Tvorba
Komunita

Články

Okt
24

Aj kohút z gazdovského dvora môže byť miláčikom?

Pavol z východu kraj / 24. Október 2014 / Cvičný článok / Pre zadanie  Cvičenie: Domáci maznáčikovia
Neviem, či kohút z gazdovského dvora patrí k domácim miláčikom, ale možno áno. Aká je teda definícia domáceho miláčika? Chcem mať v tom jasno. Nejdem ju hľadať vo wikipédii ani v inej elektronickej encyklopédii. Ani neviem, či sa také pojmy hľadajú práve tam. Ako sa poznám, pravdepodobne by som tam nenašiel odpoveď, ktorá by mi dovolila skonštatovať, že som našiel, čo som hľadal. Domáci miláčik je podľa mňa zvieratko akéhokoľvek druhu a čeľade, ktorému prejavíme toľkú lásku a nehu, akú by sme možno neprejavili ani niektorým našim ľudským priateľom. Lásku a nehu voči domácemu miláčikovi môžeme prejavovať viacerými spôsobmi:
Pravidelným maznaním sa s objektom nášho často až prehnaného záujmu.

Sústavným hladkaním jeho srsti  a to aj vtedy, keď nie je perfektne čistá a navoňaná najnovšími trendovými prípravkami zo zvieracieho kozmetického salónu.

Závalom príjemností v podobe prívetivých milučkých slovíčok a to aj vtedy, keď nás miláčik štve, že nás to privádza až do stavu počiatočného i pokročilého šialenstva a najradšej by sme ho kvôli jeho rozmarnému správaniu vyhodili z idúceho auta niekde hlboko v lese.

V neposlednom rade pestrým jedálničkom, ktorým by nepohrdol ani ktorýkoľvek náš ľudský priateľ. 

Taktiež zvýšeným hygienickým štandardom, aký si možno nedoprajeme ani my, sami.

A nakoniec dlhými prechádzkami s naším miláčikom, teda ak je schopný kráčať povedľa nás na vôdzke alebo inom prostriedku pripútania k svojmu majiteľovi. Domáceho miláčika musíme brávať na prechádzky bez ofučanej tváre, inak to hneď vycíti a prestane žrať. To som počul v istej zvieracej poradni.

Neviem s určitosťou povedať, či tieto spôsoby prejavov lásky a nehy platia aj pre ríšu hmyzu, najmä toho bodavého a nepríjemne otravného. No, kto by už sústavne hladkal ovada hovädzieho alebo osu obyčajnú či sršňa? Ja teda nie! Takže definíciu domáceho miláčika mierne reparujem do tohoto znenia: "Domáci miláčik je zvieratko takmer akéhokoľvek druhu a čeľade, ktorému ... " a ďalej to už platí ako predtým.
.
Okľukou, ale predsa sa dostávam ku kohútovi z úvodu. Možno bude mať tá okľuka svoje opodstatnenie. Uvidíme!

Mám veľký dvor a každý deň v čase od 8.00 do 16.30, bez ohľadu na to, či je zimný alebo letný čas, sa po ňom prechádzajú moje štyri sliepky a kohút. Budú sa tade prechádzať až do chvíle svojho prirodzeného alebo neprirodzeného skonu. Hrabú sa v pôde a väčšinou aj čosi vyhrabú. Nemajú špecifický stravovací vkus. Zožerú takmer všetko. Minule dokonca jedna zo sliepok prehltla kúsok z odlomenej kostičky, ktorá patrila evidentne niekomu inému. Potom sa dusila niekoľko týždňov, až sa pobrala na zvieraciu večnosť. Asi som podcenil celú situáciu a nevenoval som prehĺtnutej kostičke toľko pozornosti, lebo predsa sliepka nepatrila k mojim miláčikom. Myslel som, že sa to samo vyplaví.  Nevyplavilo sa. Potom som musel pracne hĺbiť jamu do tvrdej, trochu zmrznutej pôdy, lebo aj zvieratá majú právo na dôstojnú rozlúčku a primerané miesto posledného odpočinku. A tak dnes kohút verne sprevádza a vedie už iba štyri sliepky namiesto piatich. Je ich dôveryhodným spoločníkom na každodenných výpravách za pokrmom. Vodí ich známymi cestičkami, no občas sa pustí aj iným smerom. Mám ho rád. Myslím, že mi rozumie. Keď prechádzam po dvore, premeriava si ma pohľadom, akoby chcel so mnou nadviazať komunikáciu o čomkoľvek. Alebo že by som bol preňho iba konkurentom v boji o teritórium? Nikdy som ho nehladkal, veď by to  z praktických dôvodov ani nešlo, lebo on je kráľom dvora a samozvaným vládcom sliepok a takí vládcovia nemajú čas na sentiment a akékoľvek emocionálne prejavy.  Nikdy som sa s ním ani nemaznal, veď to by mohlo mať pre mňa aj fatálne dôsledky. Oči sú mi prednejšie ako maznanie s kohútom. Musím povedať, že ma ešte nikdy nenaštval. A preto ho nemusím nikam vyhadzovať. Jedálniček som mu nikdy nemenil, platí od čias starým mám - porcia zrna ráno a popoludní. O jeho hygienický štandard sa neobávam, každodenný kúpeľ v piesku to istí. Okrem daždivých a zimných dní. Na prechádzky s ním nechodím, on je nerád, ak sa má nechať niekým viesť. A na koniec tu mám ešte jednu skúsenosť, s ktorou sa nepodeliť ani nedá.Vždy keď vysiela obecný rozhlas oznam o predaji chutných lacných jabĺk alebo iného ovocia z krajiny na sever od nás, tak sa ochotne zapája  svojím naozaj bravúrne zvládnutým kikiríkaním do hudobnej vložky rozhlasového vysielania. Aby toho nebolo málo, zakaždým sa k nemu taktiež veľmi ochotne pripája svojím nemenej bravúrne zvládnutým havkaním pes od susedov. Táto zvieracia hudobná estráda trvá až do ukončenia rozhlasového vysielania. Ďalej už nepočuť ani kikiríkanie, ani havkanie. Tu asi neplatí žiadna zotrvačnosť. To iba zvony na kostolnej veži, ktoré ešte aj teraz v 21. storočí poháňa ľudská sila, zvonia hodnú chvíľu po poslednom ťahu rukou kostolníka. Zostáva už len to umelecky neutrálne kikiríkanie a havkanie, aké sa ozýva v každom inom dvore. Asi ostatným dvorom a ich obyvateľom krivdím, možno u nich znie oveľa hodnotnejšie kikiríkanie. Svojho kohúta si musím obhajovať vždy a všade.

Takže, k svojmu kohútovi sa správam s istým bezpečným odstupom, čo všetci znalci gazdovského dvora iste chápu. Aj tak je mojím miláčikom a dúfam, že bude kráľom mojich sliepok až do svojho prirodzeného skonu. Preventívne sťahujem všetky kostičky z jedálnička psíka Sparkiho. Ten je mojím miláčkom hneď po kohútovi.
 
