Tvorba
Komunita

Články

Aug
02

V školke

septickdept / 02. August 2015 / Báseň

Hnevá sa doma Kristína:
"Všade sa nájde nejaký somár
čo sa príliš rozpína.
Dnes som pozerala na tú potvoru
čo stále do mňa vyrypuje a ona že:
ˇ"Co čumíš?"
"Nesmieš sa pozerať placho
Musíš pozerať ako bojovník
Na takých hlupákov platí bojový pohľad
Musíš pozerať pohľadom ala 
Hybský zbojník Pacho," radí jej sesternica
"Keď povie čo čumíš povedz jej:pozerám
sa aká si škaredá."
Ráno prišla do školky sesternica
a tá zlá zase:"Čo čumíš?"
A sesternica:"pozerám sa aká si škaredá."
A zlá tré-é-é-é-sk jej facku
A sesternica nelenila:tré-é-é-é-sk jej ju naspäť
Tá zlá iba pozerala ako obarená:čo si to
tá plachá hlupaňa dovolila
Od toho dňa už nemala s bojovníkom
chuť na hádky nuž čo stali sa z nich kamarátky

 
7
0
0
Aug
01

Zastavme sa bratia veď sa oni stratia

m / 01. August 2015 / Báseň
Zasraná cirkev. Moslimský židia s vierou. Modlitby zúfalstva nad sebou prináša úľavu v reholnom celibáte, ale s kurvami je pritom najlepšia sranda. Vraj viera je niečo skvelé. Niečo ako keď zapnem svetlo a svetlo sa zapne. Úplný úžas. Zázrak hodný upálenia. Satanové dielo. Kamene naňho. Krstím môj pympel menom Ježiš Kristus pretože je to spása všetkých žien ktoré sa budú k nemu modliť. Na kolenách. Presne ako Zuzka, alebo o týždeň neskôr, Martina a Lucka. Pri panne Marii matke mohamedovej tej skurvy vyschnutej piči zmanipulovanej Zeusom, fotrom herkulovym vládcom blesku a neba na Olympe Bagdátskom. Hrom do pútnikov blesky do matiek a reholné sestry nech hrajú futbal. Zadarmo vysmiaté piče židovské v tom moslimskom kroji. Fuj a peniaze si ľudia vážia. Najväčšie svinstvo satanove a každý bojuje proti sebe. Kurvy postavili kostol, upálili tam Krista a zasekli ho včase najväčšieho utrpenia, aby ho mohli prosiť, ďakovať, žiadať. Skvostné predjedlo pred nedeľným obedom. Troška si uľaviť od hriechu byť človekom. Vraj hriech. Defičný hriech ako genetika. Nesmrteľnosť a peniaze. Kňaz je super. Pán kaplán mon siňor rabín generál plukovník major selezián taliban. Človek čo musí srať. Pán pápež. Britská kráľovna hailujúca v novom čase. Voodoo iPhonu päť. Kurdi a babtisti. Pozor mormóni. Scientológia! Len poď a predaj dušu bohu. ZA NESMRTELNOSŤ! 
12
0
0

Pionierska šatka

Dorota Dositova / 01. August 2015 / Poviedka

V piatej triede nám súdružka hneď na začiatku druhého polroka dôrazne pripomenula, že každý pionier musí budovať a brániť socialistickú vlasť a byť vždy pripravený. Mali sme to dokázať povinnou účasťou na nejakom krúžku. Podarilo sa mi vyhnúť mičurinskému aj krúžku Modely sovietskych lodí. Krúžok Posedenie pri samovare sa zdal byť pomerne neškodný. Mali sme tam piť čaj, jesť pirôžky a spievať Pusť vsegda budet solnce ...

Problém nastal hneď v prvý deň. Na krúžok bol povolený vstup iba v pionierskej rovnošate. Sukňu a košeľu som našla, ale pionierska šatka chýbala. Prehádzala som všetky skrine, ale márne. Šatka akoby sa pod zem prepadla. Prvý raz mi to súdružka odpustila, ale na ďalší týždeň sa situácia zopakovala. To už bolo vážne a pedagogička na mňa začala hľadieť ako na podvratný živel.
Bez šatky som vytŕčala medzi ostatnými. Bola som zlým príkladom, vredom na tvári triedy a hrozilo, že nakazím aj ostatných. Učiteľka mi udelila pokarhanie a pohrozila vylúčením z PO SZM. Do žiackej som dostala poznámku na päť riadkov. Bolo mi jasné, že rodičom niečo také ukázať nemôžem.

Doma sme kúrili uhlím a tak som dostala skvelý nápad. Žiacku so zahanbujúcou poznámkou som hodila do pece a dúfala som, že spolu s ňou zhorí aj môj problém. Vydýchla som si a chvíľu som mala pocit, že som sa vyhla katastrofe. Nebolo to tak. Čoskoro som zistila, že namiesto jedného problému mi vznikli dva.
Klamala som na všetky strany. Rodičom som tvrdila, že som žiacku zabudla v škole, prípadne že si ju nechala súdružka, aby mi zapísala známku. O stratenej šatke pre istotu ani slovo.
Učiteľov som naopak presviedčala, že som žiacku zabudla doma, že šatka sa musí oprať, požičala som ju kamarátke a tak podobne.

Pár dní sa mi to celkom darilo, ale potom bolo ZRPŠ a všetko prasklo. Rodičia prišli domov rozzúrení a dožadovali sa žiackej a šatky. Kričali, že sa nedostanem na vysokú a celý život budem čistiť záchody, ale vtedy mi to ešte bolo jedno. Ponad hlavu mi lietali slová ako kádrový posudok a ideologická cenzúra. Nerozumela som im, ale bolo mi jasné, že situácia je vážna a v hre je moja budúcnosť. Nedalo sa nič robiť, museli nastúpiť slzy. Trochu ich to obmäkčilo, ale okrem "stratilo sa" zo mňa aj tak nič nedostali.

Bola som už síce na hračky veľká, ale v tejto kríze som si zobrala do postele svoju obľúbenú bábiku - bábätko. Už dlho som sa s ňou nehrala. Vybrala som jej z krabice pyžamko a začala som ju prezliekať. Keď som jej vyzliekla dupačky, neverila som vlastným očiam. Bábika mala na sebe plienku z pionierskej šatky. Vybozkávala som ju od radosti. Moja budúcnosť bola zachránená.
Zo žiackej už bol síce natrvalo popol, ale nakoniec sa všetci zmierili s tým, že som namiesto nej používala obyčajný zošit. Žiacka našťastie nebola symbolom budovania lepších zajtrajškov, takže moja pionierska kariéra touto stratou príliš neutrpela. Od verzie "stratená" som ale nikdy neustúpila.


 
27
3
2

Chlapec prepadol

septickdept / 01. August 2015 / Báseň

Padám padám celý rok
padám padám do hĺbok
Neučím sa už som dolu
prepadol som to je skok

Buchol som až zatriasla sa zem
a bol som nižšie o stupeň

Mám tu zase kamarátov
ale ma to trápi
že všetci kamaráti
čo som s nimi bol od prvej
že aj bezo mňa je im hore hej
Mňa to však zomlelo
na koho to zviesť?
Samozrejme na otca!
Chvíľu ma rozmaznával
a chvíľu bol prísny no...

Mama chcela tak a oco inak
mama vravela:" nie je schopný 
sa sám naučiť musíme sa
učiť spolu a oco:"ja mu ukážem
ako a potom nech sa učí sám
a ja ho budem iba kontrolovať"
Myslím že chcel ma chváliť
chcel ma kontrolovať
za známku odmenu dávať
napokon to vypálilo tak
že sa prestal o mňa zaujímať
Nedával mi už prácu
Moje bolo rozhodnutie
neučiť sa...rozbroje rodičov
som využil na svoj pád
prestal som sa učiť poslúchať
Som ako kamarát z áčka
jeho otcovi je však jedno
či v žiackej bude jednička
či pätka... neverím že sme
na tom rovnako verím že
nepadnem  tak hlboko

Celý rok som na to kašľal
Vobec som nepremýšľal
nad tým že to príde raz
že aj na psa príde mráz

Spomínam ako sme s kamarátmi
vyliezali  pri kostole na staré olivy
stretávali sme sa tu keď sme išli zo školy
rozprávali sme sa aké dejú sa vo svete divy

Nesmiem dopadnúť ako kamarát z áčka
prepadol a vzdal to a z toho boľu
chodil poza školu

