné zložky veľmi nápadní.“
„Ale ba!“ Dany sa odmlčala. „Aj tak chcem poznať tvojich rodičov.“
„Pani moja, nechcite to po mne.“
„Však nie ako Daielčanka. Pôjdem tam ako tvoja priateľka.“
„A keď vás odhalia? Je malá pravdepodobnosť, že vás neodhalia.“
„Samaba, nerob si starosti. Ja tam pôjdem. Na návštevu. Ty nás zorganizuj, ako chceš. Ak budeš proti, tak tomu Sinovi, či ako sa volá, poviem, že je diletant, keď nepozná tvoju rodinu.“
„Dobre, pani moja. Zorganizujem vašu návštevu u našich,“ slová, aby zažehnala nebezpečenstvo, ale popravde, duch sa jej už namáčal do spleti príhodných výhovoriek vo vhodnejšom čase.
„To sa mi páči, keď si rozumná.“
Vyzná sa vo falšovaní dokladov, húta Dany.
„Pani, je to nebezpečné. Nerobte mi to,“ Samaba znovu skúša.
„Samaba, mám pre teba obchod. Nepôjdem k vašim, ale ty mi vybavíš miesto pilota na Raweg2. Našla som inzerát. Majú voľné miesto.“
„To nepôjde. Ste sledovaná osoba. To nie. Nie, nepôjde to. Viete, ja som ťažila z toho, že som nikto.“
„Ale vieš! Keď si si vedela vybaviť doklady a sám šéf bezpečnostného nemá o tom šajn. Darmo, si talent.“
„Pokúsim sa, ale nič nesľubujem.“
„Neboj, si talent.“