29
1
0

Podobenstvá, Ježiš, literárne príbehy

ludo     / 24. Október 2014 / Recenzia

Ježiš bol neuveriteľne dobrý rozprávač. Pre mňa je jeho osobnosť pomerne dosť mätúca. Nerozumiem mu úplne, pretože som telesný, než aby som rozumel jeho duchovnosti a jeho silnému názoru. To čo si na ňom vážim azda najviac, je jeho rozprávačské, povedzme, že literárne umenie. Bol v tom neskutočne dobrý.

Iste vieme, že Ježiš sa cítil poslaný, povolaný vyučovať ľudí. Na toto svoje poverenie používal neuveriteľne silný a efektívny nástroj. Boli nimi prirovnania, pripodobnenia, podobenstvá a rôzne metafory. To všetko používal preto, aby mu ľudia rozumeli. Doslova sa dá povedať, že nato aby dosiahol čo najkvalitnejší a najväčší záujem svojho okolia, používal silné literárne prostriedky. Veci, ktoré bolo treba vysvetliť a objasniť zhutňoval do veľmi jednoduchých a zrozumiteľných obrazov. Napríklad, nato aby svojim poslucháčom vysvetlil, prečo sa nemajú pachtiť za majetkom, použil veľmi jednoduché prirovnanie. Obsahovalo len zopár slov. Povedal: "Pozrite sa na nebeské vtáky: nesejú, ani nežnú, ani do stodôl nezhromažďujú, a váš nebeský Otec ich živí. Nie ste vy oveľa viac ako ony? Pozrite sa na poľné ľalie, ako rastú: nepracujú, nepradú; a hovorím vám, že ani Šalamún v celej svojej sláve nebol oblečený tak ako jediná z nich." Takto jednoducho a výstižne dokázal vyrobiť silný morálny odkaz, ktorý jeho poslucháči nemali problém prijať.

Ježiš bol naozajstným majstrom drobných príbehov, ktoré mali zanechať v jeho poslucháčoch dojem. Raz rozprával podobenstvo o milosrdnom Samaritánovi (Samária bola oblasť pod vládou Ríma). Podobenstvo je krátky, často vymyslený príbeh, z ktorého vyplynie morálne poučenie.

Podobenstvo o milosrdnom Samaritánovi

Ježiš začal takto: „Istý človek zostupoval z Jeruzalema do Jericha a padol do rúk zbojníkov. Tí ho ozbíjali, doráňali, nechali ho polomŕtveho a odišli." V takto vystavanom texte, hneď na začiatku, sa veru nik z nás nestratí. Príbeh pokračuje ďalej: "Náhodou šiel tou cestou istý kňaz, a keď ho uvidel, obišiel ho. Takisto aj levita: keď prišiel na to miesto a uvidel ho, išiel ďalej. No prišiel k nemu istý cestujúci Samaritán, a keď ho uvidel, bolo mu ho ľúto. Pristúpil k nemu, nalial mu na rany oleja a vína a obviazal mu ich; vyložil ho na svoje dobytča, zaviezol ho do hostinca a staral sa oň. Na druhý deň vyňal dva denáre, dal ich hostinskému a povedal: Staraj sa oň, a ak vynaložíš viac, ja ti to zaplatím, keď sa budem vracať."

Dnes, po 2000 rokoch, niektorí ľudia nemusia úplne porozumieť tomuto príbehu. Kňazi a leviti spoločne pôsobili v Jeruzalemskom chráme. Konať dobro a súcitné činy bola ich ľudská i morálna povinnosť. A predsa trpiaceho, ktorý ležal na ceste obišli. Pomohol mu Samaritán, ktorý šiel okolo. Zranený na ceste bol Žid. Židia a Samaritáni sa v Ježíšovej dobe vôbec nemali radi. Nenávideli sa. Samaritánovi sa však smrteľne zraneného Žida uľútostilo a pomohol mu. Zachránil mu tým život.

Uvažujme ďalej, čo ešte by mohlo byť cenné na rozprávačskom umení Ježiša. Rozprávač Ježiš prispôsobil látku, ktorú predkladal, poznaniu svojich poslucháčov. Keď tento príbeh rozprával, nachádzal sa práve v Judei, čo je iba kúsok od Jeruzaléma. Všimnime si, že hneď na začiatku spomína, že ten zranený muž z príbehu, zostupoval po ceste z Jeruzaléma do Jericha. Jeruzalém je vzdialený od Jericha zhruba 20 km. Takže ľudia, ktorí počúvali tento príbeh boli tamojší obyvatelia, poznali okolnosti i reálie, ktoré rozprávač popisoval a teda príbehu naplno rozumeli.

Príbeh o nemilosrdnom sluhovi

Ježiš rozpráva ďalšie podobenstvo. "Priviedli pred pána sluhu, ktorý bol dlžen desaťtisíc talentov. Ale pretože nemal skadiaľ vrátiť, pán rozkázal predať jeho aj jeho ženu, aj deti i všetko, čo mal, a dlh splatiť. Vtedy mu sluha padol k nohám a na kolenách ho prosil: Pozhovej mi a všetko ti vrátim. A pán sa nad sluhom zľutoval, prepustil ho a odpustil mu aj dlžobu. No len čo ten sluha vyšiel, stretol sa so svojím spolusluhom, ktorý mu dlhoval sto denárov. Chytil ho pod krk a kričal: Vráť, čo mi dlhuješ! Jeho spolusluha mu padol k nohám a prosil ho: Pozhovej mi a dlžobu ti splatím. On však nechcel a vrhol ho do žalára, kým dlh nesplatí. Keď jeho spolusluhovia videli, čo sa stalo, veľmi sa zarmútili. Išli a rozpovedali svojmu pánovi všetko, čo sa stalo. A tak si ho pán predvolal a povedal mu: Zlý sluha, ja som ti odpustil celú dlžobu, pretože si ma prosil. Nemal si sa teda aj ty zľutovať nad svojím spolusluhom, ako som sa ja zľutoval nad tebou? A rozhnevaný pán ho vydal mučiteľom, kým nesplatí celú dlžobu. Tak aj môj nebeský Otec urobí vám, ak neodpustíte zo srdca každý svojmu bratovi.“

Na tomto príbehu, ktorý Ježiš vyrozprával, je zjavné, že je aj toto podobenstvo vymyslené a nemohlo sa nikdy v takej podobe v akej ho rozprával stať. Žiadny sluha, či pán sa vtedy nemohol zadlžiť na tak obrovskú sumu. Dokonca Ježiš uviedol, že sluha dlh v žalári splatil. To sa nikdy nemohlo stať! 10 000 talentov o ktorých boží syn rozprával predstavuje 60 000 000 denárov, čo je 60 000 000 denných miezd robotníka v Ježišovej dobe, za 12 hodín práce denne, za 1 denár mzdy. Táto dĺžna čiastka by celkovo vtedy predstavovala niekoľko miliónov dolárov. Ježiš zjavne nepovažoval za potrebné vysvetľovať svojim poslucháčom, akým spôsobom sa sluha takto strašne zadlžil. A už vôbec nevysvetlil ako mohol sluha takýto dlh vo väzení niekedy splatiť. Z literárneho hľadiska však nie sú takéto detaily vôbec podstatné. Podstatné je to, čo Ježiš nadhodnotením týchto detailov chcel povedať. Tomu sa hovorí literárny zovšeobecňujúci syntetický prístup.