Je to hrozné prepadnúť
teraz to už viem
ale nesmiem to vzdať
musím sa hneď pozviechať
Keby som sa teraz na učenie vykašľal
ešte hlbšie by som padal
Chodil by som poza školu
ako kamoš z áčka
bližšie by som bol k nejakému problému
Zrazu by som zbadal že hlbšie padám
Ťažko by som sa veru zbadal
Ako kamarátka z béčka
U nich vraj nad slnko bolo jasné
že to otec zavinil jej mama vravela
na čo siahol všetko pokazil
celú rodinu stiahol do hlbín
Kamarátke z béčka sestra vravela:"Padali sme 
stále do väčšieho a väčšieho svinstva
brat neposlúchal boli s ním problémy veľké
navyše tiež prepadol ale ja som
stále verila aj keď sme padali stále
do väčšej a väčšej hlbočiny
verila som že raz otec bude iný
vravela som si moja viera veľká je
že raz bude všetko dobré
 
16
0
0

Smrtiace dumky

Kyrilov / 01. August 2015 / Miniatúra
Pútnik onemel. Pozrel sa na svoju ruku. Je to ruka a nie je to ruka, vraví si. Kto sa díva? Alebo je tu len dívanie, ktoré sa deje? Bez toho, kto by ho vykonával. Kto sa pýta túto otázku? Pútnik onemel ešte väčšmi. 
22
2
0
31

Večerné tiene

MarkOs / 31. Júl 2015 / Rôzne
Zo série  V sieti.
"Ide tvoja matka," povedal udýchane. I Enole trochu trvalo, než sa vrátila do reality a pochopila jeho slová. Začala si uhladzovať pokrčené šatstvo a rozcuchané vlasy. Tarus jej činnosť napodobňoval. Radšej od nej trochu odstúpil a sadol si na okraj lôžka. 

Keď do miestnosti vstúpila Miriam Amélia Watu, mohla spozorovať, že sa niečo udialo, iba ak podľa mierneho rumenca na tvárach mladého páru. Tarus vedel, že tá žena má určité podozrenie už dlhšie, ale nedala na sebe nič poznať.

"Večera je pripravená. Môžeme stolovať," povedala prosto. Vzala svoju dcéru okolo pásu a vybrali sa von z miestnosti. Tarus ich nasledoval. 

Dostali sa do moderne zariadenej jedálne, kde bolo prestreté na tmavosivom kamennom stole. Onedlho k nim dorazil aj pán domu a posadali si. Robot lokaj kmital okolo, podával jedlá a snažil sa byť vždy po ruke a zároveň neviditeľný. Ako hlavný chod sa podávalo akési údené a varené mäso zo zeleninou a k tomu chutné víno, takmer bez obsahu alkoholu. Bolo toho niekoľko chodov a Tarus vedel identifikovať naozaj len zeleninu a to mäso, aj keď nevedel prísť na to, z čoho len môže byť. Enola mu vysvetlila, že bolo vyrobené na jedenie a nikdy nebolo súčasťou zvieraťa. Žiadne zviera kvôli tomu nemuselo zomrieť. 

Niektoré pokrmy mu chutnali dobre, iné zaujímavo a iné zase tak nezvykle, že do nich len raz zobol a nechal ich na tanieri. Väčšinou pri stole hovorila Enola podporovaná matkinými otázkami. Tarusovi to nevadilo. Rád ju počúval, keď rozprávala. Hovorila o tom, ako sa dostala do Dorienu a ako tam v kruhu jeho rodiny strávila zimu. Prezradila im, že Tarus je synom náčelníka a teda čosi ako následník trónu, aj keď to, čo tam mali, nebola monarchia, nanajvýš tak konštitučná. Mladík aj Harold Watu sa do hovoru zapájali len sporadicky, ojedinelou poznámkou, alebo keď ich priamo oslovili. 

V jednom momente si Enolin otec chcel dosoliť obed a práve sa začal obzerať po soľničke, keď ju Tarus k nemu posunul po stole bez vyzvania. Starší pán sa trochu prekvapene pozrel na mladíka a potom si ju vzal. Odkedy ho Harold Watu poznal, to bol prvý prejav toho, že je niečím zvláštny. A to toho mladíka pozorne pozoroval od toho okamihu, keď sa prebral z bezvedomia. Všimol si síce otrasený výraz lekára, ktorý opúšťal jeho izbu v lekárskom centre, krátko po tom, čo odtiaľ mladík vyšiel. Vyzeral, akoby zostarel najmenej o desať rokov a celý bledý ich bez rozlúčenia narýchlo opustil. Ale to nič nedokazovalo, skôr ešte viac zahmlievalo. Teraz sa zase prejavilo čosi, čo sa dalo preložiť, ako značná dávka empatie, alebo aj nie. V starom politikovi počal klíčiť akýsi nejasný nápad.

Enola naďalej rozprávala a mladíka zaujalo, že zámerne vynechala niekoľko príhod, ktoré sa týkali jeho schopností. Zrejme chcela nechať na ňom, kedy s tým vyrukuje a otvorene prejaví svoje nadanie. Dostala sa vo svojom rozprávaní až k bodu, kedy sa dostali do siete a to zaujímalo aj Tarusa, keďže si z tej histórie nič nepamätal, vzhľadom na to, že ju strávil skoro celú v bezvedomí. 

Tieto udalosti opisovala trochu nadľahčene, ale on z nej cítil, koľko bolesti pri tom prekonala a koľko zúfalého odhodlania v sebe musela nájsť, aby ho zachránila. Jeho srdce zahorelo vďačnosťou.

Kým on sledoval Enolu, jej otec sledoval jeho, až v ňom dozrelo rozhodnutie jednať na rovinu a osloviť ho priamo. "Tarus," upútal mladíkovu pozornosť. "Moja dcéra o tebe povedala v lekárskom centre niekoľko vecí, ktoré sa ťažko veria. Tvrdila, že máš isté dosť nezvyklé schopnosti."

"A vy chcete mať istotu či som podvodník, alebo skutočne telepat," povedal na rovinu a prosto Tarus. Pre zmenu teraz mlčali ženy a vyjavene ich oboch sledovali. "Potrebujete dôkaz, ktorý by vám dal túto istotu, aby ste vedel, koho ste si to pozval pod svoju strechu."

"Áno," odvetil trochu neisto Harold Watu. To čo od neho teraz počul, ešte nič nedokazovalo. Na to mohol prísť jednoduchou logikou a s istou dávkou empatie. Nemienil sa nechať presvedčiť tak ľahko.

"Chápem to. Som hosťom vo vašom dome a tak máte právo odo mňa požadovať úprimnosť." 

Harold vatu videl v mladíkovej úprimnej tvári, že buď bol vychovaný podľa vyspelého morálneho kódexu, alebo je neuveriteľne dobrý klamár. Na jeho slová len prikývol.

"Tak vám to dokážem," pokračoval Tarus. " Je tu čosi, čo som si na vás všimol, už keď sme sa stretli prvýkrát. Sprevádzalo vás to i v tých najšťastnejších chvíľach, ako temný tieň vznášajúci sa kdesi na pozadí. Je to strach z neznáma, ohrozujúceho všetko. Strach z temnoty, šíriacej sa diaľavami vesmíru a pohlcujúcej jeden svet za druhým. Strach, že by sa tá temnota mohla dostať až sem, k vašej rodine." Odmlčal sa a začal sa s vážnou tvárou vŕtať vidličkou v jedle. "Aj mne to robí starosti," dodal nakoniec.

Pri stole panovalo dlhé ticho, ktoré nakoniec prerušila Enola. "Otec, o čom to hovorí? Čo sa deje?" zvýšila hlas a pozerala sa pri tom s obavami v očiach striedavo na otca a na Tarusa. 

"Harold?" pridala sa aj jej matka.

Harold Watu nakoniec dokonale a neodvolateľne presvedčený o mladíkovej úprimnosti, sa zdráhavo rozhovoril a povedal im o odmlčaných svetoch. O podivnej nákaze nekomunikácie, ktorá sa šírila od okraja ľuďmi obývaného vesmíru a o stále sa rozširujúcej oblasti, v ktorej sa strácali všetky prieskumné lode, vyslané Spojenými svetmi.
 