 
28
2
2

Tráva

MarkOs / 21. Máj 2015 / Báseň
Voda potok hory valy

Biela ruka, čierny meč

Myseľ, vôľa česť a sláva

Oceľ kvety prach a skaly 

Bolesť sila rýchlosť seč 

Slnko krv a poľná tráva
 
24
1
0

Hlad

Arnold Layne / 21. Máj 2015 / Poviedka

      Zázrak!
     Akoby jedným krátkym a ráznym seknutím prestalo liať, zaplátaný a zmáčaný rad mu však nie a nie uveriť.
     Boľavé chodidlá, v lepšom prípade obuté do vynosených bagančí sa stále, už niekoľko týždňov zabárali do riedkeho blata rozmočených, lesných ciest. Väčšina hláv to najprv prijímala ako výzvu, ktorú treba v každom prípade zdolať, no kilometre sa zákerne vrstvili na unavené plecia a keď ich bolo toľko, že pripomínali nánosy v ohyboch rozvodnených riek, postupne prepli na odovzdaný mód.
     V tom horšom sa čochvíľa vykĺzli z neforemných, premočených onucí a priamy dotyk pokožky s hnedou hmotou, ešte o trošku viac zabolel prehnane trpiteľskou hrdosťou.
     Vystrelil k centrám. Potom zas na chvíľu zmĺkol.
     Sprvu sa nad dlhočizným radom vznášalo nasrané: „Kurva mater!“ pred niekoľkými dňami však ustalo aj to.
     Bol to veľmi dlhý a zlomený rad.
     Potom som bol ja. Veriaci na zázraky. Účastník, či skôr obyvateľ radu. Každý deň sa zúrivo vrhajúci po hnusnom, vodnatom prídele. S plechovým ešusom na stopkách, vždy pripravený do minúty zožrať prídel svoj a ak treba, vrhnúť sa aj na prídel susedov, pokiaľ bol príliš slabý a začínal prehrávať boj s prírodným výberom. Vrhnúť sa na čokoľvek v dosahu cesty, pokiaľ to bolo nejakým spôsobom k skonzumovaniu.
     Preto ma vôbec neprekvapila vlastná reakcia po tom, čom som päťdesiat metrov napravo, na konci úzkej, do roklinky sa zvažujúcej lúčky zbadal veľkého, čierneho psa. Snáď člena rodiny, priateľa starých rodičov, hračku vnúčat.
     Celkom mimovoľne som zvesil z pliec starú karabínu, posunkom ukázal susedovi k zarastenému koncu roklinky a vykročil z hladivej anonymity radu. Stačilo však len niekoľko krokov, pes zbystril pozornosť a namieril do zahmlených, hnedozelených smrečín.
     Po celej večnosti som zaklial.
     Konečne!
Konečne sa hlava prebudila zo spiaceho módu a ja som bol naspäť vo svojej koži. S inštinktom hladného zabijaka smerujúci rovno ku svojej koristi. Trvalo len chvíľu kým som prešiel podmočenú čistinku, až k miestu v húštine, kde som ho naposledy uvidel.
     Vystopovať psa nie je ťažké.
     Správa sa dosť neohrabane a všade zanecháva podpisy. Okrem toho, ho to stále magicky priťahuje k ľudskému pachu. Toto je možno práve to definitívne TO, na čo v konečnom dôsledku všetky doplatia.
     Po niekoľkých desiatkach metrov ihličnatým podložím, kde-tu predeleným osamelým balvanom z vápenca, inde zas čistinkou s vysokou trávou som ho náhle uvidel. Stál na pomedzí lesa a jednej takejto čistinky. Pri skupine skál, tvoriacich vcelku bezpečný, prirodzený úkryt. Nechcel som stratiť iniciatívu takmer istým minutím v podvečernom šere, tak som sa pomaly, nečujne dvíhajúc karabínu k horiacemu lícu, posúval smerom k nemu. V snahe ukrojiť z metrov, ktoré nás delili.
     V tom som ho uvidel jasne.
     Nebol čierny.
Bol tmavosivý a mne sa v poslednom momente roztriasla ruka. Tak prebral iniciatívu miesto mňa. Zúrivo vrčiaci. Sliny vytekajúce z papule. Sedemdesiat kíl pripravených o sekundu vystreliť mojím smerom, zvaliť ma na vlhké ihličie a roztrhať ma ako vankúš.
     Hoci som mal karabínu stále nalepenú na líci, nenamieril som dobre a výstrel presvišťal ponad jeho hlavu. Zapôsobil však ešte lepšie ako som čakal. Zaskučal a rozbehol sa opačným smerom. S úľavou som si vydýchol, no len čo som sa spamätal zo zážitku a chcel sa dať na spiatočnú cestu, zbadal som povedomý predmet.
     Topánka. Hnedá koža. Zdá sa, že v časoch svojej slávy vcelku vkusná.
     Vykúkala spoza jedného z vápencov.
     S karabínou stále pripravenou brániť sa, jemne ako to len šlo, som sa približoval k balvanu. Stačilo len pár krokov a topánka sa zmenila na lýtko ukončené topánkou. To sa zas po chvíli zmenilo na koleno s lýtkom a topánkou. Z kolena s lýtkom sa razom stalo stehno s kolenom a lýtkom, až som nakoniec videl celú nohu. Ľavačku. Ležala zvalená na boku, odtrhnutá tesne pod bedrovým kĺbom.
     Bola žltá a strašne mastná.
     Prišlo mi zle a keby som mal čo vyložiť zo scvrknutého žalúdka, zrejme by som to vyložil hneď.
     Ovládol som sa, prehodil hlaveň cez plece a pobral sa späť cez smrečinu, k svojmu na chvíľu zabudnutému, od horizontu po horizont sa tiahnucemu radu, no kým som ju opustil otočil som sa, a uvidel som ho zas. Stál na pomedzí lesa a čistinky.
     Tentokrát opäť čierny.
     Myslím, že som si jasne všimol to voskové, čo držal v papuli, kým na mňa podozrievavo hľadel.
      Hlaveň ma stále kovovo chladila pri krku.
      Hlad si nevyberá.
      A keby aj…

   