 
84
4
6

NÁŠ PRSTOKLAD

Nick / 24. Október 2014 / Báseň


NÁŠ PRSTOKLAD




Pod chomáčkem vůně toku
a častého hvězdy klání
my vyhlížíme pod noční bání
melodii svého kroku


S řekou dole
a Měsícem nad hlavou
žárlíme
na naši chůzi
houpavou
Klapot botek
s námi hází
když pod závojem
tmy a mlází
touha do nás proniká
- jen letmý dotek -
a hlas z orchestřiště
zaniká


Pod příkrovem vzednění
již overtura klíčí
tympánů kulisa
a žestě syčí
Klapoty klap
klapoty klap
- doznívá melodie stroze
když ranní mlhou
mizíš v prvním voze


Pod iluzí naděje
jsem zase tobě nablízku
A chudák řeka -
vrací se zpět
do remízků


 
32
2
1

Cvičenie: Domáci maznáčikovia

ludo     / 24. Október 2014 / Cvičenia
Je to už niekoľko mesiacov, keď ma Ada a Kaja požiadali v súkromnej správe, aby som do cvičení zaradil aj tému "Domáci maznáčikovia". Napísali mi dievky doslova: "Hej ty starý somár, čo už si totálne senílny alebo čo? Čo tam furt trepeš o Láske, Zicherke o Jeseni a podobných facinách? Kto ťa má furt počúvať? Si už načisto šiši, alebo totálne out? Chceme tému mačičky a psíkovia! Nerozumel si nám?" Odpovedal som. Napísal som týmto milým devuchám, aby chvíľu so svojou super témou vyčkali, najlepšie až do Armagedonu. Teraz mi však totálne došiel benzín a tak musím, chcem, či nechcem, ich premakanú zvieratkovskú tému zaradiť.

Nie, nie, nie... veľmi rád zaraďujem Adkinu a Kajkinu tému. Prosím Vás, milí Slavoničiaci, vypracujte úlohu cvičenia o svojich domácich maznáčikoch. Vlastne, dalo by sa tiež povedať o regulárnych členoch Vašej family. Aby sme sa i my mohli spoločne s Vami tešiť z atmosféry Vášho utešeného domova, ktorú určite dotvárajú aj domáce zvieratá. Také tigre preháňajúce sa Vám po záhrade, alebo rovno v obývačke, alebo žirafa, ktorej hlava vyčúha z Vášho kozubového komína. Túto tému mi tiež pripomenul kolega Avalon, ktorý nesmierne zaujímavo hovoril v jednom svojom nedávnom diskusnom príspevku o mačičkách a ich silno nezávislých povahách. 

Takže naša aktuálna téma cvičení je:
Domáci maznáčikovia
Spôsob vyhotovenia: báseň, próza, úvaha, ...čokoľvek
Rozsah: neohraničený

Buďte takí láskaví, zasielajte mi nové návrhy tém našich ďalších Cvičení.
Prajem Vám nádherné chvíle plné tvorivého nadšenia a radosti.
 
42
1
1

Daj

m / 24. Október 2014 / Báseň
No tak pod
Zasviet nocou sviecu belasú
Nech nádej nieje zmoknutá
Si frajer? 
Ani zdaleka
Podlá a krutá 
Tak nevinná si bola
A vraj ta nemám rád?
Radšej šukal by som Ježka
No milujem až príliž, 
Keby o trošku menej,
Mrtva by si bola
 
13
1
0
Okt
23

II. Ako si myšiak zabehal a ako vandrovníci našli priateľa

skald     / 23. Október 2014 / Poviedka
Zo série  Vajce a my


A tu ich máme, našich hrdinov.
Dúhový Vajco v mäkkom brnení – prepytujem, v zostrihnutej ponožke - a Chvosťo s hrčkou na chvoste, obaja cez plece prehodené uzlíky. Pozrime sa na nich, ako si hrdo vykračujú po chodníčku naprieč rozkvitnutou lúkou, v družnom rozhovore.

Čože? Vravíte, že netušíte, prečo má zrazu myšiak zahrčkaný chvost?
Nuž, k tomu došlo predchádzajúci večer, pred prvým nocľahom. Chvosťo totiž v slnečnicovom poli objavil akúsi dieru v zemi. A keďže myšiaci majú radi tento druh príbytku a zvlášť tento myšiak sa už tešil na dobrý nočný spánok v tmavom bezpečí zeme, tak sa vybral preskúmať jej obývateľnosť. Nedbal na radu kamaráta, ktorý navrhoval, že by mal pre istotu najprv slušne zakričať, či smie vstúpiť.
O okamih nato z diery vyskočil a za ním vyletelo asi desať napaprčených ôs. Vajco ostal obďaleč a s nemalým zaujatím sledoval Chvosťa kľučkujúceho pomedzi stonky slnečníc, aby sa striasol prenasledovateliek. Kým zmizol z dohľadu, ešte stihol zakričať: „S tým spýtaním sa to bola dobvá vada, Vajco!“
Vajco si s úsmevom povzdychol, zdvihol zo zeme oba cestovné uzlíky a potom sa pomaly pobral za ním.