58
4
4

Príliš domáca

septickdept / 31. Júl 2015 / Báseň

"Vstaneme čím prv"
vraví brat dedovi
idú zabíjať sliepku
ja neznášam krv
ja som sa pozerať nechcela
Nemám odvahu aby som živého
tvora zabila
ešte k tomu keď sa z neho kotkodák ozýva
"Čo veď to iba sliepka sek a hlava jej odletí
obarím ju oškubem a odpad hodím do smetí
Ej bysťu chcel by som ťa vidieť na opustenom ostrove
keby si niekde sama ostala a my na druhom konci
ty by si jedla kokosové orechy a my s tvojím bratom
lukom by sme zastrelili opicu
keď zoskočila by nejaká zo strechy nášho domčúrika 
opekali by sme opičie mäsko mňam-ham
Počíhali by sme si na gazely a večer by sme v mori ryby chytali
paličkou rybu po hlave ťuk a má to bez múk

Varí stará mama zo sliepky polievku
dedo vraví:"to je voňa už si chutím"
"príliš domáca ...z domácej polievka
no fú-ú-új mastnotu domácu v polievke neznášam"
hnusí sa babka
"Ani paradajkovú by som nezjedla ani deťom ju nedávam
"Ty ich ale učíš babka ale im to sprotivuješ
čo nie si ticho bez toho by polievočku
zo sliepky doma vychovanej jedli s chuťou a rýchlo
Odnaučila si ich takto žemlovku jesť
a pritom tak ju mali radi a teraz už s ňou
nie sú kamaráti...ododnes už  polievka
príliš domáco im vonia  a to len preto že sliepkam
prilepšujem a okrem zrna dám im aj trávy
Povedal dedo babke:
"tak nedám im zelené a budeš ju mať ako v obchode
bez domácej vone.... to znamená čo?"
že to čo chovám nie je ošidené"
Babka nato:"sliepky máš veru pekné tučné zdravé
ale príliš veľa domácej vone
a hnusí sa mi jesť ich keď ich vidím ako sa boria v blate"
Dedko začal žartovať:"Ja mám také ťažké kačeny
že sa po krky zabárajú do blata
A mám také ťažké holuby že prebárajú škridlu"


 
28
0
0

Pani Gunárová a pán Gunár

septickdept / 31. Júl 2015 / Báseň

Vyčíta pani Gunárová pánovi Gunárovi:
"A pane minule som vám doniesla malinu
zo stromovej maliny-moruše a vy zlý 
prehovorili ste mi neprávom do duše
Vymŕzali ste sa pane:"nekvalitná 
nešľachtená-to nie je pravá malina"
Dodnes si na tú drzosť spomínam
Čo by ste mali byť radi pane že sa o vás
zaujímam že vám niečo dám...trochu vďaku pane!

 
17
0
0

Medúza trubkovitá

Maxima Gali / 31. Júl 2015 / Poviedka

cca rok napísania 2007, moja vykopávka

      Dnes bolo pekne, tak som odskočila z roboty do obchodov. A čuduj sa svete, čo tam nemali: medúzu trúbkovitú, zaručený prostriedok na upokojenie zdvihnutej hladiny promile v rodine. Naposledy, čo ma nechali identifikovať pohodené telo, prišli jeho guruovia, oživili ho, dobili baterky a zase ho nechali u mňa trčať. Okamžite som to kúpila, hoci som nemala ani peniaze, ani kreditku. Čo ak potom nebudú mať? Utekala som s tým z obchodu preč do práce, oni za mnou. Chytili ma až v kancelárii, kde sa nado mnou zľutovali kolegovia poskytnutím vlastných peňaženiek. Veď dobrý skutok nechodí po horách, ale po ľuďoch. Spoločne sme lúštili návod, takže keď som dorazila do nášho bývaníčka preplneného váľajúcimi sa fľaškami pod váľandou, za stolom, pod vaňou, v skriniach, mala som naštudované, čo a ako. Nemohla som mu to namiešať do jeho obľúbeného nápoja, nakoľko by bolo podozrivé, ponúkať mu ho. Čakať, že si naleje práve z fľaše, do ktorej mu to prichystám. To nemôžem riskovať. Však som sa už niečo nariskovala v tomto smere. Vždy vyčuchal, ktorej sa nemá dotknúť. Vtedy to bol jed. Tak som obsah primiešala do kyslých rybičiek, tým nepohrdne. Maškrta.
      Kolembal sa na vychudnutých tyčkách, hlava sa mu mierne kývala na strany opisujúc pri tom oblúčiky, ako keď sa pohojdáva bábka na špagátikoch. On v priestore doslova (Jeho výraz. Doslova som x, doslova som y, doslova som všetko. Za x a y dosať šťavnaté označenia ľahšieho pohlavia z venuše a pohlavných orgánov oboch pohlaví.) plával, úsmev doblba a asi takýmto spôsobom dával najavo, ako dobre mu je a že mu chutí. Zbaštil nastražené, nebolo kedy. Lups ho tam! Odplával, vznášajúc sa cez chodbu k posteli, zvalil sa na ňu, lapil kŕčovite hlavu do dlaní a začal vykrikovať otrepané šťavnatiny.

     Ťažkým krokom, ani čoby kráčajúc na večnosť, som zaľahla do postele v druhej izbe a počítala do... čo ja viem do koľko... do rána. Celý týždeň som počítala do rána. Sekáčik by bol o niečo rýchlejší, lenže nebol originálny. Okukané veci nemajú potrebný grif. Nemusí byť vo veciach gracióznosť, vkus, no na originalitu si potrpím, hoci by okolo mňa mali visieť neestetické chuchvalce. Každý máme svoje radôstky.
A potom to začalo. Liezlo to z neho. Tenunké mäkké pijavice, hnedé rúrkovité mikrohovienka. Vytvorili sa mu diery po celom tele, na nohách najviac, na tvári menej. Vyliezače viseli, pripomínali šnúrky plávajúcich gubiek v akváriách, čo ťahali všade zo zadného otvoru so sebou. Nebol to pohľad „dvakrát“, ale kedy naňho naposledy bol voľajaký pohľad. Nič až tak z normy.

     Jemu sa čosi nepozdávalo. Ráno sa rozhodol, že chce k lekárovi. Nech si tam ide. To bude lekár pozerať, čo za vymoženosť si dnes človek nekúpi! Aj sa k nemu rozhýbal, lenže dvacka sa dá rozumnejšie preinvestovať a o dve hodiny sa dotackal, pričom mu oné niťovky viseli z tváre. Brrr, toto sa mi tu bude špatľať, kým to nezaberie. Padalo to z neho po chodbe, aj na koberec v obývačke. Teda vám poviem, v živote som sa toľko nenavysávala. Aj tak bolo treba byt zbaviť prachu. Odkedy je u nás problém, nič ma nebaví. Poriadok je to posledné, čo sa dá robiť. Prvá je posteľ a plakanie do vankúša. Ale zaberalo. Očividne chudol a to som myslela, že už nie je z čoho. Kostlivec z koncentráku s vyziabnutým pohľadom, tvár vyformovaná do tvaru lebky. Všetko z neho padalo. Gate, aj hovienka.

    Naraz prestal piť, ani neviem ako. Oni to snáď vynašli! Sám od seba a od tých niťoviek! O mesiac už začal rozprávať súvislé, zmysel majúce, vety. O pol roka začal dávať do poriadku rozbitý byt, o rok už pracoval.
- Susedo, to čo sa mu stalo? Čo mu to visieva z tváre?
   No hej, toto si všimne.


 
22
0
0

Hluchá spomienka

-R-K- / 31. Júl 2015 / Báseň
Hluchá spomienka


zahral som ti
zopár vecí
napísaných
len tebe

prikývla si
a dívala sa
nikam

odgitarím
je ticho

zo všetkých nástrojov
čo som mal
v rukách
si najdokonalejšia

stačilo naladiť
a hrala
si sama

 
47
2
0
30

Dve upírky

septickdept / 30. Júl 2015 / Báseň

Táňa má rada tetu Stanku
Počúvala Táňa včera svoju mamku
chválila mama tetu Stanku:
"Liezla na mňa choroba
a ona nereptala skočila mi pomohla
Táňa načúvala mamku a tá jej vraví:
"ty moj malý dospelý
už nech si v postely

Táňa má rada tetu Stanku
maľuje jej obrázky z veľkej lásky
Dnes priniesla siTánička do obchodu papučky
Do obchodu kde pracuje mamka aj Stanka
Oni dve so Stankou budú dve predavačky
Tak má tetu Stanku Táňa rada
že jej povedala:"budem ti vravieť už iba Stanka
Ja budem teraz akože tvoja mama
a ty moja dcéra prišli sme do obchodu kupovať
a ty budeš otravovať že všetko chceš
že chceš hen tie šaty čo nosia veľké
že už si veľká dáma

Na druhý deň prišla Táňa do obchodu a povie:
"Pozri Stanka dnes som bola s ocom na kúpalisku
cestou domov mi kúpil oco bábiku Monster
a podivaj Stanka má aj rožky na hlave

Stanka vezme díva sa a povie:
"ukáž sa? nemáš aj ty rožky na hlave? máš
ukáž zatlačím ti ich"
Táňa hnevá sa ale nedá si:
"Ty máš rožky určite tiež" prezerá si bábiku povie:
"Mamku kúsne do ritky..."
A Stanka na to:"a mama teba
a budete dve upírky"
Táňa sa už smeje

Na ďaľší deň Tánina mama vraví Stanke
svojej kamarátke:
"Neviem čo to vošlo do Táni celú noc plakala
vraj som ju vo sne naháňala že som bola upírka
ona ma prosila:"maminka prosím ťa nechaj ma
a ja som povedala:"Nenechám ťa to určite
ja budem upírka a ty človek budeme vedľa seba
každá v jednej truhle dcéra mama
Chlácholila som ju:"  nenaháňala som ťa Táňa
to bol iba sen som tu pri tebe ja tvoja mama
pozri som upírka? nie mám ťa rada
 
116
1
7

U zubára

avalon     / 30. Júl 2015 / Poviedka
Kvílivé pískanie vŕtačky zosilnelo. Tento nervy dráždiaci zvuk sprevádzalo kvičanie statného zakáľajúceho prasaťa. Zrazu zostalo ticho. Iba kvikot a chrčanie svine ešte chvíľu doznievalo.
Žeby tu za týmito dverami... preboha živého..., zhlboka som sa nadýchol.