 
56
2
2

Polievka

Kyrilov / 21. Máj 2015 / Aforizmus
Najlepšia je polievka zo zubov obesenca. Nechutí nikomu. 
11
0
0
20

Druhá postava 4/4

MarkOs / 20. Máj 2015 / Rôzne
Zo série  V sieti.
Zviezla sa výťahom dole a nasadla do malej kóje, vyzerajúcej ako pretiahnutá bublina zo skla, ktorých bolo pri stene haly mnoho a zadala číslo terminálu. Sklenená schránka sa jemne vzniesla a vyrazila veľkou rýchlosťou popri stene haly k jej vzdialenému koncu, míňajúc pri tom tesne iné kóje, ktoré sa jej rútili oproti. 

Davy sa mihali po Enolinej ľavici, ako potok tiel, tečúci obrovským tunelom, ktorý ale tiež plynul niekam dozadu. Celé to sprevádzalo len tiché nízkofrekvenčné bzučanie magnetického pohonu kóje
Až teraz bolo vidieť skutočný tvar haly kozmodrómu. Nebola to vlastne ani hala, ale skôr dlhý presvetlený tunel s koncom strácajúcim sa niekde v nedohľadne. 

Kója jemne spomalila, potom zastala a klesla zľahka k podlahe, hneď vedľa východu z terminálu, ktorý Enola zadala. Vystúpila a vybrala sa k neďaleko rozloženým laviciam. Za ňou ihneď niekto nastúpil. Kója sa zavrela, vzniesla a vyrazila preč. 

Enola sa rozhodla, že ho počká priamo tu. Tade totiž musel určite vyjsť.

Netrvalo to dlho a jej otec sa ukázal v hlúčiku formálne oblečených diplomatov. Harold Samuel Vatu bol už muž v rokoch s početnými vráskami na čele a šedivými vlasmi, ale jeho energický krok a prenikavý pohľad prezradzovali, že ešte dlho nebude starý. Sprevádzali ho dvaja roboti. Jeden niesol batožinu a ten druhý bol jeho osobný strážca, pridelený diplomatickým zborom. 

Keď vstala a vyrazila k otcovi, strážny robot skontroloval jedným pohľadom jej identitu a nechal ju prejsť. Až potom ju otec zbadal. Prekvapene zastal a s pozdvihnutým obočím sa vrelo rozosmial.
„Ahoj. Kde sa tu ty berieš?“ vyriekol prekvapene. Roztiahol ruky a objal sa z ňou.
„Ahoj. Chcela som ťa prekvapiť,“ povedala. „Cnelo sa mi.“
„Aj sa ti to podarilo. To je dávno čo si ma naposledy čakala.“
„Áno, tiež som si myslela. Povedala som si, že by nebolo zlé obnoviť tradíciu,“ odvetila s potmehúdskym úsmevom pozorujúc otcov ostro rezaný profil. Rýchlym posunkom sa rozlúčil zo svojimi spolucestujúcimi. 

Otec s dcérou sa vybrali pospolu k taxíkom stojacim obďaleč. Robot s batožinou zložil svoje bremeno v batožinovom priestore štvorsedadlového povozu a vyrazil späť k terminálu. Bezpečnostný robot počkal, kým si živo diskutujúci diplomat a jeho dcéra nasadnú na predné sedadlá a potom si sám sadol na zadné. 

„... to sú vážne podivné predpisy. Nechápem čo majú proti jednému telefonátu domou,“ povedala Enola. „Predsa to nie je žiaden zločin.“

„Vieš Zator je dosť konzervatívna planéta. Pri oficiálnych jednaniach sa požaduje od každého účastníka, aby sa mu venoval celou svojou mysľou a každé rozptýlenie sa považuje za urážku.“

„Aká hlúposť,“ povedala dcéra krútiac hlavou a roztopašne sa zasmiala. Pri tom pohybe sa jej dostali dlhé hnedé vlasy do čela. Napravila si ich ľavou rukou a znova sa z popod nich na otca zoširoka usmiala. 