Stretol ho až pri malom krtinci na konci lánu, kde si masíroval packy, ešte spotený a trochu zamazaný od čerstvej hliny. Chvosťo tam sedel nečakane vysmiaty a vedľa neho stál sivohlavý zhrbený krt, opierajúci sa o vyrezávanú paličku. Starček akurát niečo rozprával, keď si myšiak povšimol prichádzajúceho Vajca. Ihneď vyskočil a so smiechom na neho zakričal: „Kvucinál, uz dávno som si tak dobve nezabehau. Kde sa na mna s výchlostou hvabe nejaký jastvab, hahá!“
„Som rád, že ťa vidím v tak dobrej nálade, že sa ti nič neprihodilo, Chvosťo. Predstavíš nás, prosím, keď už sme sa tu tak zišli?“pozdravil Vajco myšiaka a potom sklonil hlavu pred postarším krtkom.
„Pvivodzene, takze toto je mój dobvý spolocník Vajco, mudvc peciváu, ako ho ja volám, hahá. A mój zachvánca, pán Matuzalem dvuhý,“predstavoval napochytre Chvosťo.
„Teší ma, pane,“ prehodil s úprimnosťou jemu vlastnou Vajco. „Skutočne Matuzalem?“
„Nech sú vaše chodby vždy rovné, páni,“ odvetil starý krt a energicky im potriasol rukou. „Medzi cestovateľmi som známy ako Mat a som tu na lúke dlhšie, než si kto môže pamätať. A čo sa týka môjho predĺženého mena - my krti si s každým prežitým rokom oficiálne smieme rozšíriť meno o jedno písmeno. A keďže ja ich už mám za sebou deväť, tak som úradne Matuzalem. Iba môj ded sa dožil deväť písmen a tak som druhý jeho mena.“
„To je úctyhodné, pane. Zaujímavá tradícia, ak smiem poznamenať,“ prehodil uveličený Vajco.
Ako Mat som precestoval celú našu zem, od jednej rieky k druhej. Veď sa opýtajte po ceste, možno si ma ešte budú pamätať,“ zaspomínal si starček.
„Celkom iste tak spravíme, pane,“ uistil ho Vajco. „A ako sa to vlastne prihodilo, že ste pomohli môjmu spoločníkovi Chvosťovi?“
„No, to je celkom podavený pvíbeh,“vložil sa do toho doteraz tichý myšiak. „Bezau som, bezau a ony nie a nie spomalit abo vzdat to. Nemali ale ani vela vozumu, apson dve sa vytvieskali o kamen, ked nezabvzdili a zvysok len bzucau a stále vpved, stále za mnou. A tak, ked som zociu tento domcek ctyhodného pána k-ta, uz aj som kvicau, ci smiem vojst. Akuvát som teda nemau dáko vela casu na cakanie na odpoved, no,“posťažoval sa Chvosťo, vždy s pravdou na jazyku.
Tuto mladý pán skočil dnu a ja som bol našťastie nablízku,“ pokračoval v rozprávaní starý pán Mat. „Veď kde by som aj v týchto časoch chodil, pravda? S osami sme vždy dobre vychádzali a ani teraz neurobili nič iné, než že ma vyzvali, aby som im vydal vraj - drzáňa nad drzáňov a narušiteľa pokoja, cha,“ zasmial sa zachrípnuto. „Nič také sa nekonalo, vysvetlili sme si to a tak sme teraz všetci tu a osy preč,“ zakončil to až príliš zjednodušene starý dobrodruh.
„Mau si ho vidiet v akcii, Vajco. Ani na chvílu nestvatiu klud a to mali vsetky osy zihadlo vonká. Takýto chlapík by sa nám zisieu na nase cesty,“ dostal zrazu nápad Chvosťo.
„Nič také, chlapci, na cesty som ja už starý,“ zastavil ich rojčenie hneď na začiatku Matuzalem. „Dnes iba prijmete moje pozvanie na dobrú večeru a bezpečný nocľah a necháte ma trošku rozprávať o svete, ktorý som poznal na cestách. A zajtra ... zajtra pre vás budem mať prekvapenie. Ak teda neodmietnete pomôcť starému krtovi,“ pozrel na nich sivohlavý krtko s vyčkávavým úsmevom.
„Nie, nie, to by nám naša cestovateľská česť nedovolila,“ zavrtel hlavou Vajco a Chvosťo hneď pritakal. „Sme vám k sluzbám, dobvý pane, namójvevu. Vsak pozvite, aj na chvoste som si spvaviu uzlík, aby som vám nezabudou oplatit vasu pomoc.“
„Tak teda poďme dnu a obveseľme sa, kým budete pokračovať v ceste,“ zavelil pobavene Mat a zanedlho sa už ozývalo z krtinca len mliaskanie a smiech, ktorý sa utíšil až dlho po zotmení.

Tu dnes našich hrdinov opustíme a necháme ich vyspať sa, tak ako sa patrí. Už teraz je totiž isté, že ani ďalší deň na ich ceste sa nezaobíde bez dobrodružstva, ktoré preverí ich odhodlanosť a šikovnosť.
 
28
4
2

Tu si rozložím stojan

Pavol z východu kraj / 23. Október 2014 / Cvičný článok / Pre zadanie  Cvičenie: Môj filmový pohľad
Nikdy predtým som takú skvelú inšpiráciami nabitú dedinku nevidel. Dúfam, že nie som prílišným optimistom. Minule som tiež jednu podobnú predčasne vyhlásil za klenot predvojnovej architektúry. Z panoramatického pohľadu sa mi zdala takmer nedotknutá súčasným budovateľským nadšením, no po vstupe do nej som zvesil smutne hlavu a odkráčal ďalej. A teraz mám pred sebou ďalšiu. Verím, že s množstvom tvorivého potenciálu. Usudzujem znova z detailného panoramatického pohľadu, ktorý nie je vždy dôveryhodným zdrojom neskoršej mnou očakávanej reality.

Stojím na neveľkom vŕšku a nado mnou prelietava práškovacie lietadlo. O zákaze pohybu na tomto mieste ma nikto nestihol upozorniť. Cesta do údolia, kde sa dvíhajú k nebu lenivé kúdoly dymu z chalúp i nových domov kockatého tvaru s plochou i sedlovou strechou, mi poskytuje dostatok podnetov na realizáciu aspoň tridsiatky obrazov.Tu si určite rozložím svoje maliarske potreby. Tu si rozložím svoj starý rozheganý stojan, ktorého sa neviem už roky vzdať. Prechovávam k nemu akýsi zvláštny vzťah ešte od vysokoškolských čias. Ja a môj rozheganý stojan sme toho už pozažívali! Koľké vrúcne prijatia i chladné odmietnutia! Ja a môj stojan sme pravdepodobne partnermi na celý život, až do absolútneho rozhegania jedného z nás. A dnes stojím pred dedinou, zjavne strediskovou, s kompletným zázemím služieb, aké na začiatku osemdesiatych rokov nesmú chýbať. Okolo mňa práve prefrčal traktor s vlečkou, plne naloženou hnojom. Podľa zápachu usudzujem, že ide o hnoj prvotriednej kvality. Nemám s identifikáciou kvality hnoju síce žiadne väčšie skúsenosti, ale tento smrdel naozaj kvalitou. Aj môj stojan, ak by vedel rozprávať, tak by s mojou analýzou súhlasil. Dokonca sa čosi z kvalitného hnoja ušlo aj jemu. Nie, ja to neutriem. Počkám, kým ten kúsok strediskovej atmosféry zaschne, potom budem pokračovať v ceste za inšpiráciou. Verím, že v tej strediskovej ostala aspoň jedna pokrokovou prestavbou nezasiahnutá ulica s príbytkami, napoly ošarpanými, no o to vzácnejšími, kde sa oplatí postáť a tvoriť.
 
55
3
3

Žena v čiernom

Ada     / 23. Október 2014 / Cvičný článok / Pre zadanie  Cvičenie: Môj filmový pohľad


Dievčatko nalialo imaginárny čaj do dvoch šálok. Druhé dievčatko dalo z jednej šálky napiť  handrovej bábike, tretie dievčatko zas porcelánovej. Jedno podalo kefu druhej a tá začala česať inú bábiku, ktorá sa spolu s ďalšími tromi zúčastnila popoludňajšieho posedenia pri čaji.
Prvé, ryšavé dievčatko, napravilo perinku spiacej bábike. Potom si naliali dievčatká čaj medzi sebou. 
Dve odložili šálky, keď sa vtom všetky pozreli na dvere. Úsmevy na tvárach im zmizli. Po chvíli sa všetky pozreli na trojdielne okno.
Postavili sa. Ryšavé dievčatko, ktoré dovtedy držalo šálku ju pustilo na zem. Rozbila sa. Ďalšia stúpila na čajník a nohou zhodila bábiku zo stoličky. Druhá jej stúpila na porcelánovú hlavu. Všetky tri omámené kráčali k oknu.
Postavili sa na parapetu. Každá stála pri jednej časti okna. Naraz chytili kľučky, ozval sa krátky škripot a potom dievčatká okno otvorili. Postavili sa doň a spravili krok vpred.
Vzápätí sa ozval ženský vresk. ,,Moje deti!!!" 
Aj posledná nerozbitá bábika, akoby by vypleštila namaľované oči od hrôzy.
Keď matka dievčiniek opäť zvrieskla, žena s čiernou čipkou zahaľujúcou tvár len stála pri dverách a dívala sa na otvorené okno a rozbité hračky. 