Sedel som v čakárni a nervózne žmolil vreckovku. Dvere ordinácie sa konečne otvorili. S bolestivo skrivenými perami a huhňavým ručaním z nich vyrazil statný tridsiatnik s vreckovkou pevne pricapenou na spuchnutom líci. Z očí mu cícerkom tiekli slzy.
Ale ho doriadili potvory, s hrôzou som zašepkal a zopakoval si otčenáš. Po chvíli sa veraje dverí znova rozčapili. Zárubňu zatarasila statným zadkom bacuľatá sestra. Ráznou fistulou jej z mäsitých ústočiek vyletelo:
„Sťatý, pán Sťatý!“ Bol som na rade. S podlamujúcimi sa kolenami som sa horko-ťažko postavil.
„Tu!“ zakričal som vydesene, ale chlapsky.
„Vy ste Sťatý?“
„Nie. Vlastne áno.“
S poslednou štipkou odvahy som vstúpil do ordinácie. Posadili ma do kresla.
„Tak čo to tu máme?“ začal doktor zvesela.
„Vraj šialené bolesti šestky vľavo dole!“ zapískala falzetom sestrička, pričom nakúkala do mojej karty.
„Šestku už nemám, osmička, zub múdrosti ma bolí!“ skríkol som.
„Otvorte ústa!“ zaznel prvý povel doktora a už sa mi aj špáral v papuli.
„Ajajaj! Zlomený zub s obnaženým krčkom! A ešte aj diera ako klobúk, ha, ha! To nevyzerá dobre...“ zafrflal skôr pre seba, ale tak aby som to počul aj ja.
„A aha ho, naozaj je to zub múdrosti, mudrlant bez ľúbosti, prehnitý... itý... ečný... ičitý,“ spokojne si pobzukoval.
Medzitým mi sestra navliekla na krk bledozelený podbradník.
„Ja ho nepotrebujem, nie je mi zle, nebudem vracať!“ bránil som sa.
„To nie je kvôli vracaniu! To je na to, aby sa vám nezašpinila košeľa krvou.“
„Ja budem krvácať?“
„Áno, tú hniličku musíme vytrhnúť!“ pomädlil si ruky zubár.
„Pri vyrieknutí tohto rozsudku som skoro zamdlel...“
„Vypláchnite si ústa!“ znel ďalší povel.
Dezorientovaný som uchopil pohár s voňavou, alkoholom presýtenou tekutinou a odhodlane zvolal: „Na zdravie!“
„Vypláchnuť, nie vypiť!“ zajačal môj trýzniteľ.
Vzápätí sa s pohľadom chladnokrvnej šelmy naklonil nad moju hlavu a zreval: „Papuľku otvorte dokorán!“ a bleskovo mi strčil kovovú paličku priamo do zdroja bolesti. V ryku som trhol hlavou. Teraz som zamdlel naozaj.

„Čo s ním?“ počul som sestru. „Dajte mu pár razantných zaúch, aj tak o tom nebude vedieť!“ prikázal jej doktor.
O chvíľu mi na lícach tvrdo pristáli štyri nadzvukové stíhačky. Prebral som sa.
„Bude to bolieť?“ značne oťapený som plný strachu položil otázku.
„Bude!“ povedal lekár s uštipačnou rozkošou a drasticky mi pichol anestetikum.
Po chvíli uchopil kliešte, zacvakal mi nimi pred očami a kým ma oblieval studený pot, krúživými pohybmi zápästia ma zbavil mojej bolestivej oštary.
„Ďakujem, nebolo to až také hrozné,“ uškľabil som sa s úľavou.
Chcel som odísť, ale sestra ma zastavila. „24,73!“ vypískla sucho.
„Čoho?“ spýtal som sa začudovane. „Eur!“ zasmečovala.
Fajn, v duchu som sa potešil a natiahol ruku.
„Pán Sťatý, to vy nám dáte 24,73 €!“ zavrčala baba jaga.
„Ja!? A za čo!? Veď som vám už daroval zub! Starožitnosť! Ešte chcete aj peniaze?!“
„Bol poškodený,“ utrúsil lakonicky zubár. „Škodka...!“
Striga začala nervózne vysvetľovať: „Za každý úkon u nás musíte zaplatiť!“
„Obrali ste ma o zub a ešte za to mám aj platiť? To myslíte vážne?!“
„To myslíme vážne!“ štekla ešte raz s hrozbou.
„Ale veď som poistený!“ zabľabotal som.
„To nestačí na pokrytie nákladov,“ odvrkla.
„Dobre teda, ale vráťte mi môj zub!“ zreval som.
Doktor zvedavo nakukol do pľuvátka: „Keď sa vám ho podarí vyloviť, je váš...,“ povedal opatrne.
Z výlevky zafŕkanej krvou sa na mňa škľabila iba tmavá diera. Ten zkurvysyn ho zahodil.

Zaplatil som. Ako cenu útechy som dostal nečitateľnú účtenku. Zdrap papiera s hieroglyfmi, ktorý som si doma na pamiatku vložil do skleného rámu.
Občas sa naň zahľadím. Hnev, ktorý pri tom pociťujem, posilňuje môjho ducha a dodáva mi silu do ďalšieho života.

 
128
7
15

Prešporská deva

Marek Lucián Švec / 30. Júl 2015 / Báseň
Spávať chlapom nedávaš,
keď razom večer vychádzaš.
Nie si veru ľahostajná,
ani starcom neochvejná.

Ráno zavčas prebúdzaš sa,
abys' krásu neprespala.
Zato večer neospalá
nedáš pozor, zapáčiš sa !

A to veru, na tú nôtu,
prihrá tomu za úsmevom.
Že by múdrosť tvojmu veku
pristala by, neúrokom.

No však zaraz, ten u stolu
už sa strojí pred zrkadlom
a ty ako za úkolu
čelíš jeho neúspechom ! 
17
0
0

Lucas 4.kapitola (18*)

Alexandra Velká / 30. Júl 2015 / Poviedka
Zo série  Lucas
Lucia sedela v kresle otočenom presne oproti hodinám na stene. V záklone, s hlavou položenou o opierku uprene sledovala sekundovú ručičku zvažujúc, či by ju silou vôle dokázala zastaviť. Lebo ak, tak teraz. Ručička sa aj tak opäť pohla a prezradila, že do štvrtej už ostáva len minúta.
Lucasove dvere boli zatvorené. Zamyslela sa, či má vyššiu prioritu zákaz otvárania tých dverí, alebo sľub príchodu na štvrtú. Rozhodla sa, že ak bude mať chuť ju potrestať, aj tak bude jedno, čo vyhlási za dôvod.
Tridsať sekúnd... Pätnásť... Vstala. Opravila si sukňu, podišla k dverám. Zhlboka sa nadýchla a otvorila.

Telefonoval, stojac chrbtom k dverám. Na zvuk otvorenia sa prudko otočil s evidentne prekvapeným výrazom. Keď ju zbadal, prebehol pohľadom na hodinky. Späť k nej, mávol, nech vojde.
„Povedal som všetko.“ Zdôraznil do telefónu, kým za ňou zatváral dvere. „Uhm. Ako dlho?“ Pokračoval nerušene v hovore. Odsunul hosťovskú stoličku spred svojho stola do stredu miestnosti a gestom Luciu vyzval, nech si sadne. Nedíval sa na ňu, kým tak urobila, len prešiel k sedačke a vzal z nej zjavne pripravenú kravatu. Jednu z dvoch. V duchu sa pousmiala nad výberom, aj sama uznala, že na tmavohnedej koži operadla sa červené kusy hodvábu ozaj vynímali. Ostal stáť, kravatu si začal premieľať v prstoch a sústredene počúval niekoho na druhom konci linky.