On jej úsmev opätoval. Nesnažil sa ju ďalej poučovať. Dobre vedel, že nie je taká hlúpa, ako sa niekedy rada robila a že vedela niekedy prejaviť naozaj prenikavý intelekt. Boli to len dievčenské hry z ktorých čoskoro, ako dúfal, vyrastie. V duchu si poznamenal, že ju musí najbližšie zobrať zo sebou. Určite by jej prospelo, spoznať iné kultúry. 

Enola mu spomenula, že plánuje ísť na ten večer tanca na konci týždňa a on jej prezradil, že je tiež pozvaný. Dostal oficiálne pozvanie na tú plesovú parádu od jej organizátorov. To ju veľmi potešilo. Radovala sa z toho, že tam budú všetci pohromade. 

V živom rozhovore pokračovali celou cestou domou. Otec pri tom ani raz nenadhodil tému jej rozhodovacích problémov, aj keď o nich určite vedel. Mal v tomto dostatok dôvery vo svoju dcéru a okrem toho si bol vedomý toho, že ju s tým asi momentálne otravoval každý. Nechcelo sa mu kaziť dcérinu výbornú náladu. 

Cesta im zbehla rýchlo a za krátko už taxík pristával na nádvorí ich sídla. Vystúpili a pokračovali rovno do rezidencie, ešte stále zadratí do veselého hovoru. Robot lokaj, ktorý už čakal na nádvorí, sa ihneď ujal batožiny.

Zvyšok týždňa ubehol pre Enolu v očakávaní večera na ktorom padne konečné rozhodnutie. Paradoxne sa ale venovala všeličomu inému, než rozmýšľaniu o tom, ako by to rozhodnutie malo dopadnúť. Veľa času strávila spolu s Atarou zháňaním šiat na ten plesový večer. 

Nakoniec sa rozhodla pre belasú róbu z veľmi jemného, ale nepriehľadného materiálu ktorý za ňou bude pri tanci pekne viať a zároveň obopínať jej inak nahé, mladistvé, perfektne formované telo. Materiál pri tom trochu klamal oči, takže sa zdalo akoby po ňom putovali vlnky, ako na hladine tichého jazierka, do ktorého niekto vhodil kamienok. Atara mala o niečo podsaditejšiu postavu a preto sa rozhodla pre trochu tuhší materiál bordovej farby, ktorý výborne pasoval k jej tmavým, mierne kučeravým vlasom.

Obidve sa už nevedeli dočkať konca týždňa.
 
23
1
3

Stránkový deň

Dorota Dositova / 20. Máj 2015 / Aforizmus
Myslenie nebola jeho silná stránka. Počas stránkového dňa nerozmýšľal. 
24
2
1

Rozlúčka

avalon     / 20. Máj 2015 / Báseň
tlmený rachot
sa zmiesil
s
plynúcim časom

zaprášené okno
unikalo
staničnej prázdnote

stretli sa pohľady
boľavé výčitky
plaché povzbudenie

a

tichý šepot ...

 
108
8
9

O niektorom zle si stále myslíme že je to dobro

septickdept / 20. Máj 2015 / Miniatúra

Kedysi chodil hrbatý
Riť ešte doma
a hlavu už na železničnej stanici

Kedysi rečnil zo zápalom
až sa zadúšal plný emócií

To všetko zo seba vyhnal
a zbavil sa toho
Teraz už iba okráda ľudí
Zarába peniaze bez práce
Požičiava na úrok a necháva si 
zisk ktorý má patriť zamestnancom
V hlave mu hučí slovo dividendy
Slovo ktoré bez slova zisk by nebolo
 
15
1
0
Literatúra Básne a poézia Poviedky Pravidlá pre používateľov
Angličtina online Ako sa naučiť plynule anglicky v rekordne krátkom čase
Literárny portál Slavonica @ 2006 - 2015