 
56
2
4

PÁN HASTROŠ

JA / 23. Október 2014 / Poviedka




Silný, vysoký a múdry – taký býval, keď ešte býval. A-jaj! Pominuli časy, už sa nevrátia. A najradšej mal červené s olivami. To ťažké sýte víno od Taliana Franca a grécke olivy. Pán Hastroš sa volal. Teraz už len Hastroš.
Vyhodila ho, keď mu nastražila pascu. Jeho, múdreho, taká uprdená fiflena! Ako sa nastražujú pasce na silných, o tom vedia právnici. Za jeho peniaze a svoje hojkavé ritničky, za to ich zaplatila. Zlato mu zobrala, gigantické dlhy mu nechala. Teraz je už za vodou.
Hastroš je silný, vysoký a rád. Je rád, že nemá ženu, telefón, ani auto. Každý pozná jeho privrátenú tvár s večným úsmevom. Chodí ležať do parku a usmievať sa na slnko. Má pocit, že mu sloboda padla priamo z neba. Doteraz sa jej nerozumne vyhýbal. Čakala, až si ju všimne, a teraz mu vypláca i omeškanie s úrokmi. Je šťastný na lavičke v parku. Tí spoza volantov limuzín môžu závidieť.
Na operadlo lavičky zosadol holub. Spokojne si preberal perie a Hastroš ho pozoroval. Keď už mal holub toho dosť, vyprdol sa mu na koleno a odletel. Hastroš hovienko starostlivo odložil do trávy. Vybral sa na nákup.
Na nákupe boli aj jeho kolegovia. Zacláňali pri vchode a čakali, čo im kto hodí. Na, tu máš! – hodil im Hastroš krabičku od cigariet. Bola tam jedna nevyfajčená, našiel ju včera pri vchode do diskotéky. Oni sa ho stránili, lebo páchol inak. Bol svojím pachom nezaraditeľný.
Mal peniaze. Vždy, aj keď nebola podpora. Báli sa ho, inak by mu zobrali aj gate. Zamieril k tým výpredajom tesne pred vyhodením. Tam bol salám aj za menej, než eurko. Vyberal starostlivo, čo už bolo nanič. Čo už trocha tieklo a žalúdok sa obracal. Chcel si dopriať, čoho sa mu v živote nedostávalo – zhnusenia. Preto sa usmieval, lebo pohŕdať luxusom si predtým nemohol dovoliť.
Pri pokladni sa postavil za dobre oblečenú pani. Nepáchol jej pachom, ale tým, čo si niesol pod pazuchou. Vrtela sa a mykalo ňou a keď sa tretí raz pozrela na tie „akciou“ olepené brečky, uhla nákupným košom k inej pokladni. Až potom z diaľky ho spoznala, lebo sa dva týždne neholil.
„To ste vy, pán...“
A zamrzla jej veta.
Hrdo prikývol, že veru je. Nemal si s ňou čo povedať – ešte nikdy. Roky jej poklonkoval a chválil najnovší kostým, pýtal sa na zdravie pána manžela – poslanca. A teraz je z neho jedno veľké ničovaté nič s milým úsmevom pána bezdomovca. Ako to má žena pochopiť, preniesť cez srdce? Veď tajne po ňom vzdychala a neraz akože omdlievala, len aby zachránil jej bezmocné telo. Nikdy ju nezachránil. A teraz ten šok – po krachu firmy sa zmenil na trosku.
Vystrašene sa obzerala, či niekto nevidel, že sa s ním pozná. Hastroš hrdo dvihol bradu, veselo si pískal. Konečne sa s ňou nepozná.
Keď kráčal von, všetci sa mu uhýbali. Lebo bol vysoký, zarastený, otrhaný, možno špinavý, ale predovšetkým vysmiaty od ucha k uchu. To nešlo dokopy, ten úsmev a to postavenie, preto radšej pratať sa mu z cesty! Jedna sopľanda to nestihla, a keď do nej nešetrne vrazil, tá sa div nerozrevala a hneď ťahala z útrob vreckovku s antibakteriálnym účinkom.
Nebol veselý len tak pre nič, za nič. On si užíval svoju beztrestnosť. Predtým sa bál ako vyplašené kura, že ho priškrípnu veritelia, že mu banka nedá úver, že mu žena vyberie fondy pred výplatami, nejaký zamestnanec sa opije, účtovníčka kiksne faktúry, príliš agilný exekútor ho prepadne v jedno studené ráno... Krútil hlavou a nemohol pochopiť: Kvôli čomu si nechal ukradnúť slnečný úsmev? Veď človek má žiť pre ten pokoj v duši... To ich na fakulte neučili. Sú nejaké pohľadávky? Aby sa prosil nejakému buranovi v bavoráku! Každý mu môže tak akurát... Má ich všetkých na háku.
Hastroš odstrčil bezdomovcov i domovcov a valil sa ako neohrozená loď von z marketu. Cez parkovisko, cez trávniky, cez zákazy, búral pred sebou civilizáciu a spôsobil chaos v doprave. Šiel domov najesť sa. Do domu v kríkoch, čo si postavil.
Dnes má fušku. Od jedenástej do druhej. Musí sa nahodiť. Starostlivo zabalené taylorky, košeľa, topánky... K tomu fľaša vodky. Trocha si z nej upil – brečka! Odpľul si a umyl zuby. Igelitku s oblečením zobral pod pazuchy. Smer plaváreň.
„Dobrý deň, tak som zase tu,“ mrkol na pani za okienkom. Tá opatrne nakúkla von na chodbu.
„No poďte... už odišiel.“
Šuchol jej desaťeurovku. Pani ešte vyplašene striehla po chodbe. Vedúci jej mátal v hlave, i keď ho isto-iste videla odísť.
Hastroš šiel do sprchy. Poriadne sa vydrhol. V rozkroku a pod pazuchami až dvakrát. Keď tam nikto nebol, trocha sa aj zastrihol a oholil, najmä zospodu, kde na to ani nevidno. Chĺpky zhrnul z podlahy, aby tam ani jeden neostal. A potom už chytro do gala. Igelitku so špinavým nechal u pani za okienkom.
Nemal to ďaleko, miesto schôdzky na zastávke hromadnej. Nastúpil do felície. Oči sa im stretli iba narýchlo. Až po sto metroch jej položil ruku na brucho a za jazdy jej vlepil cucavý bozk na krk. Aj na ústa trošku.
Do paneláku vchádzali ako dvaja navzájom cudzí ľudia. Tak sa to robí. Ona išla výťahom, on pešo. Už mal otvorené, keď zľahka zaťukal na dvere. Dáma mala okolo štyridsiatky. Trocha pribratá, ako to už býva. Niektoré sú telnaté, iné nevábne, ďalšie nešťastné a zvyšné jednoducho nevyužité na sto percent. Spoločný majú vek – od tridsať do štyridsať. Tak sa to pohybuje.
Neúčtoval im rovnako. Za felíciu zobral tridsať plus dobrý obed. Za oktávku stovku. Za bavorák dvesto. A tak ďalej. Za celú noc – ako tomu hovoril: služobná jazda – tristo. Ale k tomu plus tá fľaša vodky. Inak to nešlo, toľko hodín práce vyžaduje odbúranie citov i pocitov.
Od paničky šiel rovno do banky.
„Dnes len tridsať,“ posúval zarobené peniažky po stole.
„Na ten istý účet?“
Usmial sa a neodpovedal. Veď na aký iný... Má len to jedno potešenie, viac nestihol. Zájde občas na druhý koniec mesta, aby ju videl aspoň ísť zo školy. Je pekná po matke a bojazlivá po ňom. Je veselá, hoci u starkých to asi ktovie čo nebude. Keď zmaturuje, bude sa Hastroš musieť usilovať viac. Rozšíriť klientelu.
„Prosím?“ prebral sa na otázku spoza stola.
„Že podpis vám nesedí.“
„Ale veď ma poznáte.“
„Poznám i nepoznám...“
S úsmevom a vek tridsať päť – tak sa mu ponúkla. Položil jej dlaň na ruku, keď bral od nej opravný doklad.
„Aké máte auto?“
 