Lucii stúpal tlak ešte rýchlejšie, ako pred dverami.
„Zavolaj mi hneď, ako to budeš mať. Vďaka.“ Ukončil konečne hovor a mobil položil na stôl. Stále jej žiaden pohľad nevenoval. Obišiel stoličku, vzal jej ruky a zviazal ako včera. Možno trochu jemnejšie, ale pevnosti nebolo čo uprieť. Postavil sa pred stôl, zadkom sa oprel o hranu. Nohy si preložil v členkoch , ruky strčil do vreciek nohavíc.
„Tak môžeme začať.“ Široko sa usmial, neskrývajúc drzosť a vyzývavosť svojho pohľadu.
„Uhm,“ snažila sa znieť pokojne.
„Aké máte ukončené vzdelanie?“ Opätoval jej pokojný tón.
„Gympel. Máte to aj v životopise.“ Odpovedala až príliš ležérne. Odrazil sa zadkom od stola, urobil k nej jeden krok, natiahol ruku k vrchnému gombíku jej blúzky, ktorý rýchlym pohybom hneď aj rozopol a oprel sa naspäť:
„Odpovedajte celou vetou a slušne. Dobre?“ Usmial sa. S pevne zovretými perami jemne prikývla, takže pokračoval:
„Dobré dievča. Aké máte ukončené vzdelanie?“ Pokúsila sa hlbokým nádychom znížiť tlak, ktorý jej po tejto pochvale od zlosti prudko stúpol, ale odpovedala:
„Gymnázium Ladislava Sáru v Bratislave.“
„Máte ukončený nejaký kurz? Ekonomika, účtovníctvo, neviem čo?“
„Nie.“ Pokrútila hlavou.
„Hm. Odkiaľ viete robiť také tabuľky?“
„Ani neviem. Presne.“ Mykla plecom, dívajúc sa do koberca. Odrazil sa od stola, krok k nej, rozopol ďalší gombík.
„Skúste to ešte raz.“ Vyzval ju už opretý o stôl.
„Aasi internet. Nie je to také ťažké.“
„Aha, internet? Ja som to študoval štyri roky, pred nejakými desiatimi a nebol som schopný si na postup spomenúť. A vám na to stačil internet?“
Rozhodla sa ignorovať jeho pochybovačný tón a len súhlasne kývla hlavou. Krok k nej, gombík.
„Celou vetou a slušne.“ Povedal dôrazne.
„Pardon. Tak áno, stačil mi na to internet.“
„Ok... Neverím.“ Odrazenie, krok, gombík. Rozopnutie tohto už dovolilo zahliadnuť jej podprsenku – čierny satén, bez čipky. Prebehlo mu mysľou, či také nosí bežne, alebo len dnes kvôli nemu. Tušila, že ju bude vyzliekať? Vrátil sa k nej duchom aj pohľadom:
„Zmeňme tému. Na akom aute to jazdíte?“ Usmial sa ešte širšie. Ona sa naopak zamračila – toto mu stačilo?
„Ehm, je hnedé.“ Dostala zo seba po chvíli.
Prekvapením nadvihol obočie a neveriacky na ňu pár sekúnd civel. Na reakciu sa zmohol až po chvíli:
„Srandujete, však?“ Znel dôrazne.
„Aani nie. Nejaký bavorák. Asi.“
Tentokrát sa k nej priblížil veľmi pomaly a rozvážne. Práve tak isto rozopol aj gombík a kým odhŕňal látku tak, aby bolo vidieť čo najviac jej pokožky, ona pokračovala:
„Som žena, nevyznám sa v autách. Naozaj.“ Prešiel špičkou ukazováka po okraji jej podprsenky , počkal, kým ona zalapá po dychu a pozrel sa jej do očí:
„Vy si NAOZAJ myslíte, že vám toto zožeriem?“
„Lucas, prosím vás, ...“
„Kašlite na to!“ Skočil jej do reči. „Vy dnes na milosť veľkú šancu nemáte.“
Ťažko prehltla. Pokúsila si v duchu opakovať, tak ako včera, že sa nemá čoho báť. Strašenie mu ide, ale určite by jej nič vážne neurobil. Zhlboka sa nadýchla a skúsila to znova:
„To auto nie je moje. Je požičané a hnedé a BMW. A má štyri kolesá. Proste neviem!“ Chvíľu sa na ňu díval, potom si založil ruky na prsia. Vedel, že klame. Proste to vedel. Ale robila to celkom slušne. Chvíľu rozmýšľal a keď sa pohol, zazvonil telefón. Zdvihol ho takmer okamžite:
„Áno? ...Super.“ A položil.
„Nechám vás chvíľku samu.“ Dotkol sa hánkami jej tváre, keď prechádzal okolo. „Nikam mi nechoďte.“ Uškrnul sa a skôr, ako ona podráždene odfrkla, už za sebou zatváral dvere.

Prvých päť, desať minút čakania sa jej zdalo byť v poriadku. Ale každou ďalšou chvíľkou v nej silneli nepríjemné pocity. Čo také tam má, že je ochotný odísť od nej, v tomto stave? Chytalo ju veľmi zlé tušenie, že to s ňou bude mat niečo spoločné...
Keď sa konečne otvorili dvere, udialo sa to s takou razanciou, že si nebola istá, či ostali v pántoch. Vzápätí ich zabuchnutie ňou myklo tak isto a do jej krvného obehu začal prúdiť adrenalín v ohromných dávkach. Lucas ju obišiel a stojac pred ňou chrbtom hodil o stôl nejaký spis. Ten hlučne pristál, ale Lucas sa stále opieral dlaňami o stôl a dýchal tak prudko, že to bolo nie len vidieť, podľa dvíhania sa jeho ramien, ale aj počuť. Nedovolila si ani ceknúť. Prešla možno aj celá minúta, kým sa otočil k nej. Nahnevaný pohľad, ktorý jej venoval, ju zaskočil. Prehltla a čakala. Čím dlhšie sa na ňu díval, tým nahnevanejšie vyzeral. Ruky voľne spustené vedľa tela zaťal do pästí.
„Naposledy.“ Dostal konečne zo seba ľadovým hlasom.
„Naj-vyš-šie-ukon-če-né-vzde-la-nie!“ Slabiky prudko odsekával a priam štekal. Prebehla pohľadom z neho na stôl a na spis. Sekundu rozmýšľala a skúsila:
„Už som...“ začala. V tej chvíli k nej jedným skokom doskočil. Zdrapol jej blúzku oboma rukami a v sekunde ju roztrhol na dva kusy. Gombíky sa ešte hlučne kotúľali po podlahe, kým jej hrubo trhal zvyšky látky z ramien. Uvoľnil jej ruky od stoličky, aj keď zviazané k sebe ich nechal. Ľahký kúsok nábytku odkopol preč a Luciu postavil čelom k svojmu stolu, o ktorý sa zasa oprel. Založil si ruky a prepichujúc ju zúrivým pohľadom čakal.
Začala chápať, že je naozaj zle. Nebolo ťažké si domyslieť, čo je asi v tom spise, ale koľko tam toho je? Pozerala sa na neho už iba sekundu, aby vzdala tento boj, alebo aspoň túto jeho časť:
„Som inžinierka ekonómie na Karlovej univerzite. Management stredných a veľkých podnikov v medzinárodnom prostredí.“ Díval sa jej do očí a mlčal. Sekundu, dve. Potom sa prudko postavil, obišiel ju a zo zadu chytil za pás, čím jej narušil balans a už stačilo iba voľnou rukou chytiť okraj sukne a strhnúť ju dole. Jej výkrik si nevšímal, len v spodnej bielizni ju opäť vyrovnal do stoja a postavil sa pred ňu. Porazenecky vydýchla a dokončila:
„Tiež mám MBA a momentálne som pred skúškami na PhD.“
Natiahol sa za jej podprsenkou, na čo sa inštinktívne strhla a ustúpila o krok:
„Fakt už nič iné nemám!“ Vykríkla obranne. Čo vzápätí oľutovala, lebo tieň hnevu, ktorý mu preletel očami, sa nedal vysvetliť nijako dobre. Veľmi pomaly sa vyrovnal, ešte pomalšie prešiel za jej chrbát. Celou šírkou dlane jej chytil krk pod bradou, stlačil a dvihol ju hore tak, že sa musela postaviť na špičky. Oprel si jej chrbát o seba, k uchu jej pritlačil pery a ticho, ale tvrdo zašepkal:
„Ešte raz urob niečo, čo som ti nekázal. Ešte raz neurob niečo, čo od teba chcem, alebo skús ešte zaklamať. A sľubujem, že ma budeš prosiť o milosť. Rozumieme si?“ Jej prikývnutie si skôr domyslel, než by mala šancu sa v tom zovretí pohnúť čo i len o milimeter. Pomaly ju pustil a počkal, kým chytí stabilitu. Potom zdrapol oboma rukami podprsenku a vo chvíli už aj tá padala na zem. Lucia sebou mykla, ale dokázala neurobiť ani krok. Kým sa spamätala, Lucas stál pred ňou.
„Aké jazyky ovládaš?“
„Hovorím...“ preskočil jej hlas.“ ... plynule po anglicky, nemecky, rusky, španielsky a poľsky. Som začiatočník v maďarčine.“ Oblízla si pery.
„Ok.“ Predniesol takmer spokojne. „Na akom aute jazdíš?“
„Sedmičkový bavorák.“
„Odkiaľ také auto máš?“ Mračil sa.
„Požičané. Písané na firmu.“
„Požičaný sedmičkový bavorák? No to musíš fakt dobre fajčiť.“ Sarkazmus skryť ani nechcel a uraziť ju chcel aspoň tak, ako sa práve cítil on sám.
Lucia pár sekúnd mlčala a rozmýšľala. Pokúsila sa skryť, že jej pohľad opäť ubehol k spisu a skúsila:
„Na toto si nie som istá, ako chceš, aby som reagovala.“
Znechutene odvrkol: „Nijak.“

Nastalo ticho. Lucas si rukou prehrabol vlasy, chvíľu len tak stál a potom si k sadol na svoju stoličku za stôl. Premeriaval si Luciu pomalým pohľadom zhora až dole a späť. Trochu sa pomrvila, ale nepohla. Škodoradostne sa uškrnul.
„Dobre.“ Vyhlásil po chvíli. „Takže z neschopnej baby s gymplom sa vykľula veľmi bystrá ženská s najvyšším možným vzdelaním, aké sa u nás dá dosiahnuť... Na vrchol máš evidentne aj iné klady, o ktorých teda nepochybujem...“ Dal si záležať, aby jej pri týchto slovách hľadel na nahé prsia. Odvrátila pohľad, na čo zareagoval hneď:
„Pozeraj sa na mňa!“ Radšej poslúchla.
„Mimochodom,“ začal a opäť sa sarkasticky uškrnul. „Sú pravé, alebo je to tiež sponzorský dar?“ Zhlboka sa nadýchla a až po výdychu odpovedala:
„Na toto si tiež nie som istá, ako mám reagovať.“ Nepriateľský a nahnevaný tón zakryť nedokázala. Vstal a idúc k nej odsekol: „Tiež nijako.“
Položil dlaň ľavej ruky na jej chrbát, aby nemohla cúvnuť a druhou jej surovo prešiel po prsiach. Drzo jej hľadel priamo do očí a bez hanby si vychutnával všetko, čo v nich mala – prekvapenie, hnev, bezmocnosť. Čím hrubšie sa k jej prsiam správal, tým viac zadržiavala dych. Vedel, že to nie je vzrušením, že je to iba ohromná zlosť. Ale práve to mu robilo radosť a tlačil stále viac. Pokúsila sa uhnúť, čomu rukou na jej chrbte zabránil a pritlačil si ju ešte bližšie k sebe.
„Lucas, to bolí!“ Vykríkla a chvíľu trhala spútanými rukami.
„Super!“ Zašepkal sadisticky, keď prestala, ale na prekvapenie zjemnel. Prebehol jej pohľadom po tvári, rukou stále dráždiac prsia, hoci už jemnejšie. Takmer sa zľakla, keď si uvedomila, že na pery jej hľadí akosi dlho. V tej chvíli si to uvedomil aj on:
„Ozaj lákavá pusa. Človek by na ňu mal aj chuť, keby nevedel, čo všetko si do nej strkáš.“ Pustil ju tak prudko, že zakolísala.
„Takže s týmito tvojimi danosťami,“ pokračoval pokojne, ako keby viedol pri stole debatu s obchodným partnerom. „Prečo si tu? Myslím, prečo robíš celý deň kávu a prenášaš papiere za smiešne peniaze? Evidentne máš na to byť minimálne manažérom.“
„Hm... Páči sa mi moja práca.“ Odpovedala neurčito. Zamračil sa:
„Chápal by som, že chodíš do práce, lebo ti to ten tvoj nabijak nakázal. Aby si ho neotravovala celý deň, vyšupoval ťa na päť, šesť hodín preč. Ok.“ Nenechal sa vyrušiť jej urazeným nádychom. „Ale prečo asistentka?“
„Lucas, ja neviem, ako inak odpovedať. Mám túto prácu rada. Aspoň do nedávna som mala.“ Poslednú vetu zašepkala evidentne viac pre seba, ako pre neho.
„Tak inak. Prikázal ti niekto robiť vyslovene asistentku?“ Vyrovnal sa a unavene prehol chrbát. Nečakala jeho pohyb a trochu sa strhla. Zamrzol uprostred pohybu a prekvapene na ňu pozrel. Potom sa zamračil, veľmi pomaly vyrovnal chrbát a práve tak pomaly jej pohľadom prebehol celé telo. Potom ešte raz a skonštatoval:
„Netlčie ťa. To by bolo vidieť. Takže sa bojíš, že to urobím ja? E-e, to by si ma musela veľmi nahnevať. A aj to by bolo len také výchovné, na zadok.“
Lucia si čím ďalej, tým menej bola istá, či ju jeho slová viac zarážajú, prekvapujú, alebo hnevajú. Nedokázala verbálne reagovať, tak len mlčala a počúvala.
Lucas k nej podišiel a jemne jej uvoľnil putá.
„So mnou je to jednoduché.“ Pokračoval, keď si už Lucia trela odreté zápästia. Položil jej otvorenú dlaň na tvár, potom do vlasov, tie jej pohladil:
„Ty budeš poslúchať a ja ti nebudem robiť zle. Hm?“ Aj by na neho vyštekla, ale vo chvíli, keď sa začalo zdať, že by táto šialená situácia mohla konečne skončiť, si to nechcela dopriať. Takže pokračoval on:
„A ak ti náhodou napadlo, či mám v pláne ťa znásilniť...“ Trhla sebou tak prudko, že si ju rukou v jej vlasoch pevnejšie pritlačil k sebe a stíšil hlas: „...tak nie. Naozaj sa nepotrebujem dostať do potýčky s chlapom, ktorý svojej kurve dovolí šoférovať také auto.“ Roztiahli sa jej zreničky, nadvihla obočie a otvorila ústa a zalapala po dychu. On ale považoval svoje slovo za posledné, takže ju pustil. 

Prešiel k skrini, vybral z nej jednu zo svojich košieľ. Podal ju Lucii, ktorá potrebovala ešte pár sekúnd na spamätanie sa a až potom sa po oblečení natiahla.
„Menšiu už nemám,“ znel skoro ospravedlňujúco, „budeš si musieť vyhrnúť rukávy. Sukňa je celá.“
Bez ďalšieho pohľadu ju obišiel smerom k svojmu stolu a sadol si. Vzal zo stola nejaké papiere a začal sústredene čítať. Spamätala sa relatívne rýchlo. Vkĺzla do košele i sukne a zapínajúc gombíky sa pohla k dverám. Pred nimi zastala, pozapínala sa, upravila rukávy aj veľmi široký pás košele. Zdvihla hlavu trochu vyššie, prešla si rukami po sukni, nadýchla sa a otvorila dvere.

Až keď ich za sebou zavrela, Lucas položil papiere, bezvládne si skryl tvár do dlaní a tie celé s buchotom položil na stôl...
 
40
2
1

Som slabý plameň

jacqomo / 30. Júl 2015 / Báseň
Horím, zhasínam, zanechávam popol,
zostávajú už len holé kosti.
Stúpam len aby ma niekto zas skopol,
život je sviňa a ja žiaľ sprostý.

Koľko krokov po tŕňoch ešte zvládnem?
Koľkokrát zvládnem vstať ak zas spadnem?
Teplé lúče slnka zrazu sú chladné,
horím, zhasínam, som slabý plameň.

Stúpam k oblakom, drobný šedý dym,
konečne bez limitu, krutosti.
Čo dostal som naveky v sebe ctím,
bez výčitiek a trpkej ľútosti.
 