66
6
6

láska voltaická

LV / 23. Október 2014 / Aforizmus
1. Kde nesršia iskry, rastie napätie .

2. Slabá iskra nezohreje - silná popáli.

3. Iskra môže preskočiť i medzi dvoma skúsenými elektrikármi.

4. Láska, ktorá prúdi vytrvalo jedným smerom je ako rieka, ktorej nevadí mlčanie rýb .

5. V mnohoženstve sú zaručeným zdrojom napätia svorky svokier.

6. Je citlivá ako anténa - vždy správne naladená na dobrý príjem.

7. Ak sa jednosmerná láska zmení na striedavú, cítiť aj napätie v ovzduší .
 
19
1
0

Muška a mikrofón na dobitie

Pavol z východu kraj / 23. Október 2014 / Báseň / Zo súťaže  Súťaž: Tvorba pre deti 2

Bola jedna bystrá muška.
Vletela do môjho bruška.
Vletela a nechce von.
Prinesiem jej mikrofón.

Priložím ho k brušku rýchlo.
Zrazu čosi čudne pichlo.
Teraz neviem, čo mám robiť.
Mikrofón si treba dobiť.

Muška šušká z môjho bruška,
nechutí jej žltá hruška,
ktorú som si schrúmal včera,
keď ma hlad zmohol za šera.

 Zrazu jojká muška v brušku:
"Nechcem teraz žiadnu hrušku,
radšej si dám chlebík chutný,
vitamín tiež nevyhnutný.

Ale radšej na slobode,
niekde vonku a v prírode!
Tam, kde lietať možno stále,
kým nebudem mať na mále."

Muška zrazu z úst mi letí.
Hľadá slnko, pestré kvety,
kuchyňu a odrobinky
z chlebíka i zo slaninky.

Mušky majú rady všetko,
čo mám rád ja, babka, dedko.
Prieberčivé veru nie sú.
Venujú sa ovociu i mäsu.




 
45
3
2
Okt
22

Zaslúžil som si vodičák?

Pavol z východu kraj / 22. Október 2014 / Poviedka
Nikdy som nebol nadšencom rýchleho absolvovania vodičského výcviku. Ani rýchleho stravovania, ale to je iná kapitola z môjho života. Skúšky na vodičák si na mňa počkali až v treťom termíne.  V skoršom termíne mi bránil vnútorný hlas zodpovedného zbabelca, ktorý sa zavše ozýval vtedy, keď stálo predo mnou vážne rozhodnutie. Na skúšky som šiel až vtedy, keď som si bol stopercentne istý, že sa dokážem bez pomoci inštruktora pohnúť z ručnej brzdy pri odbočovaní doľava na jednej z najfrekventovanejších križovatiek v meste. Ale aj pri treťom termíne skúšok som v sebe postupne nachádzal oneskorené fragmenty azda neodôvodneného strachu z ručnej brzdy. Navyše vonku snežilo a na mňa čakal deň plný prekvapení. Vôbec mi nevadí, že som šiel na skúšky až v treťom termíne. Mnohí z kurzu už mali vodičský preukaz v rukách a doslova mi ním mávali popred oči, skryto i okato sa pritom chvastajúc. Oni to zvládli a ja som stále šprtal dopravné situácie z učebnice pravidiel, z ktorých mnohé mi neboli jasné ani v deň skúšok. Navyše som večer pred skúškami dostal teplotu tridsaťdeväť, takže podľa mamy som bol nespôsobilý čokoľvek a kohokoľvek viesť, a nie to ešte nejaké vozidlo autoškoly s inštruktorom, dopravákom a dvomi ďalšími adeptmi na vodičák. Ja som sa teplote nepoddal. Ešte o polnoci po dvoch paralenoch a silnom zázvoráku moja hlava nasávala všetko, čo mi chýbalo k celkovému obrazu dokonalo pripraveného študenta autoškoly. Predsa mi však čosi podstatné chýbalo. Teória mi vždy sedela viac než prax, a to nielen pri príprave na vodičák.

Skúšky som nakoniec urobil najlepšie, ako to šlo. Vďaka rozpadajúcemu sa autobusu značky Čavdar s maximálnou rýchlosťou šesťdesiat za hodinu /pri vyššej rýchlosti by sa určite rozpadol na kúsky/, v ktorom nás viezli na teoretickú časť, som mal dostatok času na posledné došprtanie. Ručnú brzdu som našťastie nikde nemusel počas záverečnej jazdy použiť. Najfrekvetovanejšiu a pre mňa aj najobávanejšiu križovatku dostal môj spolužiak z autoškoly a na mňa zvýšila už len jazda z čerpačky na okraji mesta bez problematických úsekov. Neprešiel som dokonca ani jednou križovatkou, takže dopravné situácie z pravidiel cestnej premávky, ktoré som s veľkým sebazaprením počas vysokej horúčky  pilno prelúskaval, mi boli nanič.  A dodnes mám pocit, že mali byť na mňa v autoškole prísnejší. Bez plynulého prechodu minimálne jednou z najobávanejších križovatiek v meste mi jednoducho povedané vodičák nemal byť nikdy  vydaný príslušným oddelením PZ. Kto podcenil situáciu? Ja alebo príslušný dopravný inšpektorát PZ? Testy som síce pokoril najlepšie z celej skupiny budúcich vodičov, a pritom som dokázal mierne našepkávať aj jednému spolužiakovi, ktorý mal vedenie vozidla v malíčku už od svojich desiatich rokov, no teóriu by mu nevtĺkli do hlavy ani perlíkom. Bolo mi ho ľúto a tak som mu prejavil službu nezištnej pomoci, bez ktorej by asi ešte aj dnes dral lavice niektorej z autoškôl. Riskoval som veľa. Mal by som byť hrdý, že aj s mojím nemalým prispením sa preháňa po našich cestách ďalší uvedomelý a zodpovedný vodič. Ale nie som! Po zodpovednosti ani stopy. Spolužiak, ktorému som  po bratsky prejavil spolupatričnosť s jeho celoživotnou neschopnosťou naučiť sa aspoň jednu z testových otázok, spôsobil vlastným nezodpovedným a neospravedlniteľným vedením vozidla niekoľko nehôd. Rozbil auto otcovi, budúcemu svokrovi a neviem komu ešte. Naozaj ľutujem, že som mu kedysi mierne našepkával, aby ako tak prešiel. Prestanem sa obviňovať, veď ak by som mu nenašepkal ja, našiel by sa niekto iný. Idem si radšej prezuť pneumatiky. Ups! Ja som predsa chýbal na hodine údržby a nevyhnutných opráv motorového vozidla. Našťastie máme v dedine šikovného opravára. On mi vymení pneumatiky za pár minút.
 