45
4
2

Denisa

Maxima Gali / 30. Júl 2015 / Poviedka / Zo súťaže  Spisovateľská súťaž: Bez zmyslu
- Kde je Denisa?
- Dáš si kávu? – otočila sa, nebude dobré postaviť sa priamo, treba natiahnuť čas.
- Už ju išli hľadať – vyhŕklo s nej, očami do zeme, aby sa význam vety nespojil s ňou. Iba oznam, nič viac.
- Čo išli? Kde je?
- Neboj sa. Nájdu ju.
- Čo sa stalo? – hlas sa prepadal, akoby týmto spôsobom mohla veci, ktoré ešte nepoznala, ale vyzerali neprijateľne, urobiť neexistujúcimi.
- Deti boli v lese.
- Aj Denisa?!
- Však bola s deťmi. Dávali pozor. Počkajme. Nájdu ju.
- Pozor?! S deťmi? Ty si ju pustila s deťmi do lesa?!
- Ona chcela ísť.
- Ako si ju mohla pustiť s deťmi? Ty si s nimi nešla? Veď nepočuje!
- No a deti nevidia? Videli ju. Dávali pozor.
- A čo sa stalo?
- Naraz jej nebolo. Musela im odísť. Oni jej hovorili, aby stála na mieste.
- Oni ju nechali niekde stáť? Samú?
- Počkaj. Chlapi ju už hľadajú. Aj môj išiel, aj Láďo, aj dvaja Handrovci. Musela odísť, keď jej kázali ostať.
- Ako jej kázali? Veď nepočuje!
- Deti s ňou vedia rozprávať.
- Asi nevedia, keď sa stratila.
- Nestresuj. Počkajme. Daj si kávu.
- Nič nechcem. Idem za nimi.
- Kam pôjdeš? Sadni. Na! – položila kávu na stôl – Cukor?
- Dve lyžičky.
- Ako ste ju mohli nechať samú? – rozkričala sa na chlapca, čo vošiel do kuchyne.
- Teta, dievčatá ju strážili.
- Všetci ste ju mali strážiť! Nemala si ju s nimi pustiť – osopila sa znovu.
- Už ju našli – vbehol do kuchyne ďalší chlapec.
- Je v poriadku?
- Neviem. Našli ju.
- Počkajme, za chvíľu prídu – sadla si k Denisinej matke.
Do kuchyne sa vovalili dvaja muži, tri dievčatá a Denisa. Denisa sa smiala skoro ako nepríčetná. Oči jej chodili po všetkých prítomných. Rehot prechádzal v hlasné zasekávané škreky a nesúvislo zo seba vysypala – Jao sa schouvaola. Skríuvaška.
- No vidíš. Je v poriadku – otočila sa k Denise a pomaly jej hovorila – Nemôžeš. V lese. Skrývať. V lese musíš byť s deťmi. Rozumela si? Denisa. V lese s deťmi. Nie sama.
- Ty si myslíš, že ti rozumie? Strážiť si ju mala.
- Rozumie.
- Nerozumie. Už ju k vám viac nepustím.
- Pre mňa. Nepusti. Mne ju netreba. A čo? Doma ju uviažeš?
 
61
3
5

Pre buchtu s drevenými korálkami

-R-K- / 30. Júl 2015 / Báseň
Pre buchtu s drevenými korálkami


vedeli sme odkiaľ sme
a nenávideli to tam
roztiahla si
perute

pristáli sme
až za veľkým močiarom
porodila si mi
krásny svet

nevládal som
žiť a zabúdať
nechcel som ťa tam nechať
prebrodil som sa späť

krv pot slzy a bahno
sa zmiešali dokopy
a ja ich mám teraz
v každom záhybe
tela a spomienok
len preto že som nedokázal
tých pár špinavcov
tu
nechať v tom
samých

 
24
0
0

Sladký domov

MarkOs / 30. Júl 2015 / Rôzne
Zo série  V sieti.
Pre Tarusa sa týmto dňom začalo obdobie spoznávania cudzieho prostredia a cudzorodých ľudí. Nech sa obrátil kamkoľvek, narážal na samé neznáme veci a nič mu ani náznakom nepripomínalo domov. Snažil sa smutné myšlienky naň zahnať spoznávaním nového. A že bolo čo spoznávať. Počnúc oblečením, ktoré naozaj nebolo veľmi odolné a vyrobené bolo z jemu absolútne neznámych materiálov. Budovy tu nikde nekončili a nech sa pohol kamkoľvek a pozrel hocikam, vždy narazil jeho zrak na stenu, takže mu neustále chýbal priestor. Ľudia tu vyslovovali slová rovnako tvrdo, ako Enola. Hovorili strašne rýchlo a neustále museli čosi robiť a niekam sa ponáhľali.

Jednou z najväčších podivností preňho boli všadeprítomné roboty. Na každom kroku na nich narážal. Bolo ich takmer toľko, ako ľudí. Hlavne tie antropogenné formy ho desili. Vyzerali ako ľudia, až na trochu čudné sfarbenie kože a chodili a rozprávali úplne ľudsky, ale boli to len neživé stroje. Preňho bol ten rozdiel ešte zreteľnejší, než pre ostatných. Bol zvyknutý na to, že cítil každú živú bytosť okolo seba a i keď na ňu vedome nemyslel, vedel že tam je, teraz sa ale často ľakal, keď sa za ním objavil dajaký úslužný robot, ktorého necítil a ani nemohol cítiť prichádzať. 

V poznávaní toho, čo sa ako ovládalo sa mu prekvapivo ukázali byť nápomocné jeho mimoriadne schopnosti. Stačilo mu len sledovať myseľ niekoho, pri ovládaní týchto vecí a zakrátko sám vedel, čo a ako má robiť, aby dosiahol požadovaného výsledku. 

Celkovo sa mu zdalo, akoby jeho nadanie, kým sa nachádzal v bezvedomí, prekonalo znova skok smerom nahor. Buď to, alebo sú tunajší ľudia obzvlášť ľahko čitateľní. Cítil ich okolo seba cez steny a budovy, cítil ich stovky, ako sa hemžili chodbami a ulicami tohto podivného ľudského mraveniska. Ak ho človek zaujímal, stačilo mu, aby sa trochu sústredil a hneď uvidel až na dno jeho duše. Snažil sa, veľmi neprejavovať svoje nadanie, keďže sa Harold Watu a jeho rodina a nakoniec aj personál lekárskeho centra rozhodli túto jeho stránku pred verejnosťou zamlčať.

Čo to znamená, že je okolo neho istý politický a mediálny rozruch zistil, ako náhle opustil budovu, v ktorej mu zachránili život. Než sa dostali k vozidlu, ktoré ich malo odviezť k Enolinmu domovu, zablýskalo sa možno tisíckrát, ako si ho s Enolu vyfotili malé lietajúce stroje, ktoré dievča idúce po jeho boku a držiace ho za ruku nazývala reportérskymi dronmi. 

Nastúpili do taxíku, vzniesli sa a vyštartovali takou rýchlosťou, až mu z toho bolo zle a musel bojovať s nutkaním zvracať. Vozidlá sa mihali po stranách ich taxíku i pod ním a nad ním. Až teraz mal Tarus možnosť vzhliadnuť skutočné rozmery siete. To, čo zo zeme vyzeralo, ako tenké nitky križujúce oblohu, bolo v skutočnosti široké cez kilometer a plné dopravných i servisných tunelov a obytných častí, nákupných centier, kancelárií a všetkého čo vyspelá aglomerácia potrebovala k životu. Tiahlo sa to po stovky kilometrov od jedného stĺpu siete k druhému a obklopovalo, ako riedka pavučina nejakého monštruózneho pavúka, celú zem. 

Zo svojím nikým neriadeným taxíkom preleteli len neveľkú časť jedného ramena, ale i tie masy ľudí, ktoré uvidel za tú krátku cestu, sa mu zdali priam neuveriteľné, až absurdné. Čím viacej toho videl, tím väčšmi sa mu scvrkával v mysli jeho domov, jeho milovaný Dorien. Konečne pochopil rozdiely vo veľkosti a počte. 

Pokým takto leteli a on cez okná sledoval nové prostredie, mihajúce sa okolo, Enola usadená oproti, ho sledovala zamysleným pohľadom. Pozrel sa jej do očí a na chvíľu sa v nich stratil a všetok ten rozruch za oknami prestal byť dôležitý. Vedela to. Vedel že to vedela. Videla mu to na očiach a jemu to vôbec nevadilo.

Ako náhle pristáli pred sídlom Watu, prišiel im v ústrety jeden z tých humanoidných robotov, ktoré Tarus nemal v láske. Prišiel po ich batožinu a netváril sa vôbec urazene, keď zistil, že si zo sebou žiadnu nepriniesli. Jednoducho sa len otočil a vpochodoval odkiaľ prišiel. Nasledovali ho. Najprv vstúpil Harold vatu a jeho manželka a potom Enola s Tarusom. 

Odniekiaľ z domu sa ozvalo upozornenie, vyslovené mužským hlasom bez emócií:
"Neautorizovaná osoba bez identifikácie!" 

Tarus sa zrazu nemohol ani pohnúť. Akoby ho zovrela akási neviditeľná sila 

"Vyžadujem autorizáciu," pokračoval hlas. 

"Otec," vyslovila nahnevane Enola. 

Harold Watu sa prekvapene pozrel na svoju dcéru, na Tarusa a potom kamsi neurčito do priestoru.
"Udeľujem autorizáciu jedna. Plný prístup na dobu neurčitú," povedal a ako náhle dohovoril, zovretie okolo Tarusa sa uvoľnilo a on sa mohol konečne pohnúť. "Prepáč mi to," prihovoril sa mu previnilo. "Mohlo ma to napadnúť. To je bezpečnostný systém. Nespoznal ťa, tak ťa zastavil. Je to už istá doba, čo sme tu mali naposledy návštevu, tak mi to neprišlo na um."

"To nič," povedal len Tarus, trochu otrasene. 

Zaviedli ho do miestnosti, ktorá mala slúžiť ako jeho spálňa. Bola plná svetla, vkusne zariadená a mala vlastnú kúpeľňu. Bol trochu sklamaný, že Enola má spálňu pomerne ďaleko od tej jeho, ale len do doby, než zistil, že jej rodičia majú tie svoje v úplne inej časti rozsiahleho sídla. Pripadalo mu čudné, že spia každý vo svojej vlastnej posteli v oddelených miestnostiach a nie spolu, ako by podľa Dorienských zvyklostí manželia mali, ale nekomentoval to.

"Enola, ukáž prosím nášmu hosťovi, kde čo je a ako sa to používa," oslovil mladú ženu jej otec. 

"Musím si vybaviť pár hovorov."

"Ale nebuď dlho," ozvala sa jeho manželka. "Chcem, aby sme dnes spoločne povečerali. Chystám slávnostnú večeru."

"To si nenechám ujsť," odvetil s úsmevom. Obidvaja sa vzápätí vytratili. Otec za pracovnými povinnosťami a matka robiť dozor nad prípravami večere. 

Hneď ako osameli, ujala sa Enola odhodlane svojej úlohy sprievodcu a ukázala mu kúpeľňu s vibračnou sprchou ktorá nepotrebovala vodu na očistenie tela a vysvetlila mu funkcie umývadla a toalety. Celú dobu ho pri tom častovala vševediacimi pohľadmi. 

Potom prešli späť do spálne a ona mu povedala, aby si skúsil ľahnúť na zvláštne tvarované lôžko, uprostred miestnosti. Bolo po stranách vyvýšené, takže ako náhle si ľahol, skĺzol do miernej priehlbne v strede. Nebolo to nepohodlné, aj keď iné, ako spanie na nemocničnej posteli či závesných posteliach v akých sa spalo v Doriene. Enola sa k nemu zohla, akoby ho chcela pobozkať, ale namiesto toho čosi stlačila na okraji lôžka. To čo nasledovalo bolo čudné. Akoby mu niekto odčerpal viac než polovicu váhy tela a on sa tak trochu nadniesol. Už neležal na lôžku celou svojou váhou. Skôr sa oň len trochu opieral, ako jemné pierko, keď niekam dopadne. Necítil sa bezpečne a zašmátral rukou po mieste, kde predtým čosi stlačila Enola. 

Trafil na prvýkrát to správne tlačidlo, nadnášanie ustalo a on znova klesol plnou váhou do lôžka. Zvonivo sa zasmiala a vysvetlila mu, že to lôžko trochu ruší gravitáciu, aby človek mohol pohodlnejšie spať. Pomyslel si, že on sa určite vyspí lepšie bez toho. Okrem toho sa aj tak ešte musel naučiť, čo to tá gravitácia vôbec je. Bolo mu jasné, že ho čaká ešte veľa učenia, než trochu pochopí princípy, na ktorých to tu na sieti funguje. 

Zodvihol sa z lôžka a pristúpil k Enole. "To je všetko?" povedal s úsmevom, hľadiac jej hlboko do očí.

"Áno," odpovedala s rovnakým úsmevom aj pohľadom. 

Pristúpil ešte bližšie a odhrnul jej vlasy z čela. Potom urobil to, čo chcel od chvíle, čo sa prebral z bezvedomia. Bozkávali sa dlho a vášnivo. Ruky tápali pod oblečením a kto vie kam by to bolo zašlo, ak by nebol v jednej chvíli pocítil, že sa ktosi blíži. Lôžko bolo neďaleko a vášne bolo v ovzduší až až. Jemne sa od nej oddelil.
 
49
4
4
29

Skrytý svet

Lucie- / 29. Júl 2015 / Báseň
Zhasnite svetlá ! 

Oddajte ma tajom
čierno čiernej noci. 

... 

Luna obklopená
očami blčiacimi vášňou,
žiariacimi klenotmi. 

Chladná tráva.
Bosé nohy
tancujúce pulzom eufórie.

Život. 

Ach, koľko spontánnosti ! 
Rozbité okovy.
Letiace slová ticha. 

Voľný svet 
skrýva sa v noci. 

Skrývam sa ja. 

 
58
3
5

Bociany

skald     / 29. Júl 2015 / Poviedka
„Mama, mama! Bociany prilietajú!“

Udychčané tmavé dievčatko so zapletenými vláskami pribehlo k svojej mame, zaneprázdnenej prípravou placiek. Na jednej ruke malo špinavý obväz, zaschnutý od krvi a v tej druhej zvieralo slamenú bábiku.
Mama na ňu len smutne pozrela a pohladila ju po hlave.
„Poď sa pozrieť, koľko ich letí,“ prehováralo ju dievča s užasnutými očami.
Nechala sa prehovoriť.
Obe sa chvíľu dívali na časť oblohy zatiahnutej majestátnym kŕdľom bielych bocianov, rozvážne mávajúcich krídlami, ktoré prelietavali vysoko nad ich hlavami. Mama potom knísavým krokom odišla venovať sa obedu. Zakrátko nato ten pohľad omrzel aj dievčatko.
Malá zvedavka sa usadila do tieňa pri otvore do chatrče a veselo vrtela nohami, na ktoré sa jej snažili usadiť vždy prítomné muchy. Pohľad mala pritom upretý niekam nahor, ako vždy keď ju zamestnával nejaký problém, ktorý treba premyslieť.

„Mama? Mama? Mamaaa?“
„Áno?“ vydýchla s naučenou trpezlivosťou zaneprázdnená žena.
„A odkiaľ letia tie bociany?“
„Neviem, Yehya. Letia však určite odniekiaľ, kde by im bolo zle, odniekiaľ, kde by ich zabil chlad a sneh, vieš?“
Dievča sa na chvíľu zamyslelo, no ďalšia otázka sa z jej úst vynorila takmer okamžite.
„A čo je to ten sneh? Je to horšie ako vojaci?“
Mama rozhodne pokrútila hlavou a napila sa čerstvej vody, ktorou ponúkla i Yehyu.
„Je to taký biely mokrý mrznúci prach, ktorého môže z oblohy spadnúť veľmi veľa. Zakryje všetko a spôsobí aj, že sa vody riek a jazier premenia na nehybnú studenú masu, ktorá sa nedá zlomiť zobákom. Bociany by kvôli tomu zahynuli, to preto sa sťahujú,“ vysvetľovala žena a pokračovala v hnietení cesta silnými rukami.

Yehya sa netrápila zdanlivou nekonečnosťou svojich otázok. Keď bolo niečo nejasné, bolo treba tomu prísť na koreň. V najhoršom prípade to odsunúť na neskôr, do času, kým nestretne niekoho, kto jej bude vedieť odpovedať. Držala takto na pamäti nevysvetlené záhady ako napríklad:
prečo je piesok žltý a ona hnedá, keď na ňu i na piesok dopadajú rovnaké lúče slnka;
prečo mama vyvádzala akoby Yehya mala zomrieť, keď ju zasiahol kus šrapnelu a trochu krvácala z ruky a prečo mama len prevrátila oči, keď minule Yehyina staršia sestra začala silno krvácať medzi nohami;
prečo dospelí ľudia dokážu nevidieť v tých druhých samého seba a navzájom si neustále ubližovať...

„Mama?“ pokračovalo vo svojej nehybnej púti za odpoveďami dievča. „A prečo sa nepresťahujeme aj my, keď tak robia bociany?“

Žena odtrhla pohľad od diaľav. Na chvíľu odložila cesto a kľakla si vedľa svojej dcéry.
Potom ju objala a dlho držala vo svojej náruči.
 
75
8
5
Literatúra Básne a poézia Poviedky Pravidlá pre používateľov
Angličtina online Ako sa naučiť plynule anglicky v rekordne krátkom čase
Literárny portál Slavonica @ 2006 - 2015