41
1
0

Posledná Pozvánka...

Scarlett79 / 22. Október 2014 / Báseň
Ako pestrý motýľ 
ktorý lieta vo vánku,
posielam ti túto
skromnú pozvánku. 
Je tak ľahká sťa tvoja túžba 
,,silná po mne bola" 
keď som si myslela,
že zmením na delfína vola.
To už vieš, že nemal si ma rád, 
a preto nehodlám 
s tebou žiť,
ale pozývam ťa k nám 
no na posledy...príď.  


 
48
3
0

TEMPEROVANÝ RAMPOUCH

Nick / 22. Október 2014 / Báseň

 

TEMPEROVANÝ RAMPOUCH



Plácla tílkem do postele
a vyvrátila zrak -
asi někam k Vesuvu
či do oblak


Rozvlnila svoji hmotu
jako germán
sedmou rotu
- což milence
zahřeje
když ceduličky
u silnic
se tasí:
Vítají vás
Pompeje

 
22
1
0

Broken

m / 22. Október 2014 / Báseň
Už nikdy nebudem!
Zomrel som na lásku.
Neviem čo mam robit
Neviem čo cítim
Neviem kto som


 
38
0
0
Okt
21

I. Ako Vajco takmer nešiel na vandrovku

skald     / 21. Október 2014 / Poviedka
Zo série  Vajce a my
Deň, v ktorom sa začal príbeh, o ktorom vám chcem porozprávať, bol krásne slnečný a tak príjemne teplý, že by ste jašteričku od kameňa neodtrhli.
Všetko sa začalo vo chvíli, keď sa funiaci myšiak Chvosťo so svojím nákladom blížil k domčeku pod lesom, kde býval dobrácky vševed a domased Vajco. Popod riedke fúziky si pritom mrmlal niečo ako:
Lenoch jeden, veď ja mu ukázem... a ... to by bolo, zeby som ho nepvesveccil... a ...dneská je ten den, ked...a tak ďalej. Nepočul som dobre všetko, sami dobre viete, že keď si myšiaci začnú mrmlať, tak im je len veľmi ťažko rozumieť.
Každopádne bol náš Chvosťo natoľko zahľadený do seba, že miesto aby pred dverami do kartónového domčeka zabrzdil, vpálil ňufákom rovno do nich a namiesto slušného klop,klop,klop sa ozvalo jedno silné a dôrazné: „BUCH!“
Prirodzene, že sa Vajco vo vnútri svojho domu vyľakal. Vajco bol typický Bojsa, ktorého vedelo vyľakať všeličo, od hrmenia búrky cez zahvízdanie vetra až po vlastné kýchnutie. Vlastne bolo veľmi málo situácií, pri ktorých by od ľaku nenadskočil. A potom sa vždy zľakol znovu, pretože mal najväčší strach o svoje bezpečie a celistvosť bielej škrupinky. Aj nadskakovanie bolo v takom prípade nebezpečné a Vajco nemal v obľube vystavovať sa zbytočnému a vlastne úplne žiadnemu riziku.
A tak aj teraz, keď si len začal predstavovať, čo to dôrazné: „ BUCH!“ pre jeho krehkú telesnú schránku môže znamenať, hneď sa začal chvieť. Napochytre vyskočil a ukryl sa za svojím mäkkým kreslom, v ktorom zvykol tráviť väčšinu dňa.
Spoza dvier sa potom ozvalo najprv: „AU!“ a hneď potom: „Pvepác Vajco, to som ja, Chvosto. Nevylakau som ta? Mózem vojst dnuká?“
Vajco sa spamätal a spomenul si na svoje slušné spôsoby. „Vstúp prosím,milý Chvosťo. A čože tak buchoceš?“ zavolal na neho z bezpečia zákreslia.
Dvierka sa so škripotom nikdy nenamazaných kartónových dvierok roztvorili a dovnútra vošiel Chvosťo, šúchajúci si packou svoj ubolený ňufák.
„Co buchocem, to buchocem, nakúvený som, zato buchocem, no ...,“ zastavil sa pred kreslom myšiak a rozhliadal sa okolo seba. „Nejako to tu más inak, Vajco. Co ty vlasne vobís celý den, pvestavujes si tu nábytky?“
Horkýže prestavovať, ešte tak aby ma niečo zavalilo,“ vzdychol si s krútením hlavy Vajco. „Študujem si tu múdre knihy a tak, nič svetoborné, priateľu.“
„No, ved ja len tak, ze aj von by si sa mohou vybvat, nielen dnuká vysedávat a na kamavátov kaslat,“posťažoval sa mu bez nejakých vytáčok Chvosťo. „Co tak vidiet kúscik sveta,há? Nesiel by si se mnú?“
Vajco na neho neveriacky vypúlil oči. Myšiak stál s packami vbok uprostred izbičky a tak ho šúchajúc si bradu pomaly obgúľal, aby sa usadil do kresla. Myšiakovi potom iba ukázal vyšívaný nápis, zarámovaný na stene.
Vsade dobre, doma najlepsie,“ čítal pomaly Chvosťo. Vajco na to len dôrazne prikývol.
To co tu hvás za pantomímu, Vajco?“oboril sa na neho podráždený myšiak. „U nás máme iné múdvosti a nemusíme ich po scenách vesat – napvíklad: ´Co nemás doma, nájdes inde´ a este: ´Pamataj si skadze si pvisieu, zeby si tam zaznova nezablúdiu.´ Hybaj se mnú, dobve bude, uvidís!“
Vajco sa uškrnul a zavrtel holou hlavou. „Tebe na tom nejako vážne záleží, kamarát. Nevedel som, že si taký hrr do sveta, za dobrodružstvami. Nože si prisadni a povedz mi viac.“
„Isteze som,“ uistil ho Chvosťo, zhrabol najbližšiu stoličku a vymechril sa na ňu. „Enem nedávnom som cítau takú fajnovú knizku a skovo som na chvost spadou, ked som zistiu, ze je to povídanie o vajci a jeho kumpánoch, jak sa im povodilo a jaké kumsty vystvájali.“
„Objavil si Dobšinského rozprávky, Chvosťo?“ začudoval sa s úsmevom Vajco. „Verím, že na dobrodruha ako teba to muselo zapôsobiť.“
„Vajco, vev mi, mám dobvý plán a ked sa budeme ovientovat podla knizky, nemáme co stvatit,“ presviedčal ho už rozhodnutý myšací priateľ.
Oblý obyvateľ kartónového domčeka sa však nedal len tak presvedčiť. „Takže ty si myslíš, že to bude len tak? Vyberieme sa do sveta a všetko zanecháme tu? A čo keď sa nám prihodí niečo zlé? Nemyslel si na to, že sme predsa len malí a bezbranní? A čo bude so všetkými tými, čo sem za mnou prídu, aby dostali dobrú radu, kým budem preč?“ útočil na myšiakovo predsavzatie sčítaný kamarát.
Tak za p-vé, o domcek sa ti vady postavajú moji pvíbuzní, za dvuhé, ako som hovoviu, mám vsetko pvestudované. Za tvetie - nemyslís, ze aj na ceste nájdeme takých, co potvebujú tvoju pomoc? A za stvté - viem pvesne coho sa bojís. A aj o to som sa postavau, len pod vonká,“ vyzval ho Chvosťo s hrdo vztýčenou hlavou.
Na Vajca to zapôsobilo, takto odhodlaného Chvosťa nikdy predtým nevidel. Vyšiel z domčeka ako prvý a zrak mu hneď padol na vrece, ktoré stálo rozčapené pred dverami. Obrátil sa k myšiakovi, ktorý neváhal, hneď sa v ňom začal prehrabávať a potom vytiahol von akúsi hrubú látku.
Kukny sa sem, kamavát, totok som ti nasieu, aby si sa viac nebáu. Tvoja kvekhkost by nám bola bvemenom a tak som ti zohnau také mekké b-nenie, v nom namojvevu nepuknes. To ti gavantujem!“ Chvosťo držal v packách hrubú vlnu v dúhovom prevedení, ktorá vyzerala, že Vajcovi sadne a bude v nej v bezpečí. Popri držaní sa snažil zahliadnuť vo Vajcových očiach aspoň náznak uznania a dostalo sa mu ho.
Chvosťo, ty si ma tak prekvapil, že neviem čo povedať. Ďakujem ti, ďakujem. Ak ma potrebuješ ako kumpána, budem Ti stáť po boku. Budeme síce vďaka môjmu odevu trochu nápadní, ale aspoň na nás nezabudnú,“ zasmial sa nakoniec a objal myšiaka.
Chvosťo sa najprv zdráhal, ale potom objatie opätoval. „Nuz dobve, mau by si si pobalit vsetky svoje slivky a hvusky ci ako sa to a vyvazíme este dnes. Platí?“
„Platí,“ mrkol na myšiaka jeho nový kumpán.

A vravím vám, ešte v to isté popoludnie táto nesúrodá, ale o to viac spriaznená dvojica vyrazila vpred. V ústrety všetkým možným dobrodružstvám, ktoré len môžu čakať na jedno múdre a preopatrné vajce a jedného prchkého a odvážneho myšiaka.


 
77
5
4

4.) Tieň

Kaja / 21. Október 2014 / Rôzne
Zo série  Dobrodružstvá na dovolenke
Ďalšie dva dni boli pre mňa katastrofou. Miro si dookola myslel, že keď som mu odpustila, automaticky som s ním začala chodiť. Kadečo mi kupoval (aspoň niečo dobré, lebo som si minula vreckové), pobehoval za mnou ako poslušný psík za svojím pánom a k Majovi sa správal otrasne. Podľa mňa preto, že je Majo viac atraktívnejší a mohla by som s ním chodiť. Len menší problém, keby som si to naozaj myslela.
Rodičia si nás nevšímali (veď načo, pre nich sme iba bláznivé decká v puberte) a tak sme si tie dva dni užili. No, len ja nie.
                                                                        ...Na tretí deň...
Ležíme na posteli v Majovom apartmáne a pozeráme napínavý film. Miro išiel spraviť pop-corn (čiže to znamená dobrých päť balíkov) a my sme sa vášnivo ponorili do rozprávania. Témy preskakovali z jednej na druhú a ani sme si nevšimli, ako rýchlo letí čas. Film sa už dávno skončil a ani sme si nevšimli, kde sa Miro vyparil.
V tom niekto zabúchal na dvere: ,,Môžete mi už konečne otvoriť?"
Bol to Miro s kopou pop-cornu v miskách. Polovica sa asi vysypala.
,,Stál som tam hodinu!" osopil sa Miro na nás.
,,Mohol si tie misky odložiť a otvoriť si sám," mudroval Majo.
V izbe odrazu zhaslo svetlo. Ticho, nadprirodzené ticho. Nikto sa neodvážil prehovoriť, iba sme vyľakane pozerali navôkol. Na pravo sa niečo pohlo. Nejaký tieň akoby prebehol cez izbu.
Majo sa vyľakane prisunul ku mne. Chyba! Miro sa naštval a zvalil sa na neho.
Bili sa, Majo preto, že nič neurobil a Miro pre to, že žiarlil.
Iba ja som sa stále sústredila na tieň, ktorý teraz stál bez pohybu predo mnou.
Aspoň tu nie je také ticho, pomyslela som si. Započúvala som sa do výkrikov a vzlykov mojich kamarátov.
Premkol ma strach, nepremožiteľný strach a zima. Ten tieň sa približoval ku mne. Nikto ho ale nevydával.

 
31
2
1

v

stach78 / 21. Október 2014 / Rôzne
vietor vej na sever
a spievaj pieseň o mocnej jari
slnko sa vráť z bludných ciest
tíško zmeň svet
na lúky kvetov
čo vravia o láske
akú môže mať Boh 
32
1
1

Vzduchom sa šíri strach

Pavol z východu kraj / 21. Október 2014 / Miniatúra
Si maximálne nespokojný so vzduchom,
čo musíš nasilu vpúšťať do seba?
Chceš zareagovať? Tak , prosím, urob čokoľvek.
Pud sebazáchovy mlčí. Žeby si si odťal ucho?

Stojí to za to, hazardovať len pre kvalitu vzduchu?
Možno áno. Tam, kde sa nedá dýchať, predsa aj ucho stráca svoj význam.

 
32
2
0

Obchod

Kaja / 21. Október 2014 / Cvičný článok / Pre zadanie  Cvičenie: Emócie-partnerská hádka
,,Ahoj," pozdravím Luciu.
,,Ahoj," pozdraví, ,,Takže, čo to dnes bude?"
,,Dal by som si tie cesnakové rožky, ale bez cesnaku, prosím."
,,Bohužiaľ, to nejde. Vyber si niečo iné," odvrkne mi Lucia.
,,Tak, cesnakovú polievku, bez cesnaku," poviem dychtivo.
,,E-e. To nejde. Tu máme iba všetko s cesnakom a preto sa náš podnik volá Cesnakové dobroty," trpezlivo odpovie.
Natiahnem krk a všimnem si svetielkujúci nápis.
,,Tak mi daj hocičo!" skríknem.
,,Ok."
Podá mi cesnakový rožok.
,,Bude to jedno euro päťdesiat centov," načiahne ruku.
,,Ale ja som si myslel, že keď sme manželia, tak mi dáš niečo zadarmo!" zhíknem.
,,Ja ti to vždy preplácam, manželíček. Takže jedno euro päťdesiat centov."
Smutne ich jej podám. Teraz nebudem mať na futbalový zápas. Čo mi na to kamoši povedia?

 
23
1
0
Literatúra Básne a poézia Poviedky Pravidlá pre používateľov
Angličtina online Ako sa naučiť plynule anglicky v rekordne krátkom čase
Literárny portál Slavonica @ 2006 - 